Vývin reči je špecifický a v každom období sa v reči intenzívnejšie rozvíja iná zložka: slovná zásoba, gramatika, výslovnosť, schopnosť čítať a i. Vývin reči u detí je individuálna záležitosť. Niektoré už v dvoch rokoch kladú zvedavé otázky, iným stačí svet mlčky pozorovať ešte aj ako trojročným. Markov prípad patrí do tých krajnejších, aspoň podľa všeobecne zaužívaných pediatrických tabuliek o nervovom vývoji. Ak dieťa ešte v 3 rokoch nerozpráva alebo má v porovnaní s ostatnými deťmi malú slovnú zásobu a jeho slová sú pre okolie veľmi zle zrozumiteľné, ide s veľkou pravdepodobnosťou o oneskorený vývoj reči.
Trojročné dieťa prestáva byť batoľaťom a podľa vývinových tabuliek sa stáva mladším predškolákom. V tomto veku ide vývin značne dopredu, ale niektoré deti dosahujú jednotlivé vývinové míľniky v rôznych obdobiach, niektoré skôr okolo 3. narodenín, iné až okolo 4,5 roka. Rodičia často nevedia, čo je v tomto veku normálne a čo by malo dieťa vedieť, ako by malo fungovať. Niektorí rodičia sú zase príliš ochraňujúci a od dieťaťa vlastne nechcú nič, resp. mu to ani nedovolia, takže potom prichádzajú 3-ročné deti, ktoré sa nevedia samostatne najesť, či napiť z pohárika. O náznaku samostatného obliekania nehovoriac.
Vývoj reči sa začína u detí už v prenatálnom období, v ktorom si dieťa postupne pripravuje artikulačné orgány napríklad olizovaním pupočnej šnúry, cumľaním palčeka a podobne, a súčasne sa už stimulujú sluchové receptory. V období prvého roku života dieťa zatiaľ ešte nehovorí, ale začína reči svojho okolia rozumieť a reagovať motoricky - tzv. komunikačnými gestami. Obdobie medzi 1. a 2. rokom dieťa začína zvyčajne využívať na dorozumievanie jednoslovné vety, ktoré vyjadrujú vlastné priania, pocity, prosby (ham, pá, baba, mama, tata). Veľký význam má intonácia, melódiu a prízvuk. Dôležitú úlohu má stále neverbálna komunikácia - plač, mimika, gestá. Ku koncu tohto obdobia dieťa dospieva do veku prvých otázok (Kto je to? Čo je to?).
Obdobie medzi 2. a 3. rokom býva charakteristické prudkým rozvojom komunikačnej reči. Dieťa zisťuje, že pomocou reči dokáže usmerňovať dospelých vo svojom okolí, preto sa snaží komunikovať čoraz častejšie. Po 2. roku dieťa začína používať jednoduché dvojslovné vety (mama, papá). V období okolo 3. roku života sa stretávame u dieťaťa s náročnejšími myšlienkovými operáciami. Zväčšuje sa slovná zásoba, rozvíja sa gramatická stránka reči. Po treťom roku už väčšinou dieťa začína používať singulár aj plurál podstatných mien. Na prelome 3. a 4. roka sa stretávame u detí s druhým obdobím otázok (Prečo? Kedy?). Dieťa vyjadruje svoje myšlienky s dostatočnou obsahovou a formálnou presnosťou. Nastáva prehlbovanie a spresňovanie obsahu slov, gramatických foriem. Medzi 3. a 4. rokom dieťa začína tvoriť súvetia. Po 4. roku používa dieťa obvykle všetky slovné druhy. Číslovky, predložky a spojky si deti väčšinou osvojujú najneskôr.
Do konca 1. roku života teda dieťa prechádza prípravnou fázou vlastného vývoja reči. V predrečovom období dieťa nerozpráva, neužíva slová, ale kričí, hrkúta, džavoce, precvičuje si artikulačné orgány. Toto obdobie nazývame obdobím fyziologickej bezrečnosti. Po prvom roku života sa u detí stretávame s prvými slovami. Medzi 2. a 3. rokom sa už dieťa vyjadruje v jednoduchých vetách. Ak však dieťa nerozpráva ešte v 3 rokoch alebo hovorí menej ako ostatné deti rovnakého veku, ide pravdepodobne o oneskorený vývin reči.
V tomto veku by malo dieťa ovládať základné pravidlá reči a aktívne používať 600 - 1000 slov, pričom zrozumiteľnosť reči by mala byť asi 80%. Dieťa by malo vedieť povedať svoje meno a odpovedať na otázku „Koľko máš rokov?“. Malo by hovoriť v trojslovných vetách a napodobňovať melódiu reči. Jedno z troch slov by malo byť sloveso. V tomto veku by malo dieťa používať aj zámená (ja varím polievočku, ty budeš spinkať?). Malo by vedieť prerozprávať krátky príbeh - napr. 3 - 4 vety.
Trojročné dieťa sa dostáva do opytovacieho obdobia, obvykle má veľa veľa otázok: „Prečo je obloha modrá? Prečo majú sliepočky perie?“ Hoci vám to môže prísť otravné, je to normálna vývinová fáza a dieťa sa v tomto čase nekonečne veľa učí. Malo by vedieť správne pomenovať základné farby. Pochopiť pojmy „rovnaký“ a „rozdielny“. Porozumieť a vykonať pokyn zložený z troch častí - „choď do izbičky, vezmi bábiku a prines ju sem“. Zapamätať si časť príbehu. Počítať a začať chápať súvislosti narábania s číslami. Triediť predmety podľa tvaru a farby. Poskladať veku primerané puzzle.
Ak Vaše dieťa začína rozprávať neskoro, zbytočne nečakajte a vyhľadajte logopéda. Kým by ste čakali, Vaše dieťa by nikam nenapredovalo. Aj Einstein začal rozprávať až v 5-tich rokoch…. Túto vetu, ktorú často počúvame od známych, samozvaných odborníkov na detskú reč, treba upresniť. V prípade oneskoreného vývoja reči, rovnako ako u iných foriem narušenej komunikačnej schopnosti, hrá veľkú úlohu návšteva logopedického zariadenia a konzultácie s logopédom. Ten s dieťaťom pracuje priamo v rámci logopedickej terapie.
Dieťa, ktoré chodí na logopédiu, nie je hlúpe, ale učí sa pekne rozprávať. Tohto sa báť určite nemusíte. To preto, že pri najmenších deťoch (do 3-4 rokov) logopéd pracuje najmä s rodičom. Rodič je ten, kto je s dieťaťom najčastejšie a kto ho môže najlepšie stimulovať v reči. Logopéd Vám ukáže ako na to. Milé maminky, logopédia nie je žiadne trápenie! Už nie je iba o paličkách v ústach a bielych plášťoch. Mnoho dnešných logopédov robí terapiu s deťmi hravou formou. Starší sedia za stolíkom so zaujímavými pracovnými listami, pomôckami, kartami, pexesom… Mladší sedia na koberci a pani logopedička ich s pomocou zaujímavých hračiek učí pekne rozprávať. Mnoho detí sa na stretnutie s logopédom teší. Detský logopéd nie je doktor, z ktorého majú deti strach: nepichá injekcie, nepredpisuje lieky, nechodí od hlavy po päty v bielom plášti s rúškom na tvári.
Logopédia nie je žiaden zázrak. Nik nemôže povedať, že ak sa predsalen odhodláte a zájdete k logopédovi, Vaše dieťa začne ako šibnutím čarovného prútika okamžite rozprávať. Niekedy sú za tým hodiny a hodiny spoločnej domácej snahy. A niekedy nás i napriek tomu možnosti a schopnosti dieťaťa jednoducho „nepustia“ k takým pokrokom, aké by sme si priali.
Vývin reči je veľmi individuálny a neexistujú 2 rovnaké deti. Mnoho terapií v súčasnej logopédií sú tzv. „evident based“, čiže „založené na dôkazoch“. To znamená, že ich efektivita je vedecky preukázaná výskumom. Okrem toho, že návšteva logopéda prospieva deťom, často ulahodí aj rodičom: konečne zistíte, či Vaše obavy boli alebo neboli odôvodnené. Zistíte, čo a prečo má vlastne Vaše dieťa za rečový problém. Uvidíte, ktoré sú jeho silné a slabé stránky a naučíte sa tie slabé vhodne stimulovať. Stretnutia s logopédom môžu úplne zmeniť Váš postoj a pomôcť Vám vyrovnať sa pocitmi, ktoré prežívate. Naučíte sa, čo môžete od dieťaťa najbližšie očakávať a budete sa tak čoskoro môcť tešiť z nových, aj malých, pokrokov. Z mnohých rodičov sa potom stávajú akísi „laickí logopédi“, ktorí vedia aj sami vymyslieť vhodnú aktivitu. S niektorými takýmito mamičkami aj oteckami si dopisujem ešte po ukončení terapie: majú „arzenál“ pomôcok väčší ako ja a často ma prekvapia novou zaujímavou pomôckou, či aktivitou.
Ak máte podozrenie, že s rečou Vášho dieťaťa niečo nie je v poriadku, nečakajte. Nenechajte sa odradiť radami samozvaných odborníkov. O Vašom dieťati toho veľa nevedia a logopédia ako veda od „ich doby“ výrazne pokročila. Naučte sa Vášmu dieťaťu pomôcť.
Samostatnosť je potrebné budovať odmalička - s touto vlastnosťou sa dieťa nerodí. Podľa vývinových psychológov je dieťa bezmocné a jeho najbližší sa oň starajú, zabezpečujú všetky jeho potreby - nielen tie základné (jedlo, pitie, plienka) - ale napĺňajú aj dostatočný fyzický a sociálny kontakt, ktorý je nevyhnutný pre jeho ďalší vývin. Postupne sa však dieťa stáva nezávislejším od svojho okolia, lepšie manipuluje s predmetmi a tiež sa zlepšuje jeho komunikačná schopnosť, čím sa čoraz lepšie dorozumieva s ostatnými. Toto všetko spôsobuje, že chce poznávať svet a s každým úspechom sa prehlbuje jeho viera vo vlastné schopnosti. Úlohou rodičov je povzbudzovať ho a zabezpečiť mu primerané bezpečie. V prvom rade sa musia sami rodičia vyrovnať s tým, že ich dieťa sa stáva samostatnejšie. Ak sa cítia previnilo, že dieťa upratuje, odkladá hračky, je potrebné, aby sa zamysleli. Frázy: „ešte je malé, nech si užije detstvo“ nie sú namieste. Niekedy rodičia zabúdajú na to, že ich deti sú už dostatočne veľké. Akoby otcovia a mamy zabudli prejsť do „ďalšej“ fázy.
Ako vyzeral vývin reči vášho dieťaťa?
V období medzi 2. a 3. rokom býva charakteristické prudkým rozvojom komunikačnej reči. Dieťa zisťuje, že pomocou reči dokáže usmerňovať dospelých vo svojom okolí, preto sa snaží komunikovať čoraz častejšie. Po 2. roku dieťa začína používať jednoduché dvojslovné vety (mama, papá). V období okolo 3. roku života sa stretávame u dieťaťa s náročnejšími myšlienkovými operáciami. Zväčšuje sa slovná zásoba, rozvíja sa gramatická stránka reči. Po treťom roku už väčšinou dieťa začína používať singulár aj plurál podstatných mien.
Podľa tabuliek už sedemmesačné dieťa rozumie niektorým slovám a dokáže zopakovať slabiky ako „pa-pa, me-me“ a podobne. Keď má rok a pol, malo by poznať 20 až 70 slov a mať svoj detský žargón, mnoho rodín určite má dodnes pamätné slová svojho dieťaťa v tomto veku, napríklad „pončonky“ (ponožky), „pankuče“ (pančuchy) a podobne. V troch rokoch tabuľky od dieťaťa očakávajú, že vie krátku riekanku, opakuje a dopĺňa slová. Jeho slovná zásoba by mala byť od 300 do 500 slov.
Hovorte s dieťaťom rečou dospelých. Všeobecne začínajú skôr rozprávať deti, s ktorými sa rodičia rozprávajú od príchodu na svet, dokonca ešte v maternici. Odborníci odporúčajú s deťmi hovoriť o všetkom okolo a normálnou rečou dospelých. Teda žiadne zdrobneniny, zbytočné eufemizmy ani citoslovcia. Už bábätká dokážu chápať, čo im vravíme, i keď zopakovať, to pochopiteľne nedokážu.
Kedy je čas navštíviť logopéda?
Ak dieťa ešte v 3 rokoch nerozpráva alebo má v porovnaní s ostatnými deťmi malú slovnú zásobu a jeho slová sú pre okolie veľmi zle zrozumiteľné, ide s veľkou pravdepodobnosťou o oneskorený vývin reči. Oneskorený vývin reči zahŕňa celé spektrum prípadov od úplnej bezrečnosti až po prípady, ktoré sa len nepatrne odchyľujú od normy. Oneskorenie sa prejavuje na úrovni reči, ale má vplyv aj na celkový vývoj osobnosti dieťaťa. V tomto prípade je vhodné obrátiť sa na obvodného lekára, ktorý dieťa pošle na vyšetrenie ku klinickému logopédovi alebo lekárovi - foniatrovi. Klinický logopéd alebo foniater dieťa vyšetrí a zhodnotí, či dieťa má logopedickú chybu alebo či je vývoj reči dieťaťa v poriadku. Treba vykonať diferenciálnu diagnostiku a zabezpečiť odborné vyšetrenia, ktoré vylúčia chybu sluchu, chybu zraku, poruchu intelektu, chyby rečových orgánov, orofaciálny rázštep, akustickú dysgnóziu (neschopnosť zapamätať si slová, porozumieť zmyslu slov), poruchy autistického spektra, pri ktorých sa oneskoruje vývoj reči a často sa prejavujú práve neschopnosťou komunikovať, ale aj vývojovú dysfáziu.
Príčinou oneskoreného vývoja reči je dedičnosť, oneskorené vyzrievanie centrálnej nervovej sústavy, negatívne výchovné vplyvy, ľahká porucha sluchu a podobne. K príznakom patria spočiatku najmä narušená obsahová stránka reči, teda malá slovná zásoba, dysgramatizmy. Pre správny vývoj reči je okrem biologických faktorov dôležitý aj vplyv prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Z hľadiska správneho vývoja reči je teda potrebné, aby rodičia poskytovali deťom dostatok primeraných rečových podnetov a stimulovali dieťa ku komunikácii (dôležité je na deti veľa hovoriť, venovať pozornosť básničkám, pesničkám, rytmizácii).
Podmienkou rozvoja komunikačných schopností a zručností je v prvom rade porozumieť reči. Skôr než dieťa začne hovoriť, rozumie už veľkému množstvu slov. Na rečové stimuly okolia dieťa reaguje neverbálne. U detí s oneskoreným vývojom reči býva neverbálna komunikácia dlhý čas jediným spôsobom dorozumievania sa s okolím. Začína sa tak prejavovať chuť dieťaťa komunikovať, tzv. „hovoriaci apetít“. Dieťa sa začína vyjadrovať najprv pomocou základných zvukových prejavov (smiech, plač).
Aby sa upevnilo spojenie medzi sluchovou podobou slova a jeho pohybovou, artikulačnou podobou, malo by dieťa zo svojho okolia počuť predovšetkým slová, ktoré už samo dokáže napodobniť, a slová, ktoré sú artikulačne len o niečo náročnejšie. Na začiatku vlastného vývoja reči dieťa rozlišuje v slove najviac dve slabiky. Pri rozvíjaní obsahovej stránky reči postupujeme systematicky a podľa zásad prirodzeného vývoja reči. Spočiatku sa venujeme vytváraniu zvukového materiálu. Pracujeme s hlasom dieťaťa, ktorý obmieňame podľa citového zafarbenia, napodobňujeme zvuky (prírodné i technické). Ak dieťa dokáže napodobniť základné zvuky, postupujeme k tvoreniu jednoslabičných slov. K prvým jednoslabičným slovám patria najmä zvukomalebné slová (mňau, haf, bum, hop). Ak dieťa bez problémov zvláda jednoslabičné slová, môžeme prejsť k tvoreniu dvojslabičných slov, ktoré vznikajú najmä opakovaním základných slabík (mama, baba, tata, pá-pá), postupne sa dostávame k slovám s kombináciou dvoch rôznych slabík (hojda, auto). Ak už dieťa dokáže používať jednoduché slová, mali by sme začať s vytváraním základnej slovnej zásoby a obohacovať slovnú zásobu dieťaťa o podstatné mená konkrétne a slovesá významové.
Po zvládnutí predošlých fáz môžeme postupne prejsť k vytváraniu jednoduchých viet. Pri nácviku využívame reálne situácie alebo obrázkový materiál. Do viet zapájame už aj viacslabičné slová, ďalšie slovné druhy. Až keď dieťa dokáže opísať jednoduchý dej na obrázku, rozprávať jednoduchý, krátky príbeh, prechádzame k hovorovej reči a postupnej úprave výslovnosti hlások, ktoré dieťa ešte nepoužíva alebo ich tvorí nesprávne. Aby sa dieťa naučilo vyslovovať správne jednotlivé hlásky, musíme postupovať od hlások pre dieťa najjednoduchších. Zo spoluhlások sa ako prvé osvojujú hlásky P, B, M, pretože sú jednoduché a dieťa ich ľahko môže vidieť na perách. Ďalej sú to hlásky T, D, N, F a V. Ťažšia býva výslovnosť hlások K a G.
Pre deti s oneskoreným vývojom reči má veľký význam dochádzka do materskej školy, kde sa stretávajú so svojimi rovesníkmi a majú dostatok príležitostí rozvíjať svoje komunikačné zručnosti. Nezastupiteľnú úlohu vo vývoji reči dieťaťa má jeho rodina. Tá by mala dieťaťu poskytovať správny rečový vzor, ktorý zodpovedá normám jazyka.
