Proces nástupu dieťaťa do materskej školy predstavuje na pohľad jednoduchú etapu ľudského života. Napriek maximálnej snahe učiteliek, dieťa nemôže pociťovať v škôlke rovnaký komfort v porovnaní so starostlivosťou, ktorý mu poskytuje matka. Učitelia sa stávajú druhými rodičmi 10 - 20 detí a ich pozornosť práve tomu vášmu dieťaťu je, pochopiteľne, obmedzená. Rodičia, ale i deti môžu prežívať stavy úzkosti z tejto separácie. Mamy, rovnako ako deti, prežívajú toto odlúčenie ťažko. Mali by sa s tým však čo najskôr vyrovnať. Práve rodičia môžu cielenou prípravou veľmi uľahčiť nástup detičiek do materskej školy.
Nástup dieťaťa do škôlky alebo školy je proces, ktorý vyžaduje veľa zmien na strane dieťaťa, ale aj rodičov. Je to obdobie náročné na adaptáciu a flexibilné zvládnutie nových výziev. Problémy s adaptáciou nemusia byť len indikátormi zrelosti. Úlohu hrá aj osobnosť dieťaťa. Sú deti, ktoré nové situácie zvládajú bezproblémovo, ale aj také, ktoré majú v nových situáciách väčšie či menšie ťažkosti.
Problémy s adaptáciou sú časté u citlivých detí, ktoré sú už odmalička náročnejšie na výchovu. Môžu byť plačlivejšie, nervóznejšie alebo emočne menej stabilné v porovnaní s vrstovníkmi. Častejšie majú problémy so spánkom a výraznejšie výbuchy zlosti. Nejedenkrát majú citlivé deti vysoký intelekt alebo sú všeobecne intelektovo nadané. Výrazná citlivosť, introverzia a utiahnutosť alebo naopak výbušnosť až agresívne prejavy môžu vyústiť až do tzv. Adaptačné ťažkosti môžu naznačovať vývinovú poruchu. U pomerne veľkej časti detí, ktoré navštívia odborníkov pre ťažkosti s adaptáciou nájdeme aj neurovývinové ochorenie, napríklad poruchy aktivity a pozornosti alebo poruchy autistického spektra.
Často na niektoré odlišnosti v správaní upozornia práve pani učiteľky v škôlke alebo v škole. Pedagógovia si často všimnú, že dieťa ťažšie nadväzuje vrstovnícke vzťahy alebo sa vôbec nezapája do spoločných aktivít, prípadne tieto aktivity ruší alebo deštruuje. Tieto deti bývajú veľmi často zvýšene citlivé na hluk, pachy alebo dotyky, čo sa môže prejaviť stránením sa kolektívu detí, vyhýbaním sa spoločným aktivitám alebo odmietaním stravy. Ťažkosti s adaptáciou môžu súvisieť aj s potrebou dieťaťa dodržiavania jeho typických rutín alebo rituálov, ktoré v predškolských alebo školských zariadeniach nemôžu byť realizované tak ako doma. Pani učiteľky často odpozorujú aj hyperaktivitu, neposednosť, krátku výdrž pri aktivitách, rýchlu zmenu činností, roztržitosť či neustále skákanie do reči a predbiehanie sa, ktoré môžu byť prejavmi ADHD. Adaptáciu môžu komplikovať aj poruchy vývinu reči, pretože dieťa má ťažkosti sa dorozumieť a z toho vyplývajúce problémy v nadväzovaní vrstovníckych vzťahov. Rodičia predškolákov si tieto prejavy niekedy nemusia uvedomovať, pretože ich považujú za bežnú súčasť ich života, obzvlášť ak ide o prvé dieťa v rodine.
Pri nástupe dieťaťa do materskej školy by mal byť “zrelý” aj rodič. V prípade tzv. separačnej úzkosti, teda problematického oddeľovania sa od rodiča je kľúčové, aby bol na túto zmenu pripravený aj rodič. Z našej skúsenosti je úzka väzba vo veľkej väčšine obojstranná, teda týkajúca sa nielen dieťaťa, ale aj rodiča, najčastejšie mamy. V anamnéze niekedy vypátrame “obojstrannú” traumatizáciu, napríklad počas pôrodu. Nespracované psychické traumy bránia prirodzenému oddeleniu sa matky od dieťaťa, pretože matka často prežíva silný pocit viny a strach, že sa jej dieťaťu stane niečo veľmi zlé. Podporu by v týchto prípadoch mala dostať predovšetkým mama. U dieťaťa potom prebehne separačný proces omnoho hladšie. Vyplačte sa na káve s kamarátkou alebo na sedení s psychoterapeutom. Nie ráno v škôlke. Ak dieťa vidí vaše slzy, keď ho ráno odprevádzate a cíti z vás stres a úzkosť, sťažuje mu to už aj tak náročnú separáciu od vás. Znie to paradoxne, ale jeho plačom sa vám môže snažiť pomôcť uľahčiť vašu emočnú situáciu. Aby ste sa necítili tak zle, plače aj ono. Aby vám potvrdilo vaše pocity, aj ono bude prejavovať strach. Pamätajte na to, že dieťa sa snaží svojimi reakciami uspokojiť očakávania rodičov a potvrdiť ich postoje. Bez ohľadu na to, že si myslíte, že nemôže vedieť, aké sú. Oslabené môžu byť nielen adaptačné schopnosti dieťaťa, ale aj celej rodiny. Problémy s adaptáciou môžu mať aj deti, ktoré v rodine aktuálne prežívajú napätie a stres. Najčastejšie vtedy, keď medzi rodičmi dochádza k častým konfliktom, hádkam alebo dokonca násiliu. Rozvod rodičov oslabuje schopnosť dieťaťa adaptovať sa na nové situácie, pretože v tomto období stráca svoju bezpečnú bázu. Strata pocitu bezpečia môže adaptačné schopnosti dieťaťa výrazne zamestnávať až vyčerpávať.
Jednou z najdôležitejších vecí je, aby mama a otec cítili, že ich dieťa bude v bezpečí a nebude na všetko samé. Bezpečný vzťah s pedagógom je kľúčový. Keď dieťa v predškolskom veku vstupuje do úplne nového prostredia potrebuje vzťah, ktorý ho cez neznáme situácie prevedie. Prechádza od primárnych vzťahových osôb, ktorými sú väčšinou mama a otec k osobám, ktoré doposiaľ nepoznalo. Nadviazanie pevného vzťahu s pedagógom je v procese adaptácie kľúčový.
Vzťahy s vrstovníkmi sú novou a príťažlivou pôdou pre rozvoj dieťaťa. Škôlka je väčšinou prvé prostredie, kde dieťa príde do častého pravidelného kontaktu s množstvom cudzích detí. Postupne si vytvára a formuje vzťahy, ktoré pre neho budú znamenať podporu, ale ja množstvo výziev. Aj keď rodičov často už v začiatkoch zaujíma, či ich dieťa má v škôlke kamarátov, treba mu na to nechať čas. Nemusí to vôbec vyjsť na prvý pokus. Vzťahy v tomto období sú veľmi fluidné a menia sa zo dňa na deň. Rastú a pevnejú až postupne. Ak však dieťa vzťahy nadväzovať nechce alebo nevie, je zmysluplné venovať tejto téme pozornosť a pátrať po tom, v čom je problém. Aj v tomto smere môže pedagóg pôsobiť korektívne, podporne a môže deti viesť k vzájomnej úcte, priateľstvu a tolerancii odlišností.
Čo môžete urobiť, aby ste vášmu dieťaťu uľahčili proces adaptácie? Nebojte sa pocitov dieťaťa. Keď vám vaše dieťa hovorí, že sa bojí alebo je smutné, je to v poriadku. Pocity mu nevyvracajte ani nenegujte. Jeho pocity sú súčasťou adaptácie. Má strach z neznámeho a je smutné za vami. Dajte týmto pocitom dostatočnú validitu. Môžete uviesť príklady, kedy sa cítite podobne a prejsť si, ako ste tieto situácie riešili.
Zaveďte rutinu. Konzistentné denné rutiny, vrátane vstávania, jedál, domácich úloh a spánku, môžu pomôcť vášmu dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a pripravenejšie na deň. Podpora sociálnych zručností: Zúčastňujte sa aktivít, ktoré budujú vzťahy s vrstovníkmi a podporujú priateľstvá. Najlepším spôsobom, ako dieťa podporovať vo vytváraní vzťahov s vrstovníkmi je ukázať mu, ako vy budujete a udržiavate vzťahy s vašimi priateľmi.
Komunikujte s učiteľmi. Komunikácia s pedagógmi vás môže podporiť v rozpustení obáv z toho, ako sa vaše dieťa v škôlke má. Veľakrát totiž skutočne plač zmizne, akonáhle sa zavrú dvere triedy. Postupný a pozvoľný nástup. Ak je to možné, doprajte vášmu dieťaťu prechod od vás do škôlky postupne s navyšovaním počtu hodín. Pomalším procesom sa môžete vyhnúť výraznej separačnej úzkosti alebo adaptačným problémom.
Neodmeňujte vaše dieťa za chodenie do škôlky alebo školy, ale oslavujte jeho pokroky. Aj malé úspechy sú dôvodom na oslavu. Oslava každého malého kroku poskytuje dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu na budovanie dôvery a motivácie. Podporujte samostatnosť dieťaťa. Niekoľkokrát ukážte vášmu dieťaťu, ako sa vyberá oblečenie, balí batôžtek či rieši hygienická očista a dajte mu potom dostatok vašej dôvery, že to zvládne aj samé. Chyby považujte za skúsenosti - je výborné, že ich vaše dieťa robí. Tento prístup mu pomôže budovať dôveru v samého seba, svoje zručnosti a schopnosti vyriešiť aj neznámu situáciu.
Vyhľadajte odbornú pomoc. Dobrý deň, u takýchto detičiek je veľmi dôležité ošetrovať hlavne seba, pretože to chce neskutočne veľa trpezlivosti a energie, ktorú vynakladáte voči svojej dcérke. Dcérke pomôžete, keď budete vy pôsobiť pokojne. Budete jej zrkadliť to, čo aktuálne vidíte: Vidím, že ti je nepríjemné tu byť s inými deťmi. Keď je to možné, hľadajte spoločné riešenia problémov. Vaše prijatie a pochopenie toho, čo cíti jej pomôže rozpoznať a prijať vlastné emócie, ktoré tak strácajú svoju moc a môžu sa rozplynúť. Motivujte ju, aby emócie vyjadrovala slovami: Keď sa bojíš, tak mi to povedz spoločne to vyriešime. U dcérky využívajte pozitívnu výchovu. Oceňujte jej pozitívne prejavy v správaní nie hodnotením (napr. si šikovná), ale skôr opisom s vašimi pocitmi. Takto to ide viac do vnútra dieťaťa a motivuje ju k lepšiemu správaniu. S mužom sa snažte spoločnými aktivitami rozvíjať s ňou vzťah.
Fázy adaptácie dieťaťa v materskej škole
Proces adaptácie dieťaťa v materskej škole možno rozdeliť do viacerých fáz:
- Orientačná fáza (prvé dni): V tejto fáze sa dieťa stáva pozorovateľom nového prostredia, ľudí, pravidiel a aktivít, ktorých súčasťou sa stáva. Býva málo výrečné a kontaktné voči svojmu okoliu a snaží sa spracovať všetky podnety zo svojho okolia.
- Kontaktná fáza (druhý týždeň): Predstavuje obdobie, kedy sa dieťa snaží o svoje presadenie v kolektíve. Hľadá si svoje miesto a upútava na seba pozornosť. Všíma si, čo je pre rovesníkov zaujímavé a snaží sa získať si ich priazeň. Dieťa je komunikatívnejšie, hravejšie, no stále veľmi vyčerpané zo spracúvania nových podnetov. Musí si zvykať na nové povahy spolužiakov, zvládať riešenia konfliktov pod vedením učiteľky. V prítomnosti rodičov môže byť plačlivejšie a pôsobiť nevyrovnane.
- Fáza ukľudnenia (tretí týždeň): Dieťa sa stáva vyrovnanejšie, je menej plačlivé a chápe pravidlá materskej školy. Prejavuje svoju náklonnosť, napodobňuje iné deti a prehlbuje priateľstvá. Priestory školy sú pre neho známe a upokojenie umožňuje štandardné stravovanie.
Ak ste boli trpezliví a nenechávali ste svoje dieťa celodenne v škole, teraz je ten správny čas. Dieťa je na to pripravené. Vyčerpanie stále pretrváva, a preto sa neodporúča po škôlke žiadny fyzicky náročnejší režim.
Možné problémy v správaní a ich príčiny
Porucha správania a príčiny vzniku porúch správania nie sú jednoznačné a neexistuje zhoda v tom, ktorá skutočnosť vyvoláva špecifické poruchy správania. Niektorí odborníci uvádzajú rôzne vplyvy, ktoré majú alebo môžu mať vzťah k poruchám správania. Napríklad genetické vplyvy, oneskorené neurologické dozrievanie, prenatálne a postnatálne poškodenie, vplyv rádioaktivity, niektorých liekov, následky chorôb alebo úrazov a pod. Príčiny porúch správania však vo všeobecnosti môžeme rozdeliť na vnútorné a vonkajšie činitele, ktoré sa podieľajú na vzniku týchto porúch.
Medzi vnútorné činitele môžeme zaradiť osobitosti nervovej sústavy, vrodené vlastnosti, špecifiká procesu dozrievania nervovej sústavy, choroby a úrazy, ktorých následkom sú poruchy v oblasti emocionálneho vývinu, motoricko- percepčnej oblasti a v rozvoji poznávacích funkcií. Ďalej to môže byť organické poškodenie mozgu, disproporcie vo vývine intelektu a emocionálna labilita. Medzi vonkajšie činitele patria nevhodné sociálne vplyvy zo strany rodinného prostredia, škola, rovesníci, nesprávna a nedostatočná výchova, strata jedného rodiča, rozvod, presťahovanie sa, nepripravenosť rodičov na výchovu detí, alkoholizmus, kriminalita v rodine, partia kamarátov, sociálne vzťahy v triede a pod. Tie sa prejavujú problémami v adaptácii na základe nedostatočne alebo nesprávne utvorených návykov a spôsobilostí.
Príčina ťažkostí s poruchami správania zapríčinená vnútornými činiteľmi zahŕňa určité oslabenie alebo poškodenie nervového systému, čo môže spôsobiť, že vývoj jednotlivých mentálnych funkcií je nerovnomerný. Porucha správania sa môže prejaviť ako nepokoj, nesústredenosť, výkyvy v náladách, impulzívnosť, prudkosť v reakciách a pod. V ďalšom prípade má dieťa prejavy, ktoré mu sťažujú učenie a má problémy naučiť sa poriadne písať, čítať, čiže porucha správania je spojená s poruchami učenia. Alebo ide o spojenie predchádzajúcich prípadov, kedy dieťa nielenže má oslabený nervový systém, ale i poruchu mentálnych funkcií. Takéto poruchy správania sťažujú hlavne proces vyučovania, ale s prihliadnutím na individualitu týchto detí sa dá ich vzdelávanie zvládnuť.
Dieťa sa začne správať spôsobom, ktorý rodičom začína robiť starosti a problémy. Každé dieťa má obdobia trucovania, keď rodičia dieťa ťažšie zvládajú a komunikácia s ním môže byť narušená alebo veľmi problematická. Je však potrebné zistiť, či ide o prechodný jav, ktorý vekom a psychickým vývojom dieťaťa vymizne alebo či je to trvalý problém, ktorý je potrebné riešiť. Odborná pomoc môže pomôcť nielen dieťaťu, ale i rodičom. Napríklad odbúrať stres, ktorý sa v rodičoch časom hromadí. Psychiatricko-psychologické vyšetrenie pomôže určiť závažnosť poruchy, pomôže stanoviť liečbu a postup pri práci s dieťaťom.
Vplyv stresu a nálady rodičov na dieťa
Dieťa neustále nasáva našu náladu. Určite každý pozná situáciu, keď dobre naladení zrazu stretneme človeka, z ktorého srší negativizmus. Hoci sa ho snažíme rozveseliť, postupne klesá aj naša nálada, až sa cítime úplne bez energie, podráždene, nervózne. Keď sa zamyslíme, ako veľmi nás ovplyvňujú ľudia, ktorými sme obklopení, prostredie, v ktorom sa nachádzame, strava, ktorú konzumujeme, aktivity, ktoré vykonávame, uvedomíme si, ako všetko dokopy tvorí našu náladu a potenciálne nás stresuje alebo rozveseľuje. Dieťa je naše zrkadlo, pozor na to.
Pokúsme sa vžiť do pocitov nášho dieťaťa. Primárnou a hlavnou osobou v jeho blízkosti sme my, jeho mama a otec. Domov, ktorý mu vytvárame, spoločnosť, do akej ho vodíme, aktivity, ktoré s ním vykonávame, alebo ktoré ho necháme robiť samo, strava, ktorú mu servírujeme. Skôr než začnú deti hovoriť a vyjadrovať svoje pocity slovami, demonštrujú ich svojím správaním. Odborníci tvrdia, že spôsob, akým držíme dieťa, keď sme v strese, pohľad, aký mu venujeme a tón hlasu sú nepopierateľnými spúšťačmi rovnakej nálady u dieťaťa ako má matka. Dokonca tvrdia, že negatívne emócie matky sa u dieťaťa niekoľkokrát znásobujú. U dieťaťa sa zrýchľuje tlkot srdca, je nervózne, plačlivé a neschopné zaspať. Dôležitá vec, ktorú si potrebujeme uvedomiť je, že nervózna a nešťastná mama nemôže očakávať šťastné, spokojné a veselé dieťa. Veľakrát sa ocitáme v začarovanom kruhu, kedy nás rozčuľuje dieťa svojou nervóznou náladou, a pritom si neuvedomujeme, že správanie dieťaťa je naším odrazom. Dieťa nám vždy zrkadlí, čo do neho vkladáme, či už je to náš záujem a starostlivosť, alebo nevšímavosť a prehliadanie. Nervózne a nešťastné dieťa volá svojím správaním o pomoc. Po vylúčení potencionálnych zdravotných ťažkostí, bolesti zubov, nedostatku spánku, hladu, prichádza na rad sebareflexia. Potrebujeme sa na chvíľu zastaviť a uvedomiť si samých seba. Ako sa cítime my? Nie sme vyčerpaní a unavení? Nie sme nervózni po hádke s blízkymi? Nie sme vystresovaní zo zlej finančnej alebo sociálnej situácie?
David Code, autor svetového bestselleru Deti nás vo všetkom kopírujú: Stres rodičov je pre dieťa toxický (Kids Pick Up On Everything: How Parental Stress Is Toxic To Kids) vo svojej knihe tvrdí, že neexistuje čas, kedy stres rodičov negatívne nevplýva na dieťa, ale najkritickejšie obdobie je už počas tehotenstva. Mozog dieťaťa i jeho gény sú zasiahnuté. Výskum preukázal súvis medzi stresom tehotnej ženy a problémami vo vývine detí, nevynímajúc nervové vypätie, ADHD a zvýšené riziko autizmu. Hoci sú za tieto ochorenia zodpovedné hlavne genetické faktory, odborníci potvrdzujú nezanedbateľný vplyv environmentálnych faktorov, ako je napríklad dlhodobý stres matky. Stresový hormón kortizol v tele matky ovplyvňuje vývin mozgu plodu. Tehotná žena, vystavená nadmernému a dlhodobému stresu podáva stresový hormón prostredníctvom placenty priamo svojmu dieťaťu. Plod automaticky reaguje a prispôsobuje svoj mozog výrazne stresovému prostrediu, ktoré ho po narodení čaká. David Code preto považuje za najdôležitejšiu métu princíp mieru a pokoja. Pre dieťa nie je dôležité šesťkrát do dňa počuť, ako veľmi ho ľúbime. Oveľa dôležitejšie je preň vytvoriť prostredie bez stresu, obáv a hrozieb. Dieťa vníma našu náladu a naše vyžarovanie. Ovplyvňujeme ho viac, ako sme si ochotní pripustiť. Sme pre neho alfou a omegou, najdôležitejšími bytosťami na svete a ak cíti, že s nami niečo nie je v poriadku, automaticky sa cíti ohrozené aj ono. Dieťa nasáva pocity zo svojho najbližšieho okolia. Štúdie potvrdili, že deti depresívnych matiek, ktoré trpeli depresiou v tehotenstve, majú v detstve komplikovanejšiu a náročnejšiu povahu a vykazujú nežiadúce správanie.
Dlhodobé štúdie na deťoch konštantne vystavených stresujúcemu domácemu prostrediu preukázali zmeny na mozgu a psychike dieťaťa. Dieťa svojich rodičov miluje bezpodmienečne a sú preň vzorom. Spôsob, akým sa vyrovnávame so stresom príjme ľahko za svoj. Problémové správanie detí vyplýva zo stresu, ktorému dieťa čelí. Výskumy potvrdzujú, že stres rodičov a problematické správanie detí majú významný súvis. Neistota. Dieťa, ktoré je často alebo neustále vystavené napätým a stresujúcim situáciám súvisiacimi so zlou náladou v rodine, trpí pocitmi neistoty a viny. Dieťa nie je schopné rozlíšiť, z čoho pramení zlá nálada a vníma iba napätú atmosféru, ktorá ho frustruje. Depresia a nervozita. Dieťa, trpiace v rodine, kde sú smútok, nervozita a depresia rodiča každodennou realitou, prijíma tieto pocity za svoje. Dieťa začne trpieť úzkosťou a značnou nervozitou. Jeho potláčané pocity, ktoré nedá najavo v domácnosti sa väčšinou vyhrotia v školskom prostredí alebo medzi vrstovníkmi. Agresivita. Rodičia, ktorí sú často zle naladení, nie sú schopní dostatočne a kvalitne sa venovať dieťaťu. Dieťa vníma ich zlú náladu ako nezáujem o svoju osobu. Dieťa začne na seba upozorňovať nežiadúcim správaním, a to hlavne agresivitou voči druhým deťom, zvieratám a hračkám. Obezita. Deti, žijúce v stresujúcom prostredí, konzumujú výrazne viac nezdravého jedla a polotovarov. Vyplýva to zo skutočnosti, že unavený a vyčerpaný rodič nemá dostatok energie a chuti pripravovať dieťaťu aj sebe hodnotnú stravu.
Je veľmi dôležité, starať sa v prvom rade o seba a svoju psychickú pohodu. Veľa matiek má s týmto problém, je pre ne neprirodzené správať sa voči dieťaťu sebecky. Ak si však uvedomíme, že dieťa kopíruje naše pocity, nemôžeme očakávať spokojné dieťa, ak my samy nie sme spokojné a vyrovnané. Samozrejme, nie je možné žiť v neprirodzenom prostredí bez stresu. Priznanie problému. Keď sa odvážime priznať, že dlhšie trpíme pocitmi zlej nálady, sme na najlepšej ceste k zmene. Pomenovanie spúšťača. V prvom rade potrebujeme špecifikovať z čoho pramení zlá nálada. Hľadanie riešenia. Ďalším dôležitým krokom je naša vôľa veci zmeniť. Človek je spoločenský tvor, a ako hovorí David Code vo svojej knihe, sme naprogramovaní vytvárať spoločenské väzby. Mylne veríme, že sociálne siete, prostredníctvom ktorých udržiavame sociálne vzťahy sú dostačujúce. Naplňajúci spoločenský život eliminuje výskyt stresu a robí nás odolnejšími voči každodenným problémom. Ak máme okolo seba ľudí, na ktorých sa môžeme spoľahnúť a sú nám ochotní nie len pomôcť, ale sa s nami aj zabávať, výrazne prispievame k svojej dávke šťastia a spokojnosti. Možno ste si všimli, že dieťa je mnohokrát najspokojnejšie práve vtedy, keď okolo neho rodič nekrúži, nechá mu slobodu byť dieťaťom a on sám sa venuje napríklad veselej komunikácii s priateľmi. Tento aspekt v žiadnom prípade nenavádza ani k najmenšiemu zanedbávaniu dieťaťa, práve naopak.
Ako vychovávať deti v dnešnej dobe - 5 tipov na výchovu - radí psychiater Max Kašparů
Úprimnosť voči dieťaťu. Hoci si mnohí rodičia myslia, že dieťa ich pocity nevníma alebo ho nezaujímajú, nie je to pravda. Dieťa markantne nasáva pocity rodiča a pokiaľ mu nie je, adekvátne k jeho veku, vysvetlené, prečo sa rodič nejako správa, ako dlho to bude trvať, kto je za to zodpovedný, dieťa veľmi rado prevezme úlohu vinníka. Máme voči dieťaťu zodpovednosť mu objasniť, čo sa s nami deje a ako ho naše správanie môže zasiahnuť.
Kto prežil nástup svojich detí do škôlky, vie že každé to prežívalo úplne inak. Nestanovujte si preto žiadny limit a neporovnávajte vaše dieťa s inými. Pamätajte, že každé dieťa je jedinečné a má iné povahové črty a predispozície. Niektoré deti fyzické prejavy úzkosti či teatrálne záchvaty vôbec nemajú. U iných sa objavia na pár dní a u ďalších môžu pretrvávať týždne.