Detský vzdor je prirodzenou súčasťou vývinu dieťaťa, najčastejšie sa vyskytuje medzi 1,5 a 3 rokom života. Je to obdobie, kedy si dieťa buduje svoju osobnosť, spoznáva svoje hranice a odpovedá si na otázky typu „Kto som a čo všetko ja môžem?“. V psychológii sa toto obdobie nazýva obdobím separácie alebo autonómie. Dieťa si testuje svoje hranice a rodičia by mali vedieť dávať jasnú spätnú väzbu a zároveň hranice zdravo utvrdzovať.
Prejavy detského vzdoru môžu byť rôzne. Kým u niektorých detí ich rodičia sotva postrehnú, u iných sú prejavy vzdoru také silné a negatívne, že celá rodina je v napätí. K základným prejavom detského vzdoru patrí typické detské „Nie!“. Dieťa si toto „Nie!“ užíva, čo je znakom dobrého vývoja. Môžu sa však objavovať aj prejavy, ktoré rodičov zaskočia, ako napríklad dlhodobé kričanie, vrieskanie, alebo hádzanie sa o zem. Tieto prejavy môžu byť podmienené temperamentom dieťaťa alebo nápodobou iných detí.
Keď dieťa zistí, že hádzanie sa o zem funguje u iných detí a dosiahnu tým, čo chcú, začne to napodobňovať. Dôležitá je následne reakcia rodičov. Ak sa rodič zľakne a ustúpi dieťaťu, správanie sa spevňuje. Dieťa potom má tendenciu hádzať sa o zem vždy, keď chce niečo dosiahnuť.
Niektoré deti v období vzdoru kopú do vecí alebo ľudí, prípadne hádžu predmety o zem a rozbíjajú ich. Takéto prejavy sa objavujú viac-menej u detí so silným temperamentom, alebo u hyperaktívnych detí, ktoré sú emocionálne labilnejšie a reagujú intenzívnejšie na podnety.
Prvý výbuch zlosti dieťaťa rodiča vždy prekvapí. Často rodič nevie, ako správne zareagovať, obzvlášť keď je sám unavený, vystresovaný, alebo má zlú náladu. Rodičia potom majú tendenciu problém riešiť krikom, bitkou, alebo naopak vyhovieť dieťaťu, len aby už prestalo zúriť.
Ako správne postupovať pri výbuchoch zlosti?
V prvom rade by sme mali vždy zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo a keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava. Stáva sa napríklad, že dieťa sa hádže o zem len pred matkou, lebo vie, že ona skôr povolí. Keď to raz skúsilo a zistilo, že ak bude ležať na zemi a vytrvalo kričať, mama ustúpi, bude to opakovať. Taktiež vie, že u otca to neplatí, tak to naňho ani neskúša.
Preto je vždy dobré pozrieť sa na správanie dieťaťa z nadhľadu a odsledovať, čo vzdor udržiava. Niekedy pomôže aj to, keď rodič jednoducho vie, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, že je to typické obdobie pre jeho vek a treba to len vydržať.
Keď sa dieťa správa neprimerane na ihrisku, napríklad hádže piesok do iných detí, treba mu dôrazne povedať, že to robiť nesmie. Keď sa to bude opakovať, ideme domov. A v prípade, že dieťa napriek upozorneniu rodiča neprestane, naozaj treba zbaliť všetky formičky a napriek protestom dieťaťa z ihriska odísť. Tak si dieťa v hlave spojí: „Keď robím toto, stane sa toto…“
Samozrejme, najväčší problém je, keď sa výbuch zlosti objaví na verejnosti. Rodičia sa potom neraz snažia dieťaťu vyhovieť, len aby sa už nehádzalo o zem, lebo všetci ľudia sa pozerajú… Lenže práve toto je chyba. Dieťa veľmi rýchlo zistí, čo kde funguje. A keď si v obchode veľkým krikom alebo hodením sa o zem vydupe čokoládku, tak to bude používať veľmi často. Našťastie, väčšina rodičov sa naučí ako zareagovať a vie, že v takomto prípade treba dieťa jednoducho vziať a čo najrýchlejšie odísť z obchodu.
Dôležité je neupevňovať negatívne správanie dieťaťa. Od začiatku musíme dbať na to, aby sme ho nenaučili, že keď na verejnosti zakričí alebo si ľahne na zem, tak dosiahne svoje. Keď si totiž na to zvykne, potom sa to oveľa ťažšie odúča. A dieťa sa to naučí naozaj rýchlo, už na základe jednej skúsenosti. Tiež platí, že ak zistí, že niečo funguje v obchode alebo na verejnosti, bude to skúšať aj doma.
Vhodným správaním a konaním môžu rodičia negatívne prejavy vzdoru u detí minimalizovať. Rovnako ale nevhodným správaním ich môžu aj posilňovať. Najhoršie je, keď rodičia nie sú dôslední a tak sa stáva, že jeden deň dieťaťu niečo zakážeme a na druhý deň mu to dovolíme. Prípadne to, čo je bežne zakázané, dieťaťu dovolíme v okamihu, keď vzdoruje. Tým dieťa zneisťujeme, frustrujeme a zároveň si robíme sami zle, lebo to bude využívať a budú dochádzať k častejším stretom.
Je preto dobré, keď sa rodič dokáže v ťažkých situáciách upokojiť a zvláda vzdor dieťaťa tak trochu s nadhľadom. Najviac chýb sa rodičia dopúšťajú v časovom strese. Najmä ráno, keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa rýchlo oblieklo, najedlo a utekalo s nimi do škôlky, je preň ideálny priestor na vzdorovanie a preskúšanie si pocitu moci. Preto je dobré, keď s tým rodičia vopred rátajú, keď vedia, že časový stres je živná pôda na konflikty s dieťaťom, a vytvoria si nejakú časovú rezervu.
Dieťa si jednoducho potrebuje prejsť obdobím vzdoru, potrebuje si odskúšať protest a zistiť, čo môže a aké má postavenie v sociálnej skupine, v rodine.
Dieťa veľmi často reaguje vzdorom aj vtedy, keď je unavené, chce sa mu spať, nevládze chodiť… Unavené dieťa nie je fyzicky v pohode, preto je viac plačlivé, nervózne, intenzívnejšie reaguje na podnety.
Agresívne správanie u detí
Mnohé deti sa v období vzdoru začnú prejavovať agresívne. Keď si chcú presadiť svoje, bijú mamu alebo súrodenca, kopú iné deti, alebo ich hryzú. Rodičia sú z toho zúfalí. Obzvlášť, keď dieťa už chodí do jaslí či škôlky, učiteľky či rodičia ostatných detí sa naň neustále ponosujú.
Tu treba rozlíšiť, o čo vlastne ide. Jedna možnosť je, že dieťa je naučené frustráciu odreagovať agresivitou a druhá možnosť, že dieťa sa uchyľuje k agresivite, keď je na vrchole afektu. V prvom prípade ide skôr o naučené správanie. Zrejme sa niekde stala chyba, rodičia dieťaťu vo výchove nedali pevné hranice: „Toto nesmieš, toto neprijímam a dosť!“ Dieťa musí dostať jasnú spätnú väzbu a jasnú hranicu, že bitie druhých je niečo, čo sa robiť nesmie. Preto keď sa dieťa začne správať agresívne a napríklad začne niekoho biť, okamžite ho treba chytiť za ruky a nedovoliť mu to.
V podstate je obdobie vzdoru obdobím, kedy rodičia môžu deťom ukazovať, ako svet funguje, aké pravidlá fungujú v rodine, čo je dobré a čo zle.
Ako reagovať na hádzanie vecí
Niektoré druhy nevhodného správania je najlepšie ignorovať, najmä ak si dieťa chce vydobyť svoje vytrvalým plačom. Snažte si to nevšímať a robte si svoje. Ak sa už nedá inak, potrestajte ho. Nie však bitím, facka je známkou toho, že si už neviete dať rady. Neúčinná je aj hrozba do budúcnosti, ktorej dieťa v tomto veku nemôže rozumieť (napr. „počkaj, keď príde ocko, vyhreší ťa“, „už ti nikdy nekúpim sladkosť“ a pod.).
Ak je dieťa agresívne k druhým deťom, vždy zasiahnite! Počkajte, kým záchvat zlosti prejde. Pevne ho objímte, pomôže mu to upokojiť sa. Odpútajte pozornosť, ale neustúpte.
Nechajte mu možnosť rozhodnúť sa v situáciách, kde je to možné. Vysvetľujte do nemoty! Snažte sa viesť dieťa k tomu, aby vám povedalo, čo chce, čo sa mu nepáči. Hovorte s ním ako so seberovným.
Ako sa vysporiadať s tvrdohlavým a vzdorovitým dieťaťom
Reagujte rovnako na akomkoľvek mieste. Nebuďte prísnejší alebo benevolentnejší napríklad v obchode, na návšteve či u starých rodičov. Netrestajte dieťa, hlavne nie fyzicky. Zhoršuje to situáciu a nič sa nevyrieši.
Vzdor nemá žiadny účel. Nie je cielený, nejde o mocenský boj. Uplatňujte logický dôsledok. Netrestajte dieťa spôsobom, že večer mu nepustíte rozprávku, lebo dopoludnia kopalo deti v piesku. Dieťa je ešte malé aj na to, aby si to spojilo, to dokáže dieťa vo veku 5 rokov.
V afekte môžete dieťaťu spôsobiť malý šok, napríklad mu fúknite do tváre. Ak chce v noci spávať s vami, dovoľte mu to. Nehovorte mu, že je zlé, nevychované.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Vo väčšine prípadov rodičia zvládnu obdobie vzdoru svojho dieťaťa sami. Aj keď spočiatku ich prekvapia niektoré reakcie ich drobca, pomerne rýchlo sa dokážu naučiť, čo naňho platí a čo nie, ako reagovať, ako ho upokojiť a ako správne korigovať jeho správanie. Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než vyhľadať psychológa. Je to zvyčajne vtedy, keď už to rodičia nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť, prípadne, keď vzdor pretrváva u dieťaťa aj vo vyššom veku, napr. ešte okolo 5 rokov.
Prevencia a dlhodobé riešenia
Ak sa vám dieťa ešte len narodilo, no už teraz máte obavy z obdobia vzdoru, máte šancu najväčším problémom sa vyhnúť. A to vtedy, keď budete dbať na primárnu väzbu, ktorú si dieťa utvára od okamihu narodenia k osobe (najčastejšie je to matka), ktorá mu zabezpečuje všetky základné potreby, vrátane potreby pocitu istoty a bezpečia. V rodinách, kde je narušená primárna väzba, dieťa má často celú škálu prejavov porúch správania a v tomto rannom období dieťaťa sa to môže prejavovať aj silnejším oponovaním, vzdorom, alebo agresivitou.
Rozhadzovanie jedla u detí je normálne, ale môže nás frustrovať. Je dôležité pochopiť, prečo deti hádžu jedlo na zem. Mladšie deti sa učia systému čin - následok, staršie deti si môžu hádzaním jedla odpovedať na otázky, alebo si tým získavajú pozornosť. Hádzanie jedlom môže byť aj prostriedkom na vyjadrenie toho, že dieťa už viac jedla nezje a jeho bruško je plné, alebo takto reagujú na nové potraviny.
Ako riešiť hádzanie jedla:
- Dávajte dieťaťu menej jedla, aby nemuselo nedojedené kúsky rozhadzovať či sa s nimi hrať.
- Namiesto negatívnych fráz typu: „Jedlo na zem nehádžeme“, vymyslite jasnú, špecifickú a pozitívnu vetu, napríklad „Jedlo patrí na stôl“ či „Jedlo nechávame na tanieri“.
- Buďte konzistentní a zachovajte pokojný, neutrálny tón, aj keď vo vás kypí.
- Prisuňte dieťa aj s jeho stoličkou k stolu k ostatným členom rodiny, aby sa mohlo zapájať do rodinného spôsobu stravovania.
- Ak vidíte, že jedlo putuje na zem, zdvihnite ho a neutrálne povedzte svoju frázu „Jedlo patrí na stôl“. Ak to bude nutné urobiť desaťkrát, urobte to a trvajte si na svojom. Jedlo dieťaťu však viac nevracajte a odložte ho nabok.
V situáciách, keď je správanie dieťaťa pre rodiča náročné, je potrebné mať na pamäti, že za takouto intenzitou sa skrýva legitímna potreba. Tým, že sa snažíte pochopiť a prijať jeho prežívanie v danej situácii, potvrdzujete jeho pocity a pomáhate mu byť zodpovedné za svoje skutky.
Ak sa deti cítia bezpečne pri vyjadrení svojho hnevu, hnev začína postupne slabnúť. Zhlboka sa nadýchnite a pomaly vydýchnite, aby ste boli v pokoji. Pripomeňte si, že nejde o život a záchvaty hnevu pomáhajú deťom vypustiť paru. Potom dajte limity, ktoré zaistia bezpečie pre dieťa a okolie. Niekedy to znamená aj zobrať ho na pokojné miesto. Povedzte mu: „Si nahnevaný, lebo nemôžeš mať hneď autíčko, ktoré by si chcel. Je mi to ľúto, zlatko. Môžeš dupať, ale nedovolím, aby si ma udrel.“ Týmto limitujete správanie, nie emócie, ktoré prijímate.
Prevencia je najlepšia i v tomto prípade. Znamená to dbať na to, aby dieťa malo naplnené potreby. Často bývajú spúšťačmi podobných scén únava, hlad, smäd, príliš veľa podnetov, nejasná situácia. Pred nákupom si môžeme povedať: „Ideme kúpiť len zemiaky a karfiol.“ Obchádzame kritické regály, ak sa dá. Niekedy pomáha pravidlo „jednej drobnej radosti“, ktorú má nárok kúpiť si každý, kto sa na nákupe zúčastní.
Keď sa nám dieťa o zem hodí, prvoradé je zachovať chladnú hlavu. Cieľom je čo najskôr upokojiť situáciu, a začať treba pri sebe, pretože situácie na verejnosti sú pre väčšinu z nás tie najťažšie.
Výchova malých detí je drvivú väčšinu času výzva. Keď „anjelik“ kope nohami, vrieska, hádže jedlo okolo seba, hádže seba o zem, ideálne na verejnosti, nečudo, že už toho majú hlavne mamy dosť. Sú z toho vyčerpané, je im do plaču a ešte za to obviňujú seba. Rodič, ktorý dokáže ostať v týchto skúškach pevný a pokojný, musí obstáť.
Buď tu pre svoje dieťa - aj tým, že mu jasne postavíš hranice, na ktoré sa okrem tvojej náruče môže v tom svojom emocionálnom pretlaku spoľahnúť.