Román Jozef Mak od Jozefa Cígera-Hronského je jedným z vrcholných diel slovenskej medzivojnovej literatúry. Toto rozsiahle dielo, zložené zo 75 kratších kapitol, nás zavedie do chudobného dedinského prostredia približne v rokoch 1900 až 1930. Hlavným hrdinom je Jozef Mak, stelesnenie "človeka-milióna", obyčajného muža, ktorého životný údel sa začína už v momente jeho narodenia.
Dej sa rozvíja od samého počiatku Jozefovho života. Narodil sa ako nemanželský syn chudobnej vdovy, v tichu a bez privítania, s výnimkou materinho strachu. Jeho príchod na svet bol sprevádzaný symbolickým gestom - boli mu dané "ukrižované ruky", predzvesť celoživotného utrpenia. Už vtedy bolo zrejmé, že jeho pocity bude len ťažko vyjadrovať slovami.
„Tu si, Jozef Mak? Tu. Neskoro som sa dostal k tebe na návštevu. Nemám už nič. Od včera chodím medzi tichými ľuďmi a všade niečo prosili odo mňa, do svitania neostalo mi nič. Všetko som rozdal, čo som mal. Ale, Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dám ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci.“
Detské roky Jozefa Maka boli poznačené nešťastím a nedostatkom radosti. Jeho matka, nútená pracovať, zverila starostlivosť o mladšieho Jozefa jeho staršiemu bratovi Janovi. Hoci mal Jano len sedem rokov, musel nosiť Jozefa na chrbte a starať sa oňho. Často plakal od námahy a v hneve Jozefa bil. Napriek tomu Jozef svojho brata miloval, najmä keď mu Jano rozprával príbehy. Neskôr, najmä po vypití alkoholu, Jano často Jozefovi vyhadzoval na oči, že je "darmožráč" a že dom patrí len jemu ako zákonnému synovi.
Aby vyhovela Janovi, matka poslala Jozefa slúžiť. Medzitým v dedine vypuklo nešťastie - pri požiari zhorelo mnoho domov, vrátane domu Makovcov. Keďže Jano nechcel stavať nový dom, Jozefova krstná matka, Hana Meľošová, prichýlila Makovcov.
Jozef si našiel prácu u drevorubačov a do dediny schádzal len zriedka. Meľoš, otec Maruše, Jozefovu prítomnosť doma nerád videl a podobne ako Jano, aj on Jozefa nazýval "darmožráčom". Po smrti svojej krstnej matky sa Jozef rozhodol postaviť si vlastný dom. Chyba sa však stala, keď začal stavať na mieste starého domu, ktorý podľa práva patril Janovi. Sám si v hore vyrúbal drevo, ťažké brvná ho doráňali pri sťahovaní do dediny. Dom staval s krvopotnou námahou a takmer ochorel. Jedinou útechou mu bola Maruša a matka, ktorú chcel prichýliť vo svojom novom dome.
Ako vojak sa Jozef dostal do Viedne a do Hercegoviny. Dlhé obdobie bez listu z domu ho prinútilo domyslieť si, že Maruša sa vydala a matka zomrela. Po prepustení z vojny si cestou domov zarábal prácou. Keď sa po rokoch vrátil domov, musel sa zmieriť s ďalšími ranami osudu: Maruša sa vydala za jeho brata Jana a nasťahovali sa do domu, ktorý si Jozef tak ťažko postavil.
Jozef bol zhrozený zmenou, ktorú na Maruši videl. Po prekonanej chorobe mala škaredú tvár, bola chudá, zanedbaná a často opitá. Nestarala sa o dom ani o svoje dieťa. Jozef s Janom pracovali spolu ako drevorubači a Jozef zistil, že Jano je v horách celkom iný, veselý človek.
Po čase sa Jozef oženil s pokornou, pracovitou Julou, hoci ju nemal rád. Sedem rokov žili spolu s Janom a Marušou. Jozef nevedel zabudnúť na svoju bývalú lásku a klamal Julu s Marušou. Jula bez slova znášala svoj osud a utiekala sa k synovi. Snažila sa byť ľahostajná, hoci Jozefa veľmi milovala.
Jano medzitým zmizol z dediny, povrávalo sa, že odišiel do Ameriky. Maruša sa presťahovala k svojmu slepému otcovi. Jozefovi sa časom Maruša zhnusila a celkom sa oslobodil spod jej vplyvu. Po veľkej láske mu zostal len pocit hnusu. Začínalo mu byť ľúto svojej ženy, ale nedokázal prejaviť city ani voči Jule, ani voči synovi. Maruša nevedela zniesť, že sa od nej Jozef odvrátil, a spáchala samovraždu.
Jozef odišiel z domu a vstúpil do služby, aby zarobil peniaze na odkúpenie polovice domu. Jula mu nepovedala, že čaká dieťa, a Jozef prišiel domov až vtedy, keď sa dozvedel, že sa mu narodil syn. Až vtedy sa zmieril s Julou a našiel si k nej cestu. Avšak už bolo neskoro. Jula po pôrode zomrela. Autor naznačuje, že to bola Jozefova neláska, ktorá ju zabila.
Napriek tomuto koncu sa román nekončí tragicky. Hlavná myšlienka diela je obsiahnutá v záverečných slovách autora: „Trp, Jozef Mak. Román sa vyznačuje bohatým lyrizmom. Hronský ako jeden z prvých slovenských spisovateľov začal lyrizovať prózu. Využíva umelecké prostriedky lyriky, napr. Postavy románu konajú pudovo, inštinktívne, prežívajú zložité, často protikladné pocity (láska, nenávisť, hrôza, zhnusenie, ľútosť, vášeň a pod.) Vzťahy medzi postavami sú zložité, komplikované.“
PÁD MUŽA, KTORÝ MAL VŠETKO / Príbeh Jozefa Majského
Jozef Mak, "človek-milión", je tuctový muž, ktorý vo svojom živote nespraví nič prelomové a ani sa nevzbúri proti svojmu osudu. Je to sociálno-psychologický román, ktorý sa zameriava na poukázanie ťažkých pomerov vtedajšej doby, vykresľuje pocity a myšlienky hlavných postáv, ktoré bez vzbury znášajú svoj životný údel. Je to takisto fatalistický - osudový román, pretože ich životná cesta je vopred určená.