Komunikácia s malými deťmi často zlyháva v tom, že sa ešte nevedia tak vyjadrovať. Kvôli tomu potom vznikajú mnohé nedorozumenia, ktoré môžu navyše niekedy naštrbiť vzťah medzi nimi. Dieťa si bude myslieť, že nevnímate jeho potreby, preto sa uzavrie do seba.
Detská šepkárka: Rady pre lepšiu komunikáciu
Expertka Tovah Klein, prezývaná detská šepkárka, sa niekoľko rokov zaoberá psychológiou malých detí. Medzi rodičmi si preto vyslúžila prezývku detská šepkárka. Zatiaľ čo iní nedokážu rozpoznať drobné zmeny v správaní detí, ktoré môžu signalizovať iné problémy, ona to dokáže urobiť spoľahlivo. Navyše často vie korigovať aj správanie rodičov, aby vďaka drobným úpravám dokázali lepšie zvládnuť výchovu. Pre Huffingtonpost prezradila päť hlavných rád, vďaka ktorým budete lepšie vychádzať s deťmi do piatich rokov.
1. Vžite sa do ich kože
Je pochopiteľné, že počas dospievania postupne získavame iný pohľad na svet. Zaujímajú nás iné veci a už ťažšie sa vžívame do situácií, ktoré zažívajú mladšie ročníky. Ešte komplikovanejšie je to z pohľadu detí. Tovah Klein odporúča, aby sme sa zbavili všetkých dospeláckych predsudkov. Namiesto toho by sme sa opäť mali dostať na úroveň tých najmenších, aby sme pochopili svet aj z ich pohľadu. Stačí len nepremýšľať o všetkom komplikovaným spôsobom a snažiť sa pochopiť veci tak, ako to vnímajú oni. Nehľadajte zbytočne náročné riešenia a nevyrábajte si problémy tam, kde nie sú. Keď dieťa pre niečo plače, musí to byť len kvôli niečomu, čo sa práve stalo. Nehľadajte iné súvislosti, preskúmajte dané miesto a to, čo robilo v tento moment. Pozerajte sa na svet jeho očami, vžite sa do jeho problémov a vaša výchova bude potom založená na láske a nie na kontrolovaní a sústavnom poučovaní.
2. Sústreďte sa na príčiny daného správania
Tovah Klein sa v praxi stretla s prípadom, keď jedno malé dievčatko neustále vo výťahu vykrikovalo susedom, že ich nemá rada. Mama sa ju hneď snažila vychovávať a poučila ju, že takéto správanie je neslušné. Tento človek jej nijako neublížil a nemá dôvod byť k nemu drzá. Psychologička sa však pozrela na jej správanie podrobnejšie. Pokiaľ nedošlo k predošlým negatívnym skúsenostiam, problém musí byť len v danom momente. Dieťa tak reagovalo nie kvôli tomu, že by nemalo rado danú osobu. Bolo v strese zo samotného výťahu, že je v uväznené v úzkom priestore s cudzím človekom. Keďže potrebovalo zo seba nejako dostať všetko napätie, vybralo si takýto nevhodný spôsob. Podrobte preto ich správanie malej expertíze, aby ste odhalili presné príčiny. Niekedy sa netreba sústrediť na proces, ktorý sa deje, ale na miesto, na ktorom k tomu dochádza.
3. Prepojenie mozgu a emočného centra
Aj nám dospelým sa často stáva, že emócie prevládajú nad triezvym úsudkom. Niekedy vybuchneme skôr, ako si stihneme premyslieť aké to môže mať dôsledky. To isté sa deje aj v prípade detí, lenže oni sa nedokážu upokojiť tak rýchlo ako my. Môže za to ich prepojenie mozgu a emočného centra. Preto sa stáva, že napriek nášmu upozorňovaniu neodkázali hneď zmeniť svoje správanie. Plačú, kričia alebo robia neplechu, pretože sú ovládaní inou časťou mozgu. Im trvá dlhšie, pokiaľ dostanú emócie pod kontrolu a konečne sa upokoja. Dajte im preto čas na to, aby zareagovali a pochopili to, čo sa práve stalo.
4. Opakovanie je nevyhnutné
Deti si postupne potrebujú v hlave zosúladiť všetky myšlienky a pocity. Nebuďte nervózne, ak im musíte všetko dookola opakovať. Učia sa najmä na zážitkoch, ktoré postupne prežívajú. Niektoré veci potrebujú pocítiť na vlastnej koži viackrát. Tovah Klein to vysvetľuje na príklade, keď sa dieťa zľakne hlasného zvuku. Povedzte mu potom, že je to v poriadku a nehrozí mu žiadne nebezpečie. Napriek tomu je možné, že rovnakým spôsobom zareaguje aj nabudúce. Vtedy mu len neodvrknite, že ste mu už predsa vysvetľovali, že to nie je nebezpečné, ale zopakujte tú istú upokojujúcu vetu. Časom si ju dieťa pripojí k tým pocitom a samo si bude hovoriť, že sa nemusí báť, lebo to je bezpečné.
5. Čo robiť, keď na nich niekedy vyskočíte?
Napriek všetkej zhovievavosti sú aj mamy len ľudia a občas strácajú trpezlivosť. Keď niekedy pod tlakom emócií nezvládnete situáciu a budete na nich kričať alebo ich prehnane skritizujete, dôležité je nájsť si opäť cestu k sebe. Vydýchajte sa, upokojte a následne ubezpečte dieťa, že napriek tomu všetkému ste stále pri ňom a za každých okolností budete pre neho najväčšou oporou.
Problém Nezvládnuteľného Dieťaťa: Rastúci Trend?
Vaše dieťa neposlúcha, nerešpektuje príkazy, sťažujú sa naň učiteľky? Kladiete si otázku, prečo práve vy máte nezvládnuteľné dieťa? Uznávaná psychologička Eva Reichelová prezradila, do akej miery môžu za správanie svojich detí rodičia. Je skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy sa zdá, že ich prvoradá otázka smerovaná na detských psychológov znie: „Čo mám robiť?“ Táto otázka často odráža zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Rodičia často opisujú, ako ich dieťa robí, čo chce, ako naň neplatia žiadne tresty, ako odmieta počúvať a ako uniká požiadavkám v bežných životných situáciách a vzťahovom správaní. Majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča a očakávajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy.
Čo Znamená "Nezvládnuteľné" Dieťa v Praxi?
Psychologička Eva Reichelová uvádza príklad chlapca, ktorý už nastúpil do základnej školy a nebol ochotný urobiť ani na chvíľu to, čo od neho chcela matka, napriek jednoduchým požiadavkám. Chlapec nebol ochotný hrať sa, vybrať si hrové podnety alebo čmárať na papier spôsobom, ktorý by si sám zvolil. Svojím správaním neustále obsadzoval vzťahový priestor spôsobom, ktorý patrí malému dieťaťu, ale nie školákovi. Rodičia ani pedagógovia tohto chlapca výchovne nezvládajú. V tomto extrémnom prípade chlapec nie je spôsobilý robiť to, čo sa od neho žiada, nevyužíva svoje vnútorné možnosti ani svoju detskú múdrosť na to, aby sa vývinovo posúval. Z odborného pohľadu to znamená, že dieťa nie je vývinovo zrelé, necíti sa dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné a často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.
Faktory Ovplyvňujúce Poslušnosť Detí
Zmenili sa Hranice Tolerancie?
Podľa staršej generácie si dnešné deti môžu k dospelým dovoliť oveľa viac, než si mohli oni, a pedagógovia tvrdia, že kedysi deti v škole toľko nepapuľovali. Je to zložitá otázka, ale je pravda, že dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľmi veľa možností. Záleží len od nich, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé.
Vplyv Doby a Rodičovské Zlyhania
Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi. Nahrádzanie „živého“ správania k dieťaťu mediálnymi obrazovkami je príkladom toho, ako rodič výchovne spohodlnie a nahradí živú emočnú výmenu neosobnými obrazovkami. Dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku v rámci separačno-individuačného procesu, keď si najprv vývinovo uvedomí svoju autonómiu a vlastné ego, potom skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na výchovné požiadavky svojich rodičov. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je potom poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie.
Mediálnosť a Neosobnosť Doby
Veľa sa hovorí o následkoch mediálnosti a neosobnosti tejto doby na naše deti, ale vlastne nič nemáme jasne pomenované. Rodičia sa začínajú zaujímať o možné následky takto tráveného času, hľadajú možnosti, ako sa deťom venovať a emočne sa približovať.
Kult Dieťaťa a Prehnaná Starostlivosť
Existuje určitý „pomyselný“ kult dieťaťa, kde dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi. Prílišná zaujatosť dieťaťom obsadí jeho vnútornú realitu, a dieťa potom môže mať strach rozhodovať samo za seba a je úzkostné, ak má vstúpiť samostatne do života. Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších.
Význam Hraníc a Slobody vo Výchove
Ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca.
Preťaženosť Krúžkami a Očakávania Rodičov
Rodičia chcú ísť s dobou, myslia si, že to, čo je úspešné a krásne, je aj hodnotné. Tešia sa, ak sú ich deti šikovné a rozvíjajú svoj talent, tešia sa z ich úspechov. Za riziko sa považujú len také rozhodnutia rodičov, keď silou-mocou pretláčajú to, čo oni sami chcú, a nevnímajú to, čo chce ich dieťa alebo čo by pre ich dieťa bolo prirodzené a skutočne obohacujúce. Každé dieťa potrebuje mať aj miesto a čas pre svoju hru, svoje aktivity a svoju fantáziu, aby v budúcnosti vedelo s radosťou a vedome rozvíjať svoje vnútorné možnosti.
Alternatívne Výchovné Štýly a Intuícia Rodiča
Rôzne alternatívy výchovy nevychádzajú zo zlých myšlienok, ale vždy je prekvapujúce, ak rodič prestane mať vlastnú výchovnú intuíciu a empatické identifikovanie sa so svojím dieťaťom a hľadá akýsi štýl výchovy. Ani premyslený výchovný systém nikdy nemôže nahradiť citlivosť rodiča voči vlastnému dieťaťu. Žiadna kniha nemôže nahradiť osobný a citlivý kontakt s vlastným dieťaťom. Mechanické plnenie výchovných postulátov znamená presadzovanie cudzej vôle a neidentifikovanie sa s potrebami vlastného dieťaťa.
ADHD a Iné Diagnózy
Hyperaktivita, ADHD a Aspergerov syndróm sú veľmi frekventované diagnózy a osobne ich považujem za klinické diagnózy, ktoré zastrešia mnoho psychických porúch, ktoré samy osebe len čiastočne súvisia s danou diagnózou a v mnohých klinických symptómoch sú pre rodičov nezrozumiteľné, ťažko uchopiteľné a rodičia sa cítia výchovne bezmocní.
Byť "Duchom Prítomný" vo Výchove
Väčšina rodičov sa bez väčších neistôt a problémov stáva dobrými rodičmi a ponúkajú deťom ozajstné detstvo. Dôležité je, aby sa rodič nikdy nevzdal osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí. Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.
Emocionálna Nezrelosť a Bezpodmienečná Láska
Deti do 6-7 rokov sú emocionálne nezrelé, súvisí to s vývojom mozgu a nervovej sústavy a nie s ich výchovou. Niekedy dieťa poslúcha na slovo celý deň a drží v sebe emócie, a potom, keď príde matka, konečne tie nahromadené emócie vyjdú von, pretože dieťa vie, že matka ho ľúbi bezpodmienečne, nech je akékoľvek.
Komunikácia a Dôslednosť
Ak nemáte autoritu a dieťa vás neposlúchne, možno ste neboli v niektorých veciach dôslední alebo zle komunikujete. Ak sa dieťa hrá a vy mu pri prechádzaní okolo poviete, že o 5 minút ide do sprchy, s najväčšou pravdepodobnosťou, sústredené na hru, vás nezaregistrovalo. V každom prípade, ak komunikujete správne a dieťa nereaguje, tak by ste mali byť dôslední.
Ako vychovať úspešné deti -- bez nadmernej starostlivosti | Julie Lythcott-Haims | TED
Chyby Rodičov a Ako Ich Napraviť
Psychológovia vidia problém skôr v rodičoch ako v deťoch. Mnohí rodičia, ak od dieťaťa niečo žiadajú a ono ich nepočúvne, počítajú napríklad do 3. V skutočnosti by sme však mali očakávať poslušnosť na prvýkrát. Keď chcete dieťaťu prikázať, aby niečo urobilo, zastavte a popremýšľajte najskôr vy. Uistite sa, že vaše slová majú zmysel a neodporujú si. Majte na mysli to, že malé dieťa dokáže sledovať len jeden príkaz! Deti sa približne od veku 6 rokov dostávajú do fázy, v ktorej začínajú ľudí a ich správanie posudzovať. Tým svoju autoritu nezvýšite. Čím častejšie budete konflikty s deťmi riešiť krikom a fyzickými trestami, tým viac budete svoju rodičovskú autoritu u detí strácať. Ak to urobíte raz za čas, je to v poriadku, dieťa sa musí učiť aj samostatnosti a musí vedieť, že celý svet sa netočí len okolo neho, nemalo by to však byť pravidlom. Tak, ako sa my správame k dieťaťu, bude sa ono správať k nám a k okoliu.
Doma Iné Ako Vonku: Prečo Je To Normálne?
To, že dieťa pri matke vystrája, je len znakom normálneho a prirodzeného vývoja. Znamená to, že matka je pre dcéru ten najdôležitejší človek v živote a drobec sa cíti pri nej bezpečne a môže voľne dávať najavo svoje emócie. Deti sa správajú rôznym spôsobom nielen vo vzťahu k rodičom, ale aj mimo domácnosti. Pokiaľ majú možnosť byť doma sami sebou a nemusia nič predstierať, majú rodičia jedinečnú príležitosť zažiť ich v tom najkrajšom, ale i najhoršom možnom svetle. Podľa psychologičky Elaine Heffner je to úplne v poriadku a mali by ste byť radi, že to tak je. Takéto správanie dokazuje, že dieťa sa cíti doma dostatočne bezpečne na to, aby mohlo vybuchnúť. Na druhej strane zároveň vidíte, že všetky tie pozitívne výchovné zásady, ktoré sa snažíte dieťaťu vštepiť, sa vonku bez problémov derú na svetlo.
Morálka Nie Je Slepá Poslušnosť
Morálny človek nie je ten, ktorý bez spochybňovania a otázok poslúchne autority. Morálka znamená robiť to, čo je správne bez ohľadu na to, čo vám nariaďujú. Slepá poslušnosť neznamená vychované dieťa, ale príliš ustrašené na to, aby sa postavilo za to, čo pokladá za správne a čomu verí. Vynucovaním si poslušnosti pripravíme dieťa o iniciatívu, vlastné myslenie, kompetencie a schopnosť samostatne sa rozhodovať.
Dôsledky Vynútenej Poslušnosti
Vynucovanie si poslušnosti často používaným trestom spôsobí dieťaťu viac škody než úžitku. Vyvoláva nevôľu, podporuje sebestredné správanie a klamstvo, zamedzuje vytvoreniu silnej, vnútornej morálky a v prípade fyzického trestu podporuje v dieťati rovnako agresívne správanie voči svojim rovesníkmi.
Alternatívy k Vynucovaniu Poslušnosti
Deti ochotnejšie spolupracujú a načúvajú nám, ak sme my ochotní spolupracovať a načúvať im. Ak sú pocity frustrácie alebo hnevu zmiernené práve empatickým prístupom k dieťaťu, dieťa sa o to rýchlejšie upokojí a bude mať snahu s nami spolupracovať. Súcit a empatia v prístupe k dieťaťu sú nutné na to, aby sa cítilo bezpečne. Vzťah medzi vami musí byť miesto, kde sa môže slobodne vyjadriť, povedať vám čo cíti a myslí si, a cíti, že ho skutočne počujete a prikladáte jeho prežívaniu rovnakú dôležitosť ako vášmu.
Praktické Rady pre Rodičov
- Stanovte jasné pravidlá a harmonogram činností.
- Používajte vizuálne pomôcky pre malé deti.
- Zvoľte správnu komunikáciu: uistite sa, že dieťa vás počuje a vníma.
- Neopakujte dookola, povedzte to maximálne dvakrát.
- Zasiahnite, ale vždy s láskou a citlivosťou pre detské prežívanie.
- Používajte pozitívnu komunikáciu.
- Buďte ráznymi a sebaistými.
- Nadviažte s dieťaťom kontakt predtým, ako vyslovíte svoju požiadavku.
- Ak dieťa vyjednáva, neustúpte a opakujte svoju požiadavku.
- Buďte vzorom v správaní a komunikácii.
- Vypočujte si dôvody dieťaťa, prečo niečo nechce urobiť.
- Povoľte dieťaťu dokončiť aktivitu, ktorej sa práve venuje.
- Snažte sa vidieť situáciu z jeho perspektívy a pochopte, ako sa cíti.
- Pýtajte sa ho na názor a dajte mu možnosť voľby.
Skúsenosť Matky s 5-ročným Synom
Jedna matka sa podelila o svoju skúsenosť s takmer 5-ročným synom, ktorý sa viac ako rok správa drzo a odvráva. Neposlúcha na žiaden úkon, okrem prípadov, keď nasleduje niečo, po čom túži. Keď mu niečo nedovolí, nadáva do hnusákov jej, manželovi aj mladšiemu bratovi. Bratovi nedovolí hrať sa s jeho hračkami a kričí, ako ho neznáša. Matka sa snaží s ním milo a ústretovo dohodnúť, ale nefunguje to a vždy príde k tomu, že sa nazlostí buď ona, alebo syn. Synovi vadí všetko, čo narúša jeho svet a jeho potreby, nebaví ho hrať sa a často sa nudí. Keď má byť počas spánku mladšieho brata potichu, tak skoro nikdy neposlúchne a robí napriek. Často si hovorí, že je vo veku, kedy skúša jej hranice, a má pocit, že robí chybu za chybou. Dostal už aj bitku, kričí na neho a je nešťastná. Upozorňuje ju na nedostatok pozornosti, je tehotná a má podozrenie, či syn nemá nejakú diagnózu.
Overené Tipy pre Efektívnu Výchovu
Nepomáhajú na vaše dieťa sľuby, argumenty ani krik? Psychologička Eliška Kostelníková pozná niekoľko overených tipov. Niekedy môžete mať pociť, že vaše dieťa doslova prišlo o uši. „Poď sem, Samko. Počuješ? Nechaj to a poď ku mne. Samuel! Povedala som, poď sem! Koľkokrát ti to mám opakovať? Rátam do troch...“ Štandardná situácia, aká sa odohráva na ihrisku, v obchode alebo na ulici každý deň stokrát. Uistenie, že v tom nie ste sami, je fajn. Veď nie nadarmo sa hovorí, že kým nemáte dieťa, nepoznáte hranice vlastnej trpezlivosti. No existujú aj účinné spôsoby, ako dosiahnuť, aby dieťa počúvalo. „Stačí trochu empatie a zmena vžitého spôsobu komunikácie“, tvrdí E. Kostelníková, odborníčka na komunikáciu a medziľudské vzťahy.
1. Dajte na výber
Príručky hovoria jasne - vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať. Áno, deti nie sú roboty ani domáce zvieratká a rázne povely na nich zvyčajne neplatia. Lenže niekedy sa môžete pretrhnúť v argumentovaní a s dieťaťom to ani nehne. „Ak vás ovládne hnev a dieťa budete ťahať nasilu, vzprieči sa a situáciu len zhoršíte. Vyvarujte sa aj zdôrazňovaniu vašej mocenskej pozície spôsobom „urobíš to, lebo som povedala“, radí psychologička. Ponúknite radšej lákavú alternatívu. Budete sa cestou domov chvíľku naháňať alebo spievať pesničku? Pôjdete cez most alebo okolo školy? Ak dieťaťu dáte na výber a zapojíte ho do rozhodovania, bude sa cítiť dôležito a zaujmete ho. Za cenu menšieho ústupku vo finále dosiahnete svoje.
2. Povedzte to jedným slovom
Každý deň si čistíte zuby, upratujete hračky, obúvate papuče, odkladáte riad po použití. A dieťa? Nielen, že sa nechce naučiť robiť tieto samozrejmosti samo od seba, ale mu ich treba do omrzenia opakovať. Znova a znova. Nie vždy úspešne. Na pripomenutie denne sa opakujúcich povinností niekedy pomáha jednoslovné heslo. Aj pre vás bude jednoduchšie dieťaťu po večeri namiesto: „Vezmi si svoju kefku a vyčisti si zúbky, aby boli zdravé a silné,“ povedať jednoducho: „Zúbky!“ Dieťaťu netreba denne vysvetľovať, prečo treba robiť to či ono, ak ste to už urobili stokrát predtým. Okrem toho, drobci vedia, aké majú povinnosti. Len občas skúšajú, či to myslíte naozaj vážne. A na to stačí jediné slovo.
3. Pomenujte ich pocity
Deti niekedy mrnčia, plačú alebo mávajú hysterické záchvaty. Dôvod? Chcú si obuť iné ponožky, musia sa deliť o hračku, trvajú na inej lyžičke na jedenie, hodili ste do prania ich obľúbeného macka. Všetky tieto zdanlivé banality tvoria dôležitú súčasť detského sveta. Skúste sa pri najbližšom konflikte na chvíľu vžiť do ich situácie. „Ak dieťaťu poviete niečo ako: Neplač, nemáš prečo robiť cirkus, veď to je len to či ono, dávate mu najavo, že jeho pocity nie sú vôbec dôležité. Ale sú,“ vysvetľuje psychologička Eliška Kostelníková a pokračuje: „Najprv dieťa vypočujte. Opýtajte sa, prečo má zlú náladu a dajte najavo porozumenie“. A to môžete napríklad takto: „Vidím, že si nahnevaný/smutný. Chcete sa s vláčikom hrať obaja? Ako by sme to vyriešili?“ Možno vás prekvapí, že deti pri odlišnom prístupe dokážu nájsť riešenie aj samé...
Zla Mama: Hnev a Neposlušnosť v Rodine
Každý vstupuje do rodičovstva s najlepšími úmyslami a snahou vyhnúť sa chybám napríklad svojich kamarátok či svojich rodičov. Niekedy sa to darí lepšie, niekedy horšie, ale pocity zlyhania prichádzajú takmer so železnou pravidelnosťou a ich najintenzívnejším spúšťačom je určite - "hnevanie a neposlúchanie". Je to normálny jav. V prvom rade je potrebné rodičov upokojiť, že je to normálny jav. Neexistuje dieťa, ktoré by nikdy nehnevalo. Hnevanie je jednoducho niekedy aj prejavom detskej radosti zo života. A spor je na svete. My rodičia máme tendenciu tieto situácie vnímať buď ako svoje vlastné výchovné zlyhanie alebo v horšom prípade, keď už je zúfalstvo na dosah, ako charakterovú chybu dieťaťa. Ani jedno nie je pravda. Vyhrotené situácie k životu patria a sú naopak prospešné. Dieťa sa naučí vychádzať s poučením zo situácií, kedy nemôže v živote získať všetko, čo chce alebo vychádzať s človekom, ktorý sa práve pekelne hnevá. A to sa mu v ďalšom živote bude hodiť, čo poviete?
Stanovte hranice - to je základ
Už malé bábätka a batoľatá ľahko zistia, že po zaplakaní pribehne milá osoba. U starších batoliat to ľahko prejde i k nočnému vydieraniu, kedy plačom dieťa zaháňa nie hlad, ale nočnú nudu. Predsa vždy príde mamička alebo otecko, rozsvieti a niečo sa deje, čokoľvek... Náročnejšie je obdobie vzdoru okolo dvoch rokov veku, tu je potrebné na dôslednosti trvať naozaj bezmedzne, pretože dobré zvládnutie tohto obdobia sľubuje dve výhody. Prvou je pokojnejšia puberta. Tvrdí to PhDr. Lidmila Pekařová vo svojej knihe: Ako žiť a nezblázniť sa, pretože dieťa nemá potrebu znovu skúšať, kde končí hranica možností rodičov. Druhou výhodou je povzbudenie, že okolo tretieho roku toto obdobie pomaly mizne.
Hranice platia všade
A to platí pre všetkých členov rodiny. Deti sú vnímavé a ak zaznamenajú medzi rodičmi hoci len malý nesúlad, ihneď sa ho snažia využiť vo svoj prospech. Zvyčajne naozaj býva jeden z rodičov „prísnejší“, ale rozdiel by nemal byť nijako výrazný, inak to vedie k vzájomnému podkopávaniu autority a dieťa to mätie. Prečo mamička zakazuje to, čo s ockom môžem normálne robiť??? Niektorí majú dobrú skúsenosť so striedavou výchovou. Cez deň rozhoduje mamička a keď príde otecko domov, mamička vypína a výchovu berie do rúk otecko bez toho, aby mu do toho mamička zasahovala. A ak si takto "služby" striedajú aj cez víkend, vzájomne si nezasahujú do názorov.
Buďte slušní
Dieťa je rovnoprávnym členom rodiny, ale potrebuje svetom dospelých previesť. Samozrejme, že s ním nebudeme zaobchádzať ako s dospelým a rovnocenným partnerom, ale na slovíčko "prosím", keď niečo chceme, aby urobilo, nezabúdajme. Je to predsa dobrý vzor. A ak vám dieťa vyhovie, poďakujte. Rovnako tak sa nehanbite ospravedlniť sa vo chvíli, keď reagujete neprimerane. Dvoj alebo trojročné deti to už vedia pochopiť, avšak neuchyľujte sa k zneužívaniu ospravedlnenia v efekte "hojdačka".
Rituály dávajú istotu
Často dieťa hnevá len preto, že nemá vo svojom živote istotu a poriadok. Snažte sa teda udržiavať v dennom behu rodiny určitý poriadok, nech dieťa vie, čo bude nasledovať a ako vyzerá taký bežný deň. Voľný režim a neustále zbrklé zmeny, na ktoré nemáte žiadny vplyv, pretože o nich rozhoduje niekto iný, dokáže vyviesť z miery a dobrej nálady aj vás, nieto malé dieťa. Spoločné stolovanie pri večeri, stále rovnaký čas na večernú hygienu a na ukladanie do postieľky, to všetko posilňuje v dieťaťu pocit spolupatričnosti a istoty.
Nechajte ho vytrestať
Sú chvíle, kedy môžete takéto „neposlušňanie“ prejsť takmer s ľadovým pokojom. Niektoré situácie priamo nahrádzajú k tomu, aby sa dieťa vytrestalo samo. Chce neustále šliapať do mláky? Už ste to stokrát zakázali a dvakrát plesli jednu cez zadoček? A stále dokola to isté... Dobre, nech si teda do kaluže šliape, ale potom sa vyhnite rýchlemu presunu domov zo strachu. Prechádzku dokončite s ľadovým pokojom podľa pôvodného plánu, možno si cestou dieťa uvedomí, že mokré a studené nohavice nie sú nič moc a mama mala možno pravdu.
Doma Poslušný, u Cudzích je tomu pravý naopak?
Existuje jedna poučka, ktorej pôvod žiaľ nepoznám. Tá znie, že správne vychované dieťa je doma neposlušné a na návštevách a u cudzích dobré. Čo som však mala možnosť zistiť, existuje mnoho výnimiek a ktovie, či ten pomer detí nie je pol na pol a následne táto poučka stráca účinnosť. Samozrejme rodičov to opäť núti k zamysleniu. Čo sme vo výchove zanedbali, že naše dieťa je doma anjelik a inde sa mení v neznesiteľného, takmer až hyperaktívneho diablika bez známok akýchkoľvek výchovných zásahov? Postihnutí rodičia sa totiž zhodujú v tom, že tieto výkyvy v správaní sú v zásade spôsobené jednou jedinou vecou - dieťa vycíti zmenu a novú možnosť vyskúšať si hranice iných osôb. Preto deti skúšajú hnevať pani učiteľku v škôlke, skúšajú to na babičky a deduškov a niekedy aj na oteckov.
tags: #dieta #ktore #neposlucha #matku