Projekt Buddy spája deti z detských domovov s dobrovoľníkmi, aby mali deti lepšiu šancu na dôstojný život, a aby dobrovoľníci mali lepšiu šancu na dôstojnú spoločnosť. Buddy je dospelý kamarát alebo priateľská autorita - jednoducho zrelý človek, ktorý vstupuje do života dieťaťa, ktoré vyrastá v detskom domove. To, že vyrastá v detskom domove, neznamená, že nemá rodičov, práve naopak. Väčšina detí má rodičov alebo nejakých biologických príbuzných. No zvyčajne nemajú kontakt s ľuďmi, ktorí nepatria do ich sveta, teda do domova, školy, rodiny. Potrebujú vedieť, ako žije bežný človek. Taký, ktorý nežije v neustálej hmotnej núdzi, ktorý má prácu, každé ráno vstane a chodí do nej, aj keď ho to nie vždy baví.
Každý Buddy musí mať nad 18 rokov a prvým krokom je podanie prihlášky. Následne sa s každým záujemcom rozprávame, aby sme vedeli, aká je jeho motivácia, tá je totiž základ. Máme viac druhov Buddy.
Druhy Buddy programov
Doučovací Buddy sa s dieťaťom stretáva v určitej etape života, keď potrebuje pomoc s nejakým učivom. Doučovací Buddy teda môže byť pokojne aj vysokoškolák. Pri vzťahovom Buddym však trváme na tom, aby to bol človek, ktorý už vie, čo chce od života, ktorý je usadený a vie si vytvoriť záväzok aspoň na dva roky.
Budovanie vzťahu s dieťaťom
Všetko sa začína stretnutiami v detskom domove, pretože veľa detí je ostýchavých, nechcú hneď opustiť svoje prostredie a ísť von. Niektoré deti idú s Buddym na zmrzlinu, Kofolu či do kina. Nikdy vopred nevieme, do akých rozmerov sa vzťah vyvinie. Chce to čas, pretože tie deti nie sú naučené niekomu dôverovať. Nevieme ovplyvniť vývoj vzťahu, a tak ani zaručiť, že sa dieťa stane členom rodiny Buddyho. Nie je to ani cieľom. Sú to dve absolútne odlišné veci, pretože Buddy nie je cestou k adopcii.
Máme určenú vekovú hranicu pre prácu s deťmi (deti musia mať minimálne 12 rokov) práve preto, aby sa na Buddyho neviazali ako na nového rodiča. Deťom musí byť jasné, že Buddy nebude niekto, kto si ich vezme domov, aby doňho nevkladali takéto nádeje. To isté platí aj z opačnej strany. Buddy je človek, ktorý si ku svojmu životu priberá stretávanie sa s dieťaťom z detského domova.
Príprava a školenie pre Buddyho
Samotný Buddy prechádza školeniami, učí sa, ako vychádzať s deťmi, ako sa správať v rôznych situáciách. Nie, očakávame, že Buddy pozná “svoje” dieťa tak dobre, že presne vie, čo mu chýba či v čom ho treba rozvíjať. Dokonca máme postavené jedno celé školenie na tvorbu rozvojových cieľov detí. Nerobíme školenia pre deti, ale školíme Buddyho, aby on mohol školiť a rozvíjať dieťa v ich vzťahu. Zistili sme, že je to účinnejšie než napríklad školenie počítačovej gramotnosti v detskom domove.
Aj to sa samozrejme môže stať, lebo nadväzovanie vzťahu s deťmi, ktoré sú vo vzťahoch zranené, nie je ľahké. Nechávame tomu prirodzený priebeh. Buddy čaká, či sa dieťa k nemu vráti. Nikdy ich vzájomne nespájame násilne. Chceme, aby im niekto aj v rámci detského domova mohol pomôcť. Napríklad, ak sa chcú k Buddymu vrátiť, ale nevedia sami prekonať hanbu z toho, že sa s ním nechceli kontaktovať alebo ho odmietali.
Náš úspech vraj nezávisí od toho, či máme v živote šťastie, či peniaze, ale od milujúceho dospelého, ktorý pri nás stojí v čase dospievania. Dokáže teda Buddy dať dieťaťu to, čo by mu mali dávať jeho rodičia? Myslím si, že môže doplniť veľa z toho, čo dieťa doposiaľ nedostalo, no nemôže to celkom nahradiť.
Pre dieťa je to zážitok s dospelým človekom, s ktorým môže mať vzťah založený na dôvere. To je vzácne, pretože deti v detských domovoch svoje vzťahy s dospelými veľakrát prežívajú ako sklamanie, či už vinou dospelých, alebo životných okolností. Vzťahy s dospelými pre ne nikdy netrvali dlho, museli od rodičov odísť. V detskom domove niekedy zase vystriedajú niekoľko skupín a vychovávateľov. Vychovávateľ je totiž len zamestnanec a keď sa rozhodne, že odchádza z práce, tak odchádza z práce. Dieťa je znovu opúšťané dospelým človekom. Niektoré deti idú do profesionálnej rodiny, z ktorej sa potom vrátia späť do domova. Pokiaľ Buddy funguje a naozaj dá dobrý záväzok, môže byť jedným z tých, ktoré sa nevytratia zo života dieťaťa.
Požiadavky na Buddyho
Začnem tým, čím nesmie byť. Jeho motiváciou nesmie byť napĺňanie si vlastných potrieb, napríklad potreba byť milovaný či zaháňanie smútku a samoty. Buddy musí byť zrelý človek, ktorý je schopný uspokojovať potreby iných ľudí. Jasné, že tým aj on môže získať, najmä prostredníctvom spätnej väzby. Mal by dokázať ustáť pubertálne ofuky, takže nebyť vzťahovačný. Ak mu dieťa povie, že ho to s ním už nebaví, nemal by sa uraziť. Chce to nadhľad, byť nad vecou. Je výborné, ak má zmysel pre humor, lebo mnohé z týchto vecí sa dajú prekonať pomocou humoru. No nehovorím, že vážny človek nemôže byť Buddym, pretože možno má v sebe práve tú mieru vážnej láskavosti, vďaka ktorej vie zadávať ľúbivé hranice.
Veľmi široké - od vysokoškolákov až po ľudí pred odchodom do dôchodku. Tí sa stávajú Buddym, pretože chcú byť ešte stále aktívni. Máme zážitky, že deti sú niekedy v rozpakoch, keď chce byť Buddym starší človek. No ak to ten človek udrží, tak z toho môže byť veľmi pekný vzťah.
Proces zoznamovania Buddyho s dieťaťom
Naše deti majú túžby úplne rovnaké ako ostatné deti. Je potrebné poznamenať, že v detskom domove majú všetko, čo potrebujú. Vďaka sponzorským darom či priamo od rodičov dokonca majú aj notebooky a mobily, takže si nemyslím, že im treba dávať materiálne dary. Rozumiem, že je lákavé dať dieťaťu niečo pekné, “namotať ho”. Ale je lepšie ísť napríklad na zmrzlinu a správať sa k nemu ako k partnerovi. Dieťa nemá mať pocit, že potrebuje pomoc, to by v ňom len umocnilo taký ten bezmocný prístup k životu. Deti majú predsa svoje vreckové, takže keď idú s Buddym von, môžu sa dohodnúť a rozdeliť sa. Napríklad ono zaplatí Kofolu, Buddy zaplatí pizzu a podobne.
Extrémne situácie a podpora
Je dôležité vedieť, v akej situácii sa dieťa nachádza, či je plnoleté alebo nie. Na to máme pre Buddyho osobité právnické vzdelanie, aby vedeli, čo si môžu vo vzťahu k dieťaťu dovoliť a čo nie. Čo sa týka vzťahovej psychologickej podpory, dieťa pravdepodobne potrebuje niekoho, kto ho v tej chvíli pochopí, neodsúdi ho a povie mu, že to nie je nevyriešiteľná situácia a pomôže mu nájsť východisko. To platí pre každú situáciu, nielen pre tehotenstvo, ale napríklad aj pre prehru peňazí, zadĺženie sa a neschopnosť dlhy splácať.
Zuzana je špeciálna pedagogička, venuje sa teórii vzťahovej väzby, ktorá jej poskytla mnoho odpovedí na otázku, prečo fungujeme tak, ako fungujeme. Robí poradenstvo, terapie a psychoterapeutické výcviky a venuje sa klientom, ktorí vyrastajú alebo vyrastali v náhradných rodinách, prípadne sú poznačení životnou traumou (napríklad zneužívanie či týranie). Robí tiež poradenstvo pre rodičov v rozvodovom období, rieši, ako oznámiť rozvod dieťaťu, čo robiť, keď naň príde detský vzdor.
Vzťah s BUDDY dobrovoľníkom: Trpezlivosť, vytrvalosť a porozumenie
V kontexte starostlivosti o deti z detských domovov sa často spomína úloha BUDDY dobrovoľníka. Táto úloha je náročná a vyžaduje si osobitný prístup. Dieťa, ktoré žije v detskom domove, zažilo mnoho sklamaní, a preto si môže preverovať vážnosť zámerov dobrovoľníka.
Kľúčové vlastnosti, ktoré by mal BUDDY dobrovoľník uplatňovať, sú trpezlivosť, vytrvalosť a húževnatosť. Opakovane ponúkať stretnutia a prejavovať záujem je nevyhnutné. V prípade nejasností alebo problémov je dôležité kontaktovať pracovníkov detského domova alebo koordinátora BUDDY programu.
Vzťah s dieťaťom vyžaduje priestor na diskusiu o všetkom, ale bez nátlaku. Ponúknuť možnosť rozhovoru, vysvetliť možné následky a zdieľať vlastné skúsenosti môže byť pre dieťa cenné. Prejav pochopenia a prijatia, aj keď dieťa nechce hovoriť o svojich problémoch, je rovnako dôležitý.
Detský domov nie je len inštitúcia, ale domov pre deti, ktoré túžia po láske a pozornosti. Príprava detí aj budúcich rodičov na adopciu je dlhodobý proces, ktorý zahŕňa spoznávanie prostredníctvom fotografií, videí a listov, následné návštevy a postupné začleňovanie dieťaťa do rodiny. Tento proces je nepretržite monitorovaný odborníkmi, ktorí pomáhajú riešiť prípadné problémy a vytvárajú ďalšie postupy. Dôležité je, aby rodičia dávali dieťaťu veľa skutočnej lásky a venovali mu svoj čas, pretože čas sa stáva "naším časom".
Hľadanie domova: Adopcia a náhradná starostlivosť
Proces adopcie a náhradnej starostlivosti je komplexný a často spojený s dlhým čakaním. Pre páry, ktoré túžia po deťoch, ale čelia neplodnosti, môže byť adopcia úžasnou cestou, ako naplniť svoj život a obdariť dieťa láskou a domovom.
Ideálni adoptívni rodičia nie sú definovaní fyzickými vlastnosťami alebo materiálnym zabezpečením, ale skôr ich schopnosťou milovať, byť obetaví, pracovití a ochotní zdieľať. Dôležitá je túžba založiť si rodinu a poskytnúť dieťaťu všetko, čo potrebuje pre život, nielen materiálne, ale aj duchovné.
Legislatíva definuje náhradnú osobnú starostlivosť podobne ako pestúnsku starostlivosť. Požiadať o ňu môžu jednotlivci, manželia alebo jeden z manželov so súhlasom druhého. Čakanie na "listine záujemcov" je individuálne a môže závisieť od rôznych faktorov, ako je ochota prijať dieťa rómskeho pôvodu, jeho vek či zdravotný stav. Tento čas by mal byť vnímaný ako obdobie prípravy a očakávania.
Proces zoznamovania sa s dieťaťom zahŕňa výmenu informácií, návštevy a postupné budovanie vzťahu. Každé stretnutie je vyhodnocované a hľadajú sa riešenia problémov. Rodičia sú neustále konfrontovaní s otázkou, či chcú pokračovať ďalej, čo potvrdzuje vážnosť ich rozhodnutia.
Nakoniec, pre deti opúšťajúce detský domov, ktoré dosiahnu plnoletosť, je dôležité zabezpečiť podporu pri hľadaní bývania a práce. Aj keď oficiálna starostlivosť končí, udržiavanie kontaktu a poskytovanie pomoci v rámci možností je cenné.
Napriek tomu že rodičia nie sú priamymi prijímateľmi pedagogickej činnosti, majú v celom procese výchovy a vzdelávania svojich detí v škole nezastupiteľnú úlohu. Práve túto oblasť spolupráce mnohé školy podceňujú, stavajú príliš na okraj, alebo ju zbytočne démonizujú. Rodičovská úloha je naprieč generáciami nemenná a dá sa predpokladať, že to tak bude aj naďalej. Zmeny, ktoré sa však v rodičovstve udiali, súvisia s vplyvom rozvoja psychológie dieťaťa, technológii, životného štýlu, ale aj s vplyvom kultúrno-spoločenských zmien. Tieto zmeny menia zažité predstavy, je na ne potrebné hľadieť cez „nové okuliare“. Od školy ako inštitúcie, ktorá je pre deti snáď druhým najvýznamnejším prostredím po rodine, sa priam očakáva, že bude reflektovať túto spoločenskú zmenu. Samozrejme, nielen preto, že by ju reflektovať mala, ale aj preto, lebo rodičia dnes hľadajú takých partnerov pre výchovu svojich detí, ktorí dokážu realizovať moderné vyučovanie a vytvárať podnetné prostredie.
Práve tam efektívna komunikácia učiteľov a vedenia s rodičmi hrá často rozhodujúcu úlohu pri zvažovaní rodiča, či na školu dieťa dá, alebo nie. Hoci sa tradične tvrdí, že učitelia nemajú čas nazvyš, investícia do efektívnej komunikácie prináša škole oveľa viac časovej a energetickej úspory, než je čas venovaný vzdelávaniu. Pri komunikácii s rodičmi by sme nemali zabúdať, že napriek našim želaniam, napriek našim víziám, napriek plánom, sú rodičia tým najvyšším článkom, ktorý rozhoduje o smerovaní jeho dieťaťa.
Zdravú školskú klímu robí určitá prerozdelená zodpovednosť. Môžeme si predstaviť klasické situácie, keď učiteľ iniciatívne xeroxuje poznámky, vypisuje zameškané učivo, robí advokáta pri každej nadávke, štuchnutí, keď príliš ochraňuje deti pri akomkoľvek probléme, či neprimerane motivuje deti absenciou neúspechu. Atmosféra v takejto škole a triede je síce spočiatku fajn, ale spätne môžu deti zlyhať vo svete, ktorý k nim taký hostinný nie je. Aj nepripravenosť na reálne podmienky sa dnes považuje za jeden z vážnych problémov. Hoci je jasné, že učitelia sa snažia, aby v čo najvyššej miere vyhoveli rodičom a žiakom, treba si určiť hranice lojality k nim. A ak sa prehnaná služba rodičom stane nosnou hodnotou, pri pokuse o sprísnenie prístupu, alebo o zmenu prístupu k nim, môže dôjsť k veľmi negatívnym reakciám. Prínosom následne môže byť skôr otvorená komunikácia a diskusia s rodičmi o príčinách jednotlivých krokoch školy, napr. na plenárnych združeniach a vytvorenie tak možnosti priamo a osobne reagovať na otázky všetkých rodičov.
V školskom klube sú vychovávateľky, ktoré dôverujú rodičom a snažia sa im vyhovieť. Rodičia si zvykli zatelefonovať dieťaťu alebo vychovávateľke, že už sú neďaleko školy a požiadajú ju, aby pustila dieťa samostatne do šatne alebo rovno domov. Hoci by to tak nemali robiť, všetkým to uľahčuje situáciu. Po probléme s úrazom sa škola rozhodne pravidlo osobného prevzatia dieťaťa vyžadovať a zrazu sa rodičia búria a tlačia na vychovávateľku, aby zachovala možnosť telefonovania.
Rodičia sú ľudia, ktorí majú takmer vždy sprostredkovanú školskú realitu, pretože pri 99 % pedagogických a problémových situáciách prítomní nie sú. Odkázaní sú preto výlučne na sprostredkované informácie, najmä od svojho dieťaťa. Často sa stretávam s názorom, že je tento status rodičom vyčítaný, alebo je rodič znevažovaný, že o situácii nič nevie. Táto jeho pozícia je však prirodzená a ako s prirodzenú ju treba aj brať. Pokiaľ sa škole a učiteľom podarí vybudovať si dôveru u rodiča, ktorá je porovnateľná s dôverou pri popise situácie z úst vlastného dieťaťa, je škola na dobrej ceste.
Keďže ide o časovo náročnú prácu, niektoré školy si pomáhajú prácou odborných zamestnancov, ktorí majú na rozhovor so žiakom viac času a majú tak možnosť získať dostatok informácií, aby vedeli zhodnotiť situáciu a priblížiť sa k realite. Takto pripravený učiteľ alebo odborný zamestnanec môže s rodičom komunikovať s oveľa lepším prehľadom a aj spätne má rodič pocit, že poznámka, či pokarhanie nie sú založené len na pocite spolužiakov, ktorí nepovedali všetko.
Žiak Adam sotil iného žiaka (Jána) do sklenenej výplne, ktorá sa rozbila. Pôvodne dala škola zaplatiť Adamovi náklady na náhradu škody. Po nesúhlase rodiča Adama sa opätovne situácia prehodnotila a bolo zistené, že Ján predtým v cudzej šatni poskákal a zašpinil veci Adamovi. Ten ho upozornil, ale Ján ho odbil nadávkou. Vtedy sa Adam naštval a sotil Jána do výplne. Po tomto objasnení bola náhrada škody prerozdelená medzi oboch žiakov.
Významnú rolu v komunikácii s rodičom zohrávajú aj poznámky, oznamy a žiacka knižka. Ich správne a rozvážne používanie je mimoriadne dôležité. Práve v tejto oblasti sa totiž kultúra vplyvom rozvoja obchodnej a klientskej komunikácie rapídne zmenila. Písomné oznamy v žiackej knižke by mali mať skôr informačný charakter, nemali by byť príliš diskutabilné. Nie je nič horšie, ako keď slúži žiacka knižka ako „chat“ medzi učiteľom a rodičom. Štvoriadkové, či desaťriadkové poznámky si už skôr vyžadujú telefonát s rodičom, prípadne ústny pohovor. Hoci sa môže zdať, že učiteľ nemá čas na konzultáciu každej „hlúposti“ s rodičom, práve takéto typy poznámok sú už kultúrne prekonané. Dokonca môžu slúžiť ako vtipné virálne obrázky na sociálnych sieťach poškodzujúce nielen meno školy a učiteľa, ale aj učiteľskej profesie ako takej.
Škola môže ukázať svoj prístup u rodičov a detí aj tým, že napriek pochybeniam detí rozlišuje, čo by malo v žiackej knižke „svietiť“ a čo nie. Napísať v septembri žiakovi poznámku o tom ako chytal dievčence za zadok, má síce aktuálny charakter, ale netreba zabúdať, že ju tam bude mať až do konca roka. Možno je to žiak, ktorý si dá povedať a za svoj čin sa hanbí. Samozrejme, nevravíme teraz o tom, aby žiak poznámku nedostal, skôr o tom, či ju má vidieť každý, kto si vezme jeho žiacku knižku. Tá s ním občas totiž putuje k lekárovi, má ju v ruke každý jeho vyučujúci.
Formulácia oznamu, či poznámky vypovedá o tom, do akej miery sa humanizovalo prostredie v škole. V súvislosti s komunikáciou školy s rodičmi je dôležité aj prostredie a celý proces osobných pohovorov. Netreba zabúdať, že osobný pohovor už začína pozvánkou rodiča na pohovor. Učiteľ by sa nemal dať zatiahnuť do vybavovania časti už cez telefón, mal by si nechať celý rozhovor na osobné stretnutie. Pri telefonovaní zväčša neviete, v akej situácii ste zastihli rodiča, môže šoférovať, byť na porade, alebo sa sústrediť na niečo iné a jeho strohé informovanie by mohlo zmariť celkový cieľ pohovoru. Pri osobnom kontakte sú dôležité podmienky. Ak má škola miestnosť, v ktorej sa môže rodič nerušene rozprávať s učiteľom, je to pozitívny krok. Pocit rodiča, že je v partnerskej komunikácii, je veľmi dôležitý. Nie je nič horšie, ako vybavovanie osobných problémov dieťaťa a neúspešnosti na chodbe počas dozoru medzi deťmi z celej chodby. Pri komunikácii s rodičom je dôležité vnímať aj právnu a evidenčnú stránku pohovoru a nemal by skončiť bez podpisu, ktorý deklaruje oboznámenie sa s výsledkami dieťaťa, prípadne pri riešení konfliktu dohodnutý rezultát a okolnosti.
„Dobrý deň, váš syn ukradol vetrovku, príďte prosím do školy“. - Ak má rodič hlasnejšie reproduktor, túto informáciu už vedia všetci v jeho kancelárii. „Dobrý deň, potrebovali by sme sa s vami rozprávať o vašom dieťati, mohli by ste prísť prosím do školy ? R: a čo sa stalo ? U: porozprávame sa o tom radšej osobne, bude to tak lepšie.“ - jednak si rodič nevie pripraviť záložný plán a nezahlcuje sa zbytočnými špekuláciami.
Spôsobov ako viesť efektívnu komunikáciu je niekoľko. Málo afektívnou je komunikačná „hra“, ktorú veľmi často hrajú učitelia s rodičmi. Ide o určité predbiehanie sa v tom, ktorá má na dieťa zásadnejší a pozitívnejší vplyv. Zo strany učiteľov často dochádza k určitému moralizovaniu a komunikácii, ktorou sa rodičovi snažia dokázať, že to robí zle. Napriek tomu, že ide zo strany učiteľa zväčša o snahu dať dobrú radu, treba si uvedomiť, že rodič bude zväčša k dieťaťu pristupovať intuitívnou výchovou a nie pedagogickými prostriedkami. Niektorí učitelia nevedomky vyčítajú rodičom ich výber partnera, vplyv ich práce na dieťa, vplyv práce na pracovné smeny na dieťa, či vplyv starých rodičov. Zo strany rodiča však ide často o jediné možnosti, prípadne o spôsob výchovy, ktorý im bol počas života odovzdávaný a ten prenášajú na svoje deti. Učitelia síce môžu vyčítať rodičom, že nevedú deti ku knihám, ale zároveň rodičia túto potrebu v sebe nikdy nemali. Pre profesionálne zvládnutie komunikácie by učiteľ nemal skĺznuť do komunikácie ako medzi rodičom a dieťaťom, ale mal by stavať na podmienkach rodiny. Rodičia nemajú ovládače na svoje deti a dokážu najmä v pubebe na nich vplývať tiež len do obmedzenej miery.
Učiteľka, zároveň bývala učiteľka matky dieťaťa, si zavolala matku do školy, kvôli nevhodnému správaniu sa syna. V komunikácii neustále narážala na matkine správanie z dôb jej základnej školy, vyzývala matku, aby nedovolila, aby dieťa bolo také ako ona. Matke odporučila, nech si už konečne nájde jedného partnera a nestriedala ich. Dieťa odporučila ku psychológovi“. - Matka sa cítila ponížene, pretože sa snaží svoj život žiť najlepšie ako vie so svojimi dobrými aj zlými vlastnosťami. Svojich partnerov si vyberá s tým, že s nimi ostane a nevie odhadnúť, či to tak naozaj bude. Za minulosťou spravila bodku.
Komunikácia činmi je mnohými označovaná ako „ďalší“ typ komunikácie. Je to určitý „signál“, ktorý nám dáva nejaký komunikačný odkaz. Škola môže mať veľký nápis „Zdravá škola“, ale pokiaľ tam funguje bufet s pelendrekmi, lízankami a bagetami natretými tatárskou omáčkou, asi ťažko uveríme tomu, že v škole niekto skutočne dbá o to, aby boli deti zdravé. Aj kvôli tomu nestačí, aby mala škola silné gestá a vyhlásenia, rodičia aj žiaci musia cítiť, že to tak naozaj je.
Pred časom odporúčal istý pokyn vyrobiť na škole transparent o netolerovaní šikanovania. Napriek tomu mnohé školy s transparentom ignorovali vážne prejavy šikany. Komunikácia činmi má obrovský vplyv.
Mediácia v školskom prostredí prináša nový rozmer do riešenia konfliktov. Mediátor môže zohrať veľmi dôležitú úlohu pri riešení bežných sporov medzi deťmi, ale môže byť aj dôležitý pri sporoch medzi deťmi a učiteľmi, medzi učiteľmi navzájom, medzi deťmi a rodičmi, či učiteľmi a rodičmi. Škola, ktorá podporuje riešenie konfliktov mediáciou dáva jasný signál, že podporuje neautoritatívne riešenie. V mnohých školách je zakorenený spôsob autoritatívneho riešenia problémov. Súvisí to najmä s pozíciou učiteľov ako hodnotiteľov detí a ich správania, od ktorej sa mnohí pedagógovia nevedia odosobniť. Táto forma určitej moci dáva možnosť byť vykonávateľom spravodlivosti podľa vlastného uváženia a zároveň umožňuje „retušovať“ konflikty, ktorých účastníci sú samotní učitelia. Paradoxom je, že mnohí učitelia považujú výsledok mediácie a dohodu, ktorá „netrestá“- ale rieši, za nespravodlivú voči ostatným. Dôležitým faktom pri neakceptovaní mediácie ako spôsobe riešenia sporov je tiež neochota školy a pedagógov investovať čas do precízneho riešenia konfliktov.
Žiačka v škole vzala zo stola zlaté náušnice, ktoré si privlastnila. Do školy prišiel na druhý deň otec pôvodnej majiteľky náušníc a žiadal školu o prešetrenie. Po krátkom čase bolo zistené, ktorá žiačka vzala náušnice. Najprv sa vyhovárala, ale potom sľúbila, že ich vráti, čo aj urobila. Triedna učiteľka však uložila žiačke výchovné opatrenie na posilnenie disciplíny za tento skutok. Matka považovala vrátenie za dostatočné vyriešenie problému a atakovala slovne učiteľku, nech zruší opatrenie. Učiteľke a matke bola navrhnutá mediácia. Učiteľka vysvetlila svoje konanie, matka sa snažila obhájiť svoju dcéru. Učiteľka vysvetlila matke dôvody opatrenia, aj to, že je dočasné a prechodné. Matka s triednou učiteľkou sa dohodli.
Či už sa škola a jej vedenie rozhodne využiť postrehy v komunikácii s rodičom z toho príspevku, alebo sa s totožní s inými odporúčaniami a tipmi, je na každom učiteľovi a vedení školy.
Nebojí sa vrátiť do prázdneho domu, zostať tam sám? Už bol v situácii, keď takto zostal a musel sa o seba postarať? Ja by som to videla na možnosť, že by som mu napísala najskôr čas o 16,00h - sám príde, odomkne, chvíľu bude doma ( teraz by to vychádzalo štvrtok, piatok). Ak by to bolo v pohode tak ďalší týždeň písomne aktualizovať odchod na 15,30h, to by už musel vydržať doma sám dlhšie, uvidí sa, či ho prepadne strach alebo bude problém a keď to zase napr. týždeň zvládne bez problémov, tak už definitívne odchod o 15,00 h, ak to tak chce.
