Do samostatnej chôdze každé jedno dieťa musí absolvovať dlhú cestu. Spočiatku sa učí len prevracať, potom prechádza do lezenia, posadí sa, štvornožkuje, až sa napokon vyberie na prvé prechádzky popri nábytku. Kým jedno dieťa začne pobehovať po byte pár mesiacov predtým, než sfúkne prvú sviečku na torte, iné si dáva aj dlho potom načas. Niekedy má bábätko už pol druha roka a ešte stále si veselo štvornožkuje. Dieťa začína chodiť okolo prvého roka. Kedy sa to však presne stane, sa nedá predpokladať.
Sú deti, ktoré preskočia štvornožkovanie, a sú také, ktoré sú v otázke chodenia lenivé. Dôvodov, prečo takéto rozdiely vznikajú, môže byť viac. Napríklad mladšie deti sa častokrát prirodzene „ťahajú“ za staršími súrodencami a chcú dobehnúť rozdiely. Niekedy ešte dieťa nemá dostatok sily. Chodenie si vyžaduje spoluprácu nôh, chrbta aj panvového svalstva, takže dieťa musí s chodením počkať, kým to jeho svalstvo zvládne. Deti, ktoré sú bucľatejšie, to majú pri učení prvých krokov ťažšie. Za chodením je neraz aj prejavujúca sa povaha. Odvážnejšie a sebaistejšie deti začínajú chodiť skôr, a naopak citlivejšie a bojazlivejšie sa prvých krokov bez pomoci obávajú.
Niekedy rodičia s pribúdajúcimi dňami, ktoré bábätko trávi na kolienkach na koberci, stratia trpezlivosť. Chcú dieťaťu pomôcť, aby sa čím skôr postavilo na nohy a vydalo sa spoznávať svet. Pravdou však je, že obľúbené metódy väčšinou nepomáhajú. Kedysi trávili deti veľa času v pavúkoch, ktoré im mali pomôcť voľnejšie sa pohybovať. Dnes sa už veľa hovorí o tom, že táto detská pomôcka škodí kĺbikom, nožičkám a dieťa zbytočne mätie. Klasickým odrážaním v pavúkovi získava a utvrdzuje si nevhodné návyky, naviac pri „chodení“ v pomôcke zaťažuje nesprávne svalstvo. Pavúky, aj keď dieťatko na chvíľu zabavia, radšej odložme bokom. Nepomáhame mu totiž pri chôdzi.
Dieťa sa s úchopom rodičovskej ruky opäť spolieha na pomoc mamy či otca, a nemá priestor skúšať a trénovať svoju rovnováhu. To neznamená, že sa malého drobca pri snahe o prvé kroky musíte striasť, s tréningom by ste to však nemali preháňať, a spoločné prechádzky by rozhodne nemali nahradiť vlastná prácu bábätka.
Na chôdzi sa nepodieľajú len nohy. To aj najdôležitejšie prebieha v mozgu. Rozvoj hrubej motoriky, priestorové vnímanie, koordinácia, rovnováha či práca oka, ktoré určuje smer chôdze, to všetko sa odohráva práve v dokonalom prepojení rôznych častí mozgu. Ak teda chceme bábätku pomôcť, nerobme to tak, že sa upriamime na jeho kroky, ale zapojme pohyb trochu inak.
Jednou z najlepších pohybových aktivít, ktoré deti ocenia aj v dospelosti, je plávanie. Pohyb vo vode je pre deti prirodzený, trénuje svalstvo, prácu mozgu, pretože si vyžaduje špecifický typ pohybu, a prináša veľa pozitívnych emócií. Ak sa vaše dieťa nebojí vody, vyskúšajte baby plávanie alebo si jednoducho urobte častejšie výlet na plaváreň.
Ďalšou výbornou aktivitou je hojdanie. Hojdanie je rovnako ako plávanie pre dieťa veľmi prirodzený pohyb, ktorý zažívalo už pred narodením. Deti hojdanie milujú a miluje ho aj mozog, pretože umožňuje prepájanie oboch hemisfér, slobodný pohyb v priestore a klasické hojdanie v sede na hojdačke trénuje balans a prácu hrubej motoriky (dieťa sa učí predkláňať a zakláňať s použitím nôh, aby rozhojdalo hojdačku). Niektorí rodičia preto od narodenia používajú závesnú látkovú sedačku, iní pridajú pred prvým rokom drevenú sedačku v tvare poloblúka pripomínajúcu kolísku, v ktorej sa dieťa pri sede dokáže rozhojdať samo.
Program prežitia plávania pre dojčatá a malé deti
V žiadnom prípade nemôže ublížiť, ak dieťatku napríklad pri prebaľovaní alebo po kúpaní precvičíte nožičky jednoduchým cvikom - bicyklovaním. Pokiaľ však ide o špeciálne cvičenia či populárnu Vojtovu metódu, sú to cvičenia vhodné len po dohode s lekárom. Odborné cviky vám musí predviesť pediater či špecialista a vyžadujú si presné dodržiavanie. Nestačí, ak bábätko „zdiagnostikujete“ sami, cviky si nájdete na youtube a frekvenciu určíte podľa toho, kedy máte čas.
Materský inštinkt nepustí a vy cítite, že dieťa by už malo chodiť? Nebojte sa vyhľadať lekára, alebo sa nechať odporučiť k špecialistovi. Pokiaľ však dieťa štvornožkuje, nemalo by mať v motorike problém. Omeškaný vývin sa prvý raz prejaví v čase, keď má dieťatko liezť či posadiť sa. Problém nastane, ak má slabšie svalstvo, a jednoducho to bez pomoci rodičov nedokáže. Ak vám lekár potvrdí podozrenie, neváhajte a začnite s rehabilitáciami. Pomocou cvikov dieťa rovesníkov nielen dobehne, ale môže ich aj predbehnúť. Za omeškanou chôdzou môžu byť aj infekčné choroby a zápaly, ktoré vám potvrdí vyšetrenie. Aj keď v to niektoré mamičky stále dúfajú, dieťa ku chôdzi nemotivujú nové parádne topánočky. Chôdzu je lepšie trénovať úplne naboso a v prípade, že sa vám niečo nepozdáva, vyžiadajte si vyšetrenie u ortopéda.
Chôdza sa neda naučiť. Ide o akvizíciu determinovanú neurologickým dozrievaním, premenlivým od jedného dieťaťa k druhému. V priemere deti zacnu chodit medzi 10 a 18m, ale samozrejme su vynimky, niektore o nieco skor a niektore o nieco neskor. Zavisi aj od toho, čo definujes ako "chodza". Asi len polovica deti zacne chodit okolo roka (ale ked pozeras fora a pod, mas pocit, ze vsetky, le to tvoje nie). A aj ked nechodi v 18m, nemusi byt problem, treba pozerat celkovo psychomotoricky vyvoj. Poznam dievcatko, co zacalo okolo 2r a vsetko v poriadku. Takze nepozeraj fora, ale opytaj sa radsej lekara, ktory to zhodnoti ako celok. Za ruku urcite nevod, pretoze spomalujes vyvoj, aj ked ty mas pocit ze mozno pomahas. Ale menis vnimanie rovnovahy, oporne body a podobne.
Jedným zo základných princípov efektívneho rodičovstva, ktoré podporujú u dieťaťa pocit, že v rodine má svoje miesto, je ponúknutie slobodnej voľby. Ide o to, že rodič dieťaťu umožňuje chápanie prirodzeného poriadku života. Dáva mu možnosť uvedomiť si a prežiť základný životný princíp: “ Každé naše rozhodnutie nesie so sebou zodpovednosť za následky, ktoré vyvoláva.“ Tie dobré i tie menej príjemné.
Pozrime sa na uvedené cez konkrétnu situáciu. Keď sa dieťa rozhodne, že si nenasadí helmu, bicyklovať nepôjde. Na prvý pohľad sa môže zdať, že takýto postoj má logiku, patrí k životu a je veľmi jasný. Avšak práve preto, že sme ľudia a nie stroje, aj výchova je viac o umení ako aplikovať jednotlivé princípy, než o presných návodoch s jasným výsledkom. A práve preto sa v našom dnešnom rozprávaní budeme venovať tomu, ako pomocou správneho pochopenia princípu slobodnej voľby treba rozlišovať rôzne situácie. Ako napríklad rozlišovať spôsob a mieru uplatňovania voľby v praktickom živote s našimi ratolesťami.
Mnohí rodičia si osvojili myšlienku, že je správne dovoliť deťom všetko. Napríklad vyberať si čo jedia, čo si oblečú a čo budú robiť. Pozor! Týmto prístupom si ale môžu spôsobiť viac problémov ako úžitku. Obrovské množstvo ponuky môže pri výbere vyvolať u dieťaťa zmätenie až záťaž z toho, že musí neustále niečo riešiť. Závisí to najmä od povahy a temperamentu dieťaťa. Iný extrém predstavuje dieťa, ktoré takto získa pocit, že má nad všetkým kontrolu. Má pocit, že by malo mať možnosť rozhodovať o každej veci, aj o tých, ktoré neprináležia jeho veku a životným skúsenostiam. Predovšetkým buďme opatrní a obozretní v tom, aby sme dieťa nezaťažovali prílišným množstvom možností.
Celkom bežne existujú v živote aj možnosti, ktoré jednoducho nie sú prijateľné v žiadnom čase a za žiadnych okolností. Ide o voľby z oblasti, ktoré ovplyvňujú zdravie a bezpečnosť. Patria sem však aj také prípady, ktorých nenáležitosť je jasne daná hodnotami, ktoré ako rodina žijete. Ide najmä o oblasť duševných a duchovných hodnôt rodiny. Tu je dôležité, aby deti videli váš životný štýl a hodnoty ktoré žijete tak, aby boli pre nich jasne čitateľné. Sú to pravidlá a zvyklosti týkajúce sa vzťahu k práci, partnerských vzťahov, pravidlá slušného správania, dodržiavanie dohôd, čestnosť, pravdovravnosť… Toto je oblasť, ktorá nás rodičov môže zaskočiť a vedie k podrobnejšiemu rozmýšľaniu o tom, čo v skutočnosti žijeme a čo je len naša úprimná túžba.
Nakupujete s dieťaťom v obchode, prídete k pokladni, vyložíte tovar na pás a zaplatíte. Dieťa poprosíte, aby vám pomohlo odtlačiť nákupný vozík na miesto, kde ho treba zasunúť a vybrať zálohovaný peniaz. Zrazu k vám dieťa pribehne a donesie z vozíka zatúlaný jogurt, ktorý tam ostal nezaplatený. A tu sa vám práve naskytla príležitosť ako dieťaťu ukázať, že čestnosť nepozná voľbu. Jednoducho idete k pokladni a jogurt zaplatíte.
Účinok poskytnutej voľby sa najlepšie prejaví pri jeho uplatnení v primeraných situáciách. Napríklad, ak sa vaše trojročné dieťa nechce večer osprchovať alebo okúpať a odporuje, háda sa, môžete vyskúšať nasledovné. Láskavým, ale pevným hlasom sa ho opýtajte či by sa rado okúpalo pred večerou alebo až po nej? Všimnite si , že táto ponuka neobsahuje možnosť neumyť sa. Dieťa má jasne ohraničené možnosti, ktoré ste síce vybrali vy, ale získava pocit kontroly nad situáciou.
Predstavte si, že máte problém s oblečením, ktoré si vaša šesťročná dcéra vyberá do školy. Nástojí na tom, že bude chodiť v princeznovských šatách alebo starom domácom oblečení, ktoré nie je vhodné do školy. Namiesto dohadovania vyhraďte zásuvku alebo poličky v skrinke, kde naukladáte veci podľa vás vhodné na nosenie do školy . Potom jej povedzte, že si môže dať čokoľvek z danej zásuvky či poličiek v skrinke. Týmto spôsobom ohraničíte jej výber na ten, ktorý je z vášho pohľadu primeraný. Poskytovanie ohraničených možností je zároveň pre dieťa povzbudením, že získava možnosť rozhodovať v ďalších oblastiach svojho života a pre vás spôsob ako ho v bezpečí niečo nové naučiť. Pre úplne malé deti je to napríklad voľba, ktorou rukou sa vás bude držať pri prechádzaní cez cestu.
Ako deti postupne rastú a dospievajú, rastú a vyvíjajú sa aj ich schopnosti prispievať do spoločného chodu rodiny. Nám rodičom prirodzene život odľahčí každá pomocná ruka. Deti sa však vyvíjajú rôznym tempom a majú odlišné schopnosti či danosti, ktorými môžu poslúžiť. A práve preto k činnostiam, ktoré sú pre úžitok celej rodiny by sme mali pristupovať tak, aby vzájomná spolupráca pomohla k prekonaniu „handicapov“ jednotlivých členov. Spoločné zvládnutie napríklad upratania kuchyne po jedle, pomáha menej zorganizovaným jedincom učiť sa od tých štruktúrovaných, čím začať, kam jedlo odložiť a podobne… Vyhneme sa tak zbytočnému napomínaniu a pobádaniu, ktoré upevňuje negatívne presvedčenia dieťaťa o sebe samom. Preto pouvažujme nad činnosťami, v rámci ktorých ponuka voľby povedie k spolupráci. Takto prispejeme aj ku eliminácii vzájomnej súrodeneckej rivality.
Opäť si všimnime, že nezúčastniť sa nie je voľba. Tým, že ponúknete deťom možnosť povinnosť si spríjemniť, cítia sa byť spolutvorcami toho ako daná vec prebehne. Rovnako dôležité je, byť si istý, že jednotlivé ponúkané voľby, sú pre vás bez výnimky akceptovateľné. Neponúkajte dve možnosti, keď v skutočnosti chcete, aby si dieťa vybralo len práve tú jedinú pre vás „správnu“. To by bolo zásadné zlyhanie! Neponúkajte možnosti, ktoré nakoniec nie ste schopní ustáť. Takže ak dieťaťu poviete: „Vyperiem len to, čo sa nachádza v koši na špinavú bielizeň a ostatné budeš musieť nosiť špinavé.“ Musíte si byť istí, že to aj urobíte! Alternatívy a voľby si premyslite vždy dopredu. Podmienkou úspešnosti ponúknutej voľby je, že ste ochotní akceptovať ktorúkoľvek možnosť, ktorú si dieťa z ponuky vyberie. Ak dieťa ďalej argumentuje a žiada ďalšiu možnosť, zopakujte, že sú tieto dve možnosti. Ponúkané voľby je potrebné rozširovať do ďalších oblastí tak, ako dieťa dospieva. Malé deti dobre reagujú na jednoduché možnosti ako napríklad: „Pôjdeš radšej do kočíka alebo budeš kráčať za ruku vedľa mňa. Akonáhle sú už deti väčšie, prichádza do hry aj začlenenie detí do diskusie o tom, čo je a nie je prijateľné. Potom sa vám podarí ponúknuť možnosti, ktoré sú pre obe strany prijateľnejšie a tiež rešpektujúcejšie k jednotlivým potrebám. Pri starších deťoch sa môžete dohodnúť na zmenách, vyskúšať ich povedzme na týždeň a prípadne ich pozmeniť ak vznikne potreba. Okrem toho zistíte, že sa vaše deti prirodzeným spôsobom zapoja do chodu domácnosti a potrieb rodiny. Používanie vymedzenej voľby je jedným z účinných nástrojov bezstresového, pozitívneho rodičovstva. Výsledky vedia byť skutočne dramatické. Preto vás povzbudzujem milí čitatelia skúste začať používať aj tento nástroj z dielničky efektívneho rodičovstva. Uvidíte ako sa aj vaša domácnosť môže stále viac meniť na miesto vzájomnej spolupráce. Navyše sa budete môcť prichytiť pritom, ako už nemusíte deti naháňať za všetkými ich povinnosťami. A ešte jeden nezanedbateľný bonus. Umenie správne sa rozhodovať vedie deti ku návyku rozmýšľať a sledovať si kam ich rozhodnutia dovedú. Touto cestou si uvedomujú koľko rôznych zručností a vlastností im pritom pomáha, čo už zvládajú, na čo sa môžu u seba spoľahnúť. Budujú si svoju sebaúctu a tým aj odolnosť potrebnú pre ťažké situácie.
To, čo my vnímame ako náklonnosť, lásku, zvyk či obľúbenosť, má však aj iné pozadie. Vedci zistili, prečo si deti vyberajú v mnohých situáciách väčšinou len a len mamu. „Mami, zdvihni ma!“ „Mami, poď sem, chcem sa k tebe túliť!“ „Mami, môžem sedieť s tebou. A odpiť si z tvojho pohára?“ Aj tieto vety možno počujete od svojich drobcov doma. Je to tak. Najmä menšie deti skutočne inklinujú v týchto činnostiach k mame, a nevedia si predstaviť, že by išli za niekým iným, kto by im napríklad pofúkal boliestku. Prečo sa deti počas rozprávky tlačia k mame? Prečo na návšteve či v reštaurácii chcú sedieť iba na jej nohách? Prečo je mama tá, ktorej blízkosť si vždy vyberú? Vedci majú k tomu aj iné vysvetlenie, než samotné puto medzi mamou a dieťaťom.
Mama je primárna opatrovateľka. Fenomén matky. Čo to je? Vytvárajú ho situácie, kedy sú mamy prevažne opatrovateľkami v domácnosti - hovorí to výskum publikovaný v časopise American Jornal of Perinatology. Začína to už od narodenia bábätka. Prvé mesiace si mama vytvára vzťah s dieťaťom, a to aj práve preto, že z mamy sa stáva primárna opatrovateľka dieťaťa - prebaľuje, dojčí, kúpe, uspáva, hrá sa. Všetky tieto činnosti vykonáva najmä mama. Nie je to tak, že potom nemajú ‘spojenie‘ k druhému rodičovi, ide len o to, že netrávia rovnako dlhý čas s ockom, ako aj s mamou. Mama sa preto stáva pre dieťa číslo 1.
Táto interakcia medzi mamou a dieťaťom je príkladom toho, čo výskumníci označujú podľa magazínu PlosOne za ‘synchronizáciu‘. Opisujú jú ako ‘zložitý tanec‘, ktorý vychádza z oboznámenia sa ‘s behaviorálnym (psychologickým, pozn. red.) repertoárom a interakčnými rytmami partnera’. Túto vedeckú definíciu si priblížme na príklade z každodenného života. Váš manžel spí v posteli a vy spíte na pohovke, kde je menej miesta, no aj napriek tomu, ak by si malo dieťa vybrať, zvolí si preplnenú pohovku, nie voľnú manželskú posteľ. Je to jednoducho tým, že dieťa inklinuje k matke, je zvyknuté na jej správanie, pozná a očakáva jej reakciu. Výskumníci publikovali v časopise Journal of Child an Family Studies, že tento typ detskej väzby na matku je veľmi prospešný pre vývoj dieťaťa. Učí deti aj tzv. prosociálnemu správaniu, čiže zlepšuje to ich emociálny rast. Takéto správanie sa vyznačuje skutkami a činmi, ktoré vykonáme v prospech toho druhého bez očakávania odmeny. Čiže, ak dieťaťu poskytnete miesto vedľa seba na pohovke, alebo si ho posadíte na kolená, automaticky odkazujete na takéto správanie aj u dieťaťa, čo je veľmi dobré. Raz budete možno aj vy potrebovať v staršom veku pomoc, a bude to krásne, keď vás dieťa uloží na pohovku alebo sa posadí vedľa seba a objíme.
Mama je tá, ktorá pobozká, pohladí, pochváli, objíme, a to už od útleho detstva. Dôvod, prečo si ju dieťa vyberá skôr, než kohokoľvek iného, pramení práve odtiaľ. Neurológ Allen Wahl z Brooklynu v New Yorku odpovedal na otázku, prečo si deti vyberú mamu a sadnú si radšej na koleno jej, než druhému rodičovi. Jeho odpoveď je jednoznačná: „Nie je to spôsobené rodinným problémom, ale tým, že mama je stále tá, ktorá je s dieťaťom vo väčšine prípadov doma. Je pri dieťati a stáva sa jeho primárnou opatrovateľkou. Od emocionálneho pôrodu až po starostlivosť o deti je mama tou, ktorá dieťa zahŕňa svojou náklonnosťou a citmi, preto nečudo, že dieťa uprednostní ju, pretože cíti v jej prítomnosti bezpečie a istotu. A každá mama je určite rada, vďačná, že dieťa hľadá u nej útechu a lásku.
Rodičia sa pri výchove detí najčastejšie radia do dvoch skupín. Prvá je presvedčená, že dieťa má byť ticho a počúvať múdrejšieho dospelého. Druhá časť rodičov sa snaží o rešpektujúci prístup k dieťaťu. Je možné zvoliť aj tzv. zlatú strednú cestu? Jasné a pevné hranice dávajú dieťaťu pocit bezpečia a poriadku. Poriadok vo vzťahoch a pravidlách pomáha dieťaťu nájsť stabilitu. Dieťa potrebuje predvídateľnosť. Má sa čoho chytiť, vie, čo má očakávať. Od približne dvoch rokov sa dieťa snaží testovať hranice a nájsť v nich čo i len najmenšiu trhlinu. Reakcia, ktorú dostane, má byť stále rovnaká. Výnimky dieťa zneisťujú. Aj v rámci pevne určených hraníc môžeme dať dieťaťu na výber. V knihe Klub nerozbitných detí Marianna Rajecová vysvetľuje, že keď povolíme dieťaťu zapájať sa do kontroly nad svojím životom v mnohých malých veciach, skôr akceptuje, že niekedy to nie je možné. Samozrejme, sú otázky bezpečnosti, zdravia a základnej úcty, v ktorých nie je na výber. Dieťa nemôže hrať futbal uprostred cesty. Môže si ale vybrať, či bude hrať futbal na ihrisku, alebo si radšej vezme bicykel. Keď prechádzame cez cestu, dieťa sa nás musí držať. Je dôležité, aby rodič vnímal, čo je podstatné a z čoho nesmie ustúpiť. A čo je menej dôležité a v tom nechal dieťaťu na výber. Marianna Rajecová to nazýva “zákonom spojených nádob”. Autoritatívna aj demokratická výchova sú v rovnováhe. Doprajme deťom pocit, že majú kontrolu nad vlastným životom. Že majú možnosť o sebe a veciach týkajúcich sa ich života rozhodovať.
Možnosť “čo” Dieťa málo pije. Chceme, aby sa napilo. Dieťa odmieta. Vyjadríme empatické pochopenie, spolu s vysvetlením, prečo je dôležité piť. Môžeme mu ponúknuť výber - "Budeš piť čaj alebo mlieko?" Keď sa dieťa odmieta obliecť. Ponúkneme mu výber, čo si oblečie prvé. “Oblečieš si najprv vrch, alebo spodok?” Táto technika pomáha dieťaťu sústrediť sa na to, čo je v danú chvíľu potrebné urobiť.
Možnosť “kedy” Dieťa si odmieta umyť zuby. Behá po byte so smiechom a chce, aby sme ho chytali, presviedčali. Prípadne len mykne plecom, že sa mu nechce. Umyť si zuby je ale niečo bezpodmienečne nutné. “Zuby si umývať treba. Urobíš to pred rozprávkou alebo po rozprávke?” Pričom zdôrazníme, že keď si niečo vyberie, dôverujeme, že to aj splní.
Výber poradia Podobný vyššie písanému “kedy”. Potrebujeme, aby si dieťa ponáhľalo večer do postieľky. Jeho pozornosť sa ale sústredí na všetko iné, len nie na večerné chystanie sa. Dáme mu teda na výber: “Oblečieš si najprv pyžamo alebo si najprv umyješ zuby?”. Musí sa chystať do postele. Môže si ale vybrať, v akom poradí urobí jednotlivé potrebné úkony.
Výber “ako” alebo “čím” Vyššie máme spomenutý príklad s pitím. Okrem “čo”, vieme ponúknuť aj “čím”: “Napiješ sa z hrnčeka s obrázkom alebo so skleneného pohárika?
Sám alebo spolu Dieťa sa odmieta obliecť a behá po byte holé. Má na výber - "Pôjdeš sa obliecť sám, alebo pôjdeme spolu?" Tým, že mu ponúkneme urobiť niečo spolu, vyjadrujeme pochopenie, že sa mu nechce. Spoločne strávený čas môže byť sprijemnenie nechcenej aktivity.
Koľko Dieťa musí ukončiť nejakú aktivitu. Môžeme mu ale dať na výber, či ju ukončí za 5 minút alebo za 7. Pre nás ju podstatné, aby ju ukončilo,lebo napr.
Možno vo vašej domácnosti aktuálne prebieha veľa súbojov, kde sa dieťa snažíte o niečom presvedčiť a dieťa s vami bojuje. Skúste si spraviť zoznam. Napíšte si najčastejšie situácie, kde s dieťaťom bojujete a skúste porozmýšľať. či je v danej situácii možnosť poskytnúť dieťaťu čiastočný výber, ktorý mu celú problémovú udalosť uľahčí. To, čo si dieťa vyberie, musí byť prijateľné pre obe strany. Pre dieťa, i pre nás. Ponúkame mu len také možnosti, s ktorými súhlasíme. Je dôležité, aby aj my sme sa cítili s detským rozhodnutím komfortne. Martina Vagačová, výchovná poradkyňa a autorka princípu efektívneho rodičovstva hovorí, že "voľba, ktorú dieťaťu ponúkame, by mala byť veku a situácii primeraná. Prijateľná pre dieťa, i pre rodičov". Prípadne mu dajme šancu prísť s vlastným návrhom. Niekedy deti majú naozaj prekvapivé riešenia problémov.