Ako zvládnuť neposlušnosť dieťaťa v škole

Problémy s neposlušnosťou detí v škole sú častou témou, ktorá trápi mnohých rodičov a pedagógov. Je to len subjektívny dojem, alebo sa skutočne zvyšuje počet rodičov, ktorí sa sťažujú na nezvládnuteľné správanie svojich detí? Psychologička Eva Reichelová potvrdzuje, že áno. Rodičia sa cítia bezradní, nešťastní a nevedia, ako ďalej. Často očakávajú od detských psychológov zázračné riešenie, ktoré vyrieši ich výchovné problémy.

Čo znamená "nezvládnuteľné" dieťa?

Nezvládnuteľné dieťa nie je ochotné spolupracovať, odmieta plniť jednoduché požiadavky a nerešpektuje autority. Z odborného hľadiska to znamená, že dieťa nie je vývinovo zrelé a nedokáže využívať svoje vnútorné možnosti na to, aby sa posúvalo ďalej. Dieťa sa necíti dobre, je nespokojné a nedokáže prežívať radosť a bezstarostnosť.

Príčiny neposlušnosti

Prečo dieťa nesplní to, o čo ho dospelý požiada? Príčin môže byť viacero a často ide o kombináciu viacerých faktorov:

• Vplyv modernej doby: Žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká. Rodičia niekedy nahrádzajú živú interakciu s dieťaťom mediálnymi obrazovkami, čo vedie k oslabeniu emočnej väzby a zhoršeniu schopnosti dieťaťa prispôsobiť sa požiadavkám.
• Nedostatočná citová väzba: Dieťa sa učí prispôsobiť požiadavkám dospelých od raného veku. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky.
• Nedostatočné stanovenie hraníc: Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, mu vlastne ubližujú, pretože dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje.
• "Kult dieťaťa": Rodičia sa príliš upínajú na uspokojovanie potrieb dieťaťa a nechávajú mu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo a kontaktovalo sa s vlastným chcením a vôľou.
• Hyperaktivita a ADHD: Tieto diagnózy môžu byť príčinou neposlušnosti, ale je dôležité, aby boli správne diagnostikované a aby sa k nim pristupovalo komplexne.
• Nuda a nedostatok pozornosti: V niektorých prípadoch môže byť neposlušnosť prejavom nudy alebo snahy upútať na seba pozornosť.

Problémy s neposlušnosťou detí v škole sú častou témou, ktorá trápi mnohých rodičov a pedagógov. Čo robiť, ak sa vaše dieťa v škole správa nevhodne, nerešpektuje autority a narúša vyučovací proces? Ako nájsť rovnováhu medzi láskyplnou výchovou a stanovením pevných hraníc? Tento článok ponúka komplexný pohľad na túto problematiku a poskytuje praktické rady a stratégie, ako efektívne riešiť neposlušnosť dieťaťa v školskom prostredí.

Dieťa je v škole poslušné, ale doma vôbec nepočúva? Obraciate sa na nás s prosbou o radu. V škole je dieťa šikovné, dobre sa učí, učiteľka ho chváli, ale doma vôbec nepočúva. Keď mu niečo poviete, zaregistruje vás niekedy až na 3x. To, že mu deň čo deň opakujete tie isté veci, ktoré by mal urobiť už v jeho veku sám od seba, vám už doslova ide na nervy. Keď mu niečo poviete a neurobí to, tak "ja som zabudol" alebo "ja som to nechcel". A keď už to fakt nezvládate, kričíte. Hneváte sa na to sami na seba. Máte pocit, že zlyhávate.

V škole je šikovný, ale doma ľahostajný, nešikovný, všetko mu padá z rúk, na všetko ho treba upozorňovať, proste riadite celý jeho život od ranného umývania zubov až po večerný spánok (okrem školy). Keby ste mu ráno nepodali vetrovku a tašku, tak ide bez nej, keby aspoň robil, čo mu poviete, ale nie je ochotný ani to, aj keď veľa vecí by mal už urobiť sám.

Keď vám opisovala pani učiteľka situáciu, ktorá bola včera v škole - odmietla pracovať na hodine, odmietla dať žiacku knižku, neakceptovala nič, čo sa po nej chcelo, vravíte, že vy na ich mieste by ste aspoň zvýšili hlas. Keby to nebola vaša dcéra, poviete, že je to vymaznaný spratek, ale máte staršieho syna, vychovávate ich rovnako, a ten je iný. Je možné, že robíte vo výchove niekde chybu, len neviete kde a akú.

Tiež ste zhodnotili s pani učiteľkou, že asi nebola sociálne dozretá na školu, žiaľ, keď boli v škôlke testy, prešla nimi bez ťažkostí, tak nebol podnet na to, aby jej odložili školu. Už ste zúfalá, neviete, ako na to, aby v škole poslúchala.

Včera ste zhodnotili s mužom, že napriek tomu, že je šikovná, a v hlavičke jej nič nechýba, škola ju nebaví, jej je úplne jedno, keď dostane poznámku, otrasie sa akoby nič, čo sa deje ale v jej hlavičke neviete.

Pre deti ako je váš syn platí, že sú napäté ako oceľová pružinka a čím viac na ne tlačíte a skrotíte ich správanie, tak sa stiahnu, ale potom o to viac vyskočia, vyvádzajú a nedokážu sa ovládať. Treba veľa trpezlivosti a pochopenia a uznať, že niektoré aspekty svojho správania nevie ovplyvniť.

Pomôže vám, ak si uvedomíte tieto kroky:

1. 1. krok: Spísať si, čo sú domáce pravidlá a čo od neho chcete (podstatné veci).
2. 2. krok: Byť s ním v kontakte a keď jej niečo hovoríte, nadviazať očný kontakt a zapojiť aj iné zmysly napr. podať pyžamo a povedať.
3. 3. krok: Rozprávajte sa, získajte si jeho dôveru.
4. 4. krok: Odstraňujte jeho napätie, robte dychové cvičenia, nech má veľa pohybu.
5. 5. krok: Vytvárajte pozitívnu, vyrovnanú, akceptujúcu atmosféru.
6. 6. krok: Dohodnite si pravidlá a určte mu hranice.

Čomu sa treba u nich vyhnúť je dohováranie, dieťa nemotivujeme k tomu, aby niečo zmenilo, sústavné kritizovanie ho provokuje, nehrozte mu trestom, dávajte dieťaťu motoricky aktívne úlohy, aby sa pohybovalo a niektoré prejavy ignorujte.

Čo nedokážu, napr: zostať pri jednej veci, dodržať čas, niečo usporiadať, organizovať, dodržať poradie a vyčkať.

A nech sa vám pozrie do očí a tak sa na vás bude sústrediť. Niekedy ON cíti, že jednáte nespravodlivo voči nemu (chcete, aby niečo urobil hneď a on má inú činnosť rozrobenú), hoci vám sa to nezdá. Riešte to kompromisom a skúste povedať: „ešte počkám 5 minút a potom ty prídeš alebo urobíš toto“. Dobre je, nech vám aj zopakuje, čo má urobiť. Budete mať istotu, že počul, čo ste mu povedali. Nebuďte ako papagáj. Zaveďte si zásadu „trikrát a dosť“, pokyn, prosbu mu zopakujete len trikrát a potom bude nasledovať nejaký postih, keď to neurobí.

Výchova detí si vyžaduje božskú trpezlivosť. To je absolútne jasné.

1) Myslite skôr, ako začnete hovoriť: Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite skôr, ako budete reagovať. Pamätajte na to, že ak raz niečo vyslovíte, nebudete to môcť vziať už nikdy späť.

2) Pamätajte, že veci sú nahraditeľné, ale deti nie: Každá vec vo vašej domácnosti i mimo nej je nahraditeľná. Váš koberec, biely gauč, sklenený stolík, béžové steny i drahá krištáľová váza. Myslite na to, keď budete dieťa karhať.

3) Dodržte svoje slová: Niekedy sú dni, kedy sa nič nedarí. Vyhrážka nasleduje vyhrážku, no nič sa v správaní detí nezmení k lepšiemu. A čo je horšie, nič z toho reálne neviete splniť a nesplníte. Aký výchovný význam má niečo takéto? Pred tým, ako niečo vyslovíte, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte.

4) Táto neposlušnosť nie je osobný útok voči vám: Deti najčastejšie nemajú radi, čo ste povedali alebo aký trest dostali. Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť. Nechcú vás zraniť, uraziť, jednoducho len nesúhlasia, prečo by mala byť situácia riešená tak, ako ste ju z pozície moci vyriešili vy.

5) Malé deti vždy hovoria nevhodné veci v najnevhodnejší čas: Pamätáte sa, ako ste naposledy v hneve vyslovili niečo, za čo sa ešte stále hanbíte? Ak to dnes počujete v hneve a vo vypätej situácii z detských úst, určite vás to zamrzí ešte viac.

6) Občas opustite izbu a len sa schlaďte: Nie je nič neprípustné, ak sa vo vypätej situácii na chvíľu schladíte a opustíte izbu. Je to určite lepšie riešenie, ako by ste mali ublížiť vášmu vzťahu, ktorý roky budujete a chcete, aby bol krásny.

Nehovorte, že je dieťa „zlé“, „protivné“ a podobne. Vždy sa sústreďte na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť a zlepšovať.

7) Neočakávajte viac, ako sú vaše deti schopné zvládnuť: Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6-ročný súrodenec. Ak má 5, nemôže sa správať rovnako ako 7-ročné dieťa. Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich schopnostiach a predovšetkým ich za to netrestajte. Ak to robíte, zvyšujete tým len nedôveru voči vám a vášmu rozhodovaniu. Dieťa vo vás nebude cítiť oporu, ak ho trestáte za niečo, čo nie je v jeho silách.

8) Pamätajte, že aj keď vám to teraz vôbec nepríde smiešne, o pár rokov určite bude: Učte sa na situáciách smiať a neberte všetko smrteľne vážne. Určite to dnes nie je ľahké, keď máte deficit spánku a ste v neustálom strese, ale verte, že sa na tých nepríjemných situáciách o pár rokov z chuti zasmejete. Budete sa smiať na tom, ako váš syn v období vzdoru ležal v supermarkete na zemi a neoblomne od vás žiadal štvrtú sladkosť alebo ako ste sa od hanby skoro pod zem prepadli, keď na pieskovisku vykríkol neslušnú nadávku, ktorú kdesi započul. Verte mi, všetky tieto situácie si budete detailne pamätať, ale budete sa na nich smiať.

Sebavedomé dieťa ovplyvňuje pochvala aj kritika. Deti sa učia od nás, ako majú organizovať, usporiadať svoj život podľa toho, akými slovami ich riadime my, napr. povieme dieťaťu „maj sa v škôlke pekne a hraj sa s kamarátmi“ alebo „dnes sa v škôlke s nikým nebi“. Mali by sme deťom hovoriť, čo majú robiť a nie to, čo nemajú. Oni to „ne“ pri slove „nerob to“ akosi nepočujú.

Keď chcete, aby syn poslúchal, tak s ním hovorte a jasne mu formulujte požiadavky. To je hlavne rada pre učiteľky v škôlke. Vyzerá, že vám doma to vychádza lepšie. Ak viete, že často reaguje krikom, nezbedami, tak sa snažte predchádzať konfliktom a dopredu sa na ne pripraviť. Ak je rozumný, vysvetlite mu, ako sa pri tom cítite, keď na neho počujete sťažnosti. Možno sa bude snažiť svoje správanie ovládať kvôli vám, keď to neurobí pre nikoho v škôlke (asi nemá s učiteľkami blízky vzťah?!).

Prejavov lásky a objatí nikdy nie je dosť! Vy si nájdite čas pre neho a hlavne jeho emocionalitu. Nechajte na starosť otcovi jeho prejavy nevhodného správania, aspoň na chvíľu, možno „muži“ niečo vymyslia. Veď mama má byť tá emocionálna a otec racionálnejší.

Testy školskej zrelosti si dajte urobiť priamo na CPPPaP, prihláste sa na veľký test, aby ste tam s ním išli a mali šancu sa na jeho pripravenosť pozrieť celistvo. V MŠ sa testy robia iba orientačne, podľa toho sa nedá zodpovedne rozhodnúť.

Deti, najmä tie v predškolskom veku, sa niekedy zdajú byť neposlušné, ale často je to spôsobené nepochopením abstraktných pojmov a všeobecných pokynov. Ich myslenie je konkrétne, preto lepšie reagujú na jasné, špecifické a konkrétne pokyny. Ak dospelí komunikujú príliš abstraktne, dieťa nemusí presne rozumieť, čo sa od neho očakáva, a výsledkom je, že „neposlúcha“.

Nejasné pokyny vedú k neporozumeniu

Malé deti majú obmedzenú schopnosť spracovávať dlhé a zložité pokyny. Deti sa učia správanie na základe konkrétnych skúseností a jasne definovaných pokynov. Ak ich naučíme presne, čo robiť, budú si tieto vzorce správania postupne internalizovať a budú schopné ich aplikovať aj v iných situáciách. Naopak, nejasné a všeobecné pokyny môžu viesť k frustrácii, konfliktom a pocitu zlyhania u dieťaťa.

Príklady nejasných pokynov a návrhy na ich zlepšenie:

• Nejasný pokyn: „Uprac si.“
  Konkrétny pokyn: „Uprac hračky do krabice a knihy na poličku.“ Dieťa potrebuje vedieť, čo presne má upratať a kam to má dať.
• Nejasný pokyn: „Jedz pekne.“
  Konkrétny pokyn: „Používaj vidličku, nehovor s plnými ústami a neprehŕbaj sa v jedle.“ Pokyn „jedz pekne“ je príliš všeobecný, dieťa potrebuje konkrétne kroky.
• Nejasný pokyn: „Správaj sa dobre.“
  Konkrétny pokyn: „Počúvaj pani učiteľku, nehádaj sa s deťmi a nebehaj po triede.“ Dieťa nevie, čo všetko zahŕňa „správať sa dobre“, ale jasné pravidlá a modelovanie mu to pomôžu pochopiť.
• Nejasný pokyn: „Buď opatrný.“
  Konkrétny pokyn: „Dávaj pozor na schodoch a drž sa zábradlia.“ „Buď opatrný“ je pre dieťa prázdna fráza bez konkrétneho návodu.
• Nejasný pokyn: „Nezavadzaj.“
  Konkrétny pokyn: „Postav sa ku stene, aby si neprekážal.“ Dieťa potrebuje vedieť, kam presne sa postaviť, aby nezavadzalo.
• Nejasný pokyn: „Podeľ sa.“
  Konkrétny pokyn: „Daj kamarátovi polovicu jablka.“ „Podeľ sa“ je pre malé deti príliš široký pojem - potrebujú vedieť, ako to majú urobiť.
• Nejasný pokyn: „Buď čistotný.“
  Konkrétny pokyn: „Umy si ruky po hre a pred jedlom.“ „Buď čistotný“ je príliš všeobecné, dieťa potrebuje presne počuť, ako na to.
• Nejasný pokyn: „Buď ticho.“
  Konkrétny pokyn: „Počas čítania rozprávky buď ticho, aby sme počuli.“ „Buď ticho“ môže byť pre dieťa nejasné, keď nevie, kedy a kde je ticho potrebné.
• Nejasný pokyn: „Nesprávaj sa hlúpo.“
  Konkrétny pokyn: „Nehádž jedlo a nekrič.“ Dieťa nemusí chápať, čo je myslené „hlúpe správanie“, ale jasné pokyny mu poskytnú konkrétny rámec.
• Nejasný pokyn: „Buď poslušný.“
  Konkrétny pokyn: „Keď ťa pani učiteľka zavolá, príď k nej.“ „Buď poslušný“ je pre malé dieťa príliš abstraktné, potrebuje vedieť, čo konkrétne má robiť.

Tým, že budeme deťom dávať jasné a konkrétne pokyny, pomôžeme im nielen lepšie pochopiť naše očakávania, ale aj vybudovať si zručnosti a návyky, ktoré budú neskôr vedieť aplikovať v rôznych situáciách.

Adaptácia na škôlku a možné problémy

Škôlka ponúka deťom širokú paletu skúseností, zážitkov a rozvoja. Je to výborné miesto na to, aby si dieťa vyskúšalo a zdokonalilo interakciu s rovesníkmi, naučilo sa pár životne dôležitých lekcií, ako napríklad požičiavať, striedať sa, akceptovať stanovené pravidlá a pripravilo sa na školu. Nie je to ľahká situácia, ani pre dieťa, ani pre rodiča. Drobec prichádza do úplne nového zariadenia, vidí neznámych ľudí, nepozná deti okolo neho. Rodič to sleduje, vníma citové rozpoloženie dieťaťa a v duchu sa spytuje, či bola škôlka skutočne dobrá voľba.

Kľúčovým momentom je pripravenosť rodiča. Odborníci tvrdia, že ak je rodič pripravený na škôlku a novinky, ktoré prinesie do ich rodinného života, je pripravené aj dieťa. Škôlkar, ktorý zvládol adaptačný proces a teší sa na nové dobrodružstvo, však môže na ceste zažiť aj zopár nepríjemných zážitkov. Nie každá chvíľa bude podľa jeho predstáv, čo môže vyvolať frustráciu, plač, hnev, agresivitu či smútok.

Komunikácia a spolupráca medzi škôlkou a rodičmi

Pri problémovom správaní detí je kľúčová spolupráca a komunikácia medzi škôlkou a rodičmi. V zásade by sa nemalo riešiť problematické správanie dieťaťa za jeho prítomnosti. Odporúča sa dohodnúť si konzultáciu s vedením škôlky alebo s pani učiteľkami bez prítomnosti dieťaťa.

Nevhodné správanie dieťaťa môže byť odrazom domácej atmosféry. Niekedy rodičia prenášajú na dieťa svoje obavy a strachy a zneisťujú ho tým. Drobec potom odmieta jesť alebo sa môže začať pocikávať.

Správanie počas adaptácie vs. po adaptácii

Podľa psychologičky je rozdiel medzi správaním sa detí počas adaptácie a po nej. Ak sa napríklad dieťa nechce odlúčiť od rodiča, zapojiť sa do diania, či hrať sa s rovesníkmi, je to v procese adaptácie v poriadku a je to jeho prirodzená reakcia. Časom sa to môže zmeniť, aj s podporou skúsených a citlivých učiteliek.

Deti na začiatku adaptácie potrebujú získať istotu. Väčšina z nich je v úlohe pozorovateľov. Pozorujú, čo sa v škôlke deje. Nemajú ešte potrebu zapájať sa, najprv si chcú z bezpečnej vzdialenosti ostatné deti, učiteľky a aktivity preskúmať. Skúsená učiteľka nájde spôsob, ako aktivitu pre dieťa zatraktívniť a povzbudiť ho. Je vhodnejšie netlačiť deti do aktivít, keď nechcú. Skúsme ich motivovať, ale nevyvíjať tlak.

Učiteľky, ktoré okrem vzdelávania a výchovy pracujú aj na rozvíjaní sociálnych zručností dieťaťa, pomôžu aj s možnými problémami v kolektíve, napríklad so začlenením kvôli tomu, že sú deti príliš hanblivé, alebo naopak, príliš dominantné, či s odmietaním aktivít. Zo začiatku je v poriadku aj to, že dieťa sa nedokáže hrať s inými, ale je samo. Dôležité je na začiatku procesu adaptácie dieťaťu poskytnúť pozornosť a vo väčšej miere sa mu venovať. Keď sa dieťa v škôlke cíti isto a bezpečne, postupne ho učiteľka zapája do aktivít s inými deťmi.

Stretávame sa s deťmi, ktorým rodičia robili program celý deň a teraz sa nevedia samé zahrať. Učíme ich to postupne. Ponúkame im aktivity, ukážeme im, ako sa môžu zahrať a dáme im priestor, aby to skúšali samé.

Rôznorodosť detí a individuálny prístup

Kolektív detí v škôlke je rôznorodý, každý drobec je iný a jedinečný. Niekto má energickú povahu a rád by organizoval celú triedu, iný vždy zostane na konci radu. Ak sa dieťa nevie presadiť, najmä vo väčších kolektívoch, zostáva takpovediac „v kúte“, pretože učitelia musia viac riešiť „akčné deti“.

Učiteľ by sa mal snažiť ukázať, ako by dieťa mohlo reagovať inak. Komunikovať s ním spôsobom…čo by si mohol urobiť, aby ti tú hračku dal? Povzbudiť ho…Vidím, že by si tú hračku chcel, skús si ju vypýtať…“ Ak sa, naopak, dieťa presadzuje až príliš a keď nie je po jeho vôli, nespolupracuje, je potrebné ho usmerniť. Dať mu možnosť prejaviť sa a dávať mu pozitívnu pozornosť. Je tiež dôležité učiť ho, že nie vždy musí byť prvé a je to v poriadku.

Výborné sú na to spoločenské hry. Dieťa nenechávame naschvál vyhrávať. Je vhodné, aby sa naučilo zvládať aj prehru. Keď si dieťa nevie nájsť ani po čase kamarátov, je dôležité nájsť príčinu. Možno je príliš hanblivé alebo nátlakové a kamarátom takéto správanie neimponuje. Dobré je sa s ním rozprávať na tému priateľstvo.

V rámci skupiny detí sa nájdu aj také, ktoré ubližujú ostatným, aj také, ktoré sú ich ľahkým terčom. V prvom prípade je potrebné všímať si, kedy sa to deje a porozmýšľať nad tým, ako takým situáciám predchádzať. Potrebné je zistiť, či je dieťa agresívne aktívne alebo pasívne, či je to reakcia na niečo alebo impulzívnosť. Učiť agresívne dieťa zareagovať inak. Napríklad mu môžete navrhnúť, aby namiesto buchnutia povedalo, vráť mi tú hračku.“ V opačnom prípade, ak spolužiak, či spolužiačka bije vaše dieťa, naučte ho ochrániť sa, postaviť sa agresorovi so slovami: „Nerob mi to!“

Nehody a stres v škôlke

Hociktorému dieťaťu sa môže v škôlke stať malá nehoda. Mnoho detí sa zabudne v zápale hry vypýtať na toaletu alebo sa hanbí a nemajú ešte v učiteľke dostatočnú istotu. Keď sa váš syn, či dcéra pociká, nemali by ste tomu pripisovať väčší význam, než to má.

Nerobte z toho vedu. Nehody sa stávajú a pokiaľ nie sú pravidelné, nič sa nedeje. Neriešte to,“ odporúča P. Arslan Šinková a dodáva, že aj učiteľka by mala dbať o to, aby sa deti chodili pravidelne vycikať. Psychologička upozorňuje aj na rozdiel medzi pocikaním sa a pocikávaním sa na pravidelnej báze. Deti takto môžu reagovať na väčší stres, príliš veľa zmien a zvýšených nárokov. Neodporúčame preto napríklad dieťa počas nástupu do škôlky súčasne odplienkovávať, prichádza totiž naraz o viaceré istoty.“ Pokiaľ je dieťa dostatočne dlho odplienkované a začne sa pravidelne pocikávať, treba tiež vylúčiť, či nemá zo škôlky príliš veľký stres. Citlivé deti potrebujú postupnú adaptáciu.

Ako môžete pomôcť dieťaťu so škôlkou?

• Podporujte samostatnosť: Niektoré činnosti sa dajú nacvičiť aj doma, no na niektoré musí dieťa dozrieť. Napríklad pri obliekaní, či vyzliekaní odporúčam rodičom, ale aj učiteľom nerobiť všetko za dieťa. Vhodné je získať ho pre spoluprácu bez vyvíjania tlaku. Môžete mu napríklad povedať: „V poriadku, pomôžem ti vyzliecť sa, ale ty si skús dať dole aspoň topánky, nohavice. V zmysle niečo ja, niečo ty.“
• Informujte učiteľky o zaspávaní: Ak dieťa nevie v škôlke zaspať, je dôležité, aby ste učiteľky v škôlke informovali, ako dieťa zaspáva, aké má rituály. Niektoré má obľúbenú hračku, iné obľubuje pohladkať po chrbátiku, iné nemá rado byť prikryté. Doma by ste sa mali snažiť dieťa privykať chodiť spať zhruba v čase, kedy sa chodí spávať v škôlke. Približne po dvoch týždňoch sa mu nastavia tzv. vnútorné hodiny a oveľa lepšie zaspí. Často deti majú problém zaspať na začiatku adaptácie v škôlke. Zvykajú si na pani učiteľku, prítomnosť iných detí a nové prostredie.
• Nenúťte dieťa jesť: Počas adaptácie mnohé deti jedlo odmietajú, po čase sa to zvyčajne zmení. Keď dieťa nechce jesť v škôlke, nenúťte ho. Dobré je motivovať ho hravou formou, aby ochutnalo. Často deti reagujú odmietavo na to, čo nepoznajú a vidia prvý krát.

Dôležitosť slobody a zodpovednosti vo vzdelávaní

Martin Kuruc, odborník na vzdelávanie, sa zameriava hlavne na tzv. mäkké zručnosti a alternatívne riešenie konfliktov. Rozumie vývinu dieťaťa, rôznym poruchám, práci v skupinách. Sústredí sa na témy sebaregulácia a motivácia, výchova k zodpovednosti a samostatnosti či pedagogická diagnostika porúch správania. Je veľký sympatizant lenivého rodičovstva, Montessori pedagogiky a školy Summerhill.

Podľa neho by školy mali vytvárať prostredia, v ktorom sa budú môcť deti učiť. Teraz ich všetkých učíme učiť sa rovnako. Čím ich vlastne odúčame učiť sa prirodzene. Kto učí dieťa do troch rokov chodiť, či rozprávať? Kreslíme im graf ako sa má cez kolienko postaviť a čo má robiť, keď spadne? Alebo mu prerozprávame text z nejakej učebnice o chodení a ono si to zapíše do zošita? Nie. Dieťa sa to naučí úplne samo. Jediné, čo potrebuje je mať okolo seba prirodzené prostredie, ktoré mu umožní učiť sa. Náš systém výchovy a vzdelávania robí z detí ľudí, ktorí sa celý život snažia stať niekým a niečo dosiahnuť.

Mali by sme deťom pomôcť zistiť, čo ich robí šťastnými a spokojnými. Nech vedia uspokojovať svoje potreby tak, aby neubližovali druhým, aby žili aktívne v komunite a vo fungujúcich vzťahoch, cítili sa užitoční a robili niečo, čo im dáva zmysel.

Sloboda by mala ísť ruka v ruke so zodpovednosťou. Tej sa učíme cez prejavy dôvery. Je potrebné viesť deti k rešpektujúcej komunikácii a pochopeniu, kedy je už moje správanie zraňujúce.

Hodnotenie v slobodnom prostredí

Ako príklad uvádza test z matematiky. Dieťa si povie, že už sa cíti pripravené a chce písať test. Učiteľ mu môže po skontrolovaní vyznačiť chyby a napísať na písomku: "ešte nie" alebo "ešte si na ceste". Žiak si to skúsi sám opraviť, prípadne požiada o pomoc učiteľa či iného žiaka. Alebo ak dieťa test zvládlo, môže mu naň učiteľ napísať: "už áno", "dorazil si do cieľa". Žiak vie, že to učivo zvládol.

Čo znamená, keď dieťa neposlúcha?

Veľa rodičov aj učiteľov používa frázu: "dieťa neposlúcha". Keby sme to brali doslovne, tak by malo byť schopné počuť a porozumieť tomu, čo mu niekto hovorí. Ak toho nie je schopné, možno mu odovzdávame informácie nesprávnym spôsobom. Alebo ho to nezaujíma, tak vypne prijímanie…

Najčastejšie sa prirodzený záujem vypína okolo tretieho roka života, keď dieťa ovládne svoju reč a začne sa veľa vypytovať. Rodičia na to nedokážu reagovať a lezie im to na nervy. Preto začnú používať rôzne ironizácie v štýle "lebo medveď", alebo "prečo sa stále pýtaš prečo". Čím dieťa často zhadzujú a dávajú mu nejasnú spätnú väzbu, ktorá ho zneisťuje. Potom si povie, "aha, keď sa takto pýtam, tak sa cítim zle". Tak sa prestane pýtať a diskutovať s nami.

Adaptácia a vývinové poruchy

Nástup dieťaťa do škôlky alebo školy je proces, ktorý vyžaduje veľa zmien na strane dieťaťa, ale aj rodičov. Je to obdobie náročné na adaptáciu a flexibilné zvládnutie nových výziev. Ak sú adaptačné schopnosti dieťaťa alebo rodiny oslabené, môžu nastať problémy.

Problémy s adaptáciou nemusia byť len indikátormi zrelosti. Úlohu hrá aj osobnosť dieťaťa. Sú deti, ktoré nové situácie zvládajú bezproblémovo, ale aj také, ktoré majú v nových situáciách väčšie či menšie ťažkosti. Problémy v adaptácii sú časté u citlivých detí, ktoré sú už odmalička náročnejšie na výchovu. Môžu byť plačlivejšie, nervóznejšie alebo emočne menej stabilné v porovnaní s vrstovníkmi. Častejšie majú problémy so spánkom a výraznejšie výbuchy zlosti. Nejedenkrát majú citlivé deti vysoký intelekt alebo sú všeobecne intelektovo nadané. Výrazná citlivosť, introverzia a utiahnutosť alebo naopak výbušnosť až agresívne prejavy môžu vyústiť až do tzv. porúch emócií a správania.

Adaptačné ťažkosti môžu naznačovať vývinovú poruchu. U pomerne veľkej časti detí, ktoré navštívia odborníkov pre ťažkosti s adaptáciou nájdeme aj neurovývinové ochorenie, napríklad poruchy aktivity a pozornosti alebo poruchy autistického spektra. Často na niektoré odlišnosti v správaní upozornia práve pani učiteľky v škôlke alebo v škole. Pedagógovia si často všimnú, že dieťa ťažšie nadväzuje vrstovnícke vzťahy alebo sa vôbec nezapája do spoločných aktivít, prípadne tieto aktivity ruší alebo deštruuje. Tieto deti bývajú veľmi často zvýšene citlivé na hluk, pachy alebo dotyky, čo sa môže prejaviť stránením sa kolektívu detí, vyhýbaním sa spoločným aktivitám alebo odmietaním stravy. Ťažkosti s adaptáciou môžu súvisieť aj s potrebou dieťaťa dodržiavania jeho typických rutín alebo rituálov, ktoré v predškolských alebo školských zariadeniach nemôžu byť realizované tak ako doma. Pani učiteľky často odpozorujú aj hyperaktivitu, neposednosť, krátku výdrž pri aktivitách, rýchlu zmenu činností, roztržitosť či neustále skákanie do reči a predbiehanie sa, ktoré môžu byť prejavmi ADHD. Adaptáciu môžu komplikovať aj poruchy vývinu reči, pretože dieťa má ťažkosti sa dorozumieť a z toho vyplývajúce problémy v nadväzovaní vrstovníckych vzťahov. Rodičia predškolákov si tieto prejavy niekedy nemusia uvedomovať, pretože ich považujú za bežnú súčasť ich života, obzvlášť ak ide o prvé dieťa v rodine.

Pri nástupe dieťaťa do škôlky alebo školy by mal byť “zrelý” aj rodič. V prípade tzv. separačnej úzkosti, teda problematického oddeľovania sa od rodiča je kľúčové, aby bol na túto...

Máte štvorročného syna, ktorý je veľmi živý. Je stále v pohybe, často vo svojej hlave, zvykne sa sústrediť len na to, čo ho zaujíma. Chodí rád do škôlky, má tam kamarátov. Posledné 2 mesiace učiteľkám odvráva, neposlúcha a robí im naprieky. Nepomáha dohováranie, tresty, odmeny. Už sú z neho zúfalé a vy tiež. Prestal v škôlke spať, čo s tým môže súvisieť. Učiteľky sú veľmi zlaté, snažia sa s ním veľa hovoriť. Často sa stáva, že keď niečo od neho chcú, povie im nie a smeje sa.

Aj doma niekedy nepočúva, no takto neodvráva. Doma cez obed spí a je schopný učiť sa a byť v kľude.

Cestou do škôlky hovorí, že počúvať chce, no akosi sa mu to nedarí. A ani poriadne nevie prečo vlastne neposlúchal.

Matka 3,5-ročného syna sa sťažovala, že syn je v škôlke nezvládnuteľný. Neposlúcha, nejedol, nespal, skákal po posteli a obhadzoval spiace deti vankúšmi. Učiteľka si ju s manželom zavolala na "koberček" a pekne sa o ňom vyrozprávala, až jej vlasy dupkom stavali.

tags: #dieta #v #skole #neposlucha