„Mami, daj mi s tým pokoj, neotravuj ma,“ vyhlási váš potomok a vám zamrzne úsmev na perách. Má tri alebo trinásť, na tom nezáleží. Ani na tom, o čo ste ho požiadali. Dôležité je, že dieťa je drzé, vám sa toto správanie nepáči a štartuje vo vás všetky tie pocity rodičovskej neschopnosti a zlyhania. Hnev sa kumuluje vo vás i v dieťati.
Kamsi sa stratil detský obdivný pohľad, ktorý dával dospelákovi pocit, že je ten najperfektnejší človek na svete. Je to síce obrat o 180 stupňov, ale úplne normálny a z vývojového hľadiska prirodzený. Keď máme pocit, že deti sú akési drzé, najčastejšie niečo pod povrchom skrývajú. Niečo, čo motivuje ich správanie.
Hľadajte motiváciu dieťaťa
Komunikácia na hrane akceptovateľnosti je vývojová záležitosť, dá sa pochopiť, no v dospelých aj tak vyvoláva hnev a frustráciu. Keď vám syn či dcéra nabudúce drzo odvrkne, prípadne sa vôbec nebude unúvať odpovedať vám, skúste sa v prvom rade zamerať na seba a svoje pocity. Ako tento prístup vnímate, ako sa v danej chvíli cítite?
Keď máte pocit, že potrebujete ukázať dieťaťu, aj sebe, kto je tu pánom, je to znamenie, že strácate pôdu pod nohami. Teraz je najvhodnejší čas zhlboka sa nadýchnuť a pozrieť sa na situáciu z nadhľadu. Až potom sa venujte tomu, ako sa cíti vaše dieťa. Možno uvidíte pascu, do ktorej padá veľa rodičov, reagujúcich na to, čo ich dieťa robí, namiesto toho, aby pátrali po tom, prečo robí to, čo robí. Potom sa niet čo čudovať, že správanie dieťaťa sa nemení.
Namiesto toho, aby ste sa zamotávali do svojej frustrácie, naučte sa pochopiť svojho potomka. Pokúste sa nasadiť prívetivý úsmev a spýtať sa, čo sa stalo, čo vyvolalo jeho rozladenie. Nezabúdajte na to, že deti nie sú žiadni manipulátori, nerobia veci s predsavzatím že: „Budem teraz arogantný/á a uvidím, čo to s mamou spraví“. Ich správanie odráža potreby a emócie, ktoré prežívajú. Reagujú na svoj emocionálny stav a nemusia tušiť dôvody.
Ak sa vám podarí odhaliť emóciu za detským správaním, reagujte na ňu láskavo a s porozumením, no jasne ukážte svoje očakávania ohľadom správania. Môžete povedať niečo ako: „Vidím, že ťa rozhodilo, že už musíme ísť domov. Je to v poriadku, že si nahnevaný/á, ale nepáči sa mi, keď sa so mnou rozprávaš takýmto štýlom.“ Potom pozvite dieťa do dialógu a hľadania riešenia jeho problému. Pokúste sa nájsť cestu, ktorá by uspokojila obe strany, vás i dieťa.
Ak máte pocit, že dieťa len potrebuje pozornosť, môžete skúsiť ponúknuť pohľad zo svojho detstva: „Keď som ja bola malá a chcela som, aby sa mi mama venovala, povedala som jej toto.“
Nehovorte do vetra
Ďalším pravidlom je stáť si za svojim slovom a nevyhrážať sa niečím, čo nebudete vedieť alebo nebudete môcť dodržať. Predstavte si, ako ste boli naposledy u priateľov a vaše dieťa spravilo strašnú scénu. Vo vás stúpala hanba a frustrácia, cítili ste sa v tej chvíli ako neschopný rodič. Okamžite ste siahli po zbraniach najťažšieho kalibru a vytasili ste vyhrážku: „Ak okamžite neprestaneš, ideme domov!“ Ako to celé skončilo? Prestalo dieťa okamžite? Odišli ste domov?
Zvoliť ako prvú reakciu vyhrážanie sa, nie je veľmi úspešná taktika. U detí s ňou nepochodíte, pretože nereflektuje potrebu, ktorá je skrytá za ich správaním. Jediné, čo im vyhrážkami hovoríme je, že ich správanie by sa malo ihneď zmeniť a ich potreby sú irelevantné. To však nie je motivácia na zmenu správania. Navyše, ak nedodržíte svoje vyhrážky, ukazujete dieťaťu, že to, čo hovoríte, vlastne ani tak vážne nemyslíte. Prirodzene preto deti budú pokračovať v testovaní vašich hraníc.
Dôležité teda je, aby ste si zachovali chladnú hlavu a premysleli si, čo ste ochotní spraviť alebo dovoliť. Ak dieťa aj potom pokračuje v drzom správaní, naučí sa, že toto nie je najvhodnejší spôsob na to, ako primäť rodiča spraviť to, čo chce.
Podeľte sa o moc
Dôležité je, aby ste umožnili dieťaťu rozhodovať o niektorých veciach, ktoré považujete za prijateľné. Dovoľte mu ochutnať pocit moci a toho, že majú svoj život pod kontrolou. Aj úplne malé deti frustruje, že stále niekto za nich rozhoduje a určuje im všetko, od oblečenia, správania, až po čas chodenia na toaletu a spánok.
Ak im doprajete kontrolu nad vybranými aspektmi ich života, je to prvý krok k tomu, že sa vyhnete drzému správaniu. Jeden zo spôsobov je napríklad ponúknuť im na výber z málo možností. Napríklad: „Potrebovala by som, aby si si upratala izbu. Chceš začať kockami alebo autíčkami?“, alebo: „Chceš, aby som ti pomohol, či skúsiš to najprv sama?“
Môže to znieť ako banalita, no v detskom svete, kde často chýba rozhodovanie o nich samých, majú aj takéto možnosti veľký význam, pretože im poskytujú autonómiu a slobodu. Neponúkajte však možnosti, ktoré nie ste ochotní dodržať. Ak sa napríklad vyhrážate, že odídete, potom by ste sa naozaj mali zdvihnúť a ísť, bez ohľadu na námietky hostiteľov, pokiaľ dieťa svoje správanie nezmení.
Najprv pozametajte pred vlastným prahom
Nezabúdajte, že pre dieťa ste najväčším vzorom. Dávajte preto pozor na svoje vlastné správanie. Keď drobec počuje, že bez rešpektu pristupujete k svojmu partnerovi, prípadne nahnevane nadávate na šoféra v aute pred vami, naučíte ho, že sú situácie, v ktorých je normálne správať sa arogantne a drzo.
Nemôžete očakávať, že dieťa bude slušné a úctivé, pokiaľ vy takí nie ste. Nič nedokáže znížiť vašu vierohodnosť účinnejšie, než keď budete požadovať slušné správanie od neho a sami nie ste príkladom. Nečudujte sa logickému záveru, ktorý vám môže dieťa šplechnúť do tváre: „Ty keď sa hneváš, tak nadávaš tatovi a ja nemôžem, keď sa tiež hnevám?“
Ak sa nedokážete vyhnúť ohováraniu šéfa, ktorý vás v práci vytočil alebo farbisto vyčítať partnerovi jeho prehrešky, spravte to aspoň bez svedkov.
Bežné prejavy drzosť a ako na ne
Sú rôzne spôsoby, ako nám deti „osladzujú“ rodičovský život a skúšajú našu trpezlivosť. Niektoré z nich by sme v každom prípade nemali prehliadať, ale riešiť za pochodu.
Skáče vám do reči
Prečo je to problém: Ak mu zakaždým dovolíte, aby vás prerušilo v rozhovore, neučíte ho, že treba brať ohľad na druhých, ani to, ako sa zabaviť, keď ste zaneprázdnení. Výsledok je, že dieťa si myslí, že má nárok na pozornosť iných ľudí. Okrem toho, v budúcnosti nebude schopné zvládať frustráciu.
Ako sa vysporiadať s takýmto správaním: Keď budete nabudúce s niekým telefonovať alebo vám príde niekto na návštevu, povedzte dieťaťu, nech chvíľu pokojne počká a neprerušuje vás. Môžete mu ponúknuť nejakú aktivitu alebo hračku, s ktorou sa nehrá až tak často. Pokiaľ vás aj tak chytá za rukáv, kým sa pokúšate rozprávať a ďalej púta na seba pozornosť, ukážte mu stoličku alebo schody a povedzte mu, že tam bude musieť sedieť, kým neskončíte. Dajte mu najavo, že pokiaľ vám bude skákať do reči, nedostane to, čo od vás chce.
Hrá sa agresívne
Prečo je to problém: Ignorovaním agresívnych prejavov vysielate dieťaťu signál, že je v poriadku fyzicky napádať iných ľudí.
Ako sa vysporiadať s takýmto správaním: Riešte takéto správanie hneď na mieste. Zoberte svoje dieťa stranou a povedzte mu: „To tvojho kamaráta bolelo. Ako by si sa cítil ty, keby to urobil on tebe?“ Dajte mu najavo, že ak spôsobí inému bolesť, nie je to v poriadku. Svoj hnev môže vyjadriť aj iným - prijateľnejším spôsobom, bez toho, aby druhého napadol (fyzicky, či slovne). Ak sa bude takto správať aj v budúcnosti, zakaždým hru prerušte.
Robi sa na hluchého
Prečo je to problém: Vysielate dieťaťu signál, že je v poriadku, keď vás ignoruje, lebo ono je na prvom mieste, nie vy. Namiesto toho, aby obrátilo pozornosť na prvýkrát, opakujete povel a tým dieťa učíte, že so splnením požiadavky môže počkať, o chvíľu mu to totiž aj tak pripomeniete. Je to taká hra o moc.
Ako sa s tým vysporiadať: Namiesto toho, aby ste dieťa úkolovali z druhej strany izby, podíďte k nemu a povedzte mu, čo treba, aby urobilo. Pomôže aj, keď sa dotknete jeho ramena, poviete mu menom, prípadne vypnete telku. Nech sa vám pritom díva do očí a odpovie vám: „Áno, mami.“ Pokiaľ vás dieťa aj ďalej nepočúva, mohli by pomôcť následky ako napríklad vypnutie telky a koniec rozprávok na ten deň, prípadne hier na tablete.
Ako sa vysporiadať s hrubými deťmi, ktoré sa ozývajú
Robi si veci po svojom
Prečo je to problém: Nechávate mu kontrolu nad vecami, ktoré by ste mali kontrolovať a neučíte ho pravidlám. V dvoch rokoch si zoberie z skrinky keksíky, v ôsmich sa bez opýtania zoberie von za kamarátom, ktorý býva o päť ulíc ďalej.
Ako sa s týmto správaním vysporiadať: Stanovte si zopár dobrých pravidiel, ktoré budete doma používať a rozprávajte sa o nich s deťmi. Napríklad: Musíš sa ma najskôr spýtať, ak chceš sladkosti, lebo to je pravidlo. Ak si napriek tomu dieťa zapne telku bez dovolenia, vypnite mu ju a zopakujte pravidlo, že sa vás musí najskôr opýtať. Keď budete trvať na týchto pravidlách, dieťa si ich postupne osvojí.
Je drzé
Prečo je to problém: Deti v tomto veku občas kopírujú staršie deti, len aby testovali reakcie rodičov. Niektorí takéto správanie ignorujú, myslia si, že je to len prechodné obdobie, ale pokiaľ sa tento problém včas nepodchytí, môžete mať dočinenia s nezvládnuteľným školákom, ktorému autorita nič nehovorí, nevychádza s učiteľmi, ani inými dospelými osobami a nenájde si ani kamarátov.
Ako sa s týmto správaním vysporiadať: Buďte si istí, že si je vaše dieťa vedomé svojho správania. Povedzte mu napríklad: „Vidím, že sa ti nepáči, čo hovorím, keď prevraciaš očami.“ Keď drzo odvráva, môžete nechať celý rozhovor tak a jednoducho odísť. Povedzte mu: „Moje uši ťa nepočúvajú, keď so mnou rozprávaš týmto spôsobom. Keď budeš pripravený so mnou slušne rozprávať, budem ťa počúvať.“
Preháňa, klame
Prečo je to problém: Klamanie sa môže dieťaťu zautomatizovať. Je predsa také jednoduché klamať, keď chceme v očiach druhých vyzerať lepšie alebo sa vyhnúť práci, do ktorej sa nám nechce alebo vykľučkovať z nepríjemných dôsledkov za niečo, čo sme urobili.
Ako sa s týmto správaním vysporiadať: Keď dieťa preháňa alebo rozpráva nepravdy, sadnite si s ním a povedzte mu: „Bolo by určite zábavné, keby sme šli do Disneylandu a možno tam aj raz pôjdeme, ale nemal by si hovoriť svojim kamarátom, že si tam bol, keď to nie je pravda.“ Nech vie, že ak nebude hovoriť pravdu, ľudia mu nebudú veriť. Odhaľte, čo sa skrýva za jeho motiváciou, keď klame a postarajte sa o to, aby nedosiahlo svoj cieľ. Napríklad keď dieťa tvrdí, že si umylo zuby a pritom to nie je pravda, pošlite ho naspäť do kúpeľne, aby to napravilo.
Generačná zmena vo výchove
V posledných rokoch sa vzťah medzi rodičmi a deťmi výrazne zmenil. Dnes sa rodičia viac zameriavajú na dieťa, používajú viac empatie a snažia sa s deťmi otvorene rozprávať o ich problémoch. Vďaka tejto zmene sa deti cítia bezpečnejšie a sú odvážnejšie povedať svoj názor.
Podľa detských psychológov je toto správanie znakom toho, že deti sa cítia v bezpečí a dospelým dôverujú. Môže sa to prejaviť tak, že deti budú asertívnejšie, budú mať vyhranené názory a možno sa budú viac hádať. Výzvou je nepovažovať to za zlú vec, ale za dôležitý a nevyhnutný proces. Keď sa deti cítia v bezpečí a milované, dokážu lepšie „nájsť svoj hlas“.
Škodlivé taktiky
Ak sú deti vždy úctivé, tiché a poslušné voči dospelým, je to často preto, lebo sa ich boja. Výchova založená na strachu, extrémnej prísnosti a trestoch za vzdor je často spájaná s negatívnymi následkami na deťoch, ktoré sa s nimi často ťahajú aj do dospelosti. Štúdie zistili, že deti takýchto rodičov sú vystavené zvýšenému riziku úzkosti a depresie, prejavujú poruchy so správaním a často majú nízke sebavedomie.
Špecifické škodlivé taktiky zahŕňajú podmienený rešpekt, keď rodičia svoju náklonnosť prejavujú len vtedy, ak sa deti správajú slušne. Ďalšou taktikou je psychologická kontrola, pri ktorej rodičia manipulujú s vnímaním dieťaťa a jeho hodnotou, aby dosiahli svoje.
Zlatá stredná cesta
Prísne rodičovstvo nevedie vždy k zdravému vývoju. Z krátkodobého hľadiska môže byť efektívne, ale z dlhodobého hľadiska môžu deti trpieť. S deťmi by sa malo zaobchádzať s rešpektom a ich názory by mali byť brané vážne.
Samozrejme to neznamená, že deti nepotrebujú žiadne pravidlá a obmedzenia. Ak rodičia nedbajú na správanie svojho potomka, môže to viesť k slabej kontrole impulzov a príliš vysokej arogancii. Preto je dôležité rozlišovať medzi škodlivou psychologickou kontrolou a užitočnou „kontrolou správania“, ktorá zahŕňa stanovenie limitov a očakávaní. Dôležitá je preto „zlatá stredná cesta“.
