9-ročné dieťa a plyšová hračka: Ako riešiť situáciu s plyšákom

Detstvo je obdobím objavovania, učenia sa a rastu. Avšak, rovnako ako dospelí, aj deti sa občas ocitnú v situáciách, ktoré ich napĺňajú neistotou a strachom. Pre sedemročnú dcéru, ktorá sa v škole či na krúžkoch rozplače vždy, keď nevie, čo má robiť, je táto neistota obzvlášť intenzívna. Pre rodičov je pohľad na plačúce dieťa vždy bolestivý, no pochopenie príčin a osvojenie si vhodných stratégií môže pomôcť nielen dieťaťu, ale aj celej rodine.

Kedy sa z nevedenia stane plač?

Príbeh o sedemročnej dcére, ktorá sa rozplače pri bojovom športe, keď nevie, či má ísť doľava alebo doprava, alebo pri tancovaní, keď zistí, že jej chýbajú kroky, je ilustráciou toho, ako sa neistota môže transformovať do paniky a plaču. Dieťa, ktoré je inak šikovné, má priateľov a je obľúbené, zrazu v situácii, kde cíti očakávania a neistotu, reaguje hysterickým plačom. „JA NEVIEM, ČO MÁM ROBIŤ!“ kričí, namiesto toho, aby jednoducho požiadalo o pomoc alebo vysvetlilo svoju situáciu. Toto správanie nie je prejavom zlej výchovy, ale skôr prirodzenou reakciou na preťaženie, keď dieťa nevie, ako ďalej postupovať.

V podobných situáciách sa objavujú aj iné deti. Osemročný syn, ktorý doma reve, lebo ho v tábore šikanuje spolužiak, ktorý sa mu vysmieva, robí z neho terč vtipov a neustále ho podpichuje, je ďalším príkladom. Syn sa nevie brániť, a hoci učiteľka zasiahne, doma sa rozplače, pretože nevie, ako situáciu riešiť. Túžba rodiča pomôcť je pochopiteľná, no zároveň sa objavuje aj snaha naučiť dieťa zvládať takéto situácie samostatne, pretože „celý svet nebude dobrý“.

Obdobie vzdoru a jeho vplyv

Mnoho rodičov si počas „prvej puberty“ svojho dieťaťa ani neuvedomuje, že prechádza obdobím vzdoru. Niektoré deti sú kľudné a poslušné, zatiaľ čo iné sa hádžu o zem, vrieskajú a presadzujú si svoju vôľu s enormným úsilím. Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov, pričom vrcholí okolo 3,5 až 4 rokov. V tomto období si deti trénujú sebapresadzovanie, učia sa hovoriť „nie“ a skúšajú hranice, čím si budujú svoju osobnosť a nezávislosť. Záchvaty zlosti sú v tomto období bežné, pretože deti ešte nerozumejú mnohým obmedzeniam a nemajú vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.

Aj keď sa príbehy o plači a vzdore často spájajú s mladšími deťmi, je dôležité si uvedomiť, že podobné reakcie sa môžu objaviť aj u starších detí, najmä ak sa cítia neisté, nepochopené alebo preťažené. Príkladom je päťročné dievčatko, ktoré s plačom odmieta ísť do škôlky, napriek tomu, že tam chodí už od troch rokov. Jej plač sa prejavuje najmä ráno, keď ide s matkou, a aj na krúžkoch, na ktoré sa predtým tešila. Napriek tomu, že učiteľky v škôlke nevidia problém a dievčatko je šikovné, plač pretrváva.

Strategie zvládania neistoty a plaču

Zvládanie detského plaču a vzdoru si vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a správne stratégie.

• Zachovajte pokoj a pozorujte: Najdôležitejšie je nekričať a nezvyšovať hlas. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák a nájsť optimálne riešenie. Heslom by malo byť: „Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.“
• Odstráňte nebezpečenstvo: Ak je záchvat zlosti veľký, odstráňte z dosahu dieťaťa všetko, čím by si mohlo ublížiť.
• Vyčkajte a upokojte: Niekedy je jedinou cestou vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Pomôcť môže aj pritúlenie dieťaťa k sebe a pevné objatie.
• Odveďte pozornosť: U niektorých detí funguje odvedenie pozornosti, napríklad rozprávaním o vtáčikoch na balkóne alebo hľadaním hviezd na oblohe.
• Dajte dieťaťu možnosť rozhodnúť: Nechajte dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre vás nepodstatné. Napríklad, ak sa ráno nechce obliecť do pripraveného oblečenia, dajte mu na výber z viacerých možností.
• Stanovte jasné hranice: Ak si dieťa presadzuje svoje bitkou alebo kopaním, chytiť jeho rúčky alebo nôžky a rázne mu povedať: „Biť ma nesmieš.“ Tón hlasu musí byť rozhodný a neoblomný.
• Naučte dieťa vyjadriť svoje potreby: Postupne deti učte, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlostí sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“
• Vysvetľujte a rozprávajte sa: Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vráťte sa k vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávajte. Vysvetlite mu, prečo ste konali tak, ako ste konali.
• Rozprávajte sa s deťmi ako s partnermi: Bystré deti, ktoré často bývajú aj nadané, neznášajú direktívne zaobchádzanie. Prístup k nim by mal byť partnerský, čo však neznamená, že sa im všetko dovolí. Vyžaduje si to veľa trpezlivosti, pochopenia a dôslednosti.
• Využite hru a rozprávky: Pri príprave na škôlku alebo pri zvládaní strachu z neznámeho prostredia môžu pomôcť hry s hračkami, ktoré napodobňujú situácie v škôlke, alebo čítanie kníh s touto tematikou.
• Venujte pozornosť fyzickým prejavom stresu: Bolesti brucha, kŕče, nevoľnosť či bolesti hlavy môžu byť fyzickými prejavmi stresu. V takýchto prípadoch je dôležité zistiť, kde strach pramení, a s dieťaťom o všetkom hovoriť.

Plyšové hračky a pocit bezpečia

V súvislosti s detskou úzkosťou a potrebou bezpečia sa často spomína aj význam plyšových hračiek. Pre deti, najmä v mladšom veku, môžu plyšové hračky predstavovať „prechodový objekt“, ktorý im pomáha prekonať separačnú úzkosť a dodáva pocit bezpečia. Aj keď sa téma „9 ročná dieťa stále s plyšákom“ môže zdať nezvyčajná, diskusia na túto tému ukazuje, že silná emocionálna väzba na hračku nie je nevyhnutne znakom traumy alebo diagnózy. Mnoho ľudí si v detstve vytvorí silný vzťah k svojej obľúbenej hračke, ktorá im poskytuje pocit istoty a komfortu.

Dôležité je, aby rodičia vnímali potreby svojho dieťaťa a podporovali ho. Ak dieťa v deviatich rokoch stále spí s plyšákom, ktorý mu dodáva pocit bezpečia, nie je to dôvod na paniku. Naopak, je to prejav toho, že dieťa potrebuje istotu a komfort, čo je úplne prirodzené.

Včasná diagnostika a podpora

V niektorých prípadoch, keď plač a úzkosť pretrvávajú a objavujú sa aj ďalšie neobvyklé prejavy, môže byť vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Poruchy autistického spektra (PAS) sa prejavujú rôzne a ich včasná diagnostika a intervencia sú kľúčové pre kvalitu života dieťaťa. Medzi varovné príznaky môžu patriť problémy s rečou, nedostatočný očný kontakt, ťažkosti so sociálnou interakciou, stereotypné správanie či citlivosť na zmeny. Ak máte podozrenie na PAS, je dôležité obrátiť sa na detského psychológa alebo špecializované centrá.

V každom prípade, či už ide o bežné obdobie vzdoru, prechodné problémy so adaptáciou, alebo o komplexnejšie vývinové poruchy, je najdôležitejšie, aby dieťa cítilo lásku, pochopenie a podporu svojich rodičov.

Rozmaznanosť detí: Znaky a riešenia

Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Robíte to aj vy? Toto sú znaky, že áno.

Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí. Rozmaznané dieťa je však v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho. Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí.

Správanie, ktoré je pre dieťa prirodzené

Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad.

Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali?

Dieťa je váš výtvor, jeho rozmaznanosť vaša práca

Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Tak tomu je aj v prípade rozmaznanosti - osvojujú si ju kvôli nesprávnej rodičovskej výchove.

Ak vaše dieťa vykazuje tieto črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou.

1. Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce: Ako som spomenula, u malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď.
2. Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami: Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.
3. Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas: Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje aby ste skákali ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.
4. Často sa sťažuje, že sa nudí: S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
5. Nevychádza s rovesníkmi: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
6. Neznáša súťaženie: Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.
7. Má nízku sebadôveru: Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to, aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to čo chcú.
8. Hovorí s vami ako s kamarátom: Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až veľmi často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje.
9. Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.
10. Vždy si pýta viac: Je jedno koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už naťahuje ruky po tyčinke matky či otca.

Rozmaznanosť je naučená, dá sa teda odučiť

Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Pokiaľ musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo čo má urobiť, niečo je veľmi zlé. Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že v takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8 - ročného aby si odložil špinavý tanier a ono sa spýta Čo za to/Koľko mi zaplatíš?

Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba.

Ako na to?

• Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá.
• Naučte sa hovoriť dieťaťu nie bez pocitu viny.
• Nenechajte dieťa vyhrať. Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom.
• Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti ale i práva. Nemusíte byť tyran aby ste dieťa naučili správne sa chovať.
• Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie ak cítia láskyplné spojenie s rodičom.
• Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne.
• Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých (Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?).
• Keď je všetko v živote dieťaťa moje moje moje, nasmerujte jeho pozornosť na naše.
• Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť).
• Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.

tags: #9 #rocne #dieta #stale #s #plysakom