Rodina prešla za posledné desaťročia výraznými zmenami. Medzi ne patrí nárast veku prvorodičiek, množstvo rozvodov, zmena zamestnanosti rodičov, ako aj výchovné spôsoby a aktívne zapojenie oboch rodičov, nielen matky. Fungovanie rodiny a výchova detí je dnes značne odlišná od minulosti.
Vývoj výchovných metód
Najvýraznejší rozdiel je v spôsobe, akým sa pristupovalo k trestaniu detí za rôzne prečiny. Bitka, či výchovné facky patrili vo väčšine rodín k normálnemu fungovaniu. Podľa amerických prieskumov od roku 1940 takmer každý rodič z času na čas udrel svoje dieťa. Vyše 90 % detí a dospelých si pamätá, ako ich rodičia použili pri výchove hrubú silu. Vedci tvrdia, že kvôli vysokému počtu rodičov bijúcich svojich potomkov počas mnohých generácií sa táto výchovná metóda stala kultúrnou normou nielen v USA, ale aj vo Veľkej Británii, Kanade, Číne, Taliansku, Južnej Afrike a ďalších krajinách. Hoci nemáme podobné výskumy o Slovensku, pravdepodobne by sme medzi tieto krajiny patrili aj my.
Vedecké štúdie odhalili, že väčšina rodičov verila, že fyzický trest bez ublíženia na zdraví je akceptovateľnou formou výchovy. Výrazná zmena však nastala koncom dvadsiateho storočia a počet rodičov, ktorí s takýmto tvrdením súhlasili, dramaticky klesol. Podľa výsledkov výskumu profesora sociológie na Univerzite v New Hampshire, Murray A. Strausa, ktorý zhrnul svoj výskum v publikácii "Beating the devil out of them" (2000), počet rodičov, ktorí súhlasili s tým, že dobrá výchovná facka je niekedy potrebná, klesol medzi rokmi 1968 až 1998 z takmer 100 % na 55 %.
Aj na Slovensku voľakedy fungovalo povestné - "ohýbaj ma, mamko, pokiaľ som ja Janko". Napriek tomu, že oficiálne sa rodičia zväčša stavajú proti bitkám detí, v skutočnosti doma občas dajú dieťaťu po zadku. Vedci hovoria, že dospelí siahajú po fyzickom treste vtedy, ak už nevedia, čo iné by zabralo.
Veľká zmena vo fyzickom trestaní detí nastala vo Švédsku v roku 1979, keď bitky zakázali zákonom. Odvtedy prijalo podobnú legislatívu množstvo ďalších štátov, napríklad Fínsko, Dánsko, Nórsko, Rakúsko, Cyprus, Litva, Chorvátsko.
Od polovice 20. storočia však mnohí experti, ako Benjamin Spock (1946), Thomas Gordon (1970) a T. Berry Brazelton (1969) začali dôrazne vystupovať voči tvrdej disciplíne a žiadali pre deti rovnaké práva a rešpekt, aký požívajú ostatní členovia rodiny. Navrhovali, aby sa vzťah rodič - dieťa zmenil z diktatúry na demokraciu.
Disciplína je však len jednou časťou výchovného štýlu, ktorý si rodičia vyberajú na výchovu svojich detí. Vedci začali skúmať rodičovské prístupy už od roku 1960, kedy už nebrali do úvahy len globálne výchovné metódy a postupy, ale zamerali sa aj na ich uplatňovanie a funkčnosť v rámci jednotlivých kultúr, socio-ekonomického statusu, či etnických skupín. Dnes rodičia v porovnaní s minulosťou používajú rôzne techniky, praktiky, emocionálne stratégie, ktoré si vyberajú na základe svojho kultúrneho zázemia, presvedčenia, situácií a povahy dieťaťa.
Úloha otcov
Tak, ako sa mení rodina, mení sa aj postavenie otcov. Dnes sú muži oveľa aktívnejší, intenzívnejšie sa venujú deťom a tiež bez problémov pomáhajú s domácnosťou. Navyše majú na deti oveľa väčší vplyv, než sa pôvodne predpokladalo. Americkí vedci ako najzásadnejšiu zmenu označili to, že otec už nie je jediným živiteľom rodiny, ako to bolo často v minulosti. No napriek tomu v spoločnosti ešte stále prevláda názor, že práve na mužských pleciach by mala byť starostlivosť o materiálne zabezpečenie ženy i detí.
Vďaka tomu, že aj matky pracujú, pôvodne jasne vymedzené roly ženy a muža sa začínajú prelínať. Už neplatí, že chlap sa stará o typicky mužské práce a žena rieši celú domácnosť, od varenia, cez deti až po domácnosť a zvieratá na dvore. Podľa amerických štatistík sa od roku 1965 zdvojnásobil čas, ktorý otcovia venujú domácnosti a strojnásobil ten, ktorý trávia s potomkami.
Otec sa dnes výrazne stotožňuje so svojou rodičovskou rolou, až 57 % z nich tvrdí, že rodičovstvo je základom ich identity (58 % matiek) a vie si čas s deťmi užiť. Dôvodom je možno aj fakt, že chvíle strávené s deťmi majú iný charakter. Vedci vysvetľujú, že na otcov sa nekladú tak vysoké očakávania v starostlivosti o deti ako na matky, nie sú škatuľkovaní, ani príliš kriticky hodnotení. Kým matky musia zvládnuť aj nepopulárne obliekanie, umývanie, či vstávanie uprostred noci, otcovia si skôr užívajú "čerešničky na torte" - zábavu a hry.
Úlohu otcov výrazne podporujú napríklad vo Švédsku, kde majú obaja rodičia právo zostať doma s dieťaťom 480 dní, pričom dostanú 80 % mzdy. Z tohto počtu si otec musí vziať 60 dní, alebo o túto možnosť rodina príde. Dôvodom je, aby si aj otec dokázal vybudovať kvalitný vzťah so svojim synom či dcérou.
Návrat ku koreňom
Hoci sa spoločnosť vyvíja smerom dopredu, zdá sa, že sa predsa len nájde zopár styčných bodov, kde sa prelína minulosť s aktuálnymi trendmi. Najvýraznejšie to vidíme na stravovaní malých detí. Odborníci radia vrátiť sa k doma chovaným zvieratám a v záhrade pestovaným plodinám. Strava by mala byť lokálna a sezónna. Teda jesť to, čo sa urodí v záhrade práve vtedy, keď je sezóna, prípadne sa dá uskladniť na zimu. K slovu sa opätovne hlási fermentovanie, zlepšujúce výživovú hodnotu potravín.
Spomienky na minulosť: Príbeh Ing. Vojtecha Szemesa
V kontexte zmien v rodinnom živote a výchove stojí za zmienku aj osobná spomienka majstra cukrárskeho a pekárskeho remesla, Ing. Vojtecha Szemesa. Jeho otec pôsobil ako pekár v Bratislave a rodina žila v Šamoríne. Bolo ich jedenásť súrodencov, pričom Vojtech bol najstarší. Po roku 1945 mal jeho otec pekáreň v Dunajskej Strede.
Mladý Vojtech si ani nevedel predstaviť svoju budúcnosť inak ako v pekárčine. Po absolvovaní troch tried meštianky mal nehodu, pri ktorej si zranil chrbticu. Napriek tomu ho otec už ako desaťročného brával so sebou do práce. V štrnástich rokoch, unavený po celodennom futbale, zaspal pri ručnom tvarovaní žemlí. Otec ho za to udrel. Neskôr, keď sa mama prišla ráno o šiestej otvoriť obchod, našla ho spať pred vchodom. Vojtech jej povedal, že do pekárne sa viac nevráti.
Po tomto incidente sa rozhodol odísť za prácou do Tatier. V Poprade vystúpil 29. augusta 1949 ráno a v ten istý deň bol v Hornom Smokovci, kde sa mal hlásiť v pekárni Wolf. Vyučil sa vo Vysokých Tatrách v Novom Smokovci v pekárni Volf a tovarišské skúšky skladal v Kežmarku. Po absolvovaní majstrovskej pekárskej školy v Pardubiciach v roku 1954 prišiel do Bratislavy, kde bol poverený zriadiť Výskumnú pekáreň.
Počas socializmu došlo k centralizácii výroby a sortiment pekárskych výrobkov podliehal centrálnemu schvaľovaniu. Ručne vyrábané produkty, ako napríklad bratislavské rožky, boli menej preferované kvôli náročnosti výroby a vyšším nákladom na suroviny. Na Slovensku ich mohli centrálne vyrábať len tri pekárne: v Košiciach, v Piešťanoch a v Hornom Smokovci, ako aj jedna cukráreň v Bratislave. V týchto prevádzkach kompetentní tolerovali nadštandardný počet výrobných hodín.
Ing. Szemes sa významne podieľal na zachovaní a popularizácii tradičných pekárenských výrobkov. Bol iniciátorom súťaží o najchutnejší bratislavský rožok a zaslúžil sa o jeho registráciu ako tradičného slovenského produktu. Jeho život bol spätý s pekárenským remeslom, ktorému zasvätil celý svoj život, stal sa autorom odborných kníh a vychoval množstvo pekárov.
5 rokov na Slovensku: Cesta adaptácie, rodiny a rastu
V kontexte týchto spomienok a vývoja vidíme, ako sa menili nielen rodinné vzťahy a výchovné metódy, ale aj tradičné remeslá a ich postavenie v spoločnosti.