Vzťah Alberta Dürera k biblickým témam, najmä k narodeniu Ježiša Krista, je fascinujúcou kapitolou v histórii umenia. Hoci sa priamo nenachádza v diele "Klananie pastierov" z cyklu "Narodenie", Dürerove práce sa často dotýkajú života Panny Márie a jej syna, pričom reflektujú teologické prúdy a umelecké trendy svojej doby.
Otázka historickosti Márie je úzko spätá s historickosťou Ježiša Krista a dôveryhodnosťou základných textov kresťanskej viery ako historického prameňa. Historici, ktorí prijímajú text evanjelií a ďalších novozákonných spisov, považujú postavu Márie za Ježišovu matku. Máriu tak označujú tri zo štyroch evanjelií a Skutky apoštolov. V iných dobových prameňoch (okrem novozákonných apokryfov) sa postava Márie nevyskytuje. Podľa dostupných prameňov je pravdepodobné, že sa stala matkou vo veľmi mladom veku.
Samotný Nový zákon neposkytuje príliš veľa ďalších informácií, ktoré by sa týkali jej života, novozákonné apokryfy však ponúkajú ešte niekoľko ďalších momentov. Jakubovo protoevanjelium z 2. storočia opisuje Máriino detstvo. Podľa spisov Nového zákona židovka Mária bývala v Nazarete so svojimi rodičmi, keď sa zasnúbila s Jozefom. Obidvaja pochádzali z rodokmeňa židovského kráľa Dávida.
Prvá kapitola Lukášovho evanjelia (verše 26 - 38) popisuje ako anjel Gabriel zvestoval Márii narodenie Ježiša Krista a ich následný krátky dialóg. Dialóg začína pozdravom anjela („Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“), po ktorom sa Mária zľakla. Anjel ju povzbudil, aby sa nebála, a oznámil jej, že počne a porodí „Syna Najvyššieho“, ktorému má dať meno Ježiš, a ktorý „bude naveky kraľovať“. Mária sa následne pýta, ako môže počať, keď „muža nepozná“. Mnohí cirkevní otcovia vrátane Hieronyma, Cyrila Alexandrijského, Efréma Sýrskeho a Augustína uznávali, že Máriin súhlas bol ku Kristovmu počatiu, a teda aj k spáse ľudstva nutný, čo bola podľa Tomáša Akvinského Božia vôľa. Túto biblickú udalosť si veľká časť kresťanských cirkví pripomína 25. marca. Prvé zmienky tohto sviatku v daný deň pochádzajú zo 7. storočia.
„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lukáš 1, 38) Následne sa Mária vydala na ďalekú cestu, navštíviť svoju tehotnú príbuznú Alžbetu, ktorá žila so svojim manželom Zachariášom. Hneď ako vošla do ich domu a pozdravila Alžbetu, tá jej vzdala úctu ako matke svojho Pána a Mária jej odpovedala chválospevom na Pána známym ako Magnifikat. (Lukáš 1, 46 - 55) Po troch mesiacoch sa Mária vrátila domov do Nazaretu.
Práve v tom čase vydal rímsky cisár Augustus príkaz vykonať súpis ľudí na celom svete, čím myslel svet ovládaný Rímom. Každý sa musel dať zapísať v meste, odkiaľ pochádzal jeho rod. Preto aj Jozef s tehotnou Máriou odišli dať sa zapísať do mesta Betlehem. V hostinci nenašli ubytovanie, pretože mesto bolo preplnené a tak boli nútení uchýliť sa do maštale. Tam aj Mária porodila svojho syna Ježiša.
Po narodení Ježiša kráľ Herodes prikáže vyvraždiť všetkých chlapcov do veku dvoch rokov. Svätá rodina však unikne prenasledovaniu útekom do Egypta. Vykladači Biblie a historici si dnes myslia, že ani jedna z týchto verzií nespočíva na historických skutočnostiach. Sčítanie obyvateľstva sa skutočne udialo, ale keby sa Kristus narodil v tom roku, ako sa traduje, Pontský Pilát by ho už nemohol odsúdiť a dať popraviť. Chýbajú aj dôkazy o Herodesovom masovom vyvražďovaní detí. A tak nie je nepravdepodobné, že autori evanjelií zachytili až neskoršie legendy o Ježišovi, aby vyzdvihli jeho jedinečnosť. A až v nich sa častejšie spomína aj Ježišova matka.
Onedlho po jeho narodení musela spolu s ním a Jozefom utiecť do Egypta, pretože Jozefovi vo sne anjel oznámil, že kráľ Herodes Veľký sa bude usilovať Ježiša usmrtiť.
Mária sa v evanjeliách sporadicky objavuje pri Ježišovi aj pri jeho verejnej činnosti. Ona iniciovala prvý zázrak, ktorý Ježiš urobil na svadbe v meste Kána, keď premenil vodu na víno (Ján 2, 1 - 11). Spolu s ostatnými učeníkmi plakala pod krížom, na ktorom bol ukrižovaný jej syn Ježiš. (Ján 19, 25 - 27). Ale takisto je možné negatívne voči nej interpretovať Ježišove slová „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“, keď sa ho spolu s príbuznými pokúšali vyrušiť pri kázaní (Matúš 12, 48 a Marek 3, 33)
Posledná zmienka o Márii v biblii pochádza z opisu očakávania prisľúbeného Ducha Svätého uprostred apoštolov, Ježišových učeníkov a Jeho bratov, keď sa spoločne modlili po Ježišovom nanebovstúpení (Sk 1,14).
Význam Panny Márie v umení a teológii
Výnimočnosť Panny Márie bola teológmi, pápežmi a svätými zdôrazňovaná už od čias raného kresťanstva. Vladimírska Bohorodička, svätá ochrankyňa Ruska (12. V Novom zákone sa tento titul nevyskytuje. V cirkvi sa začína používať od 3. storočia. Už sv. Gregor Naziánsky († 390) v ňom vidí skúšobný kameň kresťanskej viery: „Kto neprijme svätú Máriu za Božiu rodičku, je odlúčený od Boha”.
V roku 428 proti pojmu Bohorodička (po grécky Θεοτόκος - Theotokos) vystúpil Nestorius, patriarcha Konštantínopola. Nešlo pritom vlastne o Máriu, ale o Krista. Nestórius a jeho stúpenci tvrdili, že Máriu nemožno nazývať Božou Matkou, lebo je len matkou ľudskej prirodzenosti Ježiša, čiže nie je Bohorodička (Theotokos), ale Kristorodička (Χριστοτόκος - Christotokos). Boh nemôže byť zrodený. Nestóriovo učenie viedlo k tvrdeniu, že Ježiš mal dve úplne odlišné prirodzenosti: božskú a ľudskú, ktoré zostávali vedľa seba a zachovávali si svoje vlastnosti. Sv. Cyril Alexandrijský, patriarcha Alexandrie, protestoval proti takémuto chápaniu Ježiša, lebo popieralo jednotu Boha a človeka v osobe Krista. Učil, že Mária neporodila takého istého človeka ako iní ľudia, ale Syna Božieho, ktorý sa stal človekom: „Máme ju nazývať Bohorodičkou? Nepochybne, lebo počala a porodila Boha-Slovo, ktoré sa stalo človekom. Tento titul uznávali všetci pravoverní Otcovia Východu i Západu.“
Na 3. všeobecnom koncile v Efeze v roku 431 sa mali zaoberať týmto sporom. Koncil sa začal predčasne. Za neprítomnosti konštantínopolského patriarchu Nestória, jeho stúpencov a ďalších 43 antiochijských biskupov spolu s patriarchom Jánom, bol Nestórius odsúdený a koncil dal za pravdu sv. Cyrilovi a vyhlásil, že v Kristovi sa „uskutočnilo zjednotenie dvoch podstát (…). Pre toto zjednotenie bez omylu veríme, že svätá Panna je matkou Boha“, čo prinieslo prvé veľké rozdelenie cirkvi. Stúpenci Nestoria neskôr založili Nestoriánsku cirkev.
Protestanti uznávajú Máriu za matku Božiu aj počatie Ježiša Krista z Ducha Svätého. Panna Mária je často označovaná ako Bohorodička (Theotokos) aj v chválospevoch východnej pravoslávnej cirkvi. Podľa ich viery Mária nie je matkou božstva, ale cez ľudské splodenie je skutočnou matkou syna, ktorý je Bohom. Nie je matkou človeka, ktorý sa spojil s Bohom, ale človeka, ktorý je od prvej chvíle svojho počatia naozaj Bohom. Božie materstvo je najvyššia Máriina milosť, z ktorej plynú všetky jej ostatné výsady. Slávnosť Panny Márie Bohorodičky sa v rímskokatolíckej cirkvi slávi 1. januára.
Katolícka a pravoslávna cirkev učí, že Mária bola pannou pred narodením, pri pôrode a zostala ňou aj po narodení Ježiša. Podľa tohto učenia bol Ježiš počatý v lone svojej matky Márie zázračným spôsobom, bez pričinenia ľudského otca. Podľa anjelových slov: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni“ (Lk 1,35). Stopy tejto dogmy možno objaviť už v Apoštolskom aj Nicejsko-carihradskom vyznaní viery (krédo z latinského credo): „Skrze Ducha Svätého prijal telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Na 2. carihradskom koncile už zaznel výraz „vždy Panna“ v rámci potvrdenia jej Božieho materstva. Islam tiež zotrváva na tejto pozícii.
Súčasná protestantská cirkev však nemá takéto učenie a tvrdí, že Mária bola pannou až pokiaľ sa nenarodil Ježiš, ale neskôr panenstvo stratila a mala ďalšie deti s Jozefom, odvolávajúc sa na zmienky o Ježišových bratoch v Novom Zákone. Obhajcovia učenia o celoživotnom panenstve Panny Márie, vrátane Kalvína, upozorňujú na skutočnosť, že aramejský jazyk, ktorým hovoril Ježiš a jeho učeníci, nepozná slovo bratranec a namiesto toho používa slovo brat. Na dôvažok, tento jazyk nepozná ani výraz nevlastný brat (ten istý otec, iná matka). Tradícia, že tento text bol pôvodne napísaný aramejsky, nevylučuje možnosť, že ho autor neskôr publikoval grécky a že toto grécke vydanie zatlačilo aramejský originál 1>. No toto tvrdenie je len teória, zatiaľ nepotvrdená. Iní odborníci na túto tému hovoria, že evanjeliá boli písané v gréčtine - a to z toho dôvodu, že svet, ktorý sa mal dozvedieť o Ježišovi, hovoril grécky (Alexander Macedónsky - zomrel v roku 323 pred Kr. - on pomohol rozšíreniu gréčtiny ako univerzálneho jazyka po známom svete).
Argument, ktorý používajú protestanti k tomu, aby dokázali, že Mária žila s Jozefom klasickým manželským životom (a mala s ním aj deti) sú nielen zmienky o Ježišových bratoch, ale aj text z Matúšovho evanjelia 1,24 - 25. Tam sa píše: Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš. Nebol to teda pre Jozefa definitívny zákaz manželského života so svojou manželkou, ale len časové obmedzenie. Zmienku o tom, že by Jozef s Máriou nežil manželským životom, v kanonických evanjeliách nenájdeme a evanjeliá apokryfné nie sú z pohľadu cirkví hodnoverné zdroje.
Táto dogma je špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 1. novembra 1950 pápež Pius XII. v apoštolskej konštitúcii Munificentissimus Deus. Ako tzv. neomylné pápežove vyhlásenie sa toto tvrdenie po vyhlásení dogmy stalo súčasťou katolíckej viery. Zároveň to bola posledná doteraz vyhlásená pápežská dogma. Táto dogma nič nehovorí o tom, či Panna Mária zomrela a bola hneď vzkriesená, alebo bola vzatá do nebeskej slávy bez porušenia smrti. Chápe sa ako príklad vzkriesenia ľudského tela po smrti, tvrdenia, ktoré tvorí základ kresťanskej viery a nachádza sa v kréde. Prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie ustanovil v Ríme pápež Sergius I. a oslavuje sa 15. Tento sviatok oslavujú aj gréckokatolíci a pravoslávni, tiež 15. augusta, ale pod názvom Zosnutie presvätej Bohorodičky (Uspenie). Predchádza mu 14-dňový Uspenský pôst - zdržanie sa mäsa a mliečnych výrobkov. Je to tretí alebo štvrtý najdlhší pôst v byzantskom liturgickom roku po Veľkom pôste, Filipovke a niekedy aj po Petro-pavlovskom (Apoštolskom) pôste.
Táto dogma je tiež špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 8. decembra 1854 pápež Pius IX. v encyklike Ineffabilis Deus. Ukončil ňou dlhotrvajúce diskusie v katolíckej cirkvi, či Mária bola naplnená Božou milosťou už v okamihu jej počatia v matkinom lone a ako jediný človek sa narodila bez dedičného hriechu. Uvedená dogma tvrdí: „Učenie, že najblahoslavenejšia Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia ojedinelou výsadou milosti všemohúceho Boha so zreteľom k zásluhám Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená od poškvrny dedičného hriechu, je od Boha zjavené, a preto mu všetci veriaci musia pevne a stále veriť.” Podľa katolíckej viery bola Mária uchránená i od následkov dedičného hriechu, ako je náklonnosť k hriechu a neviazaná žiadostivosť. Nebola však uchránená od vonkajších dôsledkov hriechu, ako je bolesť a utrpenie, ktoré niesla spolu so svojím Synom. V Lurdoch sa 11. Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa slávi 8.
Kým protestantské kresťanské cirkvi vidia Máriu skôr ako pasívnu postavu, rímskokatolíci a východné cirkvi vyzdvihujú jej aktívnu účasť na Božom pláne a obracajú sa na ňu ako na príhovorkyňu a ochrankyňu, ktorá sa môže prihovárať u svojho syna Ježiša Krista za ľudí. V týchto kresťanských cirkvách je aj úcta Panny Márie najviac rozšírená. Panne Márii je zasvätených veľa chrámov a takmer v každom chráme a v každej domácnosti veriaceho katolíka alebo príslušníka východnej cirkvi je jej ikona, obraz alebo socha. V každom gréckokatolíckom aj pravoslávnom chráme musí byť ikona presvätej Bohorodičky, ktorá je umiestnená v hlavnom rade ikonostasu na druhom najčestnejšom mieste.
Počas roka je Panne Márii zasvätených viacero sviatkov, takisto existuje viacero modlitieb, ktorými sa veriaci na ňu obracajú. Najznámejšou z nich je krátka modlitba Zdravas Mária (Raduj sa, Bohorodička), ktorej text sčasti pochádza z oslovenia, ktorým pozdravil Máriu anjel Gabriel pri zvestovaní. V rímskokatolíckej cirkvi je obľúbený ruženec, modlitba, v ktorej sa spája séria viacerých samostatných modlitieb. Sú štyri druhy ruženca, ktoré sa modlia pri rôznych príležitostiach: radostný, bolestný, slávnostný a svetlom prežiarený. Takzvaný desiatok obsahuje modlitbu Otče náš, 10-krát sa opakuje modlitba Zdravas Mária a končí sa modlitbou Sláva Otcu. Desiatok sa opakuje 5-krát, pričom sa medituje nad tajomstvami života Márie a Ježiša Krista. V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi je obľúbený napríklad Akatist k presv. Bohorodičke a paraklis. V sýrskej tradícii sú to rôzne hymnické skladby na česť presv. Panna Mária má aj mnoho titulov, ktoré vyznačujú jej zvláštne postavenie medzi svätými - Madona, Svätá Mária, Požehnaná Panna Mária, po anglicky Our Lady, po francúzsky Notre Dame, po španielsky Nuestra Seňora. Východní kresťania ju nazývajú Bohorodička, po grécky Θεοτόκος (Theotokos), aj Presvätá / Prečistá / Nepoškvrnená Panna, Vládkyňa.
Katolícka aj pravoslávna cirkev jasne odlišuje medzi uctievaním Panny Márie a uctievaním a bohoslužbou, ktorá prináleží iba Bohu. Zdôrazňujú, že Mária nemá božskú prirodzenosť, má iba moc pomôcť ľuďom na základe jej prosieb u Boha. Aj prípadné zázraky, ktoré sa môžu prejaviť vplyvom Máriiných príhovorov sú napokon výsledkom božej lásky a všemohúcnosti. Pojem uctievanie (po anglicky worship) sa používa niektorými teológmi na vyjadrenie oboch foriem uctievania - uctievania Márie aj uctievania Boha. Rímskokatolícka cirkev rozlišuje tri formy vzdávania úcty: tzv. „latria”, patriaca iba Bohu a obyčajne prekladaná ako zbožňovanie, klaňanie sa, uctievanie (po anglicky adoration), tzv. „hyperdulia”, patriaca iba Panne Márii a prekladaná ako uctievanie (po anglicky veneration), potom „protodulia”, ktorá prináleží svätému Jozefovi a napokon tzv. „dulia” prináležiaca ostatným svätým, taktiež prekladaná ako uctievanie (po anglicky veneration).
Niektorí protestanti v počiatočnom období protestantizmu tak isto uctievali Pannu Máriu. Martin Luther povedal, že Mária je „najvznešenejšia žena“, že „ju nikdy nemôžeme dostatočne uctievať“, že „uctievanie Márie je vyryté v hĺbke ľudského srdca“ a že „by sme mali želať aby ju každý poznal a rešpektoval“. Ján Kalvín povedal: „Nemôžem poprieť, že Boh tým, že vybral a neodvratne určil Máriu za matku jeho syna, obdaril ju najvyššou poctou.“ Ulrich Zwingli povedal: „Vážim si nesmierne Matku Boha“ a ďalej: „Čím viac úcty a lásky ku Kristovi rastie medzi ľuďmi, tým viac by mala rásť aj úcta k Márii.“ S výnimkou anglikánskej cirkvi, však moderní protestanti vo všeobecnosti nasledujú tých reformátorov, ktorí odmietli uctievanie Márie a svätých. Zdôrazňujú pritom, že ak sa príliš veľa pozornosti venuje Márii, je nebezpečenstvo odvrátenia pozornosti od uctievania Boha ako takého. V jednom z ich vyznaní stojí: „Hranica, kde sa legitímna úcta k Márii a jej blahoslaveniu, ktoré je patričné a primerané (Lk 1:48), mení v modlárstvo, je modlitba k nej.“ 2Každopádne aj protestanti majú Máriu v hlbokej úcte a niektoré protestantské cirkvi svätia aj Mariánskej sviatky. Napríklad Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku má vo svojej agende sviatok Zvestovanie narodenia Krista Pána Panne Márii (25. 3.).
Albrecht Dürer: Majster grafiky a renesančný génius
Albrecht Dürer (* 21. máj 1471, Norimberg - † 6. apríl 1528, Norimberg) bol nemecký maliar, grafik, rezbár a rytec. Narodil sa ako tretie z osemnástich detí zlatníka Albrechta Dürera staršieho a jeho ženy Barbory Holperovej, ktorá bola dcérou Dürerovho zlatníckeho majstra. Pôvodné meno Dürerovo otca bol Ajtósi - v roku 1455 sa presťahoval do Norimbergu z Ajtósu, časti maďarského mesta Gyula a zmenil si meno na Thürer. Dürer sa spočiatku učil v zlatníckej dielni svojho otca, ale keď sa ukázalo, že má talent na maľovanie, otec mu dovolil od roku 1486 študovať u popredného maliara tej doby Michaela Wolgemuta.
Po svojich učňovských rokoch, v dielni svojho otca a neskôr v dielni maliara a rytca Michaela Wohlgemuta a Martina Schongauera, a po študijných cestách v Taliansku a Nizozemsku sa presadil na tú dobu avantgardným prejavom - spojením talianskej patetickosti vo figurálnych kompozíciách s poetickým, ale realistickým pohľadom na krajinu a priestorovú perspektívu, typickým pre nizozemské maliarstvo.
Rozsiahle znalosti či intelektuálny rozhľad načerpal tiež z ciest po Európe. V rokoch 1490 - 1494 podnikol cestu do Colmaru, navštívil Bazilej, Augsburg a v roku 1495 podnikol aj svoju prvú cestu do Talianska, kde sa bližšie zoznámil s dielami talianskych renesančných majstrov. Začiatkom 16. storočia, už ako zrelý a známy umelec, absolvoval druhú cestu do Talianska a roky 1505 - 1507 strávil v Benátkach. Po opätovnom pobyte v Augsburgu, kde strávil rok 1518, navštívil v rokoch 150 - 1522 Holandsko.
V roku 1495 založil v Norimbergu svoju vlastnú dielňu a čoskoro sa tu zoznámil s významnými osobnosťami Norimbergu, najmä s učeným Willibaldom Pirchheimerom. V roku 1497 zostrojil vlastný lis a začal produkovať prvé série grafických listov. Začal používať vlastný monogram a datovať svoje diela. Časom sa spolu s úspechmi stával jeho preslávený monogram uznávanou firemnou značkou. Okolo roku 1500 prišiel do Norimbergu Jacob de` Barbari.
V januári 1507 sa vrátil do Norimbergu, kde ho čakala nová zákazka - tzv. „Hellerov oltár“ (namaľoval len strednú časť, ktorá v roku 1729 zhorela). V roku 1509 sa vrátil opäť ku grafikám a začal vytvárať prvú z 37 drevorezieb tzv. Malých pašií. Začiatkom februára 1512 začal pracovať pre cisára Maximiliána I. Vyrobil pre neho modlitebnú knižku, ktorá sa stala skutočným skvostom. 6. októbra 1515 získal od Maximiliána ročný plat 100 zlatých. V tom období kreslil mapu severnej a južnej nebeskej pologule.
V roku 1518 dočasne býval v Augsburgu. V roku 1519 zomrel cisár Maximilián I. a norimberská rada odmietla platiť rentu 100 zlatých. Dürer sa preto aj so ženou vydal do Holandska, kde ho prijali so všetkými poctami. Stretol sa tam s mnohými holandskými umelcami a taktiež s Erazmom Rotterdamským. Karol V. mu rentu rád prisľúbil, a tak tu nejaký čas žil. Hoci mu Holanďania ponúkli dom v Antverpách a vysoký ročný dôchodok, Dürer sa rozhodol vrátiť domov do Norimbergu.
Dürer vo svojej tvorbe opustil formy neskorej gotiky a vytvoril osobitú syntézu nemeckej maliarskej tradície a talianskej renesancie. V jeho dielach sa prelínali prvky fantastickosti s vtedajším vedeckým poznaním. Obrazmi ako Autoportrét (1500), Ružencová slávnosť (1506), alebo dielami Adam a Eva z roku 1507, sa stal nemeckým maliarom, ktorý sa vyrovnal velikánom talianskej renesancie. Do dejín svetového výtvarného umenia sa zaradil aj dielom Štyria apoštoli (1526), dnes už legendárnym drevorytom Štyria apokalyptickí jazdci (1498), alebo medirytinami Rytier, smrť a diabol, Melanchólia či Svätý Hieronym, ktoré vznikali v rokoch 1513 - 1514.
Albrecht Dürer, ktorého nemeckí romantici 19. storočia vyhlásili za otca nemeckého umenia, zomrel 6. apríla 1528 v Norimbergu, pravdepodobne na následky ochorenia sleziny. Návšteva Holandska v ňom podporila chuť do maľovania, no tú vzápätí prerušilo jeho predčasné úmrtie. Okrem svojich výtvarných a ryteckých diel je tiež autorom teoretických kníh o perspektíve a o proporciách v maliarstve. Jeho maliarske diela udivujú svojou presnosťou, dôkladnosťou a čistotou práce, jeho kresby zasa uchvacujú svojou jasnou farebnosťou.
Bol prvým nemeckým maliarom, ktorý sa vyrovnal aj osobnostiam talianskeho renesančného umenia, s ktorými sa často aj poznal. Ale hoci bol zručným a talentovaným maliarom a kresličom, za svoju slávu vďačil predovšetkým grafike, v ktorej využíval všetky špecifické možnosti drevorezu a medirytiny. Čiernou čiarou vedel vyjadriť svetlo a tieň, priestorovú hĺbku, lesk i plastickosť. Tu si vyberal námety z biblie, mytológie, či alegórie. Predovšetkým jeho zásluhou sa stali techniky medirytiny a drevorezu samostatnými umeleckými druhmi. Medzi prvými majstrami začal experimentovať a používať techniku leptu, pričom vychádzal zo skúseností svojej zlatníckej profesie a jej vlastnej nielistickej technike zdobenia. Jeho prvé lepty boli realizované na železných doskách.
Týmto vniesol do nemeckej grafiky, s jej starými prúdmi ornamentálneho cítenia, ideálnu syntézu týchto prvkov. Drevorez, ktorý bol svojou podstatou najbližší nemeckému umeniu, povýšil Dürer na umenie prístupné a obracajúce sa k najširším masám. Okrem množstva voľných listov s biblickými a svetskými výjavmi vytvoril niekoľko veľkých súborov. Tieto obrazom prerozprávavali evanjeliá a voľne sa šírili po celej Európe prostredníctvom kupcov, mníchov.
So záujmom sledoval spoločenské dianie okolo seba, duchovné tendencie svojej doby, neušlo mu ani reformačné hnutie Martina Luthera.
Významné diela Albrechta Dürera
Medzi najvýznamnejšie diela Albrechta Dürera patria:
- Ružencová slávnosť (1506) - Mária, Ježiško a sv. Dominik dávajú na hlavy veriacich venčeky z ruží.
- Apokalypsa (1496 - 1498) - súbor drevorezieb s titulným listom. Ide o ilustračný cyklus k poslednej knihe Nového zákona - Zjavenie sv. Jána, ku ktorému je pripojený list umučenia Jána Evanjelistu.
- Veľké pašie (1497 - 1500 a 1510 - 1511) - cyklus drevorezov s titulným listom a 11 ďalšími listami, ktorý vznikol v dvoch fázach a titulným listom na záver. Ako celok boli Pašie vydané knižne s latinským textom benediktínskeho mnícha Chelidonia v roku 1511. Už predtým vychádzali jednotlivé listy bez textu.
- Život Panny Márie (1503 - 1510) - súbor 20 drevorezbových listov. Pravdepodobne najväčší diel cyklu vznikol v rokoch 1503 - 1504 pred druhou cestou do Talianska, uzavretý bol v roku 1510 - 1511 titulným listom s Madonnou na kosáku mesiaca.
- Malé Pašie (1509 - 1511) - súbor 37 drevorezbových listov - vrátane titulného listu - s príbehmi Kristovho utrpenia. Listy boli vytvorené v jednom slede. Dürer použil malý formát, vo svojej dobe obľúbeného pre populárne modlitebné knižky a náučné knihy. Knižne boli Malé Pašie vydané v roku 1511 s textom benediktínskeho mnícha Chelidonia.
Ružencová slávnosť
Národná galéria v Prahe uchováva maľbu Albrechta Dürera Ružencová slávnosť. Figuruje aj na monumentálnej kompozícii (162 × 192 cm) Ružencová slávnosť (1505 - 1507). Tento monumentálny obraz vytvoril počas pobytu v Benátkach.
Ústredným motívom obrazu Ružencová slávnosť, namaľovaného olejom na drevo, je Panna Mária sediaca na tróne, s malým Ježišom sediacim v jej lone. Dvaja anjeli jej nad hlavou držia korunu, tretí jej sedí pri nohách a hrá na lutne. Po pravej strane kľačí pri Panne Márii mladý cisár Maximilián I., za ktorým stoja svetské osobnosti benátskej komunity. Vľavo kľačí pápež Július II., za ktorým stoja cirkevní hodnostári. Všetky postavy na obraze sú korunované ružencami. Cisára korunuje Panna Mária, pápeža korunuje Ježiš, ostatných korunujú anjelici.
Zaujímavosťou je, že po ľavej strane trónu stojí sv. Dominik, pôvodca ružencovej pobožnosti, a na pozadí obrazu zobrazil Dürer aj sám seba (v ruke drží listinu) a tiež svojho priateľa Pirkheima, renesančného právnika a humanistu. Albrecht Dürer ako maliar autenticky rozvinul vlastnosti oboch škôl - kolorit i kompozičné princípy vo vzťahoch zobrazených postáv. Pôvod ruženca sa spája najmä s pôsobením svätého Dominika a jeho Rehole kazateľov.
Albrecht Dürer, grafik | Národná galéria
Niet na svete kresťanského chrámu, v ktorom by chýbalo vyobrazenie matky Ježiša Krista.Čo o matke Ježiša Krista vlastne vieme? Určite veľmi málo, a to dáva priestor mnohým aj mylným dohadom a tvrdeniam. Keď evanjelisti a apoštoli zvestovali kresťanské posolstvo, ich pozornosť sa nesústredila na matku, ale predovšetkým na jej syna. O Márii boli prvé písomné zmienky zaznamenané až niekoľko rokov po Ježišovej smrti.
Najstarší písomný záznam o Márii sa objavil v polovici 1. storočia po Kristovom narodení v liste apoštola Pavla Galaťanom: „Keď sa naplnil čas, zoslal Boh svojho Syna, narodeného zo ženy.“ Nespomína sa žiadne meno ani bližšie údaje o matke. Vlastne nič. Akú-takú informáciu poskytuje Evanjelium sv. Marka zo 70. roku nášho letopočtu. Aj v ňom je však spomenutý iba Ježiš ako „syn Márie“. A nič viac. Až evanjeliá Matúša a Lukáša, ktoré historici datujú do rokov 80 až 90, približujú celý život Spasiteľa od jeho narodenia, no najmä to neuveriteľné, čo mu predchádzalo - nepoškvrnené počatie. Lukáš rozpráva vianočný príbeh: „V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete...“ Hovorí o tom, ako sčítanie obyvateľstva priviedlo Máriu a Jozefa z Nazareta do Betlehema, o tom, ako sa usadili v jednoduchých jasliach, rozpráva o príchode anjelov a klaňaní sa pastierov.
Hieronymus Bosch cez obludné aj fantastické postavy maľoval výjavy kresťanskej morálky, tak ako na jeho triptychu Klaňanie Troch kráľov.Biblia mlčíPo narodení Ježiša kráľ Herodes prikáže vyvraždiť všetkých chlapcov do veku dvoch rokov. Svätá rodina však unikne prenasledovaniu útekom do Egypta.
Sixtínska Madona od Raffaela bola objednávkou od pápeža Júliusa II., prostredníctvom nej sa pápež chcel zviditeľniť.„Nech sa stane, ako vravíš.“ Porodí Ježiša, a tým Mária splnila svoju rozhodujúcu úlohu. Pri jej ďalších vystúpeniach v Novom zákone je ustarostenou matkou, ku ktorej sa syn nespráva vždy ukážkovo, a podľa dnešnej formulácie „si s ním dosť vytrpela“. Známa je scéna, keď dvanásťročný Ježiš na rodinnej púti zmizne a rodičia ho tri dni hľadajú, až kým ho neobjavia diskutovať s kňazmi a učencami v jeruzalemskom chráme. Alebo príbeh, v ktorom Ježišovi stúpenci hovoria, že sa s ním chce pozhovárať jeho matka a bratia, a on im na to odpovie, že jeho skutočná rodina sú teraz iní ľudia:„Moja matka a moji bratia sú tí, ktorí počúvajú Božie slovo a konajú podľa neho.“
Na svadbe v Káne upozorní Mária Ježiša na to, že sa minulo víno, no on jej odpovie: „Čo odo mňa chceš, žena? Ešte nenadišiel môj čas.“ Potom však predsa vyrieši vzniknutý problém a premení vodu na víno. A na záver stojí Mária pri kríži na Golgote a musí sa nečinne prizerať strašnej smrti svojho syna. Inšpirovala tisícky bezmenných umelcov, ale aj umeleckých velikánov. Aj v súčasnosti máloktorý katolícky alebo ortodoxný chrám môže byť bez jej obrazu či sochy. Dá sa povedať, že každý, kto v umeleckom svete niečo znamenal alebo znamenať chcel, namaľoval alebo vytesal aspoň jedno dielo s Pannou Máriou. Známe sú diela s podpisom Hieronymus Bosch, Sandro Botticelli, Caravaggio, Albrecht Dürer, Michelangelo Buonarroti, Raffael, Rembrandt, Rubens, Rublev, Leonardo da Vinci, Tizian a mnohých aj súčasných umelcov. Inšpirovala tiež mnohých divadelných a fi lmových tvorcov.
Detail hlavného gotického oltára od Majstra Pavla z Levoče. Mária má typickú alabastrovú tvár a podľa kritérií tej doby je božsky krásna.
Zjavenia
V histórii kresťanstva sa stalo viackrát, že sa Panna Mária zjavila vybraným osobám. Niektoré z týchto zázrakov oficiálne uznala aj katolícka cirkev. V procese skúmania dôveryhodnosti týchto zjavení je však veľmi opatrná, vždy podrobne skúma ich obsah a trvá pomerne dlho, kým ich v prípade, že uzná ich autenticitu, vyhlási za pravé.
Albrecht Dürer, ktorého 550. výročie narodenia si pripomíname, je nesporne najvýraznejšia postava umenia renesancie v zaalpských krajinách. Diela nemeckého maliara, grafika, rezbára či rytca Albrechta Dürera vznikali pred viac ako 500 rokmi, ale aj napriek tomu neustále vzbudzujú veľkú pozornosť nielen historikov umenia, ale aj laických milovníkov výtvarného umenia. Vďaka spájaniu viacerých odlišných štýlov a motívov, sa stal prvým nemeckým univerzálnym umelcom, ktorý dbal hlavne na slobodu prejavu. Veľa cestoval, čím sa stal tiež umelcom svetovým.
Narodil sa 21. mája 1471 v Norimbergu ako tretie z 18 detí v rodine zlatníka. Odmalička sledoval zručnosť otca v zlatníckej dielni, vďaka čomu sa aj on vyučil tomuto remeslu. Spočiatku sa učil v zlatníckej dielni svojho otca, ale keď sa ukázalo, že má talent na maľovanie, otec mu dovolil od roku 1486 študovať u popredného maliara tej doby Michaela Wolgemuta.
Po svojich učňovských rokoch, v dielni svojho otca a neskôr v dielni maliara a rytca Michaela Wohlgemuta a Martina Schongauera, a po študijných cestách v Taliansku a Nizozemsku sa presadil na tú dobu avantgardným prejavom - spojením talianskej patetickosti vo figurálnych kompozíciách s poetickým, ale realistickým pohľadom na krajinu a priestorovú perspektívu, typickým pre nizozemské maliarstvo.
Rozsiahle znalosti či intelektuálny rozhľad načerpal tiež z ciest po Európe. V rokoch 1490 - 1494 podnikol cestu do Colmaru, navštívil Bazilej, Augsburg a v roku 1495 podnikol aj svoju prvú cestu do Talianska, kde sa bližšie zoznámil s dielami talianskych renesančných majstrov. Začiatkom 16. storočia, už ako zrelý a známy umelec, absolvoval druhú cestu do Talianska a roky 1505 - 1507 strávil v Benátkach. Po opätovnom pobyte v Augsburgu, kde strávil rok 1518, navštívil v rokoch 150 - 1522 Holandsko.
V roku 1495 založil v Norimbergu svoju vlastnú dielňu a čoskoro sa tu zoznámil s významnými osobnosťami Norimbergu, najmä s učeným Willibaldom Pirchheimerom. V roku 1497 zostrojil vlastný lis a začal produkovať prvé série grafických listov. Začal používať vlastný monogram a datovať svoje diela. Časom sa spolu s úspechmi stával jeho preslávený monogram uznávanou firemnou značkou. Okolo roku 1500 prišiel do Norimbergu Jacob de` Barbari.
V januári 1507 sa vrátil do Norimbergu, kde ho čakala nová zákazka - tzv. „Hellerov oltár“ (namaľoval len strednú časť, ktorá v roku 1729 zhorela). V roku 1509 sa vrátil opäť ku grafikám a začal vytvárať prvú z 37 drevorezieb tzv. Malých pašií. Začiatkom februára 1512 začal pracovať pre cisára Maximiliána I. Vyrobil pre neho modlitebnú knižku, ktorá sa stala skutočným skvostom. 6. októbra 1515 získal od Maximiliána ročný plat 100 zlatých. V tom období kreslil mapu severnej a južnej nebeskej pologule.
V roku 1518 dočasne býval v Augsburgu. V roku 1519 zomrel cisár Maximilián I. a norimberská rada odmietla platiť rentu 100 zlatých. Dürer sa preto aj so ženou vydal do Holandska, kde ho prijali so všetkými poctami. Stretol sa tam s mnohými holandskými umelcami a taktiež s Erazmom Rotterdamským. Karol V. mu rentu rád prisľúbil, a tak tu nejaký čas žil. Hoci mu Holanďania ponúkli dom v Antverpách a vysoký ročný dôchodok, Dürer sa rozhodol vrátiť domov do Norimbergu.
Dürer vo svojej tvorbe opustil formy neskorej gotiky a vytvoril osobitú syntézu nemeckej maliarskej tradície a talianskej renesancie. V jeho dielach sa prelínali prvky fantastickosti s vtedajším vedeckým poznaním. Obrazmi ako Autoportrét (1500), Ružencová slávnosť (1506), alebo dielami Adam a Eva z roku 1507, sa stal nemeckým maliarom, ktorý sa vyrovnal velikánom talianskej renesancie. Do dejín svetového výtvarného umenia sa zaradil aj dielom Štyria apoštoli (1526), dnes už legendárnym drevorytom Štyria apokalyptickí jazdci (1498), alebo medirytinami Rytier, smrť a diabol, Melanchólia či Svätý Hieronym, ktoré vznikali v rokoch 1513 - 1514.
Albrecht Dürer, ktorého nemeckí romantici 19. storočia vyhlásili za otca nemeckého umenia, zomrel 6. apríla 1528 v Norimbergu, pravdepodobne na následky ochorenia sleziny. Návšteva Holandska v ňom podporila chuť do maľovania, no tú vzápätí prerušilo jeho predčasné úmrtie. Okrem svojich výtvarných a ryteckých diel je tiež autorom teoretických kníh o perspektíve a o proporciách v maliarstve. Jeho maliarske diela udivujú svojou presnosťou, dôkladnosťou a čistotou práce, jeho kresby zasa uchvacujú svojou jasnou farebnosťou.
Bol prvým nemeckým maliarom, ktorý sa vyrovnal aj osobnostiam talianskeho renesančného umenia, s ktorými sa často aj poznal. Ale hoci bol zručným a talentovaným maliarom a kresličom, za svoju slávu vďačil predovšetkým grafike, v ktorej využíval všetky špecifické možnosti drevorezu a medirytiny. Čiernou čiarou vedel vyjadriť svetlo a tieň, priestorovú hĺbku, lesk i plastickosť. Tu si vyberal námety z biblie, mytológie, či alegórie.
