Ako upokojiť dieťa v úzkosti: Kompletný sprievodca pre rodičov

Nevyhnutnou súčasťou opatrení okolo nás, spojených s domácou karanténou je zvýšená starostlivosť o naše deti a ich prežívanie. Na Vás rodičov sú kladené veľké nároky. Z praxe a aktuálnych rozhovorov s Vami viem, aké veľké tie nároky sú. Ak máte pocit, že je situácia nad vaše sily, obráťte sa na nás odborníkov. V tomto smere je potrebná veľká citlivosť. S výdychom dávate strach preč. Úzkosť je prirodzenou súčasťou života, no u detí môže byť obzvlášť náročná. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na to, ako rozpoznať úzkosť u detí, ako im efektívne pomôcť a ako zvládať náročné situácie, ktoré s úzkosťou súvisia. Zameriame sa na konkrétne stratégie, ktoré môžete použiť doma, a na to, kedy vyhľadať odbornú pomoc.

Rozdiel medzi strachom a úzkosťou

Strach a úzkosť sú emócie, ktoré sú si podobné, ale zároveň odlišné. Obe emócie sú prirodzené a slúžia na zabezpečenie prežitia. Strach je inštinktívna reakcia na konkrétne nebezpečenstvo, ktorého si je dieťa vedomé. Úzkosť je všeobecná reakcia na neznámu hrozbu, a preto je pozadie úzkosti často nejasné. Úzkosť sa javí ako komplikovanejšia forma strachu, ktorá sa formuje počas vývinu na základe skúseností so strachom.

Psychologička Táňa Klempová opisuje úzkosť ako pocit neistoty a nedostatok konkrétnych predstáv o tom, ako dobre by sa situácia mohla vyvíjať. Dieťa sa nebojí novej pani učiteľky preto, že sa obáva, že ho bude biť alebo bude na neho kričať. Strach je skôr o tom, že vôbec nevie, čo od nej môže očakávať. Dôležitou súčasťou nových situácií je aj pocit straty. Dieťa stráca niečo známe a na miesto poznaného ide v ústrety niečomu neznámu. Rôzne predstavy o nebezpečenstvách ovplyvňujú aj úzkostné pocity detí pri novej pani učiteľke, prvýkrát na krúžku plávania či ak mama náhle musí odísť niečo vybaviť.

Príčiny úzkosti u detí

Úzkosť u detí môže mať rôzne príčiny. Niektoré deti majú jednoducho väčšiu tendenciu mať strach alebo prežívať úzkosť oproti druhým deťom. Svoju rolu tu môže zohrávať genetika či biochemické procesy v mozgu. Deti často vnímajú zmeny ako niečo náročné a pre niektoré deti sú zmeny natoľko náročné, že pociťujú úzkosť. Deti, ktoré zažili stresujúce alebo traumatické udalosti ako napríklad autonehoda, požiar či smrť blízkych, môžu následne po takej udalosti trpieť úzkosťou. Rodinné hádky a konflikty môžu zanechať v deťoch pocit neistoty a úzkosti.

Ako rozpoznať úzkosť u detí

Prejavy úzkosti sa môžu u detí líšiť. Niektoré deti môžu byť plačlivé, iné podráždené alebo agresívne. Medzi bežné príznaky patrí:

• Fyzické príznaky: Bolesti hlavy, brucha, nevoľnosť, zvracanie, únava, poruchy spánku.
• Emocionálne príznaky: Nadmerný strach, obavy, nervozita, podráždenosť, plačlivosť, neschopnosť sa uvoľniť.
• Behaviorálne príznaky: Vyhýbanie sa určitým situáciám, ťažkosti so sústredením, problémy v škole, zmeny v stravovacích návykoch, tiky, nervózne pohyby.

Je dôležité si uvedomiť, že tieto príznaky môžu mať aj iné príčiny, preto je vždy vhodné poradiť sa s lekárom alebo psychológom.

Ako pomôcť dieťaťu zvládnuť úzkosť

Existuje mnoho spôsobov, ako môžete dieťaťu pomôcť zvládať úzkosť. Medzi najúčinnejšie stratégie patrí:

1. Komunikácia a empatia

• Vytvorte bezpečné prostredie: Dajte dieťaťu najavo, že sa s vami môže porozprávať o svojich pocitoch bez obáv z kritiky alebo zosmiešňovania.
• Aktívne počúvajte: Prejavte úprimný záujem o to, čo dieťa hovorí. Snažte sa pochopiť jeho perspektívu a pocity. Bagatelizovanie obáv v žiadnom prípade nepomáha. Strach je prítomný a dieťa potrebuje, aby ho mohlo s niekým zdieľať.
• Používajte empatické vyjadrenia: Ukážte dieťaťu, že rozumiete jeho pocitom. Napríklad: "Vidím, že ti to naozaj robí starosti."
• Vyhnite sa negatívnym frázam: Vyhnite sa vetám ako: „Nemysli na to, je to len v tvojej hlave!“ alebo „Ja už fakt neviem, čo mám s tebou robiť!“. Namiesto toho skúste: „Zdá sa, že tvoja hlava je preplnená myšlienkami.“
• Legitimizujte pocity: Uznajte hodnotu strachu. Rozprávajte sa o tom, že každý sa občas bojí a že je to normálne. Rozprávali sme sa o mojom detstve a o situáciách, keď som sa bála. Rozprávali sme sa o tom, že sa bojím aj ako veľká. V tomto smere je potrebná veľká citlivosť.

2. Techniky upokojenia

• Dýchacie cvičenia: Naučte dieťa hlboké dýchacie cvičenia. Zameranie na dýchanie pomáha upokojiť myseľ a telo. S výdychom sme dávali strach preč. Mali sme takú mantru "s nádychom berieme do seba silu a s výdychom dávame strach preč." Dych nám pomáhal najmä v situáciách, keď moje dieťa premkla nekontrolovateľná úzkosť. Zameranie na dýchanie znamenalo, že sa nemohlo v hlave zaoberať strachom. S upokojením dychu, prichádzalo aj upokojenie mysle.
• Vizualizácia: Vyzvite dieťa, aby si predstavilo pokojné miesto alebo situáciu, v ktorej sa cíti bezpečne a uvoľnene.
• Metafory: Môžeme sa dieťaťa spýtať, kde ten strach v tele cíti a kde mu ten veľký ťažký chumáč sedí. Je dobré si pomáhať metaforami a snažiť sa strach opísať ako konkrétny objekt. Dieťa si ho tak bude môcť zhmotniť a zachádzať s ním ako s konkrétnou vecou. Potom ho vyzveme, aby si zatvorilo oči, aby sa sústredilo na dané miesto v tele a poriadne sa nadýchlo. Môžeme sa spoločne hlasno nadychovať spolu s ním, aby pri cvičení malo parťáka. Ďalej ho požiadame, aby strach z tohto miesta úplne vyfúklo a odfúklo ho ďaleko preč.
• Meditácia a mindfulness: Naučte dieťa jednoduché meditačné techniky, ktoré mu pomôžu sústrediť sa na prítomný okamih a zbaviť sa negatívnych myšlienok. Hlavným cieľom meditácie je plné uvedomenie si prítomného okamihu. Zahŕňa všímanie si všetkých myšlienok, ktoré máte v hlave, bez toho, aby ste ich potláčali či odsudzovali. Vďaka meditácii sa dostanete do stavu pokoja a naučíte sa vedome tolerovať všetky myšlienky a pocity, aké máte.
• Aromaterapia: Používajte esenciálne oleje s upokojujúcimi účinkami, ako je levanduľa, harmanček alebo bergamot. Esenciálne oleje z prírodných rastlinných extraktov môžete priamo inhalovať alebo pridať do teplého kúpeľa či difuzéra.
• Fyzická aktivita: Pravidelné cvičenie je dobré nielen pre fyzické zdravie, ale aj pre psychiku. Pri pohybe sa dieťa menej sústredí na veci, ktoré ho znepokojujú.
• Harmančekový čaj: Šálka harmančekového čaju je fantastickým liekom na upokojenie napätých nervov a podporu spánku.

3. Riešenie problémov

• Identifikujte spúšťače: Pomôžte dieťaťu identifikovať situácie, ktoré vyvolávajú úzkosť.
• Plánujte dopredu: Spoločne si naplánujte, ako sa dieťa zachová, keď sa ocitne v stresovej situácii.
• Rozdeľte úlohy na menšie kroky: Ak má dieťa strach z nejakej úlohy, rozdeľte ju na menšie, zvládnuteľné kroky.
• Posilňujte sebadôveru: Povzbudzujte dieťa a chváľte ho za jeho úspechy, aj keď sú malé.

4. Zmeny životného štýlu

• Dostatok spánku: Spánok je mimoriadne dôležitým faktorom dobrého duševného zdravia. Pred spaním sa vyhýbajte kofeínu, nikotínu a ťažkým jedlám.
• Vyvážená strava: Nízka hladina cukru v krvi, dehydratácia alebo chemikálie v spracovaných potravinách vyvolávajú u niektorých ľudí zmeny nálady. Strava s vysokým obsahom cukru môže ovplyvniť aj temperament.
• Obmedzenie kofeínu a alkoholu: Ak máte chronickú úzkosť, mali by ste sa kofeínu vyhýbať. Prečo? Pretože tento životobudič môže spôsobiť nervozitu a podráždenosť. Neodporúča sa ani konzumácia alkoholu.

5. Terapeutické prístupy

Terapeutické príbehy sú v podstate príbehy o probléme, ktorý trápi aj vaše dieťa. Hlavnými hrdinami sú zvieratká, čo zabezpečuje dieťaťu bezpečný odstup. Zároveň vďaka tomu, že opis situácie a vlastnosti hlavného hrdinu sú podobné vašej situácii, sa dieťa vie so zvieratkom identifikovať. Príbeh končí šťastne a hlavný hrdina svoj problém vyrieši. Je to možnosť ukázať dieťaťu nejaké riešenie, ktoré môže pomôcť v reálnom živote i jemu. Ak príbeh funguje, dieťa ho chce čítať, ak nie, treba hľadať niečo iné. Rozhodne nie je vhodné nútiť dieťa ho počúvať.

6. Špecifické situácie

• Strach zo školy: Stanovte si čas otázok. Úzkostlivé deti (najmä predškolského veku) sú schopné stále dookola pýtať sa tú istú otázku. Deti cez neustále otázky získavajú pocit istoty. Potrebujú sa ich pýtať, aby na tú jednu sekundu získali istotu, že ich strach sa nenaplní.
• Nástup do škôlky/školy: Uistite dieťa, že ho máte radi a že sa preňho vrátite. Rozprávajte sa o tom, čo ho v škôlke/škole čaká a čo sa mu môže páčiť.

7. Prírodné pomocníci

• Bylinné čaje: Pripravte dieťaťu bylinkový čaj, ktorý bude balzamom pre jeho ubolenú dušu a zmierni jeho trápenie. Harmanček je už dlho známy svojimi upokojujúcimi účinkami. Medovka je bylinka, o ktorej je známe, že pomáha zmierniť úzkosť. Valeriána je bylina, o ktorej je známe, že znižuje hladinu kortizolu. Sluncovka kalifornská je vhodná pre deti, ktoré majú problémy so spánkom a celou škálou menších alebo väčších mentálnych disfunkcií centrálneho nervového systému.
• Bachove kvapky: Bachove kvety sú určené pre variáciu emócií s ktorými nemáme dobrý vzťah. Nech je to strach, nerozhodnosť, zúfalstvo alebo pocity samoty. Sú určené nielen pre dospelých, ale aj pre deti a zvieratá, nakoľko obsahujú len výluh esencie nejedovatých kvetov.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc

Ak úzkosť dieťaťa pretrváva, zhoršuje sa alebo zasahuje do jeho každodenného života, je dôležité vyhľadať odbornú pomoc. Medzi signály, ktoré by vás mali znepokojovať, patrí:

• Poruchy spánku, nočné mory či pomočovanie.
• Dieťa nie je schopné kvôli obavám rozprávať sa či hrať sa s rovesníkmi.
• Dieťa sa vyhýba novým udalostiam, akoby nebolo schopné čeliť jednoduchým každodenným výzvam.
• Dieťa sa vyhýba udalostiam, z ktorých má obavy.

Pediatri: Môžu vylúčiť fyzické príčiny úzkosti a odporučiť ďalšie kroky. Psychológovia a psychoterapeuti: Ponúkajú rôzne terapeutické prístupy, ako je kognitívno-behaviorálna terapia (KBT), ktorá pomáha deťom identifikovať a meniť negatívne myšlienky a správanie. Psychiatri: Môžu predpísať lieky (antidepresíva a sedatíva) na vyváženie chémie mozgu a zabránenie ďalším epizódam úzkosti, ak je to potrebné.

Ako sa starať o seba ako rodič

Starostlivosť o úzkostné dieťa môže byť náročná. Je dôležité, aby ste sa starali aj o seba. Nielen dospelí, ale aj deti môžu stres prežívať veľmi intenzívne. Predovšetkým citlivé povahy majú častú skúsenosť s ľahkými, no aj ťažšími záchvatmi paniky, strachu, úzkosti či obáv. Pokiaľ sa záchvaty úzkosti opakujú, je potrebné vyhľadať odbornú pomoc. No v momente, keď dieťa nezvládne situáciu, a jeho svet sa na chvíľu zosype, plače, hodí sa o zem či naň doľahne úzkosť, väčšinou odborník poruke nie je. Povinnosť postarať sa o dieťa tak zostane práve na rodičovi, vychovávateľovi či pedagógovi. Ak sa nachádzate v uzavretej miestnosti, okamžite otvorte okná, prípadne dvere. Dieťa potrebuje prívod kyslíka, aby sa organizmus okysličil. Ak ste v miestnosti s balkónom alebo záhradou, vyveďte ho von. Doprajte dieťaťu ticho. Vypnite televíziu, hudbu, telefón, odveďte ho na tiché miesto, oddeľte od hlučnej skupiny. Nekričte a nepanikárte, to celý stav podstatne zhorší.

Takmer najúčinnejšia pomoc, ktorá pomôže deťom aj dospelým. Máte viacero možností. Napríklad sa dieťa zhlboka nadýchne, napočíta do 7 a vydýchne. Alebo pri nádychu počíta do 4, zadrží dych a pri výdychu počíta do 6. Nechajte dieťa niekoľko minút vedome dýchať a potom ho požiadajte, aby si v miestnosti vybral nejaký predmet. Na ten nech zameria pozornosť a sústredí sa len na jeho tvar, farbu, materiál či vzory. Použiť môžete aj techniku 5 - 4 - 3 - 2 - 1, ktorá sa zakladá na posilnení zmyslového vnímania. Dieťa sa zameria na 5 predmetov v miestnosti. Potom odlíši 4 rôzne zvuky z okolia. Pokračuje pomenovaním 3 predmetov a zamyslí sa nad ich využitím. Rozlíši v priestore 2 vône, napríklad vôňu kávy, byliniek, kvetov či parfum. Posaďte dieťa na príjemné miesto, napríklad na vankúš, do obľúbeného kresla alebo na miesto, kde sa bude jednoducho cítiť pohodlne. Spoločné opakovanie pomáha, aby sa detská myseľ sústredila na riešenie problému. Môžete to urobiť napríklad tak, že dieťa si fúkne do ruky a pošle “pocity úzkosti” preč, napríklad von otvoreným oknom. Rodič potom dvere rýchlo zatvorí, aby malo dieťa pocit, že udalosť záchvatu je uzatvorená.

Rada sa s vami podelím o to, čo nám doma pomáha zvládnuť situácie úzkosti.

Strach a úzkosť ako dvojvaječné dvojičky

Nedá sa mi písať o týchto veciach bez toho, aby som nespomenula rozdiel medzi strachom a úzkosťou. Mám pocit, že strach a úzkosť sú si v mnohom podobné a pritom sú úplne iné. Ako dvojvaječné dvojičky. Úzkosť i strach sú prirodzené ľudské emócie. Hlavnou úlohou strachu i úzkosti je reagovať na nebezpečenstvo alebo ohrozenie. Prežívanie strachu a úzkosti, slúži na zabezpečenie zvládnutia nepriaznivej alebo neočakávanej situácie. Podobne ako hnev i strach ľudstvu slúži na zabezpečenie prežitia. Strach je inštinktívna reakcia na konkrétne nebezpečenstvo. Väčšinou vieme, čoho konkrétne sa dieťa bojí a strach prežíva "tu a teraz". Oproti tomu úzkosť je všeobecná reakcia na neznámu hrozbu. Pozadie úzkosti je často nejasné. Nevieme, čoho sa dieťa bojí. Podľa Thierry Steimer, doktorandky z univerzity Hospital University, sú strach a úzkosť síce odlišnými emocionálnymi stavmi, ale zároveň sa pri ich prežívaní aktivizujú rovnaké mechanizmy fungovania mozgu a vzorce správania sa. Úzkosť sa javí ako komplikovanejšia forma strachu. Úzkosť sa formuje počas vývinu a vytvára sa na základe našich skúseností so strachom. Situácia, kedy nás strach ochráni napríklad pred uhryznutím zúrivého psa, sa akoby "zrecykluje" a vytvorí nový systém ochrany, ktorý nás má chrániť pred neznámymi hrozbami. Úzkosť je rozptýlený, nepríjemný a neurčitý pocit obavy a jeho základom je neistota. Je to ako keď idete v noci po tmavej ulici. Môžete sa cítiť nepríjemne a mať zovretý žalúdok. Tieto reakcie spôsobuje úzkosť, ktorá súvisí s možnosťou, že na vás môže niekto zaútočiť. Úzkosť nie je výsledkom reálnej a konkrétnej hrozby. Skôr pochádza z vašich predstáv a myšlienok o možných nebezpečenstvách.

Prečo práve moje dieťa?

Pri vzniku úzkosti zohrávajú význam nasledujúce oblasti: niektoré deti majú jednoducho väčšiu tendenciu mať strach alebo prežívať úzkosť oproti druhým deťom. Svoju rolu tu môže zohrávať genetika či biochemické procesy v mozgu; deti často vnímajú zmeny ako niečo náročné. Pre niektoré deti sú zmeny natoľko náročné, že pociťujú úzkosť; deti, ktoré zažili stresujúce alebo traumatické udalosti ako napríklad autonehoda, požiar či smrť blízkych, môžu následne po takej udalosti trpieť úzkosťou; rodinné hádky a konflikty môžu zanechať v deťoch pocit neistoty a úzkosti; rodičia môžu vlastné úzkostné prežívanie "preniesť" na svoje deti a naučiť ich úzkostným reakciám na udalosti. Odborníci upozorňujú aj na spúšťače úzkosti. Táňa Klempová považuje za významné udalosti napríklad narodenie súrodenca, nástup matky do práce, sťahovanie sa, nástup do škôlky/školy, choroba či smrť v rodine, rozvod rodičov.

Tipy, ako zbaviť dieťa úzkosti

• Stanovte si čas otázok: Úzkostlivé deti (najmä predškolského veku) sú schopné stále dookola pýtať sa tú istú otázku. "Mami, a nezabudneš prísť?" Moja odpoveď ani nedoznela a "Mami, a nezabudneš prísť?" Deti cez neustále otázky získavajú pocit istoty. Potrebujú sa ich pýtať, aby na tú jednu sekundu získali istotu, že ich strach sa nenaplní. Ja ako mama som však nevládala stále dookola odpovedať na to isté. Potrebovala som deti pripraviť na odchod, riešiť aj svoje pracovné veci a niekedy som svojmu ustráchanému dieťaťu dala pocítiť svoj hnev. Samozrejme, situácii moje správanie vôbec nepomohlo. A tak sme si vymysleli čas otázok a čas bez otázok. Keď som cítila, že už vo mne rastie hnev, tak som povedala: "Teraz ti ešte odpoviem a potom si dáme čas bez otázok." Dĺžku času bez otázok som nastavovala podľa dieťaťa. Dôležité je, aby čas bez otázok zvládlo. Začínali sme malinkou chvíľkou, ktorá mne slúžila na získanie stratenej energie. Neskôr boli chvíľky ohraničené nejakou činnosťou ako napríklad prípravou raňajok, oblečením sa a umytím. Fajn bolo, že časom si kolo otázok vedelo moje dieťa vypýtať, keď ho potrebovalo.
• Uznajte hodnotu strachu: Až dojemné boli chvíle, keď sme legitimizovali pocit strachu. Keď sme hovorili, že každý sa občas bojí. Každý sa bojí niečoho iného. Že je to normálne. Rozprávali sme sa o mojom detstve a o situáciách, keď som sa bála. Rozprávali sme sa o tom, že sa bojím aj ako veľká. V tomto smere je potrebná veľká citlivosť. Rozhovory dávkujte skôr po kvapkách. Sledujte, aby ste na dieťa neprenášali vlastné strachy. Ak sa takéto rozhovory vymknú z rúk, tak miesto legitimizovania pocitu, prenášate na dieťa vlastné strachy. A tomu sa chcete vyhnúť.
• Spoznajte, čo o úzkosti hovorí telo: Rozprávali sme sa o tom, čo sa deje s naším telom, keď sa bojíme. Zistili sme, že to cítime v brušku a zároveň sa nedokážeme nadýchnuť. Často sme sa ráno, keď sa moje dieťa zobudilo s plačom, že nechce ísť do škôlky, zameriavali na dych. Učili sme sa vedome hlboko dýchať. S výdychom sme dávali strach preč. Mali sme takú mantru "s nádychom berieme do seba silu a s výdychom dávame strach preč." Dych nám pomáhal najmä v situáciách, keď moje dieťa premkla nekontrolovateľná úzkosť. Zameranie na dýchanie znamenalo, že sa nemohlo v hlave zaoberať strachom. S upokojením dychu, prichádzalo aj upokojenie mysle. Trvalo nám to dlho, kým sa to moje dieťa naučilo. Minimálne dva týždne to vedelo robiť len so mnou. Až neskôr som si všimla, že to používa aj samo.
• Nájdite oporné body, ako čeliť strachu: Základom úzkosti je neistota a strach z neznámych ohrození. Veľa rozhovorov sme venovali strachu. Čoho sa bojí? Čo sa môže stať? Ako môžem ja pomôcť? Mojim cieľom bolo vkladať kontrolu do rúk môjho dieťaťa. Chcela som vybudovať pocit bezpečia a robiť svet, čo najviac predvídateľným. Cez tieto rozhovory sme sa dostali k tomu, že vlastne nie sú problém všetky učiteľky, ale len jedna konkrétna, s ktorou si moje dieťa zažilo konflikt. Zistili sme, že keď sa začne báť, tak pomôže ísť za pani učiteľkou a pritúliť sa. Keď má pani učiteľka povinnosti, tak pomôže ísť čítať knižku. Toto je moje veľké odporúčanie. Hľadajte s deťmi to, čo im pomôže. Čokoľvek, čo im uľaví a dokážu samé zrealizovať. Vďaka tomu moje dieťa získavalo kontrolu. Vítalo ma s vetami "Dnes to bolo zlé len poobede". "Keď mi bolo ťažko, šla som za pani učiteľkou." Súčasťou zlepšení bola dôslednosť. Nedovolila som si nikdy meškať, ak sme mali takú dohodu. Ak sme mali dohodu o tom, že niečo spravím, tak som to dodržala. Spoločne sme zmenšovali územie "neznámo", aby sa zmenilo na malinký ostrov. Konkretizovali sme strach. Hovorili sme o situáciách a porovnávali, ktoré boli najhoršie, ktoré sa dali zvládnuť. Robili sme veľmi zjednodušená formu škálovania, ktorú používajú kognitívno-behaviorálni terapeuti.
• Terapeutický príbeh pre dieťa: Terapeutické príbehy som objavila vďaka knižke Jak společne s dětmi zvládat výchovné krize od Annette Kast-Zahn. Využila som ho už veľakrát pri rôznych príležitostiach. Jeho výhodou je, že si ho môžete jednoducho vymyslieť sami a našiť na tému vášho dieťaťa. Terapeutický príbeh je v podstate príbeh o probléme, ktorý trápi aj vaše dieťa. My sme mali príbehy o škôlke, o návšteve doktorky i o problémoch so záchodom. Hlavnými hrdinami sú zvieratká, čo zabezpečuje dieťaťu bezpečný odstup. Zároveň vďaka tomu, že opis situácie a vlastnosti hlavného hrdinu sú podobné vašej situácii, sa dieťa vie so zvieratkom identifikovať. Príbeh končí šťastne a hlavný hrdina svoj problém vyrieši. Je to možnosť ukázať dieťaťu nejaké riešenie, ktoré môže pomôcť v reálnom živote i jemu. V príbehu sa popisujú emócie. Opisuje sa strach, ale i odvaha. Dieťa vďaka nemu často vníma svoje pocity, ktoré prežíva. Ak príbeh funguje, dieťa ho chce čítať. Ak príbeh nefunguje, tak treba hľadať niečo iné. Rozhodne nie je vhodné nútiť dieťa ho počúvať. Často využívam takéto príbehy a často ich aj odporúčam rodičom úzkostných detí. Mám zažité ako deti postupne cez postavy objavujú komplikovanosť emócií. Ako ho chcú čítať stále a stále. Ako sa k nemu niekedy vrátia a povedia: "Jej, aj ja som sa kedysi bál ako psíček Uško". Terapeutické príbehy sú jednoduchou možnosťou ako dieťaťu uľaviť.

Len silní rodičia môžu byť dieťaťu oporou. Zdieľala som s vami veci, ktoré pomohli nám. Sú to tzv. zručnosti a metódy na zvládnutie úzkostnej epizódy. Niekedy sa označujú aj ako tzv. krátkodobé opatrenia. Nevyhnutnou súčasťou tých opatrení ste vy, rodičia. Rodičia, na ktorých sú kladené veľké nároky. Viem, aké veľké tie nároky sú. Chcem vám odkázať: "Nemusíte ostať na riešenie sami!" Ak máte pocit, že je situácia nad vaše sily, obráťte sa na nás odborníkov. Sme tu pre vás.

Existujú frázy, ktorým by sme sa mali vyhnúť. Ak ich často používate a neviete ich prestať hovoriť, môže to zhoršovať úzkosť vášho dieťaťa. Vyhýbajte sa vetám ako: "Nie je to nič, čoho by si sa mal báť." "Nikto iný sa nebojí, iba ty!" "Pozri sa na ostatné deti, nikto z nich sa nespráva ako ty!" "S tvojou sestrou nikdy neboli také problémy!" "Si ako malé decko alebo ty si už veľká, aby si to robila!" "Prestaň už!" či "Zase to robíš!" Ak nedokážete podobné vety zadržať, môžete využiť odbornú pomoc, aby ste boli väčšou oporou pre svoje deti.

Rodičia sa často obracajú na odborníkov vtedy, keď sa situácia nezlepšuje. Ako však spoznať, kedy sú signály úzkosti vážne? Podľa odborníkov z Mind Child Institute existuje pomôcka, kedy treba spozornieť. Rozdiel medzi bežnými obavami a úzkosťou je v závažnosti prejavov správania. Ak je úzkosť neprimeraná situácii, dlhotrvajúca (myslí sa tým dlhšie ako 6 mesiacov) alebo zasahuje do života dieťaťa, tak je vhodné osloviť odborníkov. Medzi príklady neprimeraného správania môžeme zaradiť: poruchy spánku, nočné mory či pomočovanie, dieťa nie je schopné kvôli obavám rozprávať sa či hrať sa s rovesníkmi, nemôžete chodiť do nových priestorov alebo na obed do reštaurácie, dieťa sa vyhýba novým udalostiam, akoby nebolo schopné čeliť jednoduchým každodenným výzvam, dieťa sa vyhýba udalostiam, z ktorých má obavy. Sťažuje si na bolesti hlavy alebo bruška, keď má čeliť obávaným situáciám. Táňa Klempová upozorňuje na tzv. anticipáciu úzkostných situácií. Jednoducho povedané ide o to, že ak v nejakej situácii zažívame úzkosť, máme tendenciu byť zvýšene vnímaví na podobné situácie a vyhýbať sa im. Takto sa postupne rozširuje repertoár situácií, ktoré dieťaťu spúšťajú úzkosť. Ak sa nám rodičom v našom snažení nedarí, tak miesto ústupu úzkosti, naopak pribúda stále viac a viac situácií, ktoré úzkosť spúšťajú.

Ambíciou tohto článku bolo podeliť sa s vami o skúsenosť, čo môžete ako rodičia spraviť, aby sa vám uľavilo. Úzkosť je prirodzenou súčasťou života, no u detí môže byť obzvlášť náročná. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na to, ako rozpoznať úzkosť u detí, ako im efektívne pomôcť a ako zvládať náročné situácie, ktoré s úzkosťou súvisia. Zameriame sa na konkrétne stratégie, ktoré môžete použiť doma, a na to, kedy vyhľadať odbornú pomoc.

tags: #ako #dieta #ukludnit #v #uzkosti