Viliam Záhora sa narodil 25. januára 1930 v Bzinách pri Dolnom Kubíne. Pochádzal z nábožnej katolíckej rodiny. Otec Štefan pracoval na železnici, väčšinou na širokorozchodnej trati na východnom Slovensku. Matka Mária bola v domácnosti: „Mama bola z Malatinej z jedenástich detí. Keď mala 12 rokov, starý otec povedal: ,Už ti narástli krídelká, pôjdeš do služby!‘ Bola v službe na Liptove. Stará mama ju tam zašikovala. Najradšej slúžila u Židov, lebo boli inteligenti a tam sa aj dosť naučila. Aj boli láskavejší a ľudskejší.“ Neskorší agresívny antisemitizmus bol podľa pamätníka dôsledkom najmä dobovej propagandy. Podľa Viliama ľudia, aspoň v ich obci, mali Židov radi, lebo to boli poctiví a čestní ľudia. Viliamovo detstvo bolo pekné, ale pomerne tvrdé. Aj ich dedinu postihla druhá svetová vojna a prešiel cez ňu vojnový front.
Kritický postoj má k neuváženým akciám partizánov najmä po potlačení Slovenského národného povstania, na ktoré reagovali brutálnymi represiami Nemci. „Keď ustupovali Nemci, vyhodili kostol do vzduchu a zatarasili cestu, aby Rusi nemohli prejsť. Tak tí museli chodiť cez kopce okolo Dolného Kubína.“ Viliam je veľmi hrdý na to, že aj jeho zásluhou a rukami sa dal kostol po vojne do poriadku.
Viliam po vojne študoval na gymnáziu v Dolnom Kubíne. Už počas maturitného ročníka pocítil praktiky nastupujúceho komunistického režimu. Vyhrážali sa mu, že bude musieť absolvovať opravnú skúšku, nie kvôli vedomostiam, ale kvôli tomu, že odmietal vstúpiť do Československého zväzu mládeže. Pamätá si aj na začiatky prenasledovania katolíckej cirkvi a na Katolícku akciu na dolnej Orave: „My sme ako študenti chodili strážiť pána monsignora Viktora Trstenského, kňaza v Dolnom Kubíne. Niekoľko desiatok ľudí ho strážilo každú noc. Potom ho vylákali do Vyšného Kubína, ale ľudia sa to dozvedeli, tak tam prišlo ešte viac ľudí a bránili ho!“ Trstenského museli pod tlakom veriacich, ktorí si svojho kňaza bránili, prepustiť, ale stále bol pod dohľadom komunistických orgánov.
Na katolíckej Orave obyvateľstvo pomáhalo kňazom a rehoľníkom, ktorým hrozilo prenasledovanie zo strany komunistov. Viliamova rodina, hlavne jeho mama, pomáhala ukrývať pátra Babína, ktorý mal utiecť cez Poľsko na západ, aby informoval Vatikán, ako sa v Československu správa komunistická moc ku katolíckej cirkvi. Útek sa ale nepodaril a páter sa musel ukrývať.
Viliam ovplyvnený verbistom pátrom Vojtechom Bošanským, ktorý bol neskôr odsúdený komunistickým režimom, odišiel do Nitry a chcel sa stať rehoľníkom. Ako novic Spoločnosti Božieho slova v kláštore na Zobore zažil aj tzv. Barbarskú noc z 13. na 14. apríla 1950: „Bolo nás 32 novicov a prišli eštebáci, mali také dlhé kabáty a pištole nám v noci priložili k čelu. Celé to trvalo päť či desať minút. Celý Zobor obsadilo vojsko. Eštebáci sa potom niekam vytratili a dvaja žandári nás pri autobuse strážili. Nakoniec našťastie nesmerovali na Sibír, ale Viliama odviedli do Kostolnej pri Trenčíne a potom pol roka pracoval na stavbe Priehrady mládeže pri Púchove.
Robota tu bola pomerne náročná, ale režim nebol až taký prísny. Nemohli však dostávať žiadne listy a ani rodičia netušili, kde ich deti sú. Viliamovi sa dokonca podarilo ujsť domov. Jezuitskí novici mu poradili že o polnoci sa dá ujsť cez Váh: „Dostal som sa na vlakovú stanicu a došiel som domov. Všetci ma obklopili, kde som a čo som o sebe nedal vedieť. Ako som im mohol dať vedieť, keď sa nedalo. Aj kamaráti ma obklopili, ako tam je a čo tam je.
Po pol roku ich bez ďalších vyjadrení pustili domov. Viliam si myslel, že už natrvalo. Odišiel do Košíc, lebo sa plánoval prihlásiť na tunajšiu lekársku fakultu. Prenocoval u kamaráta, ktorý študoval za lesníka a pochádzal z katolíckej rodiny. Atmosféru strachu tej doby asi najlepšie ilustruje, že mal na izbe nad posteľou vyvesený obraz Stalina. „Ja hovorím: ‚Jozef, ale vieš, kto to je Stalin, keď ho tu máš nad hlavou?‘ Povedal: ‚No vieš, ale tu majú niektorí vysokoškoláci takú právomoc, že môžu aj profesorov poslať do basy.
Viliam sa samozrejme k štúdiu medicíny nedostal: „Ja som sa vrátil domov a už ma čakal list, že mám narukovať a ísť do Žiliny na vojenský odvod. Tak som sa rýchlo obliekol a utekal som do Žiliny. Tam už čakali vojaci aj so samopalmi. Čakali ho trestné Pomocné technické prápory (PTP).
Prísahu a výcvik absolvoval v Libave. Z Libavy opäť vlakom a opäť v noci do Plzne, kde strávil pol roka. Rozširovala sa tu vojenská nemocnica, Viliam robil pomocné robotnícke a stavebné práce. Na Plzeň si pamätá ako na silne protikomunisticky a protisovietsky naladené mesto: „Tam po Plzni som si všimol nápisy, že: ,Pryč s Rusy, nás oslobodili Američané!‘ Aj po kasárňach boli také odkazy. Na Slovensku to bolo vtedy nepredstaviteľné!“ Z Plzne boli opäť v noci prevezení do Přerova, kde stavali vojenské letisko. Napokon sa Viliam dostal do bane Hlubiná v Orlovej, kde boli podmienky a práca jednoznačne najťažšie: „To nechcem ani hovoriť, na to sa ťažko spomína.“ Bolo tu vyše tisíc „pétepákov“ a strážení boli viac než sto príslušníkmi ľudových milícií vyzbrojených samopalmi a okolo areálu boli 4 guľometné hniezda.
Z množstva absurdít si dodnes pamätá na veľký nápis „Pracovný tábor Sokolovo“. Čo robil v Orlovej, to dodnes netuší. Viliam si pamätá aj na incident, ktorý sa stal na rannom školení, keď jeden chlap v tme zhodil obraz Stalina: „Hneď mu dali želiezka na ruky a dali ho do tej ich eštebáckej kancelárie, či čo tam mali. Tam ho zmlátili tak, že bol celý čierny.
| Názov jednotky | Miesto | Dĺžka služby | Charakter práce |
|---|---|---|---|
| PTP | Kostolná pri Trenčíne, Priehrada mládeže | 6 mesiacov | Stavba |
| PTP | Plzeň | 6 mesiacov | Pomocné robotnícke a stavebné práce |
| PTP | Přerov | Neurčené | Stavba vojenského letiska |
| PTP | Báň Hlubiná, Orlová | Neurčené | Práca v bani |
Za najväčší výsmech z čias jeho služby v PTP považuje slávnostnú prehliadku na Deň baníkov, ktorú zorganizovali na počesť vtedajšieho ministra národnej obrany Alexeja Čepičku. Pred ním sa museli príslušníci PTP producírovať, pochodovať, cvičiť a podobne. Väzni sa museli takto predvádzať pred svojim väzniteľom: „Človek vie byť horší ako zviera, lebo zviera nemá rozum, zabíja len z inštinktu, pre hlad a pre mláďatá. Človek ubližuje úmyselne, premyslene a zákerne.“ Pamätá si aj, že každý mesiac jeden alebo dvakrát robili aj v nedeľu. Jeden deň si ich po jednom volali do kancelárií: „Že ak podpíšeme na tri roky do bane, pustia nás do civilu! Ja hovorím: ‚Viete čo?
Viliamovi sa služba v PTP podpísala aj na zdraví, mal polypy, ktoré strašne krvácali. Pamätá si na to, že lekár bol z Prešova a jediný dostupný liek bol acylpyrín, ktorým musel liečiť všetko. Nakoniec ho operovali vo vojenskej nemocnici v Ružomberku pod dozorom jedného eštebáka. V nemocnici bol týždeň a nakrátko sa stretol aj s mamou. Po operácii nemal čas na dostatočné zotavenie a hneď musel nastúpiť do bane.
Nakoniec sa po takmer štyroch rokoch dostal na slobodu: „Kamarát neveril, že ideme domov, a nechcel sa ani obzerať do tábora. Ešte ani keď sme boli na stanici v Orlovej, nemohol uveriť, že ideme domov. Na PTP sa spomína Viliamovi veľmi ťažko. Aj keď príhod bolo veľmi veľa, podľa jeho slov dosť aj na knižku. Neboli by to však príhody v štýle smiech cez slzy, ktoré vyvoláva aj známy film Černí baroni. Najslávnejší „Čierny barón“, autor knihy a predlohy filmu spisovateľ Miloslav Švandrlík (1932 - 2009), nikdy neslúžil v PTP, ale v 1. trestnom prápore na Zelené Hoře u Nepomuku v rokoch 1953 - 1955. Jeho vykreslenie pomerov v PTP skutočným „pétepákom“ viac uškodili ako pomohli, pretože vytvorili vo verejnosti obraz, ktorý s pomermi najmä v kulackých či ťažkých PTP nemal veľa spoločného.
Po návrate do civilu sa Viliam prihlásil do fabriky v Mokradi, kde robil v zlievarni. Mohol pracovať aj na sústruhu, ale podnikový kádrovák mu povedal, že pre neho je to príliš dobrá robota. Viliam sa však nedal a popri robote vyštudoval strojnícku priemyslovku v Ružomberku a zamestnal sa v Závodoch ťažkého strojárstva (ZŤS) v Dubnici nad Váhom, kde istý čas aj žil. Neskôr sa vrátil na Oravu a pracoval ako zámočník, potom aj bezpečnostný technik v Istebnom a Širokej. Nikde to však nemal ľahké, komunisti pracujúci vo fabrikách sa vždy na neho zamerali a nedali mu pokoj: „Tí, čo boli komunisti, tí sa len flákali. Nemali žiadne školy, ani vedomosti či schopnosti, ale mali funkcie. Mali často stranícke schôdze, ale nie zo straníckych peňazí, ale závodných.
Veľkú úľavu pre neho predstavovala Nežná revolúcia v roku 1989, keď konečne padol komunistický režim. Z vývoja po roku 1989 je však sklamaný, negatívne hodnotí hlavne obdobie vlády Vladimíra Mečiara. Nechápe však, ako môže niekto na minulom režime vidieť pozitíva a tvrdiť, že sa vtedy žilo lepšie. Odsudzuje a opovrhuje všetkými totalitnými diktatúrami, ktoré ničili v 20. Svojím väzniteľom už dávno odpustil, ale nezabudol. V septembri 2017 dostal pamätnú medailu Ministra obrany SR II. stupňa v rámci pietnej spomienky v Žiline pri príležitosti 67. Celý život pre neho veľmi veľa znamená viera a podľa vlastných slov sám pocítil existenciu a prítomnosť Boha. V súčasnosti pociťuje práve nedostatok viery, a to hlavne u mládeže. Je ženatý, s manželkou Margitou žije na dôchodku v Bzinách.