Správanie trénera k deťom, ktoré zahŕňa nadávky a vulgárne slová, je neprimerané a neakceptovateľné. Takýto prístup môže mať negatívny vplyv na psychiku mladých športovcov, spôsobiť im strach a nervozitu, a dokonca ich odradiť od ďalšieho športovania. Je dôležité, aby rodičia v takýchto situáciách konali a hľadali riešenia.
Ako postupovať, keď sa k deťom správajú hrubo?
PhDr. V prvom rade by ste sa mali ako rodičia dohodnúť na spoločnom postupe. Správanie trénera je neprimerané. Vulgarizmy, i keď sa na tréningoch objavujú, nie sú pri práci s deťmi a mládežou vhodné. Kvalitný tréner si iste poradí aj inak a vo väčšine prípadov stačí aj zvýšený hlas alebo obyčajný rozhovor.
Ak máte záujem situáciu diskrétne riešiť, spravte medzi rodičmi prieskum názorov. Nezabudnite aj na kladné stránky trénera. Následne vyberte zástupcov, ktorí tento problém preberú v súkromí a vysvetlia trénerovi pohľad vás všetkých. Možno v snahe prinútiť deti k dobrému výkonu zabúda na prístup a na to, že ide o žiakov. Pravdepodobne si svoje nevhodné správanie neuvedomuje a sleduje len výkony. Verím tomu, že aj vo vašom prípade pomôže diskusia či dohoda, pri ktorej nezabudnite celkovo zhodnotiť jeho prácu a motivovať ho na zmenu.
Príčiny nevhodného správania detí
Je dôležité si uvedomiť, že správanie dieťaťa je často odrazom prostredia, v ktorom vyrastá, a výchovy, ktorú dostáva. Zamysleli ste sa však niekedy nad tým, že za ich správaním môže byť vaše správanie? Tu je 10 najčastejších situácií, ktoré my rodičia vieme vyhodnotiť zle, a ktoré vieme zmeniť, ak si úprimne vstúpime do svedomia. Ak sú vám známe, popremýšľajte...
- Ak vás dieťa naschvál vyrušuje, tak možným dôvodom je, že mu nedávate dostatočne najavo svoju láskavosť a netrávite s ním dostatok času.
- Ak vaše dieťa klame, tak to znamená, že ste v minulosti možno prehnane reagovali na jeho chyby.
- Ak je vaše dieťa zbabelec, tak len preto, že ste mu rýchlo pomohli - neodstraňujte mu prekážky z jeho cesty.
- Ak vaše dieťa nerešpektuje pocity iných ľudí, možno je to preto, že ste nedávali význam jeho pocitom.
- Ak kupujete svojmu dieťaťu všetko a ono aj napriek tomu berie veci iných, je to preto, že ste ho nenechali vybrať si.
- Ak má vaše dieťa nízke sebavedomie, tak je to preto, že mu vždy skôr radíte, ako ho povzbudzujete.
- Ak sa vaše dieťa príliš rýchlo nahnevá, je to preto, že ste ho nepochválili, ale ste ho viac hrešili.
- Ak je vaše dieťa žiarlivé, je to preto, že ste ho až príliš často porovnávali s inými.
- Ak sa vaše dieťa správa hrubo, je to preto, že to často videlo od svojich rodičov, alebo u tých, čo s ním žijú.
Keď sa partner správa hrubo
Existujú situácie, kedy sa hrubé správanie prejavuje aj v partnerských vzťahoch. Takéto správanie môže byť chronické a ovplyvňovať nielen samotného partnera, ale aj celé okolie.
Ide o otca môjho dieťaťa. Schválne nepíšem, že partnera, lebo už to partnerstvom ani nazvať nemôžem. Netuším čo sa s ním deje. Už to trvá viac ako rok. Je vkuse podráždený, za každú maličkosť vybuchne. Správa sa hrubo, arogantne. Nielen ku mne. Ku všetkým. K jeho rodičom, k susedom, ku kolegom, k šéfom aj k cudzím ľuďom. Neudrží si žiadnu prácu, všade sú proti nemu a dokazujú si. To sú jeho slová. Samozrejme zo všetkého vždy obviňuje mňa. Ja môžem za každý neúspech v jeho živote. Od novembra ho živím. Živím ho viac menej už rok s občasnými jeho nepatrnými finančnými príspevkami. Ja mám tri práce, všetky robím z domu. Mesačne donesiem do domácnosti veľmi slušnú sumu. Moja práca je však v jeho očiach podceňovaná. V podstate všetko, čo ja robím nie je dosť dobré. O všetko sa starám ja. Nákupy, deti, upratovanie, úrady, auto, atd. Všetko. On len chodí do práce (ak nejakú má).
Ako riešiť nevhodné správanie detí?
Detská psychologička Tovah Klein radí, aby sme sa zbavili dospeláckych predsudkov a snažili sa pochopiť svet očami dieťaťa. Mali by sme sa vžiť do jeho kože a sústrediť sa na príčiny jeho správania.
Vžite sa do ich kože
Je pochopiteľné, že počas dospievania postupne získavame iný pohľad na svet. Zaujímajú nás iné veci a už ťažšie sa vžívame do situácií, ktoré zažívajú mladšie ročníky. Ešte komplikovanejšie je to z pohľadu detí. Tovah Klein odporúča, aby sme sa zbavili všetkých dospeláckych predsudkov. Namiesto toho by sme sa opäť mali dostať na úroveň tých najmenších, aby sme pochopili svet aj z ich pohľadu. Stačí len nepremýšľať o všetkom komplikovaným spôsobom a snažiť sa pochopiť veci tak, ako to vnímajú oni.
Nehľadajte zbytočne náročné riešenia a nevyrábajte si problémy tam, kde nie sú. Keď dieťa pre niečo plače, musí to byť len kvôli niečomu, čo sa práve stalo. Pozerajte sa na svet jeho očami, vžite sa do jeho problémov a vaša výchova bude potom založená na láske a nie na kontrolovaní a sústavnom poučovaní.
Sústreďte sa na príčiny daného správania
Tovah Klein sa v praxi stretla s prípadom, keď jedno malé dievčatko neustále vo výťahu vykrikovalo susedom, že ich nemá rada. Mama sa ju hneď snažila vychovávať a poučila ju, že takéto správanie je neslušné. Tento človek jej nijako neublížil a nemá dôvod byť k nemu drzá. Psychologička sa však pozrela na jej správanie podrobnejšie. Pokiaľ nedošlo k predošlým negatívnym skúsenostiam, problém musí byť len v danom momente. Dieťa tak reagovalo nie kvôli tomu, že by nemalo rado danú osobu. Bolo v strese zo samotného výťahu, že je v uväznené v úzkom priestore s cudzím človekom. Keďže potrebovalo zo seba nejako dostať všetko napätie, vybralo si takýto nevhodný spôsob. Podrobte preto ich správanie malej expertíze, aby ste odhalili presné príčiny. Niekedy sa netreba sústrediť na proces, ktorý sa deje, ale na miesto, na ktorom k tomu dochádza.
Prepojenie mozgu a emočného centra
Aj nám dospelým sa často stáva, že emócie prevládajú nad triezvym úsudkom. Niekedy vybuchneme skôr, ako si stihneme premyslieť aké to môže mať dôsledky. Môže za to ich prepojenie mozgu a emočného centra. Preto sa stáva, že napriek nášmu upozorňovaniu neodkžu hneď zmeniť svoje správanie. Plačú, kričia alebo robia neplechu, pretože sú ovládaní inou časťou mozgu. Im trvá dlhšie, pokiaľ dostanú emócie pod kontrolu a konečne sa upokoja. Dajte im preto čas na to, aby zareagovali a pochopili to, čo sa práve stalo.
Opakovanie je nevyhnutné
Deti si postupne potrebujú v hlave zosúladiť všetky myšlienky a pocity. Nebuďte nervózne, ak im musíte všetko dookola opakovať. Učia sa najmä na zážitkoch, ktoré postupne prežívajú. Niektoré veci potrebujú pocítiť na vlastnej koži viackrát. Tovah Klein to vysvetľuje na príklade, keď sa dieťa zľakne hlasného zvuku. Povedzte mu potom, že je to v poriadku a nehrozí mu žiadne nebezpečenstvo. Napriek tomu je možné, že rovnakým spôsobom zareaguje aj nabudúce. Vtedy mu len neodvrknite, že ste mu už predsa vysvetľovali, že to nie je nebezpečné, ale zopakujte tú istú upokojujúcu vetu.
Čo robiť, keď na nich občas vyskočíte?
Napriek všetkej zhovievavosti sú aj mamy len ľudia a občas strácajú trpezlivosť. Keď niekedy pod tlakom emócií nezvládnete situáciu a budete na nich kričať alebo ich prehnane skritizujete, dôležité je nájsť si opäť cestu k sebe. Vydýchajte sa, upokojte a následne ubezpečte dieťa, že napriek tomu všetkému ste stále pri ňom a za každých okolností budete pre neho najväčšou oporou.
Duševné zdravie detí: Príznaky a pomoc
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Čo by ste si mali všímať? Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Časté príznaky duševných problémov u detí
- Často plače - na prvý pohľad bez jasného dôvodu. Je neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
- Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách.
- Existuje viacero typov porúch príjmu potravy. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek. Často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
- Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
- Bipolárna afektívna porucha (BAP) sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Liečba a pomoc
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Faktory ovplyvňujúce duševné zdravie detí
Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie, v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Čo robiť pri podozrení na duševnú poruchu?
Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte.
„Nezvládnuteľné“ dieťa: Hľadanie príčin správania
Uznávaná psychologička Eva Reichelová sa zaoberá otázkou, do akej miery môžu za správanie svojich detí rodičia. Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy mám pocit, že ich otázka: „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Zachytávam v nej zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Žiaľ, často to vyzerá tak, že dlho pozorne počúvam o tom, aké je ich dieťa zlé, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť a môžem popísať celé strany o tom, v akých bežných životných situáciách a vo vzťahovom správaní unikajú požiadavkám svojich rodičov. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča. Prídu a čakajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy.
Čo znamená „nezvládnuteľné“ dieťa?
Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.
Prečo dieťa nesplní požiadavky dospelého?
Dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku (prvé začiatky sú medzi prvým a druhým rokom veku) v rámci tzv. separačno-individuačného procesu, keď si najprv vývinovo uvedomí svoju autonómiu a vlastné ego, potom, samozrejme, skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na takzvané superego, to znamená výchovné požiadavky svojich rodičov. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je potom poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie. Rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti.
Dnešná doba a nezvládnuteľné deti
Dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľmi veľa možností a závisí len od nich, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé. Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi.
Kult dieťaťa a výchova
Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Navonok vyznievajú ako veľmi starostliví a dobrí rodičia, ale nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi.
Bezpečné hranice a výchova
Ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca.
Chyby vo výchove, ktorým sa vyhnúť
Výchova dieťaťa je náročná úloha a nie vždy sa darí robiť všetko správne. Niekedy robíme chyby, ktoré si ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť.
- Vyčítanie zlého správania
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa. - Otázky: „Prečo?“
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „ Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné. - Prosenie a prosíkanie
Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre.“ Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? Vtakejto situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť.“ - Výzvy bez následkov
Určite poznáte aj túto situáciu. Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. Nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé. - Vyhrážky
Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť. - Ignorovanie
Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celé osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takému správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa. - Nepriateľské reakcie
Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto. - Výčitky a nadávky
Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „ Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí. - Prísne tresty
„Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie.“ Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné. - Bitka
Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť? Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili.
Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia.
Láska k matke a jej vplyv na deti
„To najlepšie, čo môžete urobiť pre svoje deti, je ukázať im, ako milujete ich matku,“ povedal svojho času populárny herec Matthew McConaughey. Láska k matke vedie cez množstvo činov, ktoré sa denne odohrávajú pred očami detí. Sú to odkazy v mobiloch, objatia, úsmevy, žmurknutia. Je to prijatie vlastnej chyby, ospravedlnenie. Lebo nejde o víťaza a porazeného, ide o odkaz rešpektu a úcty, ktorý vnímajú deti každý jeden deň. V ideálnom svete je otec, ktorý miluje matku a tá mu lásku opätuje. Deti to cítia a je to ten najkrajší dar, ktorý im môže otec dať. Deti sa cítia bezpečne, sebaisto a poznajú svoju hodnotu. To, ako sa otec správa k matke svojich detí, sa v deťoch odráža. Všimnite si, ako spozorniejú, keď si doma vymeníte pár nepríjemných viet, alebo ako sa spokojne chichocú, keď vás vidíte objať sa a pobozkať. Keď je otec milý, príjemný a nežný k matke, deti si to prenášajú na seba. Cítia, že všetky tie krásne veci, ktoré o mame hovorí, akoby vravel o nich. Najdôležitejší zo všetkého je preto pocit, že otec matku svojich detí miluje. Je jedno, či skutočne, dôležité je, aby deti cítili, že vzájomný rešpekt, úcta a porozumenie sa nevytratili, hoci iné, nevyhnutné city pre intímny vzťah možno áno. Napriek tomu, že veci medzi rodičmi môžu mať od ideálu ďaleko, dôležité je, aby sa o svojom partnerovi vždy vyjadrovali pekne. Ak sa otec, možno aj napriek nezhodám, snaží pristupovať k matke ako ku skutočnej princeznej, malé dievčatká vyrastajú v rodine presvedčené, že takto isto ich bude raz tiež niekto ľúbiť a zbožňovať. Pretože ony si to jednoducho zaslúžia. Nezáleží na tom, že si možno neskôr nebudú so svojím vlastným manželom rozumieť, že nebudú vedieť prekonať rozdiely a možno pôjdu každý inou cestou. Aj malí chlapci vidia v otcovi milujúcom matku vzor hrdinu, ktorý im ukazuje hodnotu vzťahu so ženou, učí ich, ako si ju vážiť a pristupovať k nej s úctou. Keď sa zo syna stane raz mladý muž, dokáže sa na svoju vlastnú ženu dívať ako na dar, ktorý má pre neho nevyčísliteľnú hodnotu. A to tiež aj napriek tomu, že život sa môže zvrtnúť úplne opačným smerom a pár sa môže rozísť.
Otec má kľúčový vplyv na budúce vzťahy svojich detí
Otec hrá v životoch detí zásadnú rolu. Nie iba tým, ako sa správa k deťom, ako sa im venuje, ale aj tým, aký vzťah si vytvára s ich matkou. To najjednoduchšie je, ak partneri pri nedorozumeniach skĺznu k tomu, aby sa o tom druhom vyjadrovali dehonestujúco. Najmä v prípadoch, kedy si to naozaj zaslúžia za to, že urobili tomu druhému zo života peklo. Lenže ak dokážu obaja rodičia prekročiť svoj tieň a povzniesť sa nad takéto nutkanie, dokážu oveľa viac. Povznesú so sebou aj malé deti nad celý ten chaos a bolesť z rozchodu. V prípade, že je to absolútne nemožné, rodičia by sa mali snažiť aspoň nehovoriť hrozné veci. Nezáleží na tom, či otcovia skutočne milujú matky svojich detí alebo nie, kľúčový je fakt, že sú to jediné matky, aké ich deti majú a ony ľúbia mamy aj otcov úplne rovnako. Tak to jednoducho je. Iste, je veľmi náročné byť milý k niekomu, kto vám ublížil, ku komu už možno necítite ani nenávisť, len ľahostajnosť. Nemá však význam zhadzovať druhého rodiča pred deťmi. Vtedy akoby rodič navádzal dieťa na to, aby neľúbilo toho druhého. Lenže to deti prirodzene nedokážu, je to pre nich nemožné. Dcéra aj mama si zaslúžia uznanie. Otcovia milujú svoje deti a k dcéram sa správajú často ako k princeznám. No niekedy je ťažšie správať sa podobne k matkám detí. Lebo ich možno neľúbia. Možno ich dokonca ani nemajú radi. No ak deti vidia, že napriek tomu dokáže otec zaobchádzať s mamou s rešpektom, milo a prívetivo, vidia ozajstného hrdinu. Dcéry sa totiž cítia ako menšie verzie svojich mám. Hoci si mama možno ani nezaslúži, aby s ňou zaobchádzal otec ako s princeznou, zaslúži si to každé malé dievča a v jej živote už nikdy viac nebude muž, ktorý by jej tento pocit mohol vynahradiť. Do života dcéry raz prídu muži, ktorí ju budú milovať, ale to, čo dostane doma od otca, s ňou už zostane navždy. Syn zase na otcovom príklade vidí, ako sa raz stať správnym mužom a otcom. Otcovia by mali vedieť, že všetko, čo robia preto, aby milovali matku svojich dcér, neskôr pomôže dievčatám naučiť sa, ako lásku prijímať, dávať a ovplyvní spôsob, ako samy budú očakávať, že ich bude partner ľúbiť. Rovnako tak synovia pôjdu do vzťahu s partnerkou podobným spôsobom, ako to videli, počuli a cítili u otca. Deti si odnesú z raného obdobia svojho života základ do budúcnosti, na ktorom budú ďalej stavať vlastné sny, túžby a predstavy. Ak je otec milý a pozorný k matke, pomáha deťom definovať spôsob, ako by sa k nim mal správať vonkajší svet, určuje, ako si ženy zaslúžia, aby sa k nim muži správali a stanovuje mužovi spôsob, ako to dosiahnuť. Vo vedomí dcéry sa posunie jej uvažovanie z roviny „Jasné, že to vravíš, lebo si môj otec“, do roviny „Všetky ženy si zaslúžia takéto zaobchádzanie, aj keď je to niekedy náročné.“ Synovi zase otec pomôže nastaviť rebríček hodnôt, lebo vidí, že otec sa správa prívetivo, hoci sa nemusí.
Ako pomôcť deťom regulovať emócie
