V drvivej väčšine prípadov sa deti správajú zle alebo neposlúchajú preto, lebo sa so situáciou ešte nevedia vysporiadať. Našou úlohou je pomôcť im sa to naučiť, nie trestať ich za to, že to ešte nevedia. Základným predpokladom je uvedomiť si, že deti sa správajú najlepšie, ako v danej situácii vedia, a našou úlohou je nájsť príčinu ich správania.
Výchova detí je komplexný proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a konzistentnosť. Kľúčovým aspektom je správne nastavenie odmien a trestov, ktoré by mali dieťa motivovať k správnemu správaniu a zároveň ho učiť zodpovednosti za svoje činy. Namiesto toho, aby sme sa zameriavali len na tresty, mali by sme sa snažiť predchádzať zlému správaniu a podporovať rozvoj pozitívnych vlastností.
Pochopenie potrieb dieťaťa
Často sa stáva, že deti sa správajú "zle" nie preto, že chcú, ale preto, že sa nevedia vysporiadať s určitou situáciou. Napríklad, príchod nového súrodenca môže u staršieho dieťaťa vyvolať pocity žiarlivosti a neistoty. V takýchto prípadoch je dôležité venovať dieťaťu zvýšenú pozornosť, zapájať ho do starostlivosti o bábätko a uistiť ho, že ho stále ľúbime rovnako ako predtým.
Namiesto trestania by sme sa mali snažiť pochopiť, čo sa deje v detskej duši a pomôcť mu nájsť zdravé spôsoby, ako vyjadriť svoje emócie. Rozhovor, spoločné aktivity a prejavy lásky sú v tomto období kľúčové.
Emočný koučing a zvládanie hnevu
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť.
„Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa.
Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu.
Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“... „reveš ako malé decko“...nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“...“viem, že si z toho smutný“...“vidím, že sa ti to nepáči“... Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Dôležité je naučiť dieťa sa upokojiť (upriamiť jeho pozornosť na iné aktivity, z ktorých má radosť) a porozprávať sa s ním o jeho hneve, čo ho rozčúlilo (deti, ktoré sa so svojimi rodičmi dokážu dobre porozprávať, sa v budúcnosti zveria im ako priateľom). Deti, ktoré nevedia ovládať svoj hnev, majú väčšiu náklonnosť k bitkám. Treba dieťaťu povoliť ventilovať negatívne pocity, bez podpory násilného, neúctivého a manipulujúceho správania.
Alternatívy k trestom: Prirodzené a logické následky
Prirodzené následky prídu samy. Nechce si dať kabát, tak choďte von bez neho, dieťa pochopí, že je to pre jeho dobro, keď sa bude triasť od zimy. (Ale vezmite kabát so sebou a oblečte mu ho, keď si kabát vypýta… a odolajte pokušeniu povedať „No vidíš!”)
Logické následky sú určované rodičmi, ale sú priamo spojené s daným správaním. Ak čmára na stenu, musí následky pomôcť upratať. Ak hádže hračku, na chvíľu ju odložíme. Ak následky budete aplikovať s výzorom „ja ti ukážem“ a s krikom, následok sa mení na trest - a deti to chápu. Okamžite sa stávate nepriateľom, ktorý im ubližuje - keď sa dieťa cíti zle, je ťažké byť dobrým.
Existuje mnoho alternatív k trestom, ktoré môžu byť rovnako účinné, ak nie viac. Jednou z nich je metóda prirodzených následkov. Ak dieťa nechce jesť obed, nemusíme ho nútiť. Nechajme ho hladné a ono si nabudúce rozmyslí, či bude jedlo odmietať. Ak dieťa čmára na stenu, nechajme ho, nech ju pomôže vyčistiť.
Ďalšou účinnou metódou je dávať deťom možnosť výberu. Namiesto toho, aby sme im prikazovali, čo majú robiť, ponúkneme im dve alternatívy. Napríklad, namiesto toho, aby sme povedali "Uprac si izbu!", môžeme sa spýtať "Chceš si upratať izbu teraz alebo po večeri?".
Stanovenie hraníc a dôslednosť
Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
Hranice dieťaťa sa menia z roka na rok. Každé dieťa skúša, pokiaľ siahajú tie jeho. Malé dieťa odmieta nechať sa uložiť do postieľky, neskôr prichádza obdobie domácich úloh, v puberte sa nevie dočkať, kedy bude samo rozhodovať o svojom živote. Buďte priateľskí a spravodliví rodičia. Dôverujte vášmu dieťaťu s prihliadaním na jeho vek. Určite sa bude hnevať a ohŕňať nosom, ale zároveň si uvedomí, že ho máte radi. Napriek tomu, že to niekedy (a možno nikdy) nedá najavo. Je dobré vedieť, že hranice, ktoré dieťaťu stanovíte, ho uisťujú a viac vám dôveruje. Ak nemá určené žiadne hranice, znamená to pre neho nedostatok istoty zo strany dospelého a dokonca istú formu nezáujmu o jeho osobu.
Hranice sú dobré. Manželia Kopřivovci sa vo svojej knihe Rešpektovať a byť rešpektovaný prikláňajú k partnerskému typu výchovy, no poukazujú na nevyhnutnosť stanovovania hraníc pri jeho uplatňovaní. Pokiaľ deti nemajú určené hranice, strácajú pocit bezpečia a istoty. Hranice je možné podľa nich určovať aj s ohľadom na rešpekt a dôstojnosť detí. Nie je potrebné ich vnímať v negatívnom zmysle. Kopřivovci vidia zásadný rozdiel medzi autoritatívnou výchovou a partnerskou predovšetkým v tom, že pri partnerskej neurčujú hranice rodičia deťom, ale určujú ich spolu s deťmi. Ak sa deti cítia pochopené, sú viac ochotné akceptovať hranice.
Odmeny ako motivácia
Odmeňovanie je dôležitou súčasťou výchovy, ktorá posilňuje pozitívne správanie a motivuje dieťa k ďalším úspechom. Odmena nemusí byť vždy materiálna; pochvala, uznanie a spoločne strávený čas môžu byť rovnako účinné, ak nie viac.
Dôležité je, aby odmena nasledovala bezprostredne po odmieňanej aktivite a aby bola primeraná veku a úspechu dieťaťa. Nemali by sme plytvať s materiálnymi odmenami za bežné činnosti, pretože dieťa si na to môže zvyknúť a stratiť vnútornú motiváciu.
Tresty s rozvahou
Tresty by mali byť používané s rozvahou a len vtedy, keď iné metódy zlyhajú. Ich cieľom by nemalo byť dieťa potrestať, lebo to nenapraví jeho správanie, ale naučiť ho zodpovednosti a pochopeniu dôsledkov svojich činov. Fyzické tresty sú absolútne neprijateľné, pretože môžu spôsobiť fyzické a psychické zranenia a narušiť vzťah medzi rodičom a dieťaťom.
Pri výbere trestu je dôležité zohľadniť vek a povahu dieťaťa, ako aj závažnosť previnenia. Trest by mal byť primeraný a zrozumiteľný pre dieťa. Často je účinné odobratie privilégií, ako napríklad zákaz sledovania televízie alebo hrania na počítači. Dôležité je, aby trest nasledoval bezprostredne po previnení a aby bol vykonaný dôsledne.
Tresty by mali byť používané s rozvahou a len vtedy, keď iné metódy zlyhajú. Ich cieľom by nemalo byť dieťa potrestať, ale naučiť ho zodpovednosti a pochopeniu dôsledkov svojich činov. Fyzické tresty sú absolútne neprijateľné, pretože môžu spôsobiť fyzické a psychické zranenia a narušiť vzťah medzi rodičom a dieťaťom.
Mnohí rodičia sa s cieľom dosiahnuť u dieťaťa žiadané správanie uchyľujú práve k trestom. Nikto ich nikdy iným technikám nenaučil. Ich uplatňovanie je však kontraproduktívne voči tomu, čo chcú v skutočnosti dosiahnuť. Výsledky trestu sú síce rýchle, ale len veľmi krátkodobé.
Rodičia by mali v prvom rade ovládať svoje emócie. Sú vzorom svojich detí. Ak sa cítia rozrušení, mali by sa najprv upokojiť. Existuje už mnoho výskumov, že telesné tresty sú pre deti veľmi škodlivé. Je však stále veľa rodičov, ktorí tľapnutie po zadku, či inej končatine, bez toho, aby deťom spôsobili fyzické zranenie, stále využívajú. O treste prostredníctvom izolácie dieťaťa hovorí rodinná terapeutka Jiřina Prekopová, že je to trestanie pomocou odopierania lásky. Ani takýto prístup dieťaťu nič konštruktívne do života neprinesie.
Zatvárame deti do svojich izieb so zadaním, aby o sebe porozmýšľali. "No čo si myslíme, že tam vymyslia?" pýta sa Prekopová. Kumulujú v sebe akurát pocity nenávisti voči nám. Nechávame ich osamote so svojimi desivými emóciami a izolujeme ich vo chvíli, kedy najviac potrebujú našu pomoc. „Vrcholom rodičovskej mágie je príkaz: Zmizni! Choď mi z očí! Nechcem ťa vidieť! Toto je náročný príkaz i pre skúseného jogína, že áno? Dieťa sa teda všemožne snaží zmiznúť, ale samozrejme mu to nejde, divne tam stále trčí. Pripadá si pomerne netradične, ale ten pokyn počuje pomerne často. Takýmto prístupom iba podporujeme naše vzájomné vzďaľovanie sa a budovanie podmienenej lásky, kedy dávame dieťaťu najavo, že je hodné našej lásky, len keď je „dobré.“ („Ak sa neospravedlníš, nechcem ťa vidieť. Ak neprestaneš s tým nezmyselným cirkusom, ani sa z izby nevracaj ...“) Dieťa sa týmto učí iba unikať z konfliktnej situácie a nikdy ich nebude vedieť konštruktívne riešiť.
Trest učí deti, že nedokážu ovládať samy seba. Učia sa, že rodič musí kontrolovať ich správanie a ich pocity, lebo ony samy toho nie sú schopné. Dieťa nadobúda presvedčenie, že je skutočne zlé. Ak je dieťa pravidelne trestané, môže z neho vyrásť nepriateľský a agresívny človek. Kumulujú sa v ňom negatívne pocity. Pravidelné tresty vzbudzujú v deťoch nenávisť voči rodičom a situáciám, za ktoré sú trestané. Akt uvedomenia si vlastnej chyby a poučenie sa z nej je týmto trestom práve potlačené a dieťa je zamerané v danú chvíľu iba na hnev a nespravodlivosť voči sebe.
Vzhľadom na to, že deti vždy považujú tresty za nefér, začnú považovať uplatňovanie zneužívania moci za správne. Trest učí dieťa, aby sa v budúcnosti chovalo pri neželanom správaní „inteligentnejšie“. Dieťa sa klamstvom učí vyhnúť trestu. Trestaním sa rodič nikam nedostane.
Komunikácia a sebaovládanie
Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. (Nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
Hovorte rozhodne, ale potichu. Krik vyvoláva iba krik. Keď sa spoľahnete na to, že vaše dieťa bude s vami spolupracovať, máte väčšie šance na úspech.
Buďte mu príkladom. Ak sa vy správate nedisciplinovane, neočakávajte od dieťaťa, že bude lepšie ako vy. Napríklad, ak nie ste poriadkumilovní, ťažko takým bude vaše dieťa. Rovnako je to aj so slušnosťou a pod.
Dôležitosť trpezlivosti a sebaovládania. Výchova detí je náročná úloha, ktorá si vyžaduje veľa trpezlivosti a sebaovládania. Je dôležité, aby sme si uvedomili, že deti sa učia postupne a že robia chyby. Namiesto toho, aby sme na ne kričali a trestali ich, snažme sa ich povzbudiť a podporiť.
Ak cítime, že sme s nervami na konci, radšej sa na chvíľu vzdiaľme a upokojme sa. Netrieskajme dverami a nekričme na deti, pretože oni budú naše správanie opakovať. Keď sa upokojíme, môžeme sa vrátiť k riešeniu situácie s chladnou hlavou.
Hľadanie pomoci. Ak máme pocit, že nezvládame výchovu svojich detí, neváhajme vyhľadať pomoc odborníka. Dôležité je, aby sme si uvedomili, že nie sme sami a že existuje mnoho ľudí, ktorí nám chcú pomôcť.
Ako reagovať na neúctivé dospelé dieťa
Zapájanie dieťaťa do domácich prác
Zapájanie dieťaťa do domácich prác je skvelý spôsob, ako ho naučiť zodpovednosti a samostatnosti. Už malé deti môžu pomáhať pri jednoduchých činnostiach, ako je utieranie prachu, umývanie riadu alebo príprava jedla.
Dôležité je, aby boli úlohy primerané veku a schopnostiam dieťaťa a aby boli vykonávané s radosťou a hravosťou. Pochváľme dieťa za jeho snahu a úspechy a nebuďme príliš kritickí, ak sa mu niečo nepodarí. Spoločné vykonávanie domácich prác môže byť skvelou príležitosťou na trávenie času s dieťaťom a budovanie vzájomného vzťahu.
Nenáročné požiadavky a jednotný prístup
Nepožadujeme od detí nemožné - je veľmi dôležité, aby sme si boli určite istí, že dieťa je schopné urobiť to, čo po ňom žiadame. Nehnevajte sa naňho, ak sa v prvom roku ešte nenaučilo chodiť na nočník alebo preto, že mu to ide v škole ťažko, pokiaľ nie je príliš nadané. Nerozumné požiadavky stavajú dieťa pred neriešiteľný problém: nevie ako sa z toho dostať.
V tomto veku - ešte viac ako inokedy ne dôležité aby výchovné pôsobenie zúčastnených osôb bolo jednotné. Presne určiť hranice skôr ako budeme vyžadovať ich dodržiavanie - dieťa by malo vedieť, čo je prijateľné a čo neprijateľné, skôr ako bude za plnenie týchto pravidiel zodpovedné. Včasným vymedzením podmienok predídeme u dieťaťa pocitu nespravodlivosti, ktorý má, keď je potrestané. Pokiaľ ste tieto vymedzenia nedefinovali - nemôžete ich vynucovať.
