Ako sa vyhnúť ubližovaniu deťom: Výchova s láskou a porozumením

Už vo veku od pár mesiacov až do troch rokov nie je nezvyčajné, že nám naše dieťatko telesne ublíži. Možno nás hryzie, možno štípe, škriabe, trhá nám vlasy, či nás udrie. Vtedy môžeme mať rôzne pocity: zľakneme sa, nahneváme sa, čo si dovoľuje, ostaneme prekvapení, bezradní alebo šokovaní. Bábätká a deti do troch rokov nám ublížia z rôznych dôvodov.

Príčiny ubližovania deťmi

Deti môžu ubližovať z viacerých dôvodov, ktoré sú často spojené s ich vývinovým štádiom a momentálnym stavom:

• Príliš unavené, nevyspaté.
• Prestimulované.
• Málo stimulované.
• Choré alebo ho niečo bolí.
• Plné nadbytočnej energie, ktorú nemalo kde uvoľniť počas dňa pohybom.
• Dostatočne schopné a rozvinuté, aby stresovú situáciu riešilo inak ako fyzicky.
• Preťažené a vystresované z nejakej veľkej zmeny alebo viacerých zmien v jeho živote.
• Frustrované, vystrašené, bezmocné a bezradné.
• Nahnevané, lebo mu niečo zakazujeme alebo prikazujeme.
• Práve v období vzdoru, keď porušuje pravidlá, aby zistilo, nakoľko sú pravidlá konzistentné a my dôslední a spoľahliví.

Je dôležité si uvedomiť, že aj keď sa nám nepodarí dobre odhadnúť každú situáciu, už len to, že nad ňou rozmýšľame, nám pomôže získať odstup a nadhľad.

Ako reagovať na ubližovanie

Keď nám akokoľvek naše deti ubližujú, zabránime im v tom. Chytíme teda ruky alebo nohy dieťaťa, či dáme svoju ruku pred ústa dieťaťa, ktoré nás hryzie. Môžeme zakryť svojou rukou aj miesta na svojom tele, do ktorého dieťa hryzie. Keď je nutné, ideme od dieťaťa ďalej, alebo ho pevne držíme, aby nám čo najmenej ublížilo. Významným krokom je aj povedať niečo o motivácii dieťaťa k danému správaniu. Malo by platiť pravidlo: dôrazne, ale láskavo.

Keď máme malé bábätká, ktoré ešte nedokážu slovami vyjadriť, čo potrebujú, tak ich usmerňujeme neverbálne. Keď nám ublížili, zabránime im, aby v tom pokračovali. Hovoríme s nimi jasne a veľmi stručne. Používame výrazy a citoslovce, ktoré poznajú. Svoju mimiku a gestikuláciu prispôsobíme danej situácii. Máme mať na mysli aj to, že bábätká ešte nevedia dostatočne ovládať svoje pohyby a intenzitu pohybov, takže niekedy ublížia práve z tohto dôvodu. Nemáme ich preto trestať.

Keď máme ročné a staršie deti, tak ich učíme, ako inak vyjadriť svoje pocity a potreby. Môžeme im navrhnúť, aby nabudúce búchali radšej do koberca alebo vankúšov, aby kopali skôr do plyšových hračiek, aby kričali, že im niečo vadí, aby roztrhali papier alebo krabice, keď chcú niečo ničiť. Nezabúdajme, že svojím deťom ideme vzorom a sme príkladom aj v tom, ako uvoľňujeme vlastné pocity.

Obdobie vzdoru a budovanie hraníc

Deti, ktoré sa práve osamostatňujú, chcú si presadiť svoj názor a potreby, stávajú sa nezávislými od rodičov, môžu byť aktuálne v období vzdoru. Obdobie vzdoru je kľúčovým vývinovým obdobím a našou úlohou je dopriať deťom dostatok slobody, a zároveň im zadávať hranice, keď prekračujú spoločenské normy. Naučme ich správne nasmerovať svoju energiu, alebo ventilovať svoje silné nepríjemné pocity.

Sebapoškodzovanie a duševné zdravie detí

Smutné prípady a tragédie z posledných rokov spustili lavínu otázok a odhalení, ktoré nás ako rodičov mierne zaskočili. Je viac ako na mieste si pohovoriť a pripomenúť viac o duševnom zdraví našich detí...

Odborníci a odborníčky hovoria, že sebapoškodzovanie funguje ako mechanizmus vysporiadania sa s problémami ako šikana, stres, úzkosti, emocionálny tlak, problémy v rodine a podobne. Indikuje tiež slabú emocionálnu reguláciu a je asociované s nízkou sebaúctou, vyššou impulzivitou, fyzickým či sexuálnym zneužívaním, aj zneužívaním alkoholu a návykových látok. Kľúčová je včasná intervencia školy, čo sa týka školákov a školáčok a samozrejme, rodiny.

Prípadov je viac, vekovo sú však deti čoraz mladšie - už prváčikovia. Podľa štatistík sa však nielen prípadov sebapoškodzovania na svete zvyšuje, ale znižuje sa aj vek detí, ktoré sa sebapoškodzujú.

V prípade dievčat, s ktorými som sa zhovárala ja na strednej a vysokej škole, ani jedna svoje problémy nekomunikovala s rodičmi - nielen to, ani len neuvažovali o rodičoch ako zdrojoch pomoci. Neplánovali to, rodičia boli OUT. Čo znamená, že ak vaše deti o svojom sebapoškodzovaní alebo sebapoškozovaní kamarátok za vami prídu, s čímkoľvek, čo sa týka duševného zdravia, ako rodičia ste malí-veľkí víťazi. Pretože u vašich detí, najmä tých mladších, možnosť zájsť za rodičom stále padá do úvahy. A rodina je základná spoločenská jednotka, je to prvá priečka v rebríku učenia sa, ako pracovať s duševným zdravím.

Odborníci a odborníčky upozorňujú: deti si patológie nabaľujú od malička. My ako rodičia im poskytujeme základné vzdelanie ohľadne duševného zdravia. Vzorce správania sa, vysporiadania s problémami. Nasleduje škola, ale alarmujúci fakt, že na slovenských školách chýbajú školskí psychológovia či psychologičky, hovorí sám za seba. A ďalšie školy s nimi majú len čiastočné (hoci aj 10-percentné) úväzky, čo je nedostačujúce pre kľúčovú intervenciu.

Ako postupovať, keď sa dieťa sebapoškodzuje alebo sa mu zverí kamarát

• Nebagatelizovať sebapoškodzovanie ani myšlienky na samovraždu, úzkosti, to, čo dieťa vidí ako problém, hocijako malicherný sa nám zdá.
• Pogratulovať si - ak dieťa dokáže rozprávať o svojich emóciách a verbalizovať ich, formulovať myšlienky do slov, to je prvý krok za ich riešením.
• Čo určite nerobiť? Nenútiť, nevyhrážať sa.
• Tá SPRÁVNA atmosféra - niektoré deti môžu potrebovať „špeciálnu“ atmosféru na úprimný, otvorený rozhovor o takom niečom citlivom ako pocity.

Podľa psychologičky dieťa oceňte, ak prejaví záujem pomôcť kamarátke, ktorá sa poškodzuje: „Nie je samozrejmé, že niekto chce pomôcť a zaoberať sa tak ťažkými zložitými problémami iných.“

Toxické rodičovstvo a jeho dopady

Toxické rodičovstvo je také, ktoré vedie k veľmi narušeným vzťahom medzi dospelým a dieťaťom. Ide o človeka, ktorého negatívne správanie emocionálne poškodzuje obraz dieťaťa, ktorý o sebe nadobúda. Deti „toxických“ rodičov následne nemajú zručnosti pri vytváraní kvalitných a zdravých vzťahov nielen v rodine, ale ani v okruhu kamarátov, známych, vlastných životných partnerov a dokonca ani u vlastných detí. Pre celkové zdravie dieťaťa je potrebné zistiť, či je jeho rodič toxický alebo nie.

Charakteristické znaky toxického rodiča:

• Formovanie detí podľa vlastných prianí a očakávaní.
• Znevažujúce komentáre, negatívne postoje a obviňovanie.
• Chýbajúca stabilita, porozumenie a láska.
• Nemožnosť vzdialiť sa od rodiča.
• Argumentačná zručnosť a racionalizácia.
• Nízka empatia.

Dôsledky toxického rodičovstva zahŕňajú emocionálne problémy, problémy vo vzťahoch a nízke sebavedomie.

Výchovné štýly a ich vplyv na dieťa

Podľa psychológov Barbary a Johna Frazier sa rodičovské prístupy vo výchove dajú rozdeliť do troch skupín:

• Rodičia, ktorí sa nezaoberajú výchovou.
• Rodičia, ktorí sa pokúšajú výchovu uchopiť s porozumením.
• Rodičia, ktorí sa snažia naučiť, čo to znamená byť dobrým rodičom.

Neustále komandovanie a kritizovanie, aj napriek tomu, že rodičia chcú pre svoje deti len to najlepšie, im môžu akurát ublížiť. Rodičia by mali svojim deťom dovoliť robiť chyby a učiť sa z nich. Ak vám rodič bráni v nezávislosti a osamostatnení sa, vlastne vám nedovolí vyrásť. Mnohé rodičovské prístupy vedia zanechať v mozgu či živote dieťaťa veľkú jazvu, ktorá môže byť prekážkou pri nadväzovaní ďalších vzťahov.

Emocionálna intimita a bezpečie sú kľúčové pre zdravý vývoj dieťaťa. Vďaka emocionálnej intimite a bezpečiu chceme zakúsiť nové veci a môžeme sa o sebe viac dozvedieť. Život je zložitý. Preto treba o našich emóciách a túžbach rozprávať, a nie dusiť ich v sebe a potláčať.

Výčitky a obviňovanie sú rodičovské metódy, ktoré môžu dieťaťu vážne ublížiť. Podmieňovanie lásky materiálmi darmi, rešpektovanie súkromia a nezávislosti, trestanie tichom, násilné pretláčanie vlastných ambícií, to všetko sú aspekty, ktoré môžu negatívne ovplyvniť dieťa.

Fyzické tresty sú medzi rodičmi veľmi diskutovaná téma. V mnohých krajinách sú zakázané, na druhej strane veľa rodičov si bez nich stále nedokáže výchovu predstaviť. Názor psychológov je celkom jednoznačný - lepšie je sa fyzickým trestom vyhýbať. Aj keď totiž pôsobia účinne, zároveň dieťa ponižujú a znižujú jeho sebaúctu.

Ako predchádzať negatívnym dopadom výchovy?

• Stanovte deťom hranice: Je nesmierne dôležité stanovovať deťom hranice. Ešte dôležitejšie je dôsledne trvať na ich dodržiavaní. Trest má byť len logickým dôsledkom správania detí.
• Pýtajte sa dieťaťa na riešenie: Dieťa musí jasne vedieť, kde robí chybu a v čom je problém, malo by mať aj od rodiča návrh, ako to môže vyriešiť. Ešte lepšie je opýtať sa dieťaťa, ako by vzniknutú situáciu chcelo riešiť a ako si predstavuje kroky k náprave.
• Učte sa z vlastných chýb: Mali by sme sa poučiť z vlastných chýb a neopakovať ich dookola.

Konflikty medzi rodičmi a ich dopad na deti môžu viesť k zmätenosti, neistote, manipulácii, vine a zodpovednosti, strachu a depresii, ignorovaniu jedného z rodičov a problémom v partnerských vzťahoch v dospelosti.

Je dôležité naučiť dieťa sa upokojiť a porozprávať sa s ním o jeho hneve, čo ho rozčúlilo. Treba dieťaťu povoliť ventilovať negatívne pocity, bez podpory násilného, neúctivého a manipulujúceho správania. Šport je vhodný na vybitie energie.

Vzdorovitosť u detí je prirodzenou súčasťou ich vývoja. Dôležitý je pokojný, chápavý a tolerantný, ale dôsledný výchovný prístup. Ukázať svoje hranice, odviesť pozornosť dieťaťa inam a zabezpečiť jednotné výchovné pôsobenie sú kľúčové.

Agresívne správanie u detí trápi čoraz viac rodičov. Detská psychologička Beáta Tancsáková vysvetľuje, prečo sa niektoré deti bijú, kričia či vzdorujú, a ako môžu dospelí správne reagovať, aby dieťaťu pomohli - nie mu priťažili. Agresívne správanie malých detí, ako napríklad u škôlkarov, je často spôsobené tým, že ešte nevedia pracovať so svojimi emóciami.

Prostredie je zásadné. Mnoho rodičov sa zľakne, keď ich syn či dcéra opakovane fyzicky ubližuje kamarátom. Odborníčka pripomína, že ide o signál, nie o „zlomyselnosť“. „Agresívne správanie býva často signálom, že dieťa niečo nezvláda - môže ísť o frustráciu, preťaženie, úzkosť alebo snahu získať pozornosť,“ hovorí. Prvým krokom je zabezpečiť bezpečie a jasne pomenovať hranicu.

Rozhovor po výbuchu je kľúčový. Keď sa situácia upokojí, je dôležité ju prebrať - pokojne a bez obviňovania. Psychologička radí pýtať sa, čo dieťa cítilo, prečo reagovalo tak prudko a spolu hľadať prijateľné riešenia.

tags: #dieta #ublizuje #rodicom