Pre väčšinu rodičov je obdobie vzdoru u detí doslova výchovným rébusom. Ako nastaviť hranice, keď je dieťa v silných emóciách? A ešte horšie - ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev?
Malé deti nedokážu ovládať svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia.
Ak venujete pozornosť výchove k emocionálnej inteligencii, pravdepodobne uznávate deťom právo na emócie, pomenuvávate ich, rozprávate sa o nich, modelujete svojim príkladom zvládanie náročných emócií, možno používate emočné kartičky či iné pomôcky. To všetko je skvelé, ale vo chvíli, keď sa na vás rúti rozzúrený malý tyranosaurus, vám to úplne nepomôže.
Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím. Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť.
Ak je dieťa pod nadvládou tzv. plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať. Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: “STOP.”
Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom, ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou. Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so zámerom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá a preto impulz “zaútoč” pochádzajúci z plazieho mozgu neprejde racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu.
Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné, či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám rupnú nervy a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: “Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.”
Pre mnohých rodičov môže byť tento krok náročný, pretože agresívne správanie dieťaťa spustí v nich reakciu hnevu. Pod náporom náročných emócií dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať “normálne”. Ideálna je pre to vaša prítomnosť.
Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné. Niekto odporúča dieťa v záchvate hnevu silno objať. Môžete to skúsiť, niekomu to môže vyhovovať. Dieťa môže prežívať záchvat hnevu tak nekontrolovane, že má akoby úplne odpojené ovládanie tela a vtedy mu môže pomôcť, keď mu tým stisnutím vrátime vnímanie a nadvládu nad končatinami.
Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva. Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií - strach (o to, čo z dieťaťa vyrastie, keď už ako štvorročný je to zúrivý agresor), bezmoc (z toho, ako si s takou situáciou poradiť), hnev (to sa vo vás prebúdza inštinkt ochrany svojej integrity, keď vás niekto napáda). To všetko je v poriadku. Môže to tak byť. A vy sa vedome môžete rozhodnúť reagovať nie pod vplyvom týchto emócií.
Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte. O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia.
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja.
Jeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: „Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon.“
Čo sa deje, keď prechádzame týmto štvrtým krokom? Telesný prežitok, teda záchvat hnevu dostal racionálne obrysy, pomenovali sme ho slovami, udalostiam sme dali časovú a logickú štruktúru. V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učiací proces. Tento krok bude ešte účinnejší, ak u neho využijete nejakú vizuálnu pomôcku, napríklad sadu plagátov na prácu s emóciami - Môj kľudný kútik.
Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev. Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu. Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu. Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom.
Ak naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom “takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod”, tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať dvoma najčastejšími cestami: 1. vzdorom (ku ktorému patrí aj to, že nám ten hnev bude ukazovať v tej najsilnejšej podobe) alebo 2. potlačením emócií (čo môže viesť k psychickým problémom v neskoršom veku).
Oppositional Defiant Disorder: The Disorder That Makes You Defy Authority
Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo… Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Vzdor - riešenia
- Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou.
- Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie.
- Naším heslom nech sa stane: „Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.“
Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti.
Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť
Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
Rozhodne sa nenechať biť
Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
Dať presne opačný povel
Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
Naučiť ich povedať, čo chcú
Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať
Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
Určiť mentálny vek dieťaťa
Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
Hovoriť s nimi ako s partnermi
Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Útecha pre rodičov
Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi. Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia.
Obdobie vzdoru je normálnou a žiadúcou súčasťou zdravého psychického vývinu dieťaťa, hoci pre nás, rodičov, môže predstavovať veľkú výzvu. Obdobie vzdoru u detí podľa vývinovej psychológie trvá zvyčajne od 18 mesiacov do 3 rokov. Najsilnejšie prejavy vzdoru často vídame okolo 2 rokov. Z malého bábätka sa postupne stáva samostatný, nezávislý človiečik. Začína si uvedomovať seba samého a začína o sebe hovoriť v prvej osobe jednotného čísla: „Ja“. Dvojročné dieťa sa snaží získať si kontrolu nad svojím životom - chce ovplyvniť to, čo sa mu deje. Prestáva byť pasívnym prijímateľom našich nápadov. Často teda pochopiteľne narazí na to, že to, čo chce ono, sa líši od toho, čo chceme my. Niekedy ho zastavia pravidlá, ktoré v našej spoločnosti platia. A to sa mu, samozrejme, nepáči. Dieťa svoju nespokojnosť a frustráciu dáva najavo vzdorom. Vzdor sa prejavuje opakovaním slovíčka „nie“, záchvatmi hnevu, plačom alebo ignorovaním pokynov.
Deti majú silnú potrebu nezávislosti, ale ich komunikačné schopnosti ešte nie sú dostatočne rozvinuté, čo vedie k frustrácii. Potrebujú pevné hranice, a zároveň priestor na samostatné rozhodovanie.
Dýchajme zhlboka a čakajme. Pokiaľ nášmu dieťaťu nehrozí nijaké nebezpečenstvo, tak najprv sa zamerajme na to, ako sa cítime my. Keď cítime, že sa v nás stupňuje napätie, hnev, frustrácia, bezradnosť, zúfalstvo, nadýchnime sa zhlboka a vydýchnime pomaly. Zopakujme to niekoľkokrát. Nie je nutné, aby sme vždy reagovali okamžite a rýchlo.
Pre deti vo veku od 18 mesiacov do 3 rokov je veľmi ťažké čakať, deliť sa a požičiavať si veci. Tieto schopnosti sa len rozvíjajú. Navyše, deti žijú v prítomnosti, takže predstaviť si niečo, čo bude v budúcnosti, býva nemožné.
Za vzdorom býva hnev, frustrácia, smútok, sklamanie a iné emócie. Skúsme sa na situáciu pozrieť očami svojho drobca a pomenujme jeho pocit: „Vidím, že si nahnevaný, lebo chceš ešte zostať na ihrisku.“ Keď dieťa cíti, že mu rozumieme, ľahšie sa upokojí.
Dajme dieťaťu príležitosti robiť vlastné rozhodnutia. Nech zažije, aké to je, keď niečo je tak, ako si ono želá. Napríklad môže si vybrať z dvoch príchutí jogurtov na raňajky, z dvoch tričiek, ktoré si ráno oblečie, z hračiek, s ktorými sa môže hrať. Oceňujme, keď prichádza s vlastnými riešeniami a nápadmi. Dieťa, ktoré cíti, že mu veríme, že dokáže urobiť rozhodnutie, má pocit, že má svoj život pod kontrolou.
Aj keď je obdobie vzdoru pre rodičov náročným obdobím, je to dôležitý krok k nezávislosti nášho syna a našej dcéry.