Deti sú najväčším požehnaním, ktoré nám Boh dáva. Sú darom, ale aj zodpovednosťou - máme ich viesť, kázniť, učiť a starať sa o ne. No zároveň si musíme uvedomiť, že nám nepatria. Deti sú najväčším požehnaním, ktoré Boh dáva. Abrahám sa pýtal: „Čím ma požehnáš?“ A Boh mu odpovedal - vlastnými deťmi. Čo to znamená? Žalm 128 to potvrdzuje: požehnaný muž má rodinu, jeho žena je ako úrodný vinič a jeho synovia ako mladé olivy okolo stola. Boh túži, aby sme videli svoje deti i vnúčatá a mali naplnený život.
Dnes sa na to spoločnosť pozerá inak. Hodnoty sa menia, ale Božie slovo zostáva rovnaké. V Lukášovom evanjeliu Ježiš hovorí: „Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im.“ Deti sú dar, nie bremeno. Nie sme majiteľmi svojich detí, ale správcami. Boh nám ich zveril, aby sme ich viedli, učili a pomáhali im objaviť ich poslanie. Nemáme ich formovať na svoj obraz, ale hľadať, čo pre ne pripravil Boh.
Výchova detí nie je len o starostlivosti, ale aj o vedení slovom. Podobne v Prísloviach 6 Dávid odovzdáva múdrosť svojmu synovi Šalamúnovi. Galaťanom 4:1 nám pripomína, že sme správcami svojich detí. Tak ako Boh vedie nás, aj my máme viesť ich. Najdôležitejšie, čo im môžeme dať, nie je majetok, ale poznanie Boha. Lebo práve to formuje ich život a dáva im skutočný smer.
Kľúčové aspekty kresťanskej výchovy
Učiť deti poslušnosti je nevyhnutné. Poslušnosť neznamená slepé vykonávanie príkazov, ale dôveru. Dieťa počúvne, pretože vie, že ho rodič miluje a chce preňho to najlepšie. Príslovia 23:12-14 hovoria o výchove: „Upriam svoje srdce na výchovu a svoje uši na poučné výroky.“ Láska k dieťaťu zahŕňa aj správne napomenutie. Príslovia 13:24 jasne hovoria, že ten, kto skutočne miluje, aj včas vychováva. Trest nie je prejavom hnevu, ale nástrojom, ktorý pomáha dieťaťu pochopiť dôsledky svojho konania. Výchova musí byť vyvážená - plná lásky, ale aj pevnosti.
Efezanom 6:1-3 nám pripomína dôležitosť úcty k rodičom: „Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo tak je to spravodlivé. Cti si otca i matku - to je prvé prikázanie s prísľubom, aby sa ti dobre vodilo a aby si dlho žil na zemi.“ Keď si ctíme rodičov, dávame vzor aj našim deťom.
Ak do detí vkladáme múdrosť, neskôr ich bude viesť aj bez našej prítomnosti. Keď sa ocitnú v rôznych situáciách, budú vedieť, ako sa správne rozhodnúť. Prikázanie je lampou, poučenie svetlom a dohováranie cestou života. Boh nás vyzýva, aby sme viedli svoje deti - sme ich vodcovia, ktorí majú smerovať ich životy. Najlepším spôsobom, ako to dosiahnuť, je byť pre ne príkladom. Deti si nevšímajú len naše slová, ale najmä naše činy. Keď vidia, že sa riadime tým, čo hovoríme, sú ochotné to opakovať.
V 5. Mojžišovej 4:9 čítame: „Len sa maj na pozore a poriadne sa chráň, aby si nezabudol na to, čo si na vlastné oči videl... Pouč o tom svojich synov a vnukov.“ Naša úloha je odovzdávať ďalej to, čo sme zažili s Bohom. V 2. Korinťanom 12:14 čítame, že rodičia majú zhromažďovať poklady pre svoje deti. Tieto poklady sú všetko, čo vieme o Bohu - a práve to máme odovzdať svojim deťom, aby aj ony poznali Boha a vedeli, ako sa nechať viesť.
Božie slovo nás vedie k tomu, aby sme káznili deti, aby neboli roztopašné. Ef 6:4 hovorí: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi.“ Hoci je káznenie prísne, prináša dobré ovocie a formuje hodnotných ľudí. Vložme do detí pevné základy, aby sa ich život vyvíjal správnym smerom. Ako Dávid upomínal Šalamúna, aby hľadal Boha celým srdcom, aj my máme v deťoch rozvíjať ich talenty na budovanie Božieho kráľovstva.
5 štýlov rodičovstva a ich vplyv na život
Vidieť vlastné dieťa, že žije zle, je pre rodiča jedno z najväčších sklamaní. Mnohokrát je to jedno z najťažších a najnešťastnejších období, ktoré si môžeme prežiť. Preto je kľúčové viesť deti k láske - k láske k Bohu.
Láska k Bohu ako základ života
5. Mojžišova 6:1-9 nám pripomína, že máme milovať Boha celým srdcom, dušou a silou. Nejde len o to, čo im hovoríme, ale ako to prežívame a ako to vkladáme do každodenného života. Každý okamih je príležitosťou na to, aby sme Božie slovo a hodnoty vnášali do ich života - či už sedíme doma, ideme na ceste, alebo sa chystáme spať či vstávať.
Ježiš v Zjavení 3:19 hovorí: „Ja všetkých, ktorých milujem, karhám a prísne vychovávam. Buď teda horlivý a kajaj sa!“ Tak ako Božie slovo nás napomína a vychováva z lásky, tak aj my máme viesť naše deti s láskou, aby sa nechali formovať a viesť Božím slovom. Apoštol Pavol nás povzbudzuje, že aj v napomínaní máme cieľ - nie hanobiť, ale povzbudzovať a napomínať, ako milované deti. Ak všetko robíme z lásky, prinesie to fantastické ovocie. Uvidíme požehnanie v živote našich detí.
Pieseň piesní: Symbol ľudskej a Božej lásky
Pieseň piesní je v Biblii považovaná za skvost. V hebrejskom origináli sa nazýva superlatívom ako najväčšia, najkrajšia, pravá a najdokonalejšia pieseň. Hoci je jednou z najkratších, patrí k múdroslovným knihám, aby ústami milujúcej ženy ospevovala múdrosť ľudskej lásky.
Už na začiatku Piesne piesní sa nachádza slovo bozk, dokonca v množnom čísle: zľúbaj ma bozkami svojich úst (Pies 1, 2). Bozk je prejav intímneho ľudského zväzku, ale aj priateľstva, dôvery a lásky. Veľpieseň rozpráva predovšetkým o ľudskej láske, aby poukázala na jej svätosť. Na to, že láska muža a ženy je oslavou a zároveň vrcholom celého stvorenstva. Nespočet bozkov môže poukazovať na opravdivú ľudskosť, ktorá v sebe nesie smäd po kontinuite a istý druh nenaplnenia - kto z nás by ho nepoznal?! Preto si nevesta z Piesne piesní žiada nie jeden, ale mnoho bozkov. No ako každý symbol, ani bozk nie je dokonale výstižný. Veď existujú aj falošné bozky.
Hoci Veľpieseň hovorí o absolutizujúcej láske muža a ženy, zároveň je hlboko ľudská. Približuje nám i neistotu, boj či váhanie nevesty, ktorej sa v hlave pletie spomienka na milého so snom o Šalamúnovi. Tá druhá je ilúziou lásky, lebo v jej strede nie je niekto iný, ale vlastné „ja“. Niečo ako keď dievča, hoci nevinne, sníva, že si po ňu príde princ na bielom koni. Milujúci pastier ju však volá von. Vyjsť zo svojich snov, zo svojej komôrky, zo svojich naviazaností. A to sa jej - ako ani nám - hneď nechce. S podobnými ilúziami o láske musíme zápasiť všetci. Nevesta svoj boj šťastne zvládla aj preto, že už zakúsila lásku milého. Zažila to intímne dueto - nie trio, ani „mono“ či „homo“ -, v ktorom on bol kráľom a ona kráľovnou. Preto obaja, ako na počiatku v raji, predstavujú krásu prvotného vzťahu muža a ženy, alebo plne vykúpeného vzťahu, lebo pravá láska je vždy čistá.
Keď začneme explicitné metafory v Piesni piesní transformovať na lásku Boha k človeku, odrazu je to celkom iná Pieseň piesní. Už to nie je text o silnom erotickom, telesnom vzťahu, sexuálnom splynutí muža a ženy, ale je tu zrazu rozmer nad rozmermi, význam nad významami - a to je úžasná a vášnivá láska Boha k ľuďom. Boh je do nás zamilovaný a vyznáva sa nám zo svojej lásky. Napriek tomu si myslím, že sa pri Veľpiesni netreba ponáhľať k jej duchovnej interpretácii. Som presvedčená, že i ľudská láska je vždy nádherne originálna, opradená tajomstvom a nedá sa v nej všetko vystihnúť, ani do nej preniknúť. O to skôr to môže platiť o Božej láske.
Ak chcem pre druhého len to najlepšie, tak sa mu odovzdávam, dávam sa mu k dispozícii; a dám sa kvôli druhému aj ponižovať - aj tak, ako sa píše v Piesni piesní: „Stretli ma strážcovia, čo boli v meste na obchôdzke. Zbili ma, aj poranili - i plášť mi zorvali strážcovia mestských hradieb“ (Pies 5, 7). Boh svoju lásku k nám dokázal v obetovaní svojho Syna Ježiša Krista; čo sa týka dôkazu lásky zo strany ľudí, je tu množstvo mučeníkov. Ako inak ešte možno prejaviť svoju oddanosť Bohu v súčasnosti? Aj v obyčajnom živote, ktorý každý deň žijeme? Strážcovia v Piesni piesní, ako som to už naznačila, môžu byť nástrojmi vyjasňovania motívov nevesty: o koho jej ide, koho hľadá. Či bude nasledovať svoje ilúzie, alebo sa vráti k Pastierovi svojho srdca. Preto úloha utrpenia v láske je neodmysliteľná. Najvyššia oddanosť v akomkoľvek povolaní je vo veľkodušnom plnení Božích pozvaní, úloh, ktoré nám zveril, potrieb, ktoré vidíme okolo seba. To je mučeníctvo každodennosti, ktoré môže byť dokonca intenzívnejšie ako to krvavé.
Dieťa ako katalyzátor ozajstnosti v láske
V Piesni piesní sa nespomínajú deti. Veľpieseň je zameraná na ozajstnosť ľudskej lásky, avšak pri našej skúsenosti je to práve príchod dieťaťa, ktorý rodičom pomáha vyjsť zo seba samých. Áno, toto zvolanie je jadrom celej Piesne piesní, jej esencia, refrén, ktorý sa z kroka na krok prehlbuje a zintenzívňuje.
Báseň „Zvony detstva“ zobrazuje zmenu dieťaťa na dospelého, ktorý postupne spoznáva pravú tvár života. Básnik si uvedomuje, že cesta späť neexistuje. Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč od dverí tajomstva. Už ho nevrátia. Už ho nevydajú, už v nich zapadá, čo deň to hlbšie, a neprekročia prah zatvorených dverí už nikdy viac. Tú čiaru, za ktorou jedenie sa stáva vedením. Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov špina čas razí falšované mince a kupuje, čo z detí ostalo. Tak umierame všetci pred tou bránou. Tak na Hromnice občas mrznú psíky: v mrazivej noci na prah kladú hlavu a oči stále na kľučke…