Michal Studený nazval svoju predchádzajúcu výstavu „Som dieťa šesťdesiatych rokov“, čím vyjadril, že toto obdobie malo rozhodujúci vplyv na jeho tvorbu. Šesťdesiate roky 20. storočia sú vnímané ako „zlaté“ pre umenie a život, a Michal Studený to vie. Toto obdobie formovalo jeho umelecký postoj a názor, ktoré si zobral so sebou do svojej duše ako základnú umeleckú a ľudskú výbavu.
Umelecká historička Iva Mojžišová opísala toto obdobie v súvislosti so Studeného životnými osudmi ako „náhodné, zvláštne stretnutie, ktoré sa odohralo na bratislavskej umelecko-priemyslovej škole, kde sa stretli budúci maliari Vladimír Popovič, Jozef Kornucik, Michal Studený, Peter Bartoš a neskorší filmový režisér Elo Havetta a Juraj Jakubisko i budúci mím Milan Sládek. Blízki si hypersenzitivitou podobného typu. Všetci mali záľubu v nezvyklom, nepravdepodobnom, grotesknom zmysle pre vnímanie zázračna, niekedy vymysleného či výmyselného, no ešte častejšie objavovaného vo veciach každodenných, skoro ako „objets trouvés“".
Pre týchto začínajúcich výtvarníkov je stred šesťdesiatych rokov vzácne priaznivou dobou.
Poetický realizmus Michala Studeného
S menom Michala Studeného je späté to, čomu sa hovorí poetický realizmus - realizmus poetickej imaginácie a tak trochu i sarkazmu v maľbe. So všetkým. Studený prináša aj po rokoch pohľad na originál - toho, čo tu bolo - nie jeho plagiát. Skrátka jeho tvorba je tým, čo bolo a čo je výsledkom jeho - Studeného zjavení na ceste hľadania pravdy, pretože Studený a jeho generácia mali ešte odvahu, chuť a talent hľadať tam, kde umenie prestalo byť „iba“ nadväzovaním na odkaz otcov. Stalo sa vlastne revolúciou, vzburou proti „odkazu otcov“, vzburou tvrdou, nevyberanou, takou, ako sme toho nie raz svedkami i dnes, ibaže v mene iných cieľov. Bola to vzbura pravdivá - bez kamufláží, na rozdiel od toho, s čím sme teraz dennodenne konfrontovaní.
Aj vďaka tomu, výtvarnej reči založenej na kombinácii mágie farebnej hmoty a poetickej imaginácie - výpovednej hodnote iných než tzv. umeleckých predmetov, ktoré sa stali predmetom umenia, mu prináleží u nás v rámci dimenzií výtvarného umenia jedno z aktuálnych miest.
Cesta k umeniu a tvorbe
Michal Studený bol, je a ostal maliarom. Na to ho predurčila aj jeho profesionálna výbava. Študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (1953 - 1957), a potom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1957 - 1963, prof. J. Chovan, P. Matejka). Samostatne vystavuje od roku 1973. Bol totiž, azda viac než iní, zaujatý svojou tvorbou, hľadaním „zmyslu vecí“, podstatou existencie človeka vo svete.
Nikdy, pokiaľ viem a kam siaha moja pamäť, Michal Studený nepatril a nepatrí k tým, čo chceli a chcú vystavovať za každú cenu (podobne ako niektorí z jeho generácie, a tiež spomedzi súčasných tvorcov výtvarného umenia na Slovensku). Venoval sa skôr ateliérovým výskumom. Pracoval nenápadne, potichu, systematicky a postupne smeroval k cieľu. Ten, zhmotnený vo svojich obrazoch maľbách - obrazoch - objektoch predkladá, predostiera dnes pred nás. Opatrne, nenápadne, potichu (napokon maliarstvo vždy bolo umením ticha). Akoby ho konkrétne ohmatával bez toho, aby to dával najavo.
Studený nevyčkával, ani nemystifikoval, pretože to nepotreboval. O tom sú jeho obrazy prezentované na prítomnej výstave. Prináša v nich posolstvo o svete a človeku, o nás, o našej duši, o našej skutočnej, pravej ľudskej minulosti a prítomnosti. Človečenskej, so všetkými za a proti. Tak ako sa kodifikovala v povahe homo sapiens v priebehu histórie.
Filozofické meditácie v tvorbe
Studeného obrazy zďaleka nie sú sakrálne. Nemajú nič spoločné z cirkevnými dogmami. Sú to skôr filozofické meditácie o tom, kto sme, presnejšie, čo vlastne sme a kam patríme. Sú meditatívne, trochu metafyzické aj konfuciánske. Sú rozjímaním nad podstatou toho, prečo sme tu, s kým sme tu, akú úlohu zohrávame v celku vesmírneho universa ludens, kde príroda je rozhodujúcim prvkom, podmienkou nášho bytia, čo nás spoluvytvára a spoluurčuje.
O tom sú jeho obrazy - asambláže a „frotáže“ kopírujúce cesty hrebeňa po vlasoch ženy - manželky či milej - vyryté do hmoty farby ako u Maxa Ernsta.
Sú to magické siluety jednoloďových vidieckych kostolíkov so slnkom aj mesiacom, imaginatívne zátišia s neimaginatívnymi jabĺčkami, mystické svetlo a priestory nekonečna zaznamenávané z konečného, ale ohraničeného pohľadu z okna lietadla.
Výtvarník Michal Studený oslávil sedemdesiatku vydaním monografie. Štyristo strán, zaplnených predovšetkým reprodukciami diel, ale aj textami viacerých autorov (Ján Abelovský, Iva Mojžišová, Tomáš Štrauss, Vladimír Popovič, Ľudovít Hološka) podáva pestrú informáciu o človeku, o ktorom sa doteraz popísalo neveľa.
Kritika Michala Studeného ignorovala a ignoruje. Podľa teoretika Jána Abelovského sa outsiderom stal už v rokoch normalizácie. Pre jedných (neoficiálnych) bol zrejme nedostatočne „proti", pre druhých (vtedy oficiálnych) zas podozrivý extravagantným výkladom angažovaných tém. Pre všetkých málo radikálny.
Michal Studený študoval na bratislavskej ŠUP-ke v sľubnom ročníku Ela Havettu, Juraja Jakubiska, Milana Sládka, Vladimíra Popoviča, Petra Bartoša. Pokračoval na VŠVU v ateliéri profesora Petra Matejku. Pre jeho tvorbu sú charakteristické témy a motívy domova, rodiny, krajiny. Do svojich obrazov vkladá rôzne predmety, najčastejšie štvorlístky.
Výtvarná teoretička Iva Mojžišová v tomto „vkladaní" rozpoznáva aj jeho domáce prvenstvo: „... namiesto nájdeného objektu (objekt trouvé), známeho od surrealistov, ako prvý uplatnil vyhľadávaný predmet (objekt recherché). Zo sfetišizovaných reálnych živých aj neživých prírodnín alebo predmetov, vyrobených rukou človeka, sa časom stali symboly elementárnych vzťahov ľudskej dvojice, domova, života". Ktovie, možno vďaka monografii sa z Michala Studeného nájdeného stane Michal Studený vyhľadávaný... .denisa doričová pre .týždeň...
Výstava Michala Studeného (1939) v bratislavskej Galérii Slovenskej výtvarnej únie Umelka v januári 2015, s výberom z jeho celoživotného diela, opätovne otvorila diskusiu o význame jeho tvorby a vplyve, ktorý mala na slovenské výtvarné umenie. Táto výstava nadviazala na predchádzajúcu výstavu v Pálffyho paláci v Bratislave v roku 2005 s názvom „Som dieťa šesťdesiatych rokov“, ktorá jasne definovala Studeného umelecké a ľudské východiská.
tags: #kniha #som #dieta #sestdesiatich #rokov