Úzkosť rodiča, najčastejšie matky, sa netýka len jej samotnej. Podľa psychologičky neexistuje jeden univerzálny scenár, ako sa úzkosť matky na dieťati prejaví. Niektoré deti reagujú zvýšenou podráždenosťou, hnevom či agresiou. Iné si úzkosť rodiča postupne „preberú“ ako vlastnú a začnú svet vnímať ako nebezpečné miesto. Častým signálom je aj silná potreba byť neustále pri matke, problém s odlúčením či strach z nových situácií.
Mnohí rodičia si myslia, že úzkosť matky ovplyvňuje najmä malé deti. Dospievajúci si medzi sebou svoje skúsenosti zdieľajú a čoraz viac si uvedomujú rozdiely v rodinnom fungovaní.
Münchhausenov syndróm v zastúpení: Keď dieťa slúži ako nástroj
Existuje porucha, pri ktorej sú aj úplne zdravé deti choré. Pojem Münchhausenov syndróm po prvýkrát použil britský lekár Asher v roku 1951, kedy ho spojil s postavou baróna Münchhausena, známeho ako barón Prášil. Meno Prášil získal preto, lebo klamal o svojich chorobách toľko, až sa za ním prášilo.
Münchhausenov syndróm teda spočíva práve v presvedčivom klamaní a predstieraní telesných symptómov alebo poranení, až je u takýchto ľudí realizované odborné lekárske vyšetrenie a následne dochádza k hospitalizácii, prípadne k chirurgickému zákroku. Účelom však nie je získanie finančného benefitu či iných výhod, ale pobytu v nemocnici, premiestňovanie sa z jedného nemocničného oddelenia na druhé a získanie pozornosti zdravotníckeho personálu.
Münchhausenov syndróm patrí medzi zriedkavé psychické poruchy, napriek tomu sa vyskytuje aj v našich podmienkach. Špecifickou formou je Münchhausenov syndrom v zastúpení (by proxy), kedy sú tieto prejavy ochorení prenášané na ďalšiu osobu, ktorá je na postihnutej osobe zvyčajne závislá.
Münchausenov syndróm v zastúpení sa týka väčšinou matiek. Postihnuté sú týmto syndrómom v 90 - 98 % dokumentovaných prípadoch matky. Takéto ženy navonok pôsobia ako starostlivé a milujúce matky. V skutočnosti však svoje dieťa týrajú a využívajú k tomu dokonca aj zdravotnícky personál. Dokážu dokonca svoje deti i poškodzovať. Potom ich nechajú zbytočne hospitalizovať a operovať.
Motivácia, prečo to takéto matky robia, zostáva na prvý pohľad záhadou. Lekári síce na dieťati takejto matky objektívne nenachádzajú žiadnu diagnózu, no „starostlivá“ matka sa dožaduje stále ďalších vyšetrení a robí jej dobre práve fakt, že ona je stredobodom pozornosti, hrá v danej situácii hlavnú rolu, informuje a presviedča lekárov o problémoch dieťaťa a preukazuje obetavú starostlivosť oň. Pri dožadovaní sa konkrétnej pomoci pre svoje dieťa vystupuje matka s Münchhausenovým syndrómom v zastúpení nápadne asertívne, prejavuje výbornú znalosť medicínskej problematiky, často má aj zdravotnícke vzdelanie a svojím správaním vyzdvihuje vlastnú oddanosť a starostlivosť. Odborníci tvrdia, že takéto správanie matky je zamerané predovšetkým na získanie vlastnej pozornosti a odráža jej vlastné frustrácie, napríklad pocity nedostatku záujmu zo strany partnera alebo širšieho okolia. Povesť extrémne starostlivej matky môže zlepšiť jej znížené sebavedomie alebo traumatizujúce skúsenosti z minulosti. Totiž práve starostlivosť o zdravie dieťaťa spoločnosť extrémne oceňuje a považuje za najušľachtilejší dôkaz snáh matky odovzdať dieťaťu zo seba maximum. Pritom dieťa tu funguje len ako nástroj pre matkino pôsobenie pred verejnosťou.
Syndróm má viac foriem
Táto porucha môže mať viac foriem. Pri tých miernejších rodič len preháňa drobné symptómy dieťaťa, chodí s ním po rôznych vyšetreniach, ktoré môžu byť pre dieťa nepríjemné a bolestivé. Inokedy je dieťa často hospitalizované, čo tiež nie je nič pozitívne pre jeho psychiku. Niekedy falšuje zdravotnú dokumentáciu. Pri závažnejších prípadoch rodič manipuluje s laboratórnym materiálom tak, aby výsledky vyšli pozitívne. Pridáva do moču dieťaťa krv, cukor alebo kontaminuje stolicu dieťaťa. Najnebezpečnejšia je tá forma, keď samotná matka alebo i otec priamo dieťa poškodzuje. Môže dieťaťu dávať aj lieky, ktoré spôsobujú hnačku, lieky, ktoré spôsobujú silné upokojenie, zmeny stavu vedomia, postupne mu môže dávať jed a podobne.
Jedným z najznámejších prípadov bola matka 8-ročného Christophera - Kaylene Bowen z Texasu. Nechala syna vyšetriť 323 krát a podstúpil 13 operácií, napriek tomu, že bol zdravý.
Podvod sa dá ťažko odhaliť
Predovšetkým u malých detí je veľmi náročné tento podvod odhaliť, a to hlavne preto, lebo matka pôsobí naozaj ako veľmi starostlivá osoba. Typickým znakom týchto matiek je i to, že veľmi dobre ovládajú zdravotnícku terminológiu a veľa vecí majú podrobne naštudovaných. Tými najbežnejším znakmi sú však tieto:
- matka chodí často s dieťaťom k lekárovi,
- často hovorí hlavne o tom, že dieťa malo predchádzajúci deň teplotu alebo bolesti bruška,
- nápadne môže pôsobiť aj viditeľné potešenie takejto matky pri hospitalizácii alebo dosiahnutí dojmu ochorenia, z ktorých vyplynú ďalšie vyšetrenia dieťaťa a prípadne i liečba,
- podozrenie môže tiež vyvolať jej paradoxná nespokojnosť s negatívnymi zisteniami vyšetrení,
- dožadovanie nových alebo opakovaných vyšetrení,
- matky sú ochotné vyhľadať lekára pre absolútnu maličkosť, žiadajú donekonečna krvné odbery, napriek opakovaným negatívnym výsledkom, sú schopné navštíviť aj niekoľkých odborníkov, ale nie sú spokojné so žiadnym výsledkom,
- ak lekár neurobí presne to, čo žiada, vyhráža sa, že na neho pošle úrad pre dozor nad zdravotnou starostlivosťou.
Aký majú vzťah s dieťaťom tieto matky?
Vzťah s dieťaťom majú tieto matky narušený, dieťa využívajú len na napĺňanie svojich vlastných potrieb a na získanie pozornosti okolia. Deti väčšinou vždy dôverujú rodičom, a tak niektoré deti vo vyššom veku začínajú spolupracovať s matkou a dokážu dokonale symptómy predstierať a pri svojich vyjadreniach preháňať. Väčšinou vôbec matku nepovažujú za pôvodcu svojich problémov, pretože sa im javí ako veľmi milá, obetavá a starostlivá osoba. Často sa stáva, že dieťa si vytvorí predstavu, že choroba mu prináša obrovskú pozornosť zo strany matky.
Break the Stigma Around Children's Mental Health
Ako dieťaťu pomôcť?
Tieto matky si väčšinou uvedomujú, že dieťaťu ubližujú, vedia svoje správanie regulovať, skrývať a tajiť. Najefektívnejšou liečbou „chorého“ dieťaťa je jeho odlúčenie od problematickej matky. Jeho psychika je však zväčša už nezvratne poškodená. Trpí pocitmi zníženého sebavedomia, menejcennosti, osvojuje si úlohu outsidera, deformujú sa jeho životné ambície a očakávania. Našťastie sa jedná o veľmi vzácnu poruchu.
"Opičia láska": Keď ochrana prerastie do dusenia
Kto by nechcel byť dobrým rodičom? Čo to však znamená? Milovať ho bezhranične? Byť prísnym, vysvetľovať alebo ísť pozitívnym príkladom? Podľa najnovších vedeckých štúdii môže takýto druh lásky dieťa v dospelosti zničiť. Je to takmer rovnako zlé ako zanedbávanie.
Opičiu lásku charakterizuje prílišné ochranárstvo s prvkami majetníctva. Opičiu lásku môžeme nájsť pod rôznymi termínmi - napríklad „hyperprotektívne“ či „helikoptérové rodičovstvo“. V jadre tejto výchovy sa rodičia snažia svoje deti uchrániť od ublíženia, zranenia, zlých skúseností, odmietnutia, zranených pocitov, neúspechov a sklamaní. Je prirodzené, že rodičia chcú chrániť svoje deti. Zásadný rozdiel tu zohráva otázka zdravej miery. Opičia láska je len iný názov pre ten istý fenomén - pomenúva rodičov, ktorí sú na svoje deti upnutí tak veľmi, že ich lásku môže dieťa pociťovať ako dusivú.
Termín láska je v tomto prípade trochu zavádzajúci. Mnohí odborníci sa domnievajú, že áno, mnohí, že nie. Ak však namiesto slova „láska“ použijeme slovo „starostlivosť“, uvidíme, že prehnaná starostlivosť môže byť skutočne na škodu.
Na svoj príbeh má človek čiernu škvrnu, nevidí ho tak jasne. Môžeme si myslieť, že vychovávame deti s rozumom a láskou, a pritom opak je pravdou. Urobte si chvíľku a zamyslite sa nad tým, ako komunikujete so svojím dieťaťom. Niektoré z prejavov hyperprotekítvneho rodičovstva sú:
- prehnané upokojovanie dieťaťa po jednoduchom páde,
- prísne pravidlá, ktoré nedovoľujú, aby sa dieťa zašpinilo, aby mohlo vyliezať, preliezať, prekonávať svoje limity, či byť kreatívne.
- neadekvátne tresty a príliš tvrdá disciplína.
- prílišný tlak na školský či mimoškolský výkon a celkovo na úspech dieťaťa.
Príliš ochranárske rodičovstvo často vedie dieťa de facto k tomu, aby klamalo. Ak sa rodič bojí mnohých vecí, zvyčajne sa prehnane bojí aj o dieťa.
Čo deťom týmto typom výchovy spôsobíme?
Vychováme egocentrikov, ktorí si myslia, že svet sa točí iba okolo nich? Deti vychovávané systémom odmien a trestov sa naučia nerobiť správnu vec len preto, že je to správne. Robia to, za čo sú odmeňovaní. A nerobia to, za čo by mohli byť potrestaní (aj keby z toho mali radosť a nikomu by to nijako neškodilo). A čo je ešte dôležitejšie - hyperprotektívni rodičia priorizujú dodržiavanie pravidiel a disciplíny, a to na úkor komunikácie so svojimi deťmi. Takže spolu vzájomne nebudú vedieť komunikovať, keď budú deti dospievať, a pravdepodobne ani v dospelosti. Deti sa naučia zatajovať pred nimi veci - ako svoje neúspechy, zlyhania, sklamania, obavy, strachy.
Pri týchto rodičoch sa často prejavuje aj nadmerná úzkosť, ktorá môže prameniť z rôznych príčin, vrátane posttraumatickej stresovej poruchy.
Kľúčovou je komunikácia. Nie je vôbec jedno, akým spôsobom sa s dieťaťom bavíme. Je niečo iné vyžadovať veci príkazom a argumentom „LEBO SOM TI TO POVEDALA!“, a iné vysvetlením „Ak si nebudeš svoje oblečenie skladať, budeš v pokrčenom“. Ja osobne si myslím, že láska hranice nemá. Problém je, že v dnešnom svete sa mnohé veci nazývajú a zastierajú slovom láska. Nezabúdajme, že prejavom lásky je sloboda - ži a nechaj žiť. Láska neznamená vlastniť. Za veľmi inšpirujúce považujem motto waldorfskej pedagogiky: „V úcte prijať, v láske vychovať, v slobode prepustiť.“ Toto motto platí nielen pre učiteľov, ale aj pre rodičov. Práve s láskou a dôverou dokážeme čeliť strachu o svoje deti. S láskou ich dokážeme nechať ísť, keď nastane ten čas, pretože vieme, že naše deti nie sú naše. Prišli sem žiť svoj vlastný život, svojím vlastným spôsobom. Tak ako aj my.
„Helikoptéroví“ rodičia komunikujú svojim deťom na podvedomej rovine, že nebudú v bezpečí, pokiaľ tam nebude mama alebo otec a nebudú sa o ne starať. Keď tieto deti musia odísť samé, nie sú pripravené čeliť každodenným výzvam. Tieto deti sú potom neschopné nájsť kreatívne riešenia a samostatne sa rozhodovať. Na základe toho tieto deti pociťujú úzkosť, depresiu, nedostatok sebadôvery a nízke sebavedomie. Ďalším problémom je, že ak nikdy nezažili zlyhanie, môže sa u nich vyvinúť obrovský strach zo zlyhania a sklamania ostatných.
Jednotlivcov, ktorí sa snažia vysporiadať s výchovou hyperproteknívnych rodičov alebo dysfunkčnou rodinnou dynamikou, môže významne podporiť vhodne zvolená terapia. Základným predpokladom je „cestovať v čase“ do svojho detstva a pocitov, ktoré sme vtedy zažívali. Tie, bohužiaľ, mnohí z nás vytesňujeme a robíme, čo sa dá, aby sme sa im vyhli. Dokonca klameme samým sebe (tzv. popieranie). Ak je však človek odhodlaný tomu čeliť, je možné tento generačný vzorec prelomiť a pretvoriť. Predovšetkým rodiča, ktorý je sám samostatný a vyrovnaný jedinec, schopný empatie, aby sa to mali od koho učiť. Mnohí sa snažíme vykompenzovať našim deťom to, čo sme sami nemali. V skutočnosti by sme však túto kompenzáciu mali vo väčšine prípadov poskytnúť predovšetkým sebe - svojmu vnútornému dieťaťu, pretože to nemusí byť to, čo potrebuje aj naše dieťa. To je na jednej strane veľmi pozitívne, pretože toho v dnešnej dobe vieme o detstve a výchove viac než generácie pred nami. Na druhej strane sa v tom človek môže strácať, či tlačiť sa do dokonalej predstavy seba. Ako povedal C. G. Jung: „Istá miera frustrácie je dobrá.“ - Nechajme z času na čas naše deti, nech sa s tým potrápia sami.
Toxické matky a ich vplyv na deti
Mgr. Psychoterapeutka Alexandra Lammelová pracuje so ženami, ktoré žijú či skôr živoria pod vplyvom svojich traumatizujúcich matiek. Cieľom je, aby zraňujúce spomienky stratili svoj emočný náboj a prestali ženy utvrdzovať v tom, že sú neschopné, nemožné, hlúpe.
Toxická mama je osoba, ktorá nie je pre svoje deti bezpečným prístavom. Je človek, ktorý nezohľadňuje potreby svojich detí, ale naopak, vyžaduje od nich naplnenie tých svojich. Dospelému človeku nemusí dochádzať, že jeho matka je nezrelá osobnosť, s ktorou má jedovatý vzťah. Nemusí si uvedomiť, že mu tento vzťah škodí - pretože v ňom vyrastal, žiadny iný nepozná a príde mu normálny. Až keď sa duchovne vyvíja, začína mať vlastné vzťahy, na zlepšení ktorých systematicky pracuje, uvedomí si, že niečo nie je úplne v poriadku.
7 varovných signálov toxickej matky:
- Každá konverzácia končí pocitom viny alebo rozčúlením: Pokiaľ rozhovor s matkou vo vás vzbudzuje prevažne negatívne emócie (najčastejšie vinu alebo rozčúlenie), znamená to, že vo vašom vzťahu niečo nefunguje. Pravdepodobne ste vy tá, ktorá dospela a matka sa stále pohybuje v kruhu nedospelého chovania.
- Využíva manipuláciu: Psychicky dospelá matka je schopná komunikovať svoje potreby a pocity bez emocionálneho vydierania a manipulácie. Pokiaľ je schopná rozplakať sa, „mrnčať“, urobiť scénu ak nesplníte jej potreby a priania, máte do činenia s nevyzretou osobnosťou. Odmieta možnosť, že chybovala a neprevezme zodpovednosť za svoje činy.
- Neustále sa snaží kontrolovať vás a vašich súrodencov: Nezrelé matky veľmi zle prijímajú fakt, že ich deti sú dospelé a nepotrebujú ju. Navodzujú preto rozhovor, ktorý má za účel znehodnotiť či uraziť ostatné deti.
- Kritizuje vás: Matka tým dokazuje, aká neistá si je sama sebou a dvíha si sebavedomie a pocit vlastnej hodnoty tým, že zhadzuje vás.
- Nie je schopná rozumnej konverzácie: Matky neváhajú použiť slová - nechceš ma urobiť šťastnou? - a dieťa stojí pred dilemou vidieť mamičku spokojnú alebo naplniť si vlastné potreby. Vyžaduje od vás pozornosť a seba na prvom mieste, hoci máte už svoju vlastnú rodinu.
- Do stredu záujmu stavia vždy seba: Nezrelé matky však nie sú schopné splniť nutnosť pozornosti pre vývoj psychicky zdravého človeka. Od malička vás stavali do pozície tých, ktorí žijú len preto, aby sa o ňu zaujímali a plnili jej priania.
- Chce, aby ste vyriešili jej problémy: Matka, ako nedospelá osobnosť, nosí v sebe aj neschopnosť riešiť dospelé problémy. Obracia sa na vás a žiada, aby ste jej poradili, alebo vyriešili nepríjemnosť za ňu.
Je smutná pravda, že väčšina ľudí si v dospelosti lieči rany z detstva. Toxickí rodičia sú najčastejšou príčinou problémov dospelých ľudí. Pokiaľ si myslíte, že toto tvrdenie je prehnané, divili by ste sa koľkí ľudia chodia k terapeutom a aké hrôzy museli v detstve prežívať.
Čo si treba uvedomiť, pokiaľ máte toxickú matku:
- Matka sa nemusí zmeniť, aby ste sa mohli vy vzchopiť z nepríjemného detstva.
- Odstrihnutím matky zo svojho života nevyliečite rany.
- Nie ste ona.
- Nie ste to, čo o vás hovorila, že ste (neochotná, nevďačná, nemilujúca).
- Nemôžete zmeniť ani zachrániť svoju matku.
- Vytvorte si hranice, cez ktoré proste nepôjdete.
- Myslite v prvom rade na seba. Hranice sú na to, aby ochránili vás. Robte to, čo vám neubližuje.
- Nie ste zodpovedná za matkino šťastie a spokojnosť.
V ust. § 208 ods. 1 písm. z trestného zákona sa opisuje zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby, ktorý zásadným spôsobom ohrozuje zdravý psychický vývoj dieťaťa a má veľmi negatívny vplyv na citový vývoj a správanie dieťaťa. Týranie nemusí zanechávať na dieťati žiadne viditeľné telesné poranenia, no napriek tomu môže spôsobiť vážne psychické ujmy.