Jiří Mádl, český herec, scenárista a režisér, si získal srdcia divákov už v mladom veku. Jeho kariéra sa začala v sedemnástich rokoch úspešnou rolou vo filme Snowboarďáci. Odvtedy prešiel dlhú cestu a stal sa nielen uznávaným hercom, ale aj režisérom a najnovšie aj spisovateľom. V tomto článku sa pozrieme na jeho detstvo, herecké začiatky, režisérsku prácu a literárne ambície, a tiež na jeho nedávnu rolu otca.
Skoré roky a herecké začiatky
Jiří Mádl sa narodil 23. októbra 1986 v Českých Budějoviciach. Po absolvovaní Biskupského gymnázia J. N. Neumanna v rodnom meste krátko študoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Ešte pred debutom na striebornom plátne sa príležitostne venoval herectvu v mládežníckych divadlách a neskôr sa objavil v niekoľkých krátkych filmoch.
Prelom v jeho kariére nastal s filmom Snowboarďáci (2004), kde zaujal divákov svojou charizmou a improvizačným talentom. Táto rola ho katapultovala medzi mladé herecké talenty a otvorila mu dvere k ďalším úspešným projektom, ako napríklad Rafťáci (2006) a Ro(c)k podvraťáků (2006).
Rozmanitosť hereckých úloh
Jiří Mádl sa neobmedzoval len na komediálne úlohy. Svoju hereckú všestrannosť preukázal aj v dramatických rolách. Vo filme eŠteBák (2012) stvárnil profesionálneho agenta, ktorý sa zaoberá odpočúvaním ľudí a zhromažďovaním kompromitujúcich materiálov. V historickej vojnovej dráme Colette (2013) prežil milostný príbeh v krutom prostredí koncentračného tábora. Jeho herecký talent sa prejavil aj v historickom filme Bathory (2008).
Režisérske ambície
Okrem herectva sa Jiří Mádl úspešne etabloval aj ako režisér. V roku 2014 debutoval snímkou Pojedeme k moři, ktorá získala Cenu českej filmovej kritiky za objav roka. Mádl vníma réžiu ako stresujúcu prácu, ktorá si vyžaduje matematické myslenie a schopnosť udržať v hlave množstvo detailov. Ako sám hovorí, režisér musí v hlave držať čas, musí si rozvrstviť čo a kam, koľko času venuje určitej scéne, pretože nedostane viac natáčacích dní, musí byť opatrný, musí vedieť, ako s kým hovoriť - inak sa hovorí s dieťaťom, inak so starším človekom, inak so štábom. Napriek tomu sa réžii plánuje venovať aj naďalej.
Literárna tvorba a inšpirácia
Najnovšie sa Jiří Mádl predstavil aj ako spisovateľ. Nedávno vydal svoj debutový román s názvom Přitažlivost planety Krypton. Kniha sa zaoberá témami ako vzťahy v online priestore, úzkosti a hľadanie identity. Sám autor priznal, že román sa začína konverzáciami na sociálnej sieti, v ktorých Martin a Veronika spomínajú na detstvo a zároveň sa delia o veci, ktoré zažívajú v súčasnosti. Mádl sa inšpiroval aj vlastnými skúsenosťami s úzkosťami a panickými atakmi, ktoré autenticky opísal v knihe.
Mádl vníma internet ako nástroj, ktorý má svoje limity a riziká. Ako sám hovorí, virtuálny priestor má svoje limity a nemyslí si, že sa na sociálnych sieťach dá vybudovať plnohodnotný vzťah. Zároveň však zdôrazňuje, že je na nás, ako sa k virtuálnemu svetu budeme správať. Ďalšou postavou, ktorá ho inšpirovala, je Superman. Ako sám hovorí, nie je vyslovene fanúšikom komiksov, ale myslí si, že Supermanovi chýba domov, o ktorý prišiel, a to aj napriek tomu, že sa stal slávnym u nás na zemi. Mádl už má v pláne aj ďalšiu knihu s pracovným názvom Moje láska Kiara.
Otcovstvo a súkromný život
V osobnom živote prežíva Jiří Mádl šťastné obdobie. Len nedávno sa stal otcom syna Františka. Matkou jeho syna je fotografka Kateřina Jirkovská, s ktorou mal nezáväzný pomer. Syna však vychováva aj on a chce ho dobre zabezpečiť.
Jiří Mádl je novopečeným otcom, aj keď v skutočnom živote zatiaľ nie, iba na filmových plátnach. V týchto dňoch vstupuje do kín film Denník moderného fotra, nakrútený podľa rovnomenného blogu a knihy Dominika Landsmana, otca zažívajúceho ťažké chvíle na rodičovskej dovolenke. Známy český herec, ale aj scenárista a režisér Jiří Mádl v ňom hrá utrápeného otca.
Ako hovorí, do sýtosti si pri nakrúcaní užil malé deti, keď prišiel na pľac, nejaké mu vždy strčili do rúk. Na nakrúcaní bolo celkovo päť alebo šesť malých detí, ktoré stvárňovali tú istú postavu. Film mapuje prvý rok dieťaťa, deti museli rásť, starnúť. Zároveň tam boli aj náhradníci, keď jedno dieťa veľmi plakalo, muselo nastúpiť druhé. Ale aj keď nehralo ani jedno z nich, dali mi do rúk nejaké dieťa. Stále tam pobiehali nejaké deti. Tu sa to týkalo detí a bolo to celé príjemne plienkovo-mliekovo-detsky nabité. Filmový pľac fungoval ako detský kútik. Aj ľudia, ktorí by v živote nepriniesli svoje dieťa do práce, ho tam mali.
Stretnutie s autorom a príprava na rolu
Poznali ste blog Dominika Landsmana Denník moderného fotra? Ako sa vám páčil? K tomuto projektu som bol prizvaný už pred siedmimi rokmi, nie som si istý, či vtedy už bola kniha, ale bol blog na internete, a ten som poznal. Postupne za tých sedem rokov príprav stúpala sláva denníčka. Nikdy som nečítal celú knihu, ale v Česku je to už evergreen. Keď má niekto dieťa, dostane túto knihu. Aj môj brat ju má doma na stole, lebo má doma dve malé deti, občas som do nej nakukol - už s vedomím, že v tom budem hrať. Nie, beriem to ako muníciu pre komédiu. Chodili sme teraz po Česku na predpremiéry filmu a ľudia na to veľmi dobre reagovali. Že u nich to bolo lepšie alebo horšie alebo sa tešili, že aj oni mali podobné zážitky so svojimi deťmi.
Svoje zážitky z rodičovskej dovolenky spisoval a vložil do nich veľa nadsázky, aby sa to dobre čítalo a bolo to vtipné. S Dominikom sme sa niekoľkokrát stretli, ale on je naživo veľmi tichučký. Veľa toho nenahovorí, skôr pozoruje. Vyzerá to tak, že sa veľmi hanbí. Ale potom som to pochopil. On vás pozoruje a dáva si v hlave dohromady, čo o vás napíše. Mali sme stretnutie, kde sme sa fotili, a on o tom potom napísal veľmi vtipnú príhodu.
Dostal za úlohu urobiť so mnou rozhovor, ale bola to vlastne taká poviedka prekladaná otázkami pre mňa. Písal to pre jeden časopis a vyšiel z toho ohromne zábavný článok. Písal o prvom stretnutí a trochu fabuloval, trochu hovoril pravdu. Myslím, že aj čitateľ po chvíli pochopí, že si fakt v niečom robí žarty a nemyslí to vážne.
Režisér Jan Haluza si pred nakrúcaním filmu dal podmienku, že scenár k filmu Denník moderného fotra napíše sám, aby doň vložil svoje osobné skúsenosti. Mám o jedenásť rokov mladšieho brata a okrem dojčenia som robil naozaj všetko a veľmi ma to bavilo. Bol som síce ešte iba chlapec, ale kúpal som ho, vozil som ho v kočíku po meste, uspával som ho… Bol to taký môj koníček. Ale aj zo samotného scenára. Ako nám hovoria ľudia na premiérach, každé to dieťa a rodičovstvo je iné, musel som stvárniť nejaký typ postavy. Tejto úlohe sa nedalo dať nič iné, iba energiu. Aby som bol oddýchnutý, hoci som hral nevyspatého, ale tá energia tam musela byť stále prítomná. Film má dynamiku a zvláštnu radosť zo života.
Prístup k herectvu a filmovej tvorbe
Dávala vám aj rodičovské rady pri nakrúcaní? Bolo to takto. Snažil som sa mať naozaj poctivý prístup k nakrúcaniu a za všetkými deťmi, ktoré vo filme mali účinkovať, som šiel domov, aby sa so mnou zoznámili, aby si ma „načuchali“, zvykli si na mňa. Išiel som s nimi aj von, aby si ma pamätali aj v inom prostredí. Myslím, že som s nimi nadviazal vzťah, bolo to také malé priateľstvo. Keď videli moju tvár, začali hneď vrieskať. Moja tvár symbolizovala nakrúcanie. Tu sa prejavila Tereza Ramba, čerstvá matka, ktorá bola stále dôležitá ako taká brzda. Stále mi dávala rady, čo mám robiť. Našťastie tie deti chytili Pavlovov reflex aj na jej tvár, takže plakali, aj keď prišla ona.
Čo myslíte, aký budete rodič? Budete otcovskú rolu vedieť brať s nadsázkou? My sme mali obrovskú voľnosť. Mám pocit, že mamka začala ťahať záchrannú brzdu výchovy, až keď som mal pätnásť. Samozrejme, že vtedy bolo neskoro. Keď som vychovával mladšieho brata, bol som dosť upätý rodič, taký úzkoprsý. Nič som ho nenechal robiť, staral som sa oňho až príliš. Dúfam, že keď budem mať vlastné dieťa, budem to brať menej vážne.
Ešte sa vrátim k Tereze Ramba, hrali ste spolu ešte dávno v Rafťákoch, odvtedy ešte v niekoľkých filmoch. Je pre mňa „skorosestra“ alebo možno aj sestra, naše rodiny sú už rôzne prepojené. Oslavujeme spolu narodeniny, Silvestre a tak podobne. Keď niekto potrebuje požičať byt, napríklad moji súrodenci, bývajú u nej, jej súrodenci bývajú u nás. Mám pocit, že má kľúče od môjho bytu. Je to dlhodobý vzťah, naša väzba je obrovská, radi sa vídavame.
Myslím si, že celkom dosť. Zatiaľ som nemusel nejako veľmi pribrať alebo schudnúť, až na jednu výnimku, ale to nebolo nič drastické. Idem tomu oproti, dokonca vyžadujem väčšiu zmenu osobnostných rysov, u režiséra sa snažím vybojovať si, aby bola moja postava niečím výrazná. Doma sa potom pripravujem. Sám si rolu skúšam, nakrúcam sa pri tom a analyzujem si na videu, čo robiť a čo nie. Mňa to tak vyčerpáva, že nemôžem točiť stále. Nakrúcam jednu-dve veci za rok a to mi stačí. Pri hraní sa vlastne hrám, nemám to ako jediné zamestnanie. Bojím sa, že keby som stále niečo nakrúcal, potom ešte hral v divadle, stala by sa z toho rutina.
Je rozdiel aj v tom, že ste neherec a skúsenosti ste získavali za pochodu? V začiatkoch som cítil istý deficit niečoho, nie až takého vážneho. Teraz to už asi beriem skôr ako výhodu. Mojou najväčšou výhodou ako herca aj režiséra je, že toho mám veľa napozeraného. Som filmový fanúšik a odmalička sú filmy a hranie súčasťou mojej DNA.
Robili ste si aj filmové rozbory? Analyzovali ste filmy viac do hĺbky?
Čo sa týka scenáristickej práce, tú ste študovali v New Yorku. Výborná, dokonca si myslím, že pre moju tvorbu úplne zásadná. Scenár k prvému filmu Pojedeme k moři som napísal ešte predtým, než som tam šiel študovať, ale to beriem ako dar zhora. Myslím si, že keby som nešiel na tú filmovú školu do New Yorku, už by som ďalej nepísal. Pri ďalších filmoch viem presne, ako som sa do toho dostával, ako som hľadal štýl rozprávania. To je lepšie, lebo potom môžete pristúpiť k akejkoľvek látke a spracovať ju. Pretože keby som znova čakal na „dar zhora“, ďalší scenár by som zrejme napísal tak o 20 rokov. Pre mňa bol ten New York zásadný. Myslím, že som mal šťastie na výborný ročník, na úžasných učiteľov.
Určite to spracovanie, pretože tém je veľa, omnoho viac záleží na tvare príbehu. Často niekto povie: „To je téma na film!“ Áno, môže byť zaujímavá téma, ale často je vhodná skôr do správ alebo pre dokument. Film je predovšetkým o dileme hlavného hrdinu. Dráma je pre mňa skôr dilema hrdinu, než nejaké utrpenie. Sú témy, o ktorých je dôležité hovoriť. Ale v prípade filmu je dôležité rozprávať príbeh, ktorý by vám ponúkol nejaký nový pohľad na danú tému. Alebo vám ponúkne ten pohľad tým, že vás do toho príbehu zahrnie a prežívate ho s hrdinami.
Pri vašom debutovom autorskom filme Pojedeme k moři ste pracovali s detskými hercami. Ja som si na tých deťoch vybudoval svoj režijný štýl. Ešte pred nakrúcaním som režíroval kastingy, pri ktorých sme vyberali hercov do filmu, už tam som musel nejakým spôsobom komunikovať. Myslím si, že sa to prenieslo aj do mojej ďalšej práce - dospelým hercom to vysvetľujem rovnako ako deťom. Ale má to aj výhody, zahŕňate v tú chvíľu úplne všetko. Podľa mňa sa to normálne nerobí, hercovi zvyčajne vysvetlíte, ako to má vyznieť a necháte to už na ňom. Mám pocit, že hercom nenechávam toľko priestoru, ale myslím, že im to neprekáža. Necítia sa tým zviazaní, cítia to tak, že ich vediem. Za to určite vďačím skúsenosti s deťmi. Nikdy som na pľaci nezakričal, a ak áno, určite nie na hercov. Ja si hercov vážim a dokážem sa do nich vžiť, tým, že som herec.
Keď ste nakrúcali svoj druhý film Na streche, mali ste zase zaujímavú skúsenosť v tom, že jedného hlavného hrdinu stvárnil známy herec Alois Švehlík a druhý bol neherec, Duy Anh Tran. Pre mňa to nebol zase taký rozdiel. Keď si vyberáte hercov do filmu a hľadáte nehercov, kasting prebieha inak, je podrobnejší. Pred nakrúcaním potom s nehercom potrebujem skúšať, viac to doňho „dostávať“. Navyše, neherec, ktorý tam hral Vietnamca Songa, toho odvtedy nakrútil veľa, roztrhlo sa vrece s ponukami. To nie je náhoda, človek musí disponovať nejakými kvalitami. Len čo si človek začne trochu veriť a cíti, že ho nepustím niekam, kde by to nebolo dobré, nie je nervózny a dokáže akoby letieť na autopilota.
DENNÍK MODERNÉHO FOTRA - oficiálny HD trailer
Inšpirovali ste sa pri režisérskej práci režisérmi, s ktorými ste predtým nakrúcali? Bol by som rád, keby to tak bolo. Ja mám - pre réžiu bohužiaľ a pre herectvo našťastie - tieto profesie úplne oddelené. Bolo by skvelé, keby som si zo spolupráce s Jakubiskom, Nvotom či so Slámom vedel niečo zobrať. Ale vtedy som o réžii vôbec neuvažoval a ani teraz, keď som na pľaci, takto vôbec nepremýšľam.
Počas pandémie ste nakrútili krátkometrážny seriál Miluju tě, Pucinko, so slovenským kameramanom Martinom Žiaranom, kde sú hlavné postavy zubné kefky. Robil som vtedy mnoho charitatívnych projektov, snažil som sa pomáhať seniorom a podobne. Volal som s producentkou a vravela mi, že to je všetko fajn, ale mali by sme sa prejaviť ako „entertainement business“ a ľudí najmä pobaviť. Rozmýšľal som, čo by sa dalo robiť, pretože nebolo možné nakrúcať s hercami, všetci šili rúška a boli veľké obmedzenia. Chodil som po byte a rozmýšľal, o čom by to mohlo byť.
Rozmýšľal som potom ďalej, čo pre mňa kefky symbolizujú - je to intimita a blízkosť. Pamätám si, že keď som sa rozišiel so slečnou, s ktorou som bol dlho, najsmutnejší bol pohľad na zubnú kefku - zrazu bola iba jedna. Tak som to poňal ako love story, začal som písať a zohnal si kolegov. Keďže sa nič nenakrúcalo, mal čas. Martin aj ďalší dvaja kolegovia. Bola to radosť. Výborné, je to aj veľmi sledované. Hoci mall.tv neuvádza počty zhliadnutí, ja ich viem a sú obrovské. Mám z toho radosť. Premýšľal by som, že by som urobil rovnomenný celovečerný film, stále sa s tým nápadom pohrávam. Najmä preto, že sa to chytilo veľmi dobre medzi deťmi. Seriál majú rady a hrávajú sa teraz so zubnými kefkami.
Ako režisér ste členom Európskej filmovej akadémie, čo to pre vás znamená? Ako akademik mám prístup ku všetkým tým filmom, môžem si ich pustiť zo servera, kde sú uložené. To je veľká výhoda. Ale nehlasujem vždy.
Pripravujem svoj tretí film, volá sa Vlny. Je podľa skutočnej udalosti, výrazne väčší, než tie prvé dva. Teraz cestujeme s Denníkom moderného fotra kade-tade, počas troch dní sme prešli tri mestá, to ma dosť vyčerpáva. Do toho po prvý raz v živote píšem knihu. Veľmi ma to baví.
