Krádež u detí je problém, ktorý znepokojuje mnohých rodičov. Detská krádež nie je vždy motivovaná túžbou po veciach, ale môže byť signálom hlbších problémov. Je dôležité pochopiť príčiny tohto správania a zvoliť správny prístup.
Krádež môžeme charakterizovať ako vzatie veci, ktorá patrí niekomu inému bez jeho dovolenia. Krádeže sú príležitostné, kedy dieťa nezvládlo aktuálnu potrebu po danej veci a dopredu to neplánovalo. Základom je zistiť, aké problémy dieťa rieši práve týmto spôsobom. Zistiť to môžeme aj podľa toho, pre koho a čo kradne. Ak kradne pre seba, pravdepodobne kradne niečo, čo nedokáže získať prijateľnejším spôsobom. Citovo deprimované deti majú napr. potrebu hromadiť veci, ako náhrada za nedostatok emocionálneho zázemia. Dieťa kradnúce pre druhých, si chce prostredníctvom krádeže získať kamarátov. Chýba mu teda akceptácia od vrstovníkov a má nedostatočné sociálne zručnosti, aby si ich získalo prijateľnejším spôsobom.
Detské krádeže nie sú väčšinou uskutočňované za účelom získania určitých vecí. Detská krádež môže často znamenať určité volanie o pomoc alebo prostriedok, ako môže dieťa na seba upozorniť. Psychológovia na základe svojich skúseností tvrdia, že detské krádeže sú väčšinou signálom problému, ktorý môže byť ukrytý v rodine alebo v škole. Väčšinou kradnú deti, ktorým je venovaná malá pozornosť alebo keď sa v rodine udejú nejaké významné zmeny, napríklad sa narodí súrodenec. Dieťa svoju neistotu a nepokoj môže prejavovať aj týmto spôsobom. Existujú rodičia, ktorí si svoje dieťa všimnú len vtedy, keď musia riešiť nejaký veľký problém, a tak dieťa kradne, lebo vie, že si ho konečne niekto všimne.
Medzi hlavné dôvody detských krádeží patria:
- Uspokojenie materiálnych potrieb alebo získanie pozornosti: Dieťa kradne pre seba, lebo chce uspokojiť svoje materiálne potreby alebo chce získať pozornosť rodičov. Takto sa prejavuje jeho volanie o pomoc. Citovo deprimované deti majú napríklad potrebu hromadiť veci. Vnímajú to ako náhradu za nedostatok emocionálneho zázemia.
- Získanie priateľov a postavenia: Dieťa kradne pre to, aby takto získalo priateľov a získalo určité postavenie v rámci sociálnej skupiny, v ktorej sa pohybuje. Dieťaťu, ktoré kradne, aby získalo kamarátov, chýba akceptácia od vrstovníkov a má nedostatočné sociálne zručnosti, aby si ich získalo prijateľnejším spôsobom.
- Vstupný rituál do skupiny rovesníkov: Dieťa kradne z toho dôvodu, že musí absolvovať akýsi „vstupný rituál“ prijatia do skupiny rovesníkov.
- Adrenalínová zábava: Krádež môže predstavovať určitý spôsob adrenalínovej zábavy. Dieťa v tom pokračuje hlavne vtedy, ak jeho čin nebol odhalený.
Je dôležité rozlišovať medzi krádežami u detí v predškolskom veku a u školákov.
Krádeže v rôznych vekových obdobiach
Deti v predškolskom veku
Dieťa v predškolskom veku si ešte dostatočne neuvedomuje, že ak zoberie hračku alebo iný predmet svojmu kamarátovi či súrodencovi bez dovolenia, je to krádež. Koná skôr impulzívne, jednoducho tú vec chce, tak si ju vezme a to najlepšie tak, aby o tom nikto nevedel. Dieťa nemusíte trestať, obzvlášť ak sa to stalo prvý raz. Snažte sa mu vysvetliť, že cudzie predmety a hračky si nemôžu len tak vziať, pretože patria niekomu inému. Tiež poukážte na to, že ak by jemu niekto bez dovolenia zobral jeho obľúbenú hračku, iste by sa mu to nepáčilo. Vysvetľujte pokojne, ale dôrazne. Deti v predškolskom veku už dokážu rozlíšiť čo je dobré a čo zlé. Cesta trpezlivého vysvetlenia je pre ne prijateľnejšia ako krik a tresty. Ukradnutú vec vráťte spolu kamarátovi a nezabudnite na ospravedlnenie. Pokiaľ sa kradnutie už neopakuje, je to dobré znamenie, že sa vaše dieťa poučilo. Ak ale naďalej berie hračky či iné predmety druhým deťom a žiadne dohováranie ani vysvetľovanie nepomáha, mali by ste pátrať po hlbšej príčine, prečo to vlastne robí.
Deti počas školskej dochádzky
Aj u školákov by malo platiť, že ak sa takáto vec stane prvýkrát, mali by ste sa s dieťaťom porozprávať, vysvetliť mu, že to nie je správne. Ukradnutú vec treba vrátiť a pridať aj ospravedlnenie. Ak dieťa však doma ukradlo peniaze a stihlo ich už aj utratiť, môžete zvoliť vhodnú kompenzáciu. Dieťa by malo postupne vracať peniaze napríklad zo svojho vreckového. Pri opakovanom kradnutí je nutné pátrať po príčine. Často sa skrýva v tom, že dieťa túži mať veci, aké majú jeho kamaráti. Niekedy je zasa problém v tom, že dieťa je vychovávané príliš prísne. Aj keď sa možno niektorým rodičom zdá, že práve tvrdá disciplína je tým správnym výchovným prostriedkom, môže sa im to kruto vypomstiť. Dieťa môže krádež považovať za vhodný spôsob odplaty za tvrdú rodičovskú výchovu. No a v niektorých prípadoch je kradnutie, podobne ako u menších detí, reakciou na nedostatok rodičovskej pozornosti. Odhaliť príčinu častého kradnutia u detí v školskom veku nebýva vždy jednoduché a neraz je potrebná aj návšteva psychológa.
Ako postupovať, keď dieťa kradne
Klamstvo a krádež často idú ruka v ruke. Dieťa môže klamať, aby zakrylo krádež, alebo aby sa vyhlo trestu. Je dôležité si uvedomiť, že na svete neexistuje človek, ktorý by nikdy neklamal. S prvým detským klamstvom sa môžete stretnúť už u škôlkarov, a to okolo tretieho roku. Dôvody bývajú rôzne: túžba zaujať, ututlanie problému, snaha dosiahnuť nejaký cieľ, či túžba nezraniť city blízkeho človeka. Najčastejšou príčinou klamstva je obava z trestu. Keď prichytíte syna či dcéru pri klamstve, pokúste sa udržať na uzde hnev aj krik. Na druhej strane, tváriť sa, že sa nič nedeje, taktiež nie je správne riešenie. Dieťa môže nadobudnúť pocit, že klamať je vlastne v poriadku a nebude mať snahu ani motiváciu hovoriť pravdu. Tým sa môže vážne narušiť dôvera. Povedzte mu, čo pre vás znamená dôvera a vysvetlite mu dôsledky konania.
Pri riešení situácie je kľúčové zachovať pokoj. Aj keď cítite hnev a sklamanie, prvá reakcia je rozhodujúca. Krik a urážky môžu dieťa uzavrieť do seba alebo vyvolať odpor. Je dôležité pomenovať veci pravým menom a nezľahčovať situáciu slovami ako „zobral si“ či „požičal si“. Povedzte: „Toto, čo si spravil, je krádež. A to je vážna vec.“ Tým mu pomáhate uvedomiť si dôsledky. Nediskutujte o vine, ale zamerajte sa na dôsledky: „Urobil si chybu. Teraz ju musíme napraviť.“
Vystavte dieťa dôsledkom primeraným jeho veku. Nechajte ho vrátiť peniaze, ospravedlniť sa, obmedzte výhody, dohodnite pravidlá. Neskôr, keď emócie opadnú, skúste sa porozprávať: „Čo sa deje? Máš nejaké trápenie? Potrebuješ niečo?“ Nezatvárajte nad tým oči, aj malé sumy, ak sa opakujú, sú varovaním. Stanovte jasné hranice a dôsledky bez hnevu, ale dôsledne. Ak ste povedali, že pôjde k otcovi, musíte to urobiť.
Zmeňte štýl rozhovorov a zapojte odborníka, ak sú rozhovory doma nedostatočné. Zámerne pracujte s dôverou. Vaša láska, ochota dať šancu, aj trpezlivosť sú dôležité. Ale teraz je na rade dieťa - aby nieslo dôsledky, zodpovednosť, aby prestalo kradnúť a začalo hovoriť pravdu.
Pomôcť môže aj dôverná komunikácia v rodine. Aby mohli rodičia zistiť, prečo dieťa kradne, musia s ním pravidelne a dôverne komunikovať. Aj v prípade starších detí platí, že o všetkom sa treba v pokoji porozprávať. Vyhnite sa pritom vyhrážaniu, hrozbám, dramatizovaniu situácie. Ak je dieťa prichytené pri čine, je pre neho zvyčajne hanba dostatočným ponaučením. Opakované a cielené porušovanie pravidiel už rodičia musia riešiť prísnejšie. Pomoc odborníka v takomto prípade príde vhod. Je dobré poznať priateľov, spolužiakov, situáciu v triede, na krúžkoch a podobne. V súčasnosti si deti dosť závidia a porovnávajú si veci, ktoré vlastnia. Ak takáto atmosféra porovnávania v škole vládne, je dobré na to upozorniť aj triednu učiteľku. Niekedy pomôže spoločné stretnutie a komunikácia rodičov, detí a učiteľky. Tiež je dobré zamyslieť sa nad situáciou v rodine a či naozaj všetko funguje tak, ako fungovať má, či všetci členovia rodiny sú naozaj šťastní a spokojní. Rozprávajte sa nielen o známkach, záujmoch, ale hlavne o citovom prežívaní a vzťahoch svojho dieťaťa. Aj v tomto prípade pomôže otvorená komunikácia, spoločné stretnutia všetkých členov rodiny, spoločné akcie a podobne. Buďte dobrými pozorovateľmi a po dôvodoch pátrajte spoločne. Namiesto trestov sa skúste s dieťaťom dohodnúť, čo chce urobiť pre to, aby sa krádeže neopakovali a ako chce svoju skutok napraviť. Nestačí sľúbiť, že už to viac neurobí. Ak vaše dieťa nemá vreckové, zaveďte mu ho. Aj toto môže byť dobrou prevenciou pred kradnutím. Zapojte dieťa do plánovania rodinného rozpočtu a rozprávajte sa o tom, ako sa má s peniazmi hospodáriť. Aj takto sa postupne naučí vážiť si hodnotu vecí a uvedomí si, že v živote nič nie je zadarmo a všetko niečo stojí. Aby sme nemuseli riešiť problémy s krádežami našich detí, je dôležité odmalička ich viesť k tomu, aby poznali základné morálne normy.
Ako vybudovať (a znovuobjaviť) dôveru | Frances Frei
Doporučený postup v škole
Prevencia už od začiatku školskej dochádzky detí: Informácie, že krádež je zlý, protiprávny čin, napr. prostredníctvom príbehov, pri ktorých deti dojmú alebo nahnevá dôsledok takéhoto činu. Do školského poriadku zapracovať sankcie za krádeže. Každý, kto sa dopustí krádeže, by mal mať možnosť porozprávať sa s riaditeľom/kou školy. Starostlivo sa zaujímať o príčiny kradnutia: Môžu to byť aj dôvody ako donútenie od niekoho, kto dieťa zastrašuje, alebo kompulzívne správanie.
Pri náhrade škody treba preferovať nápravu vzťahu medzi poškodeným a zlodejom: Zlodej by mal ukradnutú vec vrátiť priamo poškodenému, ospravedlniť sa mu a ponúknuť kompenzáciu za svoje konanie. Zákonných zástupcov zlodeja upovedomiť až potom, čo poznáme presné príčiny, prečo dieťa kradlo, najmä ak ide o menšie deti. Ak ide o škodu väčšieho rozsahu, treba upovedomiť políciu.
Dôležité je prešetriť každú nahlásenú krádež, ako posolstvo pre zlodejov a poškodených. Preslovy o krádežiach a rozhovory s poškodenými nezačínať tým, že si majú všetci dávať na svoje veci pozor, že si ich nemajú nosiť do školy alebo si ich majú zamykať. Takto to vyznieva akoby za krádež mohol poškodený a nie zlodej. A akoby bolo normálne veci zamykať a nie nekradnúť.
Šikanovanie ako faktor
Je dôležité si uvedomiť, že krádež môže byť spojená so šikanovaním. Šikanovanie je zámerné, opakované, nevyprovokované použitie sily agresorom, alebo skupiny agresorov s cieľom spôsobiť fyzické alebo psychické ublíženie obeti.
Typy agresorov:
- Hrubý, impulzívny s narušeným vzťahom k autorite. Má výchovné problémy, rodičia sú agresívni voči sebe alebo voči nemu - napodobňuje ich. Má slabé sociálne zručnosti, správa sa neisto a vyrušuje. Šikanuje tvrdo a neľútostne, vyžaduje absolútnu poslušnosť.
- Slušný, kultivovaný, úzkostný, ubližuje rafinovane bez prítomnosti svedkov. V rodine funguje tvrdá výchova bez emócií, lásky a nemá dovolené presadzovať svoje emócie. Je stále pod tlakom, aby bol úspešný.
- Srandista, optimistický, dobrodružný, so značnou sebadôverou, obľúbený a vplyvný.
Zrod ostrakizmu: Mierne, prevažne psychické formy násilia, kedy sa okrajoví členovia necítia dobre, sú neobľúbení, neuznávaní, outsideri, obetní baránkovia. Riziko ďalšieho negatívneho vývoja.
Ďalší vývoj situácie závisí od skupiny: Ak je skupina súdržná a prevažujú pozitívne morálne hodnoty, tak šikanovanie bude neúspešné. Kľúčový moment (vytvorenie jadra): Ak sa nepostaví pevná hrádza pritvrdeným manipuláciám a počiatočnej fyzickej agresií, utvorí sa často skupina agresorov, tzv. jadro. Členovia začnú spolupracovať a systematicky (nie náhodne) šikanovať tých najslabších. Tu už je skupina rozdelená na podskupiny, ktoré rôznym spôsobom bojujú o vplyv.
Väčšina prijíma normy agresorov: Chýba schopnosť žiakov rozlíšiť, čo je dobré a čo zlé. Bez radikálnej pomoci zvonku sa situácia stáva nezvládnuteľnou. Normy agresora/agresorov sú prijaté, rešpektované všetkými. Žiaci sú rozdelení na dve skupiny: tí, čo môžu a ich obete. Neutrálni a nesúhlasiaci žiaci sú stále viac konformnejší a násilie sa začína považovať za niečo normálne.
Postup pri riešení šikanovania:
- Zaistenie ochrany obeti.
- Individuálne rozhovory s obeťou (bez možnosti dohodnúť sa na spoločnej výpovedi). Rozhovory veďte mimo ostatných, individuálne.
- Treba agresorovi vysvetliť, čo od neho očakávate a prediskutovať ako porušil pravidlá.
- Nájsť vhodných svedkov, následne s nimi vykonať individuálne rozhovory a prípadne konfrontačný rozhovor medzi svedkami (nikdy nie medzi agresormi a obeťami).
- Kontaktovanie rodičov alebo zákonných zástupcov oboch strán a poskytnúť im kontakt na odborníkov (psychológov) s cieľom individuálnej odbornej starostlivosti.
- Kontaktovanie CPPPaP, či iné odborné zariadenie s prípadným zorganizovaním intervenčného programu.
Práca s rodičmi:
- Pozývajte rodičov do školy (zvýšenie zainteresovanosti).
- Informujte rodičov o programoch, aktivitách, ktoré robíte (ústne, listom).
- Požiadajte rodičov o pomoc a podporu.
- Poraďte im, aby svoje dieťa počúvali, ak sa bude sťažovať na šikanovanie.
- Vyzvite ich, aby Vás o prípadoch šikanovania informovali, aby ste ich mohli riešiť.
- Vysvetlite im postup v prípade šikanovania - jeho zistenia.
- Keď príde k incidentu a rodičia obete Vám to oznámia, ponúknite im okamžitú pomoc a ubezpečte ich, že sa táto záležitosť berie vážne.
Naučte obeť zvládať posmievanie, doberanie si ich druhými, zostať pokojný, ignorovať. Pomôžte mu/(jej vytvoriť si zoznam toho, čo povie, mať pripravenú odpoveď , Závidíš? Aj ty ich bude raz potrebovať! Majú to len tí najlepší! Precvičte si s ním/ňou spôsoby, ako reagovať, neoplácať rany, hlasne kričať nie, rýchle sa dostať preč. Mnoho obetí šikanovania sa cíti byť opustenými a osamotenými - povzbudzujeme ich tým, že im venujeme svoj čas a svoju pozornosť. Dôležité je informovať psychológa/ičku!
Práca s agresorom:
- Vždy s ním vedieme rozhovor individuálne !!! Nie pred celou triedou.
Keď deti kradnú opakovane aj napriek rodičovským zásahom či dohováraniu, môže ísť aj o poruchu - kleptomániu. Je to opakované, nutkavé kradnutie vecí, predmetov, ktoré dieťa ani nepotrebuje a nemajú pre neho žiaden význam. Ide o diagnózu, ktorú treba konzultovať s odborníkom.
