Arciknieža Karol bol v čase smrti svojho brata cisára a kráľa Jozefa I. v Španielsku, kde bojoval o kráľovský trón proti svojmu príbuznému Filipovi V. Celá uhorská krajina bola v tom čase po nedávnom povstaní Františka II. Rákócziho rozvrátená a zbedačená. Karol sa po návrate poponáhľal, aby sa dal korunovať za kráľa Uhorska. Korunovačné klenoty, ktoré boli už deväť rokov pred Rákócziho povstalcami bezpečne uložené vo Viedni, previezli zase na Prešporský hrad. Karol zvolal na 3. Apríla 1712 korunovačný snem. Zasadal celý mesiac, kým sa rozhodlo, že slávnostný akt sa vykoná 22. Mája 1712.
Pred korunováciou vydal Karol korunovačný diplom, ktorý obsahoval iba päť bodov. Panovník si neželal, aby ho pri príchode na korunováciu slávnostne vítali s vojskom. A tak na hraniciach postavili iba slávnostne ozdobený stan, v ktorom nastávajúceho kráľa privítal kalocsský biskup Imrich Csáky s vybranými magnátmi. Po privítaní zazneli fanfáry a z blízkeho hradu sem doľahla hrmenie čestnej salvy z hradných diel. Sprievod prekročil Dunaj po loďkovom moste a pobral sa okolo mestských hradieb k Michalskej bráne a odtiaľ na kráľovský hrad. Korunu a ostatné korunovačné klenoty priviezli z hradu do mesta deň pred korunováciou a uložili ich v sakristii. Při hlavnej bráne chrámu mali stráž dvaja rakúski a štyria uhorskí šľachtici.
Korunovačná slávnosť sa uskutočnila vo zvyčajnom poriadku, nebolo treba sa však stavov pýtať na súhlas voľby za kráľa. Karola III. korunoval prímas, ktorý nebol uhorského pôvodu. Bol to kardinál August Christian, knieža zo Saska. Po vykonaní obradov v dóme sv. Martina sa sprievod pobral do františkánskeho kostola. Tam boli pripravení šľachtici, ktorí sa mali stať rytiermi Zlatej ostrohy. Po zvyčajnej prísahe, ktorá sa odohrala za hradbami města před nedávno založeným kláštorom milosrdných bratov a po ceremoniáli na korunovačnom kopčeku nasledovala slávnmostná hostina v arcibiskupskej rezidencii. Po korunovácii sa Karol III. vrátil na hrad cez novú slávnostnú bránu, ktorú postavili při príležitosti jeho korunovácie. Keďže Karol III. bol aj rímskym cisárom, nová brána mala pripomínať antické triumfálne oblúky rímskych cisárov staroveku.
Osobnosť a panovanie Karola III. uhorského
Karol III. (ako rímsko-nemecký cisár Karol VI.) sa narodil 1. októbra 1685 vo Viedni. Bol druhým žijúcim synom cisára Leopolda I. a jeho tretej manželky Eleonóry Magdalény Falcko-neuburskej. V čase svojho narodenia nebol prvým následníkom trónu, keďže jeho starší brat Jozef bol predurčený stať sa budúcim cisárom. Karol nemal spočiatku veľké vyhliadky na zisk koruny.
Situácia sa zmenila, keď mal Karol 15 rokov. V roku 1700 zomrel bezdetný španielsky kráľ Karol II. z rodu Habsburgovcov. Súčasťou jeho testamentu bolo ustanovenie za nástupcu vnuka francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Toto rozhodnutie vyvolalo rozsiahly konflikt známy ako vojna o španielske dedičstvo. V roku 1704 sa jeho otec rozhodol vyhlásiť Karola za španielskeho kráľa, čím sa zapojil do vojny.
Po smrti svojho brata Jozefa I. v apríli 1711 sa Karol stal dedičom habsburskej monarchie. V októbri 1711 bol zvolený za rímsko-nemeckého cisára (ako Karol VI.) a 22. mája 1712 bol v Bratislave korunovaný za uhorského kráľa (ako Karol III.). Sľúbil uhorskej šľachte, že v prípade vymretia habsburskej dynastie v mužskej línii bude mať šľachta právo zvoliť si panovníka.
V roku 1714 sa Karol musel vzdať španielskej koruny, avšak ako kompenzáciu získal územia v Taliansku a Španielske Nizozemsko. Napriek svojmu predchádzajúcemu záväzku voči uhorskej šľachte sa Karol III. usiloval zabezpečiť uhorský trón pre Habsburgovcov za každú cenu.
V roku 1713 vydal tzv. pragmatickú sankciu, ktorá deklarovala nedeliteľnosť habsburskej monarchie a upravovala systém nástupníctva aj v ženskej línii. Tento zákon bol vydaný v čase, keď ešte rátal s narodením mužského potomka. V roku 1716 sa mu narodil syn, ale po polroku zomrel. Následne sa mu narodili už len dcéry, z ktorých sa dospelosti dožili Mária Terézia a Mária Anna.
Počas svojho takmer tridsaťročného panovania sa Karol III. často nezdržiaval v Bratislave, keďže bol zamestnaný vojenskými konfliktmi na Balkáne a povinnosťami vo Viedni. Jeho vláda, hoci sa začala s nádejami na posilnenie monarchie, čelila vnútorným slabostiam.
Korunovácia v Bratislave
Bratislava sa stala korunovačným mestom uhorských kráľov po obsadení Budína Osmanskou ríšou v roku 1526. Po bitke pri Moháči sa Bratislava stala centrom uhorskej moci a korunovačným mestom. Gotický Dóm svätého Martina slúžil ako korunovačný chrám, kde sa v rokoch 1563 až 1830 uskutočnilo 10 korunovácií kráľov, jednej vládnucej kráľovnej a siedmich kráľovských manželiek.
Posledným Habsburgom na španielskom tróne a prvým španielskym kráľom na uhorskom tróne bol Karol III. Jeho korunovácia v Bratislave sa uskutočnila 22. mája 1712. Budúci panovník Karol III. bol už ako dvojročný prítomný na korunovácii svojho staršieho brata Jozefa I. v roku 1687.
Po korunovácii v Dóme svätého Martina sa Karol III. s korunovačným sprievodom vydal cez mesto ku Kostolu františkánov. Počas sprievodu sa medzi ľudí hádzali peniaze a pamätné mince, piekli sa voly a z fontány tieklo víno. V Kostole františkánov kráľ pasoval nových rytierov Zlatej ostrohy. Súčasťou korunovácie bol aj ceremoniál na korunovačnom pahorku pri Dunaji, kde kráľ symbolicky švihal mečom na všetky svetové strany, čím prisľúbil obranu krajiny.
Po korunovačnom obrade nasledoval obed v arcibiskupskom paláci podľa španielskej etikety, kde Karol VI. ako cisár a uhorský kráľ obedoval sám. Obyvatelia Bratislavy hodovali až do rána. Manželka panovníka, Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská, sa korunovácie nemohla zúčastniť, pretože v tom čase obhajovala práva svojho manžela na španielsky trón v Španielsku. Po návrate do Viedne bola v októbri 1714 korunovaná za uhorskú kráľovnú v Dóme svätého Martina.
V roku 1723 vyhlásil Karol VI. pragmatickú sankciu, ktorá umožnila dedičstvo habsburského rodu aj v ženskej línii. Uhorský snem túto sankciu schválil v roku 1723 výmenou za iné privilégiá, ako napríklad oslobodenie uhorskej šľachty od platenia daní a povinnosti vydržiavať armádu.
V roku 1714 uzavrel Rastattský mier s Francúzskom, čím ukončil vojnu o španielske dedičstvo. Veľkú prestíž si získal vojnou proti Osmanom v rokoch 1716 - 18, po ktorej monarchia územne expandovala na Balkán.
V roku 1712 bol Karol III. korunovaný za uhorského kráľa v Bratislave. Sľúbil, že uhorská koruna neopustí hranice Uhorska a že Uhorsku sa pričlenia územia vydobyté od Turkov.
Osobnosť a povahu Karola VI. značne ovplyvnil jeho pobyt v Španielsku, kde si zvykol na španielsky dvorský rituál. Bol veľmi zbožným katolíkom a za jeho vlády sa v monarchii rozpútala ďalšia vlna rekatolizácie.
Karol III. bol posledným mužským príslušníkom habsburskej dynastie. Manželstvom jeho dcéry Márie Terézie s Františkom Štefanom I. Lotrinským sa habsburský rod spojil s lotrinskou dynastiou.
Na líci mince z roku 2012, ktorá pripomína 310. výročie korunovácie Karola III., je zobrazený výjav z korunovačného sprievodu a architektonické dominanty Bratislavy spojené s korunovačným aktom. Na rubovej strane mince je portrét kráľa Karola III. doplnený uhorskou kráľovskou korunou a dobovým zobrazením Bratislavského hradu.