Ako často kritizované dieťa vplýva na jeho vývoj

Byť rodičom je najťažšia a najkrajšia vec na svete. A od toho sme predsa tu, aby sme si v tom navzájom pomáhali, nie? Všetky príbehy sa zverejňujú so súhlasom aktérov. Dnes si povieme viac o tom, ako deti vnímajú, ak od nich vyžadujeme viac, než v danú chvíľu vedia dať. Dozviete sa, ako dieťa vníma, keď ho my rodičia, často aj nechtiac, kritizujeme.

Na vývin psychiky majú určujúci vplyv činitele, s ktorými sa osobnosť dostáva do styku v priebehu celého života. Pretože človek je tvor spoločenský, je prirodzené, že najväčší vplyv na utváranie a vývin jeho psychiky majú ľudia a aj výchovné inštitúcie ako sú rodina, škola, rôzne mládežnícke a iné organizácie. V predchádzajúcich častiach som písala o výchove, výchovných možnostiach, o vplyve rodiny na ďalšom formovaní dieťaťa, ale aj o negatívnych reakciách pri zlom výchovnom pôsobení. Pojem výchovné pôsobenie rozpracoval Ďurič (1991). Uvádza, že ak človek pôsobí na iného človeka a v jeho psychike vplyvom tohto pôsobenia vznikne nejaká zmena, možno hovoriť o psychickom pôsobení. Priame psychické pôsobenie je také, keď človek priamo bez nejakého medzičlánku vplýva na psychiku iného človeka, alebo skupiny ľudí. Je to vplyv rodičov, pedagógov a pod. Nepriamym sprostredkovaným pôsobením je taký vplyv človeka na psychiku iných ľudí, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom výtvorov vlastnej práce. Tvorivý umelec, vedec, novinár a pod. pôsobia na psychiku iných ľudí prostredníctvom svojich diel. Toto je jedna stránka psychického pôsobenia. Druhá stránka tohto procesu spočíva v reakcii človeka na toto pôsobenie. Táto stránka je z hľadiska psychológie veľmi zložitá. Tie isté výchovné zásahy nenavodia u všetkých detí rovnakú reakciu a tiež ani u jedného dieťaťa ten istý výchovný vplyv nemá za následok vždy rovnakú reakciu. A napr. tá istá odmena alebo trest môže vyvolať v rôznych podmienkach a situáciách rozličné reakcie dieťaťa. Psychické pôsobenie je veľmi zložité.

Ak dieťa - žiak má negatívne reakcie na psychické pôsobenie, predstavujú odmietanie, nerešpektovanie. S týmto prejavom sa stretávame v rôznych vekových obdobiach, ale osobitne sa prejavuje najmä v období puberty. Často vidíme napr. pri trestoch, ktoré nie sú vhodné a primerané, že iba prehlbujú vzdorovitosť a trucovitosť a často prerastú v agresiu. Pedagógovia, výchovní činitelia a teda aj rodičia, by mali starostlivo vyberať výchovné postupy tak, aby nevyvolávali negatívne formy správania. Ak dieťa reaguje na pôsobenie rodiča alebo pedagóga odmietavo, pasívne, takýto postoj zo strany dieťaťa - žiaka sa podobá „hrachu hádzanému na stenu“. Správa sa indiferentne, akoby sa ho to netýkalo. Môže sa stať, že dieťa - žiak navonok reaguje aktívne na pôsobenie, ale bez vnútorného presvedčenia. Reaguje tak niekedy iba pod vplyvom sugestívnej sily rodiča alebo pedagóga, alebo pod vplyvom ich autority, ale vnútorne s nimi nesúhlasí. Chýba mu vnútorné presvedčenie o správnosti pôsobenia. Všetko urobí a splní, len aby mal pokoj. Úspech výchovného pôsobenia spočíva v tom, aby dieťa reagovalo na psychické pôsobenie z vlastných pohnútok a presvedčení a konalo tak v súlade s požiadavkou psychického pôsobenia, teda vonkajšie vplyvy sa zvnútornia, dieťa - žiak je presvedčený o správnosti následného aktívneho správania. Zmyslom výchovného pôsobenia je navodiť plánovitú, cieľavedomú a systematickú zmenu v psychike dieťaťa - žiaka. Vývin dieťaťa - žiaka nie je mysliteľný v ľudskej spoločnosti bez výchovného pôsobenia. Z celkového sociálneho vývinu jedinca - osobnosti jeden z aspektov je aj morálny vývin človeka. Už aj v mojich predchádzajúcich článkoch som písala o rodinnom prostredí ako jednom z dôležitých faktorov pri formovaní osobnosti. Rodina je primárna skupina, v ktorej sa človek učí poznávať mravné hodnoty, normy správania, včleňovať sa do spoločnosti.

Príbeh očami dieťaťa: Akože to ešte nevieš?!

Sedím na zemi a hrám sa so sestrou. Učí ma farby pomocou farbičiek, s ktorými si taktiež kreslíme obrázky. Baví ma to, stále sa smejeme. Príde otec a pozerá sa na nás. Sestra mi ukáže farbičku a ja nesprávne poviem farbu. Sestra sa zvyčajne pri chybe zasmeje, opraví ma a ďalej sa hráme. Cítim sa s ňou príjemne, a aj keď urobím chybu, dáva mi najavo, že sa nič nedeje. Pri mojej chybe otec sykne. Pri druhej nesprávne pomenovanej farbe začne na mňa kričať.

Čo povedal rodič:

„Prečo to ešte nevieš?! Okamžite to povedz správne! Ak to nepovieš správne..!“

Ako sa cítim:

Zľakol som sa a bojím sa ťa, tati. Veď je to hra a ja sa rád učím. Len mi to nejde tak rýchlo. Doteraz som si myslel, že rýchlosť akou sa učím je v poriadku. A hlavne, bol som si istý, že sa to naučím, pretože to vie aj maminka, aj sestra, aj môj kamarát Igor. Ja sa to možno naučím o týždeň, o dva. A to je zlé? Už sa radšej pred tebou nebudem hrať, aby si na mňa nekričal. Budem sa báť urobiť akúkoľvek chybu. Keď budem robiť chyby, prestaneš ma mať rád, tati?

Čo som si z toho vzal:

Musím sa všetko naučiť a to hneď. Všetko na čo siahnem mi musí okamžite ísť od ruky. Učenie nie je zábava, ale povinnosť. Musím sa báť urobiť chybu, musím byť skvelý hneď na prvýkrát. Keď mi niečo nepôjde, radšej od toho ujdem, vzdám sa toto a nebudem to skúšať ďalej, pretože chybovať je nepríjemné. Cítim sa pri tom úzkostne, pretože stále vidím teba, tati, ako na mňa kričíš a tváriš sa akoby si ma nemal rád. Keď chybujem, aj ja začínam sám seba nemať rád. Ak niečo nebudem vedieť alebo to skazím, bude na mňa niekto kričať a zlyhám na plnej čiare. Neskôr budem kričať sám na seba. Budem sa na seba hnevať, ak mi niečo nepôjde. Nakoniec sa začnem báť skúšať nové veci.

Čo som potreboval:

Vidieť tvoj úsmev hovoriaci - „Nevadí, určite to zvládneš nabudúce. Aj mne to robilo problém“. Potreboval som tvoje uistenie, že sa medzi nami nič nezmení, ak niečo pokazím, alebo mi niečo nepôjde. Že ak niečo pokazím, mám to skúsiť znova. Nevadí, ak chybujem. Nevadí, ak sa učím pomalšie ako Peťko od susedov. Máš ma predsa rád, aj keď budem pomalší, šikovnejší v niečom inom ako škola, ale ľúbiš ma takého aký skutočne som. A hlavne, tým úsmevom a uistením, že mi veríš, že to zvládnem, mi ukazuješ, že sa nemám báť snažiť. Že nemám mať strach zlyhať a robiť chyby, pretože to znamená, že nestagnujem a že ma všetko zaujíma. Je v poriadku urobiť chybu. Veď si ju urobil aj ty, tati.

Vplyv kritiky na psychický vývoj dieťaťa

Deti sú mimoriadne citlivé na slová a činy svojich rodičov. Ich sebaobraz a sebavedomie sa formujú na základe interakcií s najbližšími. Častá a nekonštruktívna kritika môže vážne narušiť tento proces, čo vedie k dlhodobým psychickým problémom. Je dôležité, aby rodičia pochopili, ako ich slová ovplyvňujú ich deti a ako môžu kritiku využívať konštruktívne.

Dieťa začína vnímať pozitívne a negatívne podnety už od narodenia. Plač je vyjadrením diskomfortu, ktorý dieťa zažíva pri negatívnych podnetoch. Uvedomovanie si pojmov kritika a pochvala prichádza až v školskom veku, keď je rozvinuté abstraktné myslenie dieťaťa. Aj keď mladšie deti nepoznajú význam slov kritika a pochvala, citlivo reagujú na emocionálnu úroveň, ako hnev, smútok alebo radosť rodičov.

Detská psychologička Mgr. Romana Mrázová upozorňuje, že aj keď dieťa nerozumie slovu "kritika", vníma, keď sa mama hnevá, kričí alebo je smutná. Tieto negatívne emócie si dieťa neskôr spojí s kritikou.

Nie je kritika ako kritika. Konštruktívna kritika, podaná citlivo, môže byť užitočná. Horšie je to s nekonštruktívnou kritikou, keď na základe správania hodnotíme, aké dieťa je. Čo by rodičia nikdy nemali deťom hovoriť?

• Nehodnotiť osobu ako takú, ale konkrétny čin, správanie.
• Aj keď rodič chce dieťa buď motivovať, alebo ho prinútiť k splneniu nejakej požiadavky, nemal by podceňujúce alebo zastrašujúce výroky používať.

Príklady nevhodnej kritiky:

• „Stále iba neposlúchaš!“
• „S tebou nikdy nič nedosiahneš.“
• „Nemal si sa nikdy narodiť.“
• „Tak si ma rozčúlil, že dostanem infarkt!“

Riziko týchto výrokov spočíva v tom, že si ich dieťa môže vyložiť tak, že je nemožné, a že ho nemáme radi. Je to zahrávanie sa s citmi i dôverou a u detí to môže vyvolať presne opačný efekt, ako by sme si želali.

Častá kritika môže mať rozsiahle negatívne dôsledky na psychický vývin dieťaťa. Medzi najčastejšie patria:

• Nízke Sebavedomie: Neustála kritika vedie k pocitom neistoty a znižuje sebaúctu dieťaťa. Dieťa si začína myslieť, že nie je dosť dobré a neverí vo vlastné schopnosti.
• Úzkosť a Depresia: Príliš častá kritika, podceňovanie, porovnávanie a iné negatívne emócie zo strany rodiča k dieťaťu môžu viesť aj k tomu, že sa z nich stanú zakríknutí ľudia s depresiami. Kritika, podceňovanie a porovnávanie vedie k neistote a zníženiu sebaúcty, čo úzko súvisí s tým, ako sa nám v živote darí dosiahnuť to, čo chceme.
• Perfekcionizmus: Dieťa sa snaží vyhovieť očakávaniam rodičov a stáva sa perfekcionistom. Neustále sa obáva chýb a snaží sa dosiahnuť nedosiahnuteľné štandardy.
• Sociálna Úzkosť: Dieťa sa obáva úsudku a kritiky iných ľudí. Nedôveruje tomu, že by ho mohol niekto vnímať pozitívne.
• Problémy vo Vzťahoch: Častá kritika môže ovplyvniť nielen to, ako sa bude cítiť v dospelosti, ale aj kvalitu jeho vzťahov. Dieťa má problém dôverovať iným ľuďom a vytvárať si zdravé vzťahy.
• Sebakritika: Hlas kritických rodičov sa môže zvnútorniť až tak, že sa premení na neustálu vnútornú kritiku. Títo ľudia potom majú problém nájsť na sebe niečo pozitívne a tešiť sa z dobrých vecí.
• Ťažkosti s Prijímaním Komplimentov: Keď im niekto povie niečo pekné, nájdu spôsob, ako to odvrátiť. Často to ešte obohatia o sebakritiku. Ak im niekto povie, že sa im páči napríklad ich nová košeľa, vždy reč odvrátia iným smerom.
• Nedôvera: Dokonca aj vtedy, keď im priatelia či rodina vyjadrujú svoju lásku, hlboko vo vnútri majú podozrenie, že ich v skutočnosti neznášajú a že sa len pretvarujú. Táto tendencia môže byť obzvlášť silná vtedy, ak im rodičia odovzdávali mätúce alebo nejednoznačné správy o ich vzťahu k nim.

Negativity Bias: Prečo Si Deti Pamätajú Kritiku Viac Než Pochvalu?

Negativity bias je vedecky potvrdená tendencia ľudského mozgu venovať viac pozornosti, času a pamäťovej kapacity negatívnym podnetom než pozitívnym. Podľa výskumu je na vyrovnanie jedného negatívneho zážitku potrebných až 4 až 5 pozitívnych.

Evolučný dôvod

Náš mozog sa počas miliónov rokov vyvinul tak, aby uprednostňoval identifikáciu hrozieb pred hľadaním príležitostí. Pre našich predkov bolo rozpoznanie nebezpečenstva otázkou života a smrti.

Amygdala a stresový hormón

Amygdala, malá štruktúra v limbickom systéme mozgu, je hlavným „detektorom hrozieb“ a reaguje výrazne silnejšie na negatívne podnety než na pozitívne. Pri stretnutí s negatívnymi informáciami sa aktivuje hypotalamo-hypofýzo-adrenálna os (HPA), ktorá vedie k uvoľneniu kortizolu - stresového hormónu.

Dôležitosť pre rodičov

Pre rodičov detí s vývinovými ťažkosťami je tento poznatok kľúčový. Jeden negatívny zážitok môže „kontaminovať“ celý súbor pozitívnych skúseností - podobne ako jedna kvapka inkoustu sfarbí celý pohár čistej vody. V praxi to znamená, že kritické poznámky, neúspechy či frustrujúce situácie majú tendenciu prevážiť nad všetkými dosiahnutými pokrokmi.

Ako Konštruktívne Kritizovať?

Konštruktívna kritika je poskytnutie spätnej väzby, ktorá môže byť pre dieťa užitočná a motivujúca. Záleží však na tom, ako je formulovaná, akým spôsobom je vyjadrená a či je objektívna.

Zásady konštruktívnej kritiky

• Hodnotiť Správanie, Nie Osobu: Kritizujeme teda vždy len súčasné pozorovateľné správanie dieťaťa, nie jeho charakter.
• Byť Konkrétny: Namiesto všeobecných vyhlásení, ako "Si lenivý," povedzte, "Všimol som si, že si si dnes neupratal hračky."
• Používať Pozitívny Jazyk: Konštruktívna kritika by mala začať pozitívnym popisom informácií, a ak je treba niečo napraviť, ukázať čo a ako.
• Ponúknuť Riešenie: Namiesto iba poukazovania na chyby, ponúknite dieťaťu pomoc a návrhy, ako sa zlepšiť.
• Byť Empatický: Snažte sa pochopiť pocity dieťaťa a prejavte mu podporu.

Príklad konštruktívnej kritiky:

Namiesto toho, aby ste povedali: "Tvoja kresba je hrozná," povedzte: "Páči sa mi, ako si použil farby. Čo keby si skúsil pridať viac detailov?"

Alternatívne Prístupy k Výchove

Existujú alternatívne prístupy k výchove, ktoré minimalizujú potrebu kritiky a podporujú zdravý vývin dieťaťa.

• Rešpektujúca Výchova: Dôležité je si uvedomiť, čo chceme z dieťaťa vychovať. Len rešpektom môžeme deti naučiť rešpektu. Dôsledkom príliš autoritatívnej výchovy býva vzdor alebo prílišná poslušnosť.
• Pozitívna Disciplína: Zameriava sa na posilňovanie žiaduceho správania a učenie dieťaťa zodpovednosti za svoje činy.
• Komunikácia Bez Násilia: Používa empatický jazyk a zameriava sa na vyjadrenie vlastných potrieb a pocitov bez obviňovania a kritizovania.
• Stanovenie Hraníc: Správne nastavené hranice vo výchove a naplnenie potrieb dieťaťa. Pri zadávaní trestu vzniká riziko toho, že si dieťa na trest zvykne a naučí sa trpieť.
• Prehodenie Zodpovednosti: Najúčinnejším spôsobom, ako naučiť dieťa prijímať prirodzené následky svojho správania, je prehodiť na neho mieru zodpovednosti. Napríklad otázkou: "Čo navrhuješ ty, ako to budeme ďalej riešiť?"

Komunikačné Bariéry Medzi Rodičom a Dieťaťom

Komunikácia medzi rodičom a dieťaťom zohráva kľúčovú úlohu vo formovaní zdravého vzťahu, emocionálneho vývinu a celkovej psychickej pohody dieťaťa. Napriek tomu, že ide o jeden z najprirodzenejších vzťahov, v ktorom by mala byť otvorená komunikácia samozrejmosťou, v praxi často narážame na rôzne bariéry, ktoré efektívnu komunikáciu sťažujú.

Najčastejšie komunikačné prekážky

• Kritika: Rodič, ktorý dieťa často kritizuje, je presvedčený o tom, že by sa dieťa bez jeho kritiky nezlepšilo. Neverí v silu osobnej skúsenosti a vnútornej motivácie dieťaťa, z ktorej by mohlo dieťa rásť a napredovať.
• Nálepkovanie: Príklad: „Ty si taký lenivec!“ alebo „No, jasné. Nálepkovanie môže ovplyvniť správanie dieťaťa. Ak je dieťa napríklad často označované za zlé, sebecké alebo klamára, môže sa takým aj stať.
• Príkazy: Autoritatívne príkazy prehlbujú pocit nerovnosti, podradenosti a rodič by mal vedieť, že môžu u dieťaťa vyvolať odpor, hnev či protest, a to najmä v dospievajúcom veku.
• Hrozby: Dieťa nemení svoje správanie z dôvodu pochopenia, ale zo strachu pred trestom. To môže viesť k úzkosti, zníženiu dôvery a narušeniu vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.
• Moralizovanie: Rodič často nepočúva dieťa, ale mentorskou formou vysvetľuje, ako sa má správať. Snaží sa ovládať činy dieťaťa varovaním a upozorňovaním na negatívne dôsledky.
• Príliš Veľa Otázok: Ak rodič dieťa neustále spovedá, môže dieťa stratiť chuť zdieľať veci prirodzene.
• Rady: Rodičia to myslia dobre, ale nevhodne formulovaná alebo nežiaduca rada môže vyvolať vzdor, najmä u dospievajúcich.
• Odkláňanie Sa Od Témy: Hoci to môže byť reakcia vedená dobrými úmyslami, často to naruší pocit dôvery a otvorenosti, ktorý dieťa potrebuje.
• Bagatelizovanie: Rodičovské zľahčovanie a bagatelizovanie môže byť formou emocionálneho zanedbávania, hoci často nie je myslené zle. No dieťa sa môže cítiť nepochopené, osamelé alebo menejcenné.
• Nedostatok Pozornosti: Ak sa mu rodič nevenuje, nereaguje alebo ho odbíja, dieťa nadobúda pocit, že je menej hodnotné alebo že na ňom nezáleží.

Ako zlepšiť komunikáciu

• Aktívne Počúvajte: Prejavujte záujem o to, čo je podstatné pre dieťa a venujte mu plnú pozornosť.
• Buďte Otvorení a Úprimní: Používajte jazyk, ktorému dieťa rozumie.

V dnešnej dobe často čítam, ako sú matky kritizované za akúkoľvek výpomoc (cumlík, kočík, zavinovanie), prípadne za to, že po niekoľko mesačnom nevyspatí túžia potom, aby si oddýchli. Najsmutnejšie na tom je to, že matky, kritizujú matky. Vidím to v jednom kuse. Sme kritizované preto, lebo chceme byť nášmu dieťatku k dispozícii cez deň oddýchnuté (veku dieťatka primerane ) a chceme sa mu cez deň naplno venovať a v noci k nemu nevstávať 10krát (k 6-12 mesačnému) ale napr 1-2-3krát. Pritom veda potvrdzuje pravidlo SPOKOJNÁ MATKA = SPOKOJNÉ DIEŤA. Spánok je mimoriadne dôležitý nielen pre naše deti, ale aj pre nás rodičov. Neustále ho však podceňujeme a robíme všetko preto, aby sme spali stále menej a menej. Pritom spánok je základnou biologickou potrebou človeka (spolu s potrebou jesť a rozmnožovať sa). Nedostatok kvalitného spánku je veľkým rizikom, pokiaľ pretrváva dlhodobo. Ďalším závažným rizikom nedostatku spánku je depresia. Výskumy potvrdzujú, že matky, ktoré majú dlhodobo nedostatok spánku, majú vyššie riziko vzniku depresie a úzkosti. Depresia je vážne ochorenie, ktoré vplýva negatívne na matku, jej partnera, ale v nemalej miere aj na deti. Vedci zistili, že vzťah/väzba matka-dieťa v rodinách, kde matka trpí depresiou, môže byť narušený. Matka sa deťom menej venuje, je nervóznejšia, nestará sa o nich tak, ako zdravá matka, je nervózna, neresponzívna. To má za následok dokonca riziko zníženého IQ dieťaťa, slabšiu slovnú zásobu, podráždenie, nervozitu a výbuchy zlosti dieťaťa, slabší kognitívny vývoj a mnohé iné. Matky menej reagujú na deti a sú menej citlivé k ich potrebám, odchádzajú od nich, len čo to ide. Detičky reagujú v takýchto situáciách zhoršeným zaspávaním a spánkom, čo štartuje začarovaný kruh nevyspatia oboch. Depresia je vážne ochorenie, ktoré sa môže prejaviť pred alebo aj po pôrode a vyžaduje si podporu psychológa, psychiatra a v prvom rade podporu (nie odsudzovanie) partnera a blízkeho okolia. Matky by sa za to nemali hanbiť, ale pomoc by mali neodkladne vyhľadať, ak majú pocit, že ich prežívanie a nálady nie sú v poriadku. Existujú rôzne formy liečby, ktoré im odborník vie odporučiť a nemusia zahŕňať len lieky. Veľa maminiek býva dlhé mesiace spánkovo deprivovaných a frustrovaných a nervóznych. Preto dbajme na to, aby sme sebe aj našim deťom zabezpečili zdravé spánkové návyky od narodenia a spokojné matky. Oddýchnuté a spokojné im dáme veľa lásky a kvalitného spoločného času, ktorý tak potrebujú.

tags: #ak #je #dieta #casto #kritizovane