Na úvod vás upokojíme, že ak vaše 2-ročné dieťa nerozpráva podľa predstáv, nemusí to znamenať žiadnu závažnú poruchu. To, ako má rozprávať 2-ročné dieťa, nemožno presne definovať žiadnou normou či tabuľkou. Existujú všeobecné míľniky stanovené Inštitútom detskej reči, ktoré do istej miery určujú, ako by mal prebiehať vývin detskej reči. Rozhodne sa však netreba báť toho, ak sa niektoré z prejavov oneskoria.
Hovorenú reč dieťatko počúva už od okamihu, keď prišlo na svet. Už okolo 2. mesiaca dokážete pozornosť novorodenca zaujať rozprávaním a komentovaním situácií a úkonov, ktoré s bábätkom robíte. A kedy má začať dieťa rozprávať? Od dieťaťa určite netreba mať prehnané očakávania a tlačiť naň, aby začalo rozprávať, len preto, že ostatné deti už rečnia. Všetko má svoj čas. To, kedy dieťa začne rozprávať, ovplyvňuje množstvo ďalších faktorov. Počítajte s tým, že u každého dieťaťa príde prvé slovo inokedy a rovnako tak aj samotný vývoj reči môže prebiehať úplne inak, pretože každé dieťa je individualita.
Vývoj reči dieťaťa v jednotlivých fázach
- Medzi 9. až 12. mesiacom sa očakáva, že dieťa vysloví svoje prvé slovo. Každý by si želal, aby to bolo „ma-ma“ alebo „ta-ta“, no radi budete aj za „ham-ham“, „tam-tam“ alebo iné skomolené formulácie.
- V priebehu 12. až 18. mesiaca by dieťa malo budovať svoju prvú slovnú zásobu okolo 40 až 50 slov, ktorých významu by postupne malo začať aj rozumieť. Napríklad gestami ukáže na daný predmet alebo slovo použije k tomu, aby si daný predmet vypýtalo. Deti majú v tomto období tendenciu napodobňovať rodičov. V tomto čase vývoja sa dieťa podľa Márie Montessori stáva „špongiou“ a začína viac či menej vnímať určité podnety, komunikáciu okolo seba a postupne obohacuje svoju slovnú zásobu.
- Postupne v rozmedzí 18. - 24. mesiaca začínajú deti spájať slová, nemožno ešte hovoriť o vetách, ale dieťa spája slová, ktorých významu by malo rozumieť, „mama tam, havo hav, tata daj,“ a iné krátke slovné spojenia. Slovná zásoba by mala mať okolo 100 slov, ktorým by malo dieťa aj rozumieť. Ak má dieťa toto zvládnuté, je tu predpoklad, že v ďalšom období už nedôjde k určitým blokom či komplikáciám, ktoré by spôsobili, že dieťa nebude rozprávať.
- V období od 24. - 30. mesiaca sa slovná zásoba rozširuje na 300 a viac slov, dieťa používa vety, začína skloňovať podstatné mená, používa predložky, zámená, dokáže klásť otázky a chápe, kedy hovorí v minulosti či v budúcnosti. Pri prvých vetách je normálne, ak nemajú úplne gramatickú podobu a dieťa používa rôzne pády či časy.
- Vo veku 30 - 36 mesiacov už prichádzajú na rad súvetia, spojky a slovná zásoba by mala mať aspoň 600 až 1 000 slov. Je normálne, ak časovanie či slovosled viet nie je úplne správny. Dieťa môže začať rozprávať viac, no chyby sú prirodzené.
Všeobecne sa očakáva, že dieťa začne pri rozprávaní používať súvetia okolo 30. - 36. mesiaca. Vo veku 5 rokov by už dieťa malo ovládať dostatočnú slovnú zásobu, rozprávať vo vetách i súvetiach a rozumieť významu slov. V závislosti od povahy dieťatka, komunikácia nemusí byť iniciatívna (extrovertná), no dieťa by malo byť schopné aktívne komunikovať s rodičmi aj rovesníkmi.
Ako motivovať dieťa k rozprávaniu a podporiť jeho rečový vývoj
Postupov a metód, ako naučiť dieťa rozprávať, je veľké množstvo, čo však bude platiť na vášho drobca, vám nepovie zaručene nikto. Skúsiť môžete rôzne spôsoby, pretože, čím viac podnetov dieťaťu ponúknete, tým skôr sa môžete dočkať prvých hlások, slov, viet a súvetí. Iniciatíva zo strany rodičov je veľmi dôležitá.
Keď dieťaťu niečo rozprávate, udržujte s ním očný kontakt, snažte sa ho zaujať, ukazujte mu predmety, napodobňujte zvieracie zvuky a komunikujte s ním tak často, ako sa dá. Spievajte, učte sa rýmovačky alebo básničky. Ideálne je, ak si s dieťaťom vytvoríte určitý rituál, pokojne pri čítaní alebo pri večernom kúpaní.
Chcete, aby dieťa bolo „ukecané“? Musíte takí byť aj vy. Dieťa sa učí, keď vás počúva, nové slovíčka sa naň môžu nalepiť aj vtedy, ak budete miestami aj neprirodzene veci komentovať. Ak po ceste prejde auto, zahrajte sa na športového komentátora a opisujte dieťaťu celú situáciu detailne, že zelené auto práve prešlo po ceste, auto je zelené, auto robí „brm brm“ a tak ďalej. Budete sa opakovať, ale dieťa časom bude presne vedieť, čo je zelené a čo robí „brm brm“. Pomenúvajte veci okolo seba, opakujte sa, pokojne opíšte farbu predmetu, čo robí, že lopta skáče, stojí alebo letí. Ukazujte na daný predmet, aby si ho dieťa zafixovalo aj vizuálne. Nevadí, ak dieťa slovo nezopakuje o deň či dva ho možno presne pomenuje a vy budete milo prekvapení.
Netreba to však preháňať. Opakovanie rovnakého slova dieťa môže začať nudiť a opakovanie nasilu za účelom, aby slovo po vás zopakovalo, môže dieťa skôr odradiť. Rozprávajte sa s dieťaťom hlavne o tom, čo uňho vzbudzuje záujem. Na dieťa treba ísť jednoducho, rozprávajte veľmi stroho a stručne. Používajte krátke vety a všetko pomenúvajte čo najviac zrozumiteľne. Spočiatku sa vyhýbajte spojkám a predložkám, nepoužívajte súvetia ani rozsiahle vysvetlenia, dieťa bude len nemo pozerať.
Ak vás trápi to, ako naučiť 3-ročné dieťa rozprávať správne, pretože veci vyslovuje zle, zamyslite sa nad tým či nerobíte chybu aj vy. Rodičia majú často sklon rozprávať sa s dieťaťom priveľmi milo a hravo. Je to normálne, svojou roztomilosťou k tomu dieťatko zvádza. S dieťaťom sa rozprávajte tak, aby ste riadne artikulovali a nedeformovali reč, ktorou má neskôr plynule rozprávať. Dieťa totiž všetko napodobňuje a rozhodne nechcete, aby sa šušlanie na dieťa prenieslo. Rozprávajte pomaly, zrozumiteľne a bez prehnaného akcentu. Podobne ako v predošlom prípade, ak chcete dieťa naučiť rozprávať, nepoužívajte priveľa zdrobnenín ani citosloviec, pokiaľ to nie je nutné. Pokojne napodobnite zvuky zvierat.
Ak chcete zdôrazniť, že je niečo maličké, môžete použiť zdrobneninu, no určite nevyužívajte tento nástroj na vysvetľovanie významu bežných vecí. Ak je raz jahoda jahodou, nemusí byť jahôdkou a jablko jabĺčkom.
Čo robiť, keď dieťa nechce rozprávať?
Základom je motivácia. Pre niektorých rodičov je záhadou, ako rozviazať dieťaťu jazyk. Často sa totiž stáva, že dieťa mnohé slová už ovláda, zopakuje ich, ale pri rozprávaní ich nepoužíva. Taktiež sa môže stať, že dieťa nejaví o rozprávanie a komunikáciu záujem.
Mnohé významné výskumy poukázali na to, že medzi prvými slovami a predmetmi, ktoré dieťa vidí, je silný vzťah. Vedecké výskumy jasne preukázali, že deti vizuálnym vnímaním - graficky, dokážu k jednotlivým predmetom priradiť slová. Vizuálne vnímanie objektov tak má veľký vplyv na začiatok rozprávania. Ak sa teda dieťa hrá s loptou, poukazujte na daný predmet, pomenujte ho, zopakujte „lopta hop, modrá lopta, lopta letí, lopta bum“, aby dieťa dokázalo danému predmetu priradiť slovo.
Na rozvoj, nielen rečových zručností, skvele poslúžia obrázkové knihy. Pravidelné čítanie sa môže stať rituálom a poukazovanie na všetko, čo sa na obrázkoch v knihe nachádza, je skvelým motivačným nástrojom. Zvieratká či predmety na obrázkoch bude chcieť dieťa pomenovať samo a ešte pred spaním si obľúbenú knihu donesie do postele. V modernej dobe 21. storočia si tiež môžete prezerať obrázky na tablete alebo na mobile, čo môže niektoré ratolesti zaujať ešte viac. Klasickej knihe však dajte prednosť.
Skvelou voľbou pre rozvoj reči sú aj spoločenské hry pre deti. Takéto hry nájdete v hračkárstvach, pričom sú určené už pre deti od 1 roka. Deti takéto hry motivujú k tomu, aby danú vec pomenovali a v prípade spoločenských hier od 3 či 4 rokov ich nabádajú k rozprávaniu príbehov. Takéto hry sú špeciálne zamerané na rozvoj rečových zručností a logického myslenia.
Hravou formou môžete u dieťaťa vzbudiť záujem o rozprávanie aj vtedy, ak sa zahráte na skutočné roly. Kuchár a zákazník, doktor a pacient, opravár, hasič - stačia potrebné rekvizity a kreativita nahradí mechanické opakovanie slov. Dieťa pri hrách na roly nielen využíva slovnú zásobu, ktorú má, ale takisto sa učí nové slová. Reaguje na podnety, ktoré prichádzajú z druhej strany.
Veľmi motivujúce je aj natáčanie dieťaťa na kameru. Deti sa rady predvádzajú a ak budú stredobodom pozornosti, rady ukážu svoj talent. Naučte sa s nimi básničku alebo rýmovačku a dovoľte im predviesť sa. Pýtajte sa detí ako v nejakej televíznej relácii, nechajte ich reagovať a potom im to pustite.
Slová, ktoré dieťa používa na pomenovanie predmetov alebo činností, sú preň tými jedinými správnymi, zatiaľ. Možno tieto slová nie sú správne pre vás, no ak je aktuálne auto v detskom slovníku „ado“, je to tak, nekarhajte ho, nekričte a neopravujte ho. Viete, že myslí auto, a to je dôležité. Pokojne mu povedzte: „Áno, toto je auto“, použite správny tvar slova. No nie je nutné dieťaťu to prízvukovať, opravovať ho a už vôbec nie nútiť ho vysloviť správny tvar slova. Týmto spôsobom prirodzene zabránite vývoju jeho reči a odradíte ho. Pochvalou naopak dosiahnete viac.
Kedy môže byť oneskorené rozprávanie problém?
Existujú určité varovné signály, ktoré sú príznakom toho, že vývoj reči u dieťaťa neprebieha tak, ako by mal. Najlepšie je obrátiť sa v takom prípade na odborníka, pediatra, logopéda, audiológa či detského psychológa. Títo odborníci presne vedia posúdiť, v akom stave je úroveň verbálnej/neverbálnej komunikácie vášho dieťaťa. Za problémami s rečou totiž nemusí byť len do istej miery prirodzené oneskorenie, ale pokojne aj iné ochorenia (autizmus, logopedické problémy, poruchy reči a jazyka, psychický vývoj a iné).
Faktory, ktoré ovplyvňujú vývoj reči, môžu byť aj dedičné zo strany matky alebo otca. Niektoré deti, ktoré sa rýchlo naučia chodiť, loziť, môžu rečové pokroky dosahovať pomalšie. Vývin reči môže byť pomalší aj u detí, ktoré sa narodili predčasne alebo s podváhou či anemické. Prejaviť sa môžu predchádzajúce ochorenia a zdravotné problémy, ktoré mohli rozvoj reči a jazyka spomaliť. Aj také veci ako nádcha alebo chýbajúce zuby môžu zapríčiniť chyby v rečovom prejave.
V rámci diskusie pod článkom privítame názory ostatných mamičiek a oteckov.
Praktické rady a skúsenosti
Stáva sa, že dieťa odmieta spolupracovať a dokáže rodičov poriadne nahnevať. Práve v takejto situácii je každá rada dobrá, pretože ani jeden rodič sa nechce zbytočne rozčuľovať alebo do dieťaťa kričať. Ak totiž stále rodičia používajú len vyhrážky a vyvodzujú dôsledky, býva ťažké zmeniť spôsob výchovy. Odborníci na výchovu tvrdia, že kľúč úspechu spočíva vtom, keď sa problémy detí začnú viac riešiť.
1. Nájdite príčinu problému
Keď sú deti neposlušné alebo vzdorujú, často tým dávajú len najavo, že potrebujú, aby ste si ich všimli, lebo si nevedia poradiť so svojimi emóciami. Práve vtedy, keď prejavujú zlú náladu alebo nejaký odpor, dávajú rodičom najavo, že majú v sebe nejaké silné pocity, s ktorými si nevedia poradiť. Vtakejto situácii je potrebné empaticky, súcitne a so záujmom dieťa vypočuť alebo mu pomôžte sa vyplakať.
2. Dovoľte dieťaťu riešiť situáciu
Deti rady pomáhajú. Ak sa vyskytne nejaký problém, môžete sa dieťaťa opýtať, ako by situáciu chcelo riešiť. Ak príde s neprijateľným riešením, pomôžte mu nájsť iné riešenie. Keď dieťa vidí, že rodičia chcú naozaj nájsť riešenie, ktoré bude vyhovovať obom stranám, bude ochotnejšie spolupracovať. Chceš si najprv upratať izbu alebo ideš do obchodu? Tým, že deťom nechávate určitú kontrolu nad situáciou, prejavujete im rešpekt a zároveň im ponechávate zodpovednosť za rozhodnutie. Samozrejme, je potrebné ponúknuť im iba tie možnosti, ktoré ste ochotní akceptovať.
3. Nebojte sa preniesť zodpovednosť na dieťa
Deti, ktoré sa cítia nezávislejšie a majú na starosti svoje veci, nemajú až takú silnú potrebu odporovať či vzdorovať. Dobré je, keď zoznam činností napíšete na papier, vyvesíte v detskej izbe, aby ich dieťa malo stále pred očami. Dieťa sa môže rozhodnúť, v akom poradí bude povinnosti plniť. Ak ešte nevie čítať, nakreslite obrázok činnosti alebo vystrihnite nejaký obrázok z časopisu, ktorý pripomína určitú činnosť. Keď sa dieťaťu nedarí niečo urobiť alebo nezačalo činnosť správne, skloňte sa k nemu, pozrite sa mu do očí, pohlaďte ho a povedzte mu, že nech to skúsi znovu a že vy mu s tým pomôžete.
4. Presmerujte negatívnu energiu pomocou fyzického kontaktu alebo hry
Niekedy nie je možné uskutočniť spojenie s dieťaťom preto, lebo má zlú náladu. Ak je dieťa ešte malé, pokúste sa s ním nadviazať spojenie pomocou nejakého fyzického kontaktu, vtipnej situácie alebo hry. Napríklad: „Prečo si myslíš, že je dobré ísť von bez bundy? Poď rýchlo sem! Ty nejdeš? Ja ťa chytím! Ja som bundový kráľ a ja dokážem každému obliecť bundu. Ty si mi utiekol? Ja ťa noazaj chytím!“ Keď dieťa chytíte, zoberte ho do náručia, pozerajte mu do očí, usmievajte sa. Keď takto nadviažete kontakt a nálada sa zmení, môžete znovu povedať, čo má dieťa urobiť. Ak dieťa aj tak nereaguje, skúste mu dať na výber.
5. Jednajte racionálne
Prvotnú zlosť a reakciu vo forme úteku alebo útoku môžete zvládnuť aj tak, že začnete dieťaťu rozprávať príbeh o tom, čo sa stalo. „Hral si sa s ockom a veľmi sa ti to páčilo. Potom ti ocko povedal, aby si si šiel umyť zuby. A teba to nahnevalo, však? A ocko ti povedal, že keď si neumyješ zuby, tak ti neprečíta rozprávku. A ty si teraz nahnevaný a smutný. Ale ja som tu pri tebe a mám ťa rada. Aj ocko ťa má rád. Ocko sa chvíľu na teba hneval, ale teraz je tiež pri tebe a chce ťa objať. Čo keby sme začali ešte raz ináč? Všetci sa teraz objímeme, ty si potom umyješ zúbky a pôjdeš spať do postieľky. Prečítame ti aj rozprávku. Ano?“ Tento postup pomáha rozvíjať emocionálnu inteligenciu dieťaťa i celej rodiny.
Každé dieťa potrebuje disciplínu. Rodičov najviac trápi, keď sú deti agresívne, ba dokonca ničia veci. Často keď sa povie slovo disciplína, väčšine rodičov napadne slovo trest. Niektorým napadne i slovo výprask. Aby sme sa však dopracovali k disciplíne, musíme dieťa predovšetkým usmerňovať, veľa vecí mu vysvetľovať, povzbudzovať ho, oceňovať pekné a správne prejavy správania, byť dobrým príkladom a stanovovať jasné a jednoznačné pravidlá a hranice. Dôležité je tiež mať realistické očakávania v súvislosti s vekom a vývojovou úrovňou dieťaťa a nečakali od neho niečo, čo je nad jeho možnosti.
Stáva sa, že vaše dieťa má vlastný slovník v pomerne pokročilom veku (2-3 roky) a potom sa rozrozpráva. Samozrejme, je nutné pravidelné čítanie knižiek, používanie riekaniek či komentovanie všetkého okolo. Odporúčajú sa poradiť s pediatrom, či dieťa nemá nejaký problém (oslabený sluch alebo zrak a pod.).
V prípade, že sa dieťa vyhýba povinnostiam, rodičia by si mali nájsť čas na spoločný rozhovor. V prípade, že sa dieťa nechce rozprávať, jednou z možností je aj pravidelné hranie spoločenských hier, ktoré dokáže odbúrať bariéry a zároveň spája rodinu.
Rodičia by sa mali presvedčiť, že dieťa presne vie, čo sa od neho čaká v škole a počas domácej prípravy. Zmätok a neistota sú nepriatelia akejkoľvek motivácie. Problémová je aj závislosť na rodičoch, zvlášť vtedy, keď od dieťaťa očakávajú príliš mnoho, a preto požadujú, aby všetky činnosti spojené so vzdelávaním robilo dieťa perfektne. Takéto správanie potom znižuje motiváciu dieťaťa učiť sa, pretože sa neučí zodpovednosti za seba a svoju prácu. Zároveň by mali rodičia predísť tomu, aby dieťa uvažovalo v rovine, že ak sa nebude učiť, tak to bude mať negatívne dôsledky.
Nedostatočná motivácia sa najprv prejaví zhoršeným prospechom. Dieťa nepracuje naplno a jeho práca je nedôsledná. Z psychologického hľadiska nie je nedostatočná motivácia závažný problém. Dospelí by sa mali začať znepokojovať vtedy, keď dieťa začne nosiť zlé známky a pritom sa zdá, že mu to vôbec nevadí. Je viac dôvodov, pre ktoré sa dieťaťu môže zhoršiť prospech či správanie v škole: poruchy učenia, šikanovanie spolužiakmi či problémy v rodinnom prostredí a citová nevyrovnanosť. Na druhej strane sú aj nadaní žiaci, ktorí sa môžu v škole nudiť. Vnímavý rodič si všimne zmeny v správaní, prežívaní dieťaťa a ak ich nedokáže zvládnuť, identifikovať alebo sa jednoducho potrebuje poradiť s odborníkmi, môže vyhľadať odbornú pomoc v Centrách pedagogicko - psychologického poradenstva a prevencie.
