Je prirodzené, že rodičia chcú svojim deťom uľahčiť život a zvýšiť ich bezpečnosť. To platí aj pri používaní rôznych pomôcok, ako sú mreže na postieľke, popruhy na kočíku či autosedačke, alebo dokonca popruhy na vodenie pri ceste. Všetky tieto opatrenia majú svoj zmysel - zabrániť dieťaťu, ktoré ešte nedokáže plne pochopiť dôsledky svojich činov, aby si v prvom rade ublížilo. Je dôležité si uvedomiť, že rodičia s jedným dieťaťom majú obmedzené možnosti koordinovať všetky činnosti, najmä pri vystupovaní z auta, v obchode či na ceste. Preto je dôležité byť tolerantný k ľuďom, ktorí pristupujú k výchove inak, pretože vedia, prečo to robia.
V dnešnej dobe sa stretávame s fenoménom "pohodlných detí", čo môže byť dôsledkom aj "pohodlných rodičov". Kedysi bolo ojedinelé dieťa, ktoré si v prvej triede nevedelo zaviazať šnúrky na topánkach. Dnes je to skôr naopak. Nie je to chyba detí, ale skôr dôsledok toho, že rodičia často volia skratkovité cesty, ako napríklad používanie topánok na suchý zips alebo jednoduchých nazúvačiek. Hoci sú deti motoricky pripravené zvládnuť viazanie šnúrok v skoršom veku, nevedia to, lebo im rodičia neumožnili získanie tejto zručnosti.
Viazanie šnúrok nie je len o zručnosti, ale aj o prekonávaní prekážok a získavaní skúseností. Keď rodičia nevytvárajú deťom priestor na získavanie takýchto zážitkov, môžu tým oneskorovať ich vývin. Mnohí rodičia argumentujú, že viazanie šnúrok je v dnešnej dobe prežitok. Avšak psychológovia a špeciálni pedagógovia to vnímajú inak. Rozvoj jemnej motoriky, koordinácie oko-ruka, priestorovej orientácie a sluchovej či zrakovej pozornosti, ktoré sa pri viazaní šnúrok precvičujú, sú kľúčové pre harmonický vývin dieťaťa a jeho budúce školské úspechy.
Úroveň jemnej motoriky, ktorá sa šnurovaním rozvíja, sa priamo odráža v úchope písacieho náčinia, čo následne ovplyvňuje schopnosť dieťaťa kresliť, písať a kopírovať tvary. Pokiaľ hrubá a jemná motorika predškoláka nie sú na primeranej úrovni, dieťa môže mať pri písaní ruku v kŕči, čo mu sťažuje pohyb a znižuje záujem o učenie. Preto je dôležité podporovať deti v získavaní týchto zručností.
Deti sa chcú hýbať, majú to v sebe. Čo ich vie zabrzdiť, je "nastavenie v hlave". Rodič musí dať dieťaťu impulz, naviesť ho na aktivitu, pri ktorej sa prostredníctvom hry bude hýbať aj spolu s rodičom a súrodencami. Možno stačí rozhádzať po byte hračky, ktoré treba v časovom limite zozbierať, alebo vytvoriť dráhu pre autíčka. S rozhýbaným dieťaťom to ide ľahšie, pristúpi aj na konkrétne športy. Dôležitá je pestrosť pohybov a veľa pomôcok.
Je dôležité si uvedomiť, že deti sú dnes v priemere väčšie ako pred generáciou a vysoká telesná hmotnosť v detstve má zdravotné dôsledky. Aj keď chceme, aby boli naše deti zdravé a mali zo seba dobrý pocit, nemali by sme sa primárne zameriavať na ich váhu a diéty. Americká akadémia pediatrov radí menej diskutovať o hmotnosti a diéte, a namiesto toho hovoriť s deťmi o budovaní návykov zdravého životného štýlu. Ak doma neustále hovoríme o veľkostiach porcií alebo obmedzovaní jedla, deti môžu začať pociťovať hanbu za to, že cítia chuť niečo zjesť. Radšej myslite na zdravie svojho dieťaťa holistickejším spôsobom.
Strach je úplne prirodzená reakcia nášho tela. Potlačovať v deťoch strach sa nevypláca. Je však dôležité rozlišovať medzi prirodzeným strachom a fóbiou. Ak sa dieťa bojí naozaj všetkého a neviete prečo, je lepšie konzultovať tento problém s detským lekárom. Pri trojročnom dieťati je potrebné prísť na príčinu strachu a odstrániť ju. V žiadnom prípade dieťa za jeho strach netrestajte, nezosmiešňujte ani nesnažte zľahčovať.
Sociálna fóbia sa môže prejavovať vyhýbaním sa očnému kontaktu, hanblivosťou, plačom pri kontakte s cudzími ľuďmi, červenaním sa, či problémami s dýchaním. V takomto prípade je odporúčané navštíviť detského psychológa. Ak sa dieťa len hanbí, je možné, že z toho vyrastie a bude len introvertom.
Komunikujte s dieťaťom a pýtajte sa ho, čoho sa bojí, prečo sa bojí a čo by mu pomohlo strach prekonať. V mnohých prípadoch ide o iracionálny strach z neznámeho, ktorý sa dá prekonať postupným zoznamovaním. Môžete využiť aj moderných pomocníkov - internet, televíziu a videá, kde iné deti napríklad hladkajú psíka. Veľmi dobrou pomôckou je aj kolektív - keď niečo zvládnu ostatné deti, skúsi to aj to, ktoré sa bojí.
Dieťa, ktoré odmieta jedlo, nemusí byť "vyberavé" alebo "tvrdohlavé". Za nechutenstvom sa často skrývajú konkrétne dôvody, ako napríklad:
- Vlastné tempo rastu: Deti nerastú neustále rovnakým tempom a v určitých obdobiach ich telo nepotrebuje toľko energie.
- Chýbajúca rutina: Nepravidelné jedlá alebo preskakovanie raňajok môžu narušiť jeho biologické hodiny.
- Stres spojený s jedlom: Ak počas jedla cíti napätie, nútenie dojesť každý kúsok, dieťa vníma jedlo ako nepríjemnú povinnosť.
- Zdravotné problémy: Bolesti brucha, únava alebo iné zdravotné problémy môžu znížiť chuť do jedla.
- Ľahko sa nechá rozptýliť: Svet je pre deti fascinujúci a pri jedle sa môžu ľahko rozptýliť hračkami či televíziou.
- Nepasujúce textúry alebo chute: Deti sú citlivé na nové chute a textúry, ktoré môžu odmietnuť.
Keď pochopíte, čo za odmietaním jedla stojí, budete mať jasnejšiu predstavu o tom, ako dieťaťu pomôcť. Niekedy stačí upraviť režim, zvoliť iné jedlá alebo odstrániť stres. Inokedy je potrebné hľadať pomoc odborníka.
Vodenie batoľaťa za ruky je zásah do jeho prirodzeného pohybového vývoja. Lekári s takýmto názorom nesúhlasia. Ak chytíte dieťa za ruky, jeho prirodzený pohybový vývoj sa zastaví a nepokračuje tak, ako by správne mal. Vystreté ruky nad ramenami menia ťažisko dieťaťa, nesprávne fungujú stabilizátory bruška a chrbtice, hrozí riziko vytiahnutia lakťa, nesprávny nášľap nohy a dieťa stráca odvahu a spolieha sa na rodiča.
Dieťatku musí na samostatnú chôdzu dozrieť nervová sústava a tiež si musí nacvičiť iné veci, ako nájsť ťažisko, spevniť trup, zaťažiť chodidlo, naučiť sa správny nášľap a používať jednotlivé svalové skupiny. Podľa odborníkov je najlepšie nechať dieťa dospieť do bodu, kedy samo začne robiť svoje prvé kroky bez akejkoľvek pomoci rodičov. Pri samostatnej chôdzi dieťa vie zastaviť, zmeniť smer, rozbehnúť sa, čupnúť si a následne sa postaviť.
Používanie chodítok, tzv. "pavúkov", nie je vhodnou metódou učenia detí chodiť. Dieťa je v nich zavesené v neprirodzenej polohe a špičkami nôh sa odráža od zeme, čo môže viesť k chôdzi po špičkách a potrebe rehabilitácie. Navyše trpí chrbtica a bedrové kĺby.
Pripravte svoju domácnosť na malého objaviteľa. Odstráňte predmety, o ktoré by mohol zakopnúť, zabezpečte všetky hrany a rohy. Vytvárajte deťom správne podmienky na vývoj, buďte obozretní voči úrazom, doprajte im dostatok času a nič neurýchľujte.