Komunikácia medzi rodičmi a deťmi: Kľúč k zdravému vývoju a vzťahom

Nie všetky deti si môžu užívať bezstarostné detstvo. Život a správanie dieťaťa do veľkej miery ovplyvňujú rodičia, alebo iní, dieťaťu blízki ľudia, svojimi výrokmi, konštatovaním alebo hodnotením schopností, výzoru či skutkov dieťaťa. Dieťa sa stáva tým, kým mu okolie tvrdí, že je. Rozhodujúcou myšlienkou je, že dieťa by nikdy nemalo mať pocit, že ono je zodpovedné za šťastie rodiča alebo za fungovanie rodiny či domácnosti.

Čo je parentifikácia a prečo je nebezpečná

Pojem parentifikácia bol zavedený do praxe v roku 1973 (Boszormenyi-Nagy & Spark) a reprezentuje formu emocionálneho, sociálneho a často aj ekonomického zanedbania dieťaťa. Parentifikácia opisuje nezdravé hranice medzi dieťaťom a rodičom, kedy sa ich úlohy vzájomne vymenia. Táto situácia ovplyvňuje rovnako dieťa ako aj dospelého človeka, ktorý trpí následkami narušenej väzby s jeho vlastným rodičom.

Gregory J. Jurkovic, autor knihy Lost Childhoods: The Plight of the Parentified Child hovorí, že rodičia, ktorí boli parentifikovaní, mnohokrát vychovávajú rovnako svoje deti, pretože to považujú za jediný a správny druh výchovy.

Príkladom môže byť situácia, kedy dieťa stratí jedného alebo oboch rodičov. Jeho blízke okolie mu, častokrát v dobrej viere, povie: "Teraz si ty jediný muž v rodine, musíš sa o mamu a súrodencov postarať." alebo "Otec ostal na vás sám, musíš zastúpiť mamu a byť svojim súrodencom matkou." Hoci sa môže zdať, že ide o nevinnú poznámku, dieťa ju považuje za pravdivú. Dieťa však nie je schopné zohrávať úlohu dospelého človeka, keďže jeho mozog ako i jeho telo sú ešte vo vývine. Takéto dieťa následne trpí pocitmi neúspechu, vlastnej nedostatočnosti a zlyhania, pretože požiadavky, ktoré sú na neho kladené, sú neúmerne vysoké voči jeho schopnostiam a možnostiam. Aj v dospelosti na seba kladie neúmerne vysoké nároky a stavia si nedosiahnuteľné ciele.

Mnohí rodičia popierajú nebezpečenstvo parentifikácie, a práve naopak sú nadšení, že dieťa na seba prebralo zodpovednosť dospelého človeka. Avšak, je markantný rozdiel medzi citlivým, zodpovedným, starostlivým, ohľaduplným, nápomocným dieťaťom a parentifikovaným jedincom. Rozdiel je práve v slove dieťa.

Inštrumentálna a emocionálna parentifikácia

V prípade, ak ide o inštrumentálnu parentifikáciu, dieťa na seba preberá praktickú rolu v domácnosti a v rodine. Pri inštrumentálnej parentifikácii dieťa preberá zodpovednosť za:

• Starostlivosť o rodiča alebo súrodencov, pretože rodič toho nie je schopný.
• Vykonávanie domácich prác ako upratovanie, varenie, nakupovanie, pranie, ktoré zaberajú dieťaťu všetok čas, takže nemá možnosť venovať sa škole, hre alebo oddychovať.
• Platenie účtov.

Emocionálna parentifikácia sa prejavuje aj nasledovným správaním:

• Dieťa je poslucháčom rodičovských hádok.
• Rodič dieťa žiada o radu v citových záležitostiach.
• Dieťa slúži ako mediátor medzi rodičmi a utišuje ich spory.
• Dieťa je pre rodiča dôverníkom vo všetkých oblastiach života.
• Dieťa je zatiahnuté do diskusií o nevhodných témach pre deti.
• Dieťa slúži rodičovi ako emočná podpora a útecha.

Rizikové faktory pre vznik parentifikácie

Niektoré životné situácie zobrazujú vyššie riziko parentifikácie. Ohrozené sú aj deti, ktoré žijú v domácnosti len s jedným rodičom. Veľakrát osamelý rodič, ktorý stratil vieru v opačné pohlavie a zdravo fungujúci vzťah, nadviaže nezdravé puto so svojím dieťaťom.

Ďalšie faktory, ktoré sa podieľajú na vzniku parentifikácie sú:

• Rozvod
• Osamelosť rodiča
• Smrť rodiča
• Úmrtie v rodine
• Alkoholizmus
• Drogová závislosť rodiča
• Vážne ochorenie rodiča alebo súrodenca
• Duševná choroba rodiča
• Fyzické násilie medzi rodičmi alebo voči dieťaťu
• Sexuálne zneužívanie dieťaťa rodičom
• Psychicky nevyzretý rodič
• Nízky vek rodiča
• Emocionálne neprístupný rodič
• Depresívny rodič
• Zlá ekonomická situácia v rodine
• Nízke vzdelanie rodiča
• Prehnané nároky rodiča na dieťa
• Rodič bol sám parentifikovaný

Rozdiel medzi parentifikáciou a správnou komunikáciou

Na kvalitu vzťahu medzi rodičom a dieťaťom zásadným spôsobom vplýva práve komunikácia. Nie je potrebné deti chrániť pred negatívnymi pocitmi, situáciami, práve naopak. Dieťa vnútorne veľmi trpí, ak vidí nešťastného rodiča a nerozumie, prečo je to tak. Podstatné je dieťaťu vhodne zvoleným spôsobom komunikácie objasniť danú situáciu, pocity, prípadne zmeny, ktoré nastanú v jeho živote. Dieťa potrebuje adekvátne svojmu veku prijímať informácie o veciach, ktoré ovplyvňujú jeho život. Nie je však správne, aby dieťa slúžilo rodičovi ako emocionálna opora, aby rodič na neho prenášal svoje problémy a žiadal od neho ich riešenie.

Ak sa dieťa podieľa na domácich prácach alebo pomáha so starostlivosťou o chorého príslušníka rodiny, buduje si zmysel pre povinnosť, zodpovednosť a poriadkumilovnosť. Dokonca sa zvyšuje vnútorná spokojnosť dieťaťa so sebou samým, keďže sa cíti potrebné. Rozdiel spočíva v tom, ak je dieťa jediným, kto sa o rodiča, súrodenca alebo domácnosť stará a je za nich zodpovedné.

Vyrastali ste s pocitom nesmiernej zodpovednosti? Hranie alebo neorganizovaný čas vám pripadajú zbytočné a nezodpovedné? Potrebujete mať veci pod kontrolou? Bývali ste zatiahnutí do rodičovských hádok? Mali ste pocit, že na svoj vek ste zahrnutí nadmerným množstvom povinností a zodpovednosti? Najčastejšie komplimenty, ktoré ste dostali, boli: "Si veľmi dobrá/ý", "Si veľmi zodpovedná/ý." Máte pocit, že je najlepšie spoľahnúť sa sám na seba ako veriť iným ľuďom? Nepamätáte si, že ste niekedy boli iba bezstarostným dieťaťom? Rodičia mali ťažkosti so starostlivosťou o seba alebo o ďalšie deti a prenášali na vás veľké množstvo povinností. Často zistíte, že sa o ostatných iba staráte. To, že sa o niekoho staráte, vo vás vyvoláva dobrý pocit, aj keď kvôli tomu obetujete časť svojho života alebo šťastia. Máte zvýšenú schopnosť empatie a schopnosť zblížiť sa s ľuďmi. Máte pocit, že potrebujete ľudí udobrovať. Máte pocit, že druhí si vašu snahu necenia?

Prečo riešiť parentifikáciu a aké následky spôsobuje?

Výskum potvrdzuje, že ľudia, ktorí v detstve zažili parentifikovanie, si v dospelosti často volia povolanie, v ktorom sa starajú o druhých ľudí, najmä ako zdravotné sestry, sociálni pracovníci, opatrovatelia, učitelia v materskej škole alebo kňazi. Štúdia pod vedením Jonesa a Wellsa z roku 1996 zistila, že deti, ktoré museli priskoro dospieť, vykazovali charakteristické správanie vyznačujúce sa nadmerným vy vychádzaním v ústrety druhým ľuďom, potláčaním vlastných potrieb, nízkou sebaúctou, nezdravou potrebou byť pre druhých dôležitým.

U parentifikovaných detí ďalej významne narastá riziko nervozity, úzkosti, depresie, obsedantno-kompulzívnej poruchy, sebapoškodzovania, anorexie a bulímie. Z tohto dôvodu neskôr v budúcnosti parentifikovaní jedinci dovoľujú zase svojim deťom alebo dieťaťu, aby sa o nich staralo a stavajú ho do rovnakej role, v akej boli v detstve oni sami. V dospelosti si parentifikovaní jedinci vyberajú za životného partnera človeka, o ktorého sa môžu starať. Veľakrát je to práve alkoholik, workoholik alebo inak závislý človek.

Možno sa uzdraviť z parentifikácie?

Uzdravenie z parentifikácie zahŕňa najmä uvedomenie si, že detstvo nebolo také, ako malo byť a z veľkej časti neexistovalo.

Transakčná analýza Erica Berne

Transakčná analýza, označovaná aj skratkou TA, je psychoanalytická teória, ktorú v 50-tych rokoch 20. storočia vyvinul Eric Berne. Berne rozoznáva v ľudskej psychike tri „stavy ega“: Rodič, Dospelý a Dieťa. Ľudská komunikácia sa dá rozdeliť na základné prvky nazývané transakcie, pri ktorých každý zúčastnený vystupuje v niektorom stave ega a snaží sa osloviť niektorý stav ega u druhého. V prípade hry môžu hráči spolupracovať tak, aby každý dosiahol svoj hľadaný psychologický zisk, alebo sa jeden hráč môže pokúšať dosiahnuť svoj zisk na úkor druhého, tak že predstiera iný cieľ a potom spoluhráča podrazí a ukončí hru. Hry sú zdrojom mnohých medziľudských problémov.

STAV DIEŤAŤA - je to náš pocitový koncept života, ktorý v nás pretrval z detstva. Pri tomto ego stave sa človek rozhoduje na základe emócií bez rozumovej kontroly. Dieťaťu je vlastná aj zvedavosť, tvorivosť, spontánnosť, túžba po poznaní a neskazená schopnosť prežívania.

STAV RODIČA - je to náš učiteľský koncept života a rodič v nás sa správa a cíti tak, ako sme my vnímali správanie svojich rodičov a iných autorít. Rodič sa rozhoduje, čo je dobré a zlé, alebo ako by mali ľudia žiť, bez dlhšieho premýšľania.

STAV DOSPELÉHO - dospelosť v komunikácii znamená racionálnosť, pragmatickosť. Pri tomto ego stave človek objektívne hodnotí svoje okolie a zvažuje možnosti na základe skúseností. Pri rozhodovaní aj pri riešení problémov sa riadi logikou a rozumom.

Všetci máme v sebe rodiča, dieťa aj dospelého. Je potrebné si uvedomiť, aký ego stav kedy používame. Najideálnejšie je, ak budeme komunikovať ako dospelý s dospelým.

Partnerská komunikácia

Jedným z kľúčových slov efektívnej komunikácie 21. storočia je partnerská komunikácia. Ide o vnímanie komunikačných partnerov ako plnohodnotných ľudí a v prípade komunikácie medzi dospelými treba dodať aj seberovných. Hierarchia začína byť čím ďalej, tým menej podstatná, avšak nie je nahrádzaná anarchiou, ale snahou o rovnosť, napr. v oblasti mužských a ženských práv, náboženských rozdielov, rasy, ale aj v mnohých iných oblastiach.

Partnerská komunikácia znamená, že komunikujeme ako dospelí ľudia smerom k nášmu komunikačnému partnerovi. Pracujeme na základe vopred spoločne určených pravidiel a v prípade konfliktu sme ochotní odložiť detinské (submisívne, či vzťahovačné), ako aj rodičovské (panovačné, poučujúce) správanie bokom, aby sme vedeli dosiahnuť spoločný cieľ.

Počúvanie a spätná väzba

Súčasťou partnerskej komunikácie je aj počúvanie - snaha pochopiť to, ako vieme druhej strane pomôcť, aké sú jej potreby. Zásady po komunikácii odrážajú všetko, čo sa udeje po komunikovaní našej myšlienky, po interakcii, po transakcii, po prezentácii, po hodine.

Pozitívna spätná väzba je mienená na replikovanie pozitívneho správania, príp. na zlepšenie. Osoba by mala mať čas na jej prijatie. Je špecifická, odkazuje na konkrétnu situáciu a ideálne je poskytnutá v krátkej dobe po komunikácii. Dôležitejšie, ako dávať spätnú väzbu, je, vedieť si ju vypýtať. Rovnako ako existujú pravidlá pri dávaní spätnej väzby, pravidlá sú aj pri jej prijímaní. Je dôležité si uvedomiť, že jej cieľom je v prípade negatívnej väzby zlepšiť momentálny stav.

Zhrnutie princípov efektívnej komunikácie

Nefungujúca komunikácia spôsobuje stratu efektivity, zisku. V školstve zlyháva systém, ktorý vzdeláva mládež. Je prirodzené overiť si dôležitosť toho, čo chceme komunikovať a zamyslieť sa nad spôsobom, ako to ideme robiť. Rovnako je dôležité vedieť informácie zhrnúť. Je to dôkaz, že tomu, o čom komunikujeme, rozumieme. Pri komunikácii vnímame druhú stranu rovnocenne, a tak s ňou aj komunikujeme. Po komunikácii, okrem poďakovania, by mala nasledovať spätná väzba - pozitívna, resp. negatívna, ale hlavne konštruktívna. Iba tak sa vieme po každej interakcii niekam posunúť a svoju komunikáciu zlepšovať.

Ako naučiť deti zodpovednosti a samostatnému mysleniu

Ako riešiť naše každodenné konflikty, či malé súboje, ktoré dokážu zmeniť domov na bojisko? To je oblasť, kde by rodič rád prijal jasnú receptúru či návod, ktorým by sa bojové pole v okamihu zmenilo na pokojné cvičisko, kde vojaci poslúchajú veliteľa. Ale skutočne by sme to chceli? Mali by sme radosť z detí bez názoru a vlastnej vôle? Z detí, ktoré by mysleli a robili presne to, čo chceme? To by už ale pravdepodobne neboli ľudské bytosti, ale dobre skrotené zvieratká. Popieralo by to akúkoľvek rôznorodosť, individualitu charakterov, ale najmä ľudskú potrebu myslieť a robiť rozhodnutia. Nemáme teda inú možnosť ako sa zamyslieť nad tým, či predsa len nie je cesta, ktorá by naučila deti zodpovednosti, a tým aj samostatnému mysleniu.

Zodpovedný je ten, kto sa dokáže rozhodnúť a niesť dôsledky za vykonanú voľbu. Ale, aby sme sa vedeli rozhodnúť, musíme situáciu najprv správne zhodnotiť, a teda sa nad ňou zamyslieť a úspešne ju dešifrovať. A tu sa dostávame ku koreňu veci. Učíme my deti rozmýšľať? Dávame im možnosť sa rozhodovať?

Príklad z reálneho života

Deti sa hlučne zabávajú v čakárni u lekárky, žďuchajú sa a podpichujú. Mama ich poprosí, aby s tým prestali, pretože to môže byť nepríjemné pre ľudí naokolo. Keďže rozhodla za nich, teda povedala deťom, čo majú urobiť, hádajte, čo sa stalo? Ani nie po minúte zábava pokračovala ďalej. Po chvíľke, keď sa zjavne upokojila, povedala deťom: „Pozrite dievčatká moje, ste už dosť veľké a máte vlastný rozum. Čo myslíte, páči sa vaše žďuchanie tej pani vedľa vás? Môže si ten pán oproti pokojne čítať svoje noviny, keď vy sa hlasno zabávate?“ Dievčence prekvapene hľadeli, bolo vidno, že rozmýšľajú, čo mama vlastne povedala. Po chvíli sa opýtali, či môžu čakať vonku. Keď mama súhlasila, odišli. V čakárni už viac nevyrušovali.

Sloboda rozmýšľať

Nový prístup k výchove je zameraný na to, ako majú deti myslieť a nie čo si majú myslieť. Najväčšou pascou je, že pri príkazoch a neustálom poučovaní či radách deti len pasívne prijímajú naše postoje a zásady bez možnosti overiť si ich pravdivosť sebe vlastným spôsobom. Okrem toho mnoho našich názorov už v budúcnosti nemusí byť pravdivých, pretože svet sa rýchlo vyvíja a mení. Naše deti budú pravdepodobne žiť dospelosť v podmienkach, kde tradičná rodina už nebude mať svoje ustálené miesto, budú iné ekonomické možnosti. Dokonca aj ponúknuté fungujúce riešenia vedia dieťa rozložiť nahlodávaním jeho sebadôvery.

Dôvera a zodpovednosť

Predpokladajme, že už rozumieme, prečo je dobré dieťa nechať samostatne rozmýšľať. Ak však samo dospeje k danému rozhodnutiu, vie, na základe akých presvedčení sa rozhodlo a overí si, či sú správne práve tým, že to vyskúša. Je to však jeho voľba a tým aj jeho zodpovednosť. Nemôže sa vyhovárať na nikoho, že mu to prikázal a že to nie je jeho chyba. Musí samostatne čeliť tomu, čo príde. A najmä bude vedieť, prečo to prišlo, keďže samo si to vymyslelo.

Učenie sa z chýb

Často nám následok môže pripadať tvrdý či zbytočný, najmä keď vieme, že dieťa nevolilo danú voľbu so zlým úmyslom. Avšak uvedomme si, že ak ho pred následkom ochránime, berieme mu šancu poučiť sa z vlastnej chyby a precítiť do dôsledkov, čo daná voľba znamená. V prípade, že bolesť či duševné utrpenie nehraničí s fatálnymi následkami (nevratné zdravotné či psychické zmeny), dieťa má šancu budovať svoju odolnosť a učiť sa, že chyby sú normálne a nevyhnutné v živote.

Riešenie problémov a logické dôsledky

Ako spracovávať dopady rozhodnutia, ktoré sú v konflikte s okolím, alebo dieťaťom samotným (napr. Príklad: Čo sa stane dieťaťu, ktoré si nabalí školskú tašku množstvom vecí? Bude musieť nosiť celý deň so sebou ťažký náklad. Je to prirodzený dôsledok toho, že si neskontrolovalo, či tam má len potrebné veci alebo, že si nezhodnotilo, že taška plná zábaviek mu neúnosne zaťaží tašku. S najväčšou pravdepodobnosťou si na budúce dá veľký pozor, aby si zobralo len potrebné. Oveľa viac je však situácií, kedy je potrebné zasiahnuť.

Logické dôsledky namiesto trestov

V prípade logických dôsledkov dieťa zakúsi od rodiča rešpekt (nie je ponížené vynadaním), dôsledok priamo súvisí so situáciou, je logický a spravodlivý (jedenkrát zamedzí dieťaťu použiť nástroje), sústreďuje sa na problém, nie na dieťa (chýbajúce nástroje), necháva ho rozmýšľať samostatne (ty vieš prečo), ponúka možnosť zmeny (skúsiš zajtra) a tým sa sústreďuje na budúce správanie. Naproti tomu trest zdôrazňuje autoritu dospelého a potrebu podriadiť sa, súdi a hodnotí dieťa (moralizovanie, kritika,..), často nesúvisí so situáciou (zákaz televízie), je obvykle uplatňovaný v hneve a tým často aj prehnaný a nezodpovedajúci vážnosti správania.

Ako sa vyhnúť konfliktom a lepšie komunikovať s deťmi

Jednou z vecí, ktoré rodičov najviac pri výchove trápia, sú neustále konflikty s deťmi. Ako sa im v každodennom živote vyhnúť? Ako lepšie komunikovať s deťmi? Naše konflikty zväčša začínajú zvyšovaním hlasu, pretože dieťa na výzvy nereaguje. Po čase na rad príde podozrenie, či dieťa dobre počuje. Návšteva ORL ambulancie so zámerom vyšetriť 100%-ný sluch dieťaťa však zvyčajne sklame. Problém nebýva v tom, že by deti rodičov nepočuli, jednoducho iba rodičov nepočúvajú.

Princípy efektívnej komunikácie v každodennom živote

• Držte sa prítomnosti: Dôležité je riešiť to, čo sa deje „tu a teraz.“ Občas potrebujeme hovoriť o minulosti alebo budúcnosti, ale mali by sme tak robiť, len ak sa s tým vieme niečo aktuálne urobiť. Držať sa prítomnosti znamená, že sa budete vyhýbať výčitkám zlyhaní v minulosti, varovaniam, prorokáciám a nálepkovaniu.
• Držte sa problému a vyhnite sa hodnoteniu osoby: Dodržiavanie tohto princípu umožňuje, aby sa v komunikácii cítil každý bezpečne. Držať sa problému znamená, že sa budete okrem iného vyhýbať zhadzovaniu a irónii, porovnávaniu a vydieraniu.
• Sprostredkujte zmysluplnosť: Vrodená potreba každého človeka je chcieť vedieť PREČO a AKO. Namiesto toho budete podávať informácie.
• Dávajte priestor: Aj schopnosť voliť, rozhodovať sa je u ľudí vrodená. Namiesto toho ponúkajte svoju spoluúčasť na riešení situácií a umožňujte deťom kreovať vlastné riešenia.
• Zamerajte sa na pozitíva: Ak sa správate a hovoríte s inými s pozitívnym tónom, motivuje to k spolupráci oveľa viac, než keď na nich hľadáte chyby a kritizujete.
• Vezmite do úvahy emócie: Pokiaľ vyjadríme najprv snahu o porozumenie, ako sa asi druhí cítia, tíši to negatívne emócie a motivuje ku spolupráci.
• Pri formulovaní požiadaviek šetrite slovami: Keď riešime nejaký problém, nemáme radi dlhé reči.
• Strážte si tón hlasu: Pokiaľ by sme vo svojom vyjadrovaní používali všetky predošlé princípy, ale náš tón by tomu nezodpovedal a znela by z neho nadradenosť, irónia, dešpekt, všetko by ste tým popierali.

Vývin reči u detí a komunikácia s rodičmi

V poslednom období som sa viac razy stretla v našej ambulancii, ale aj pri bežných rozhovoroch s rodičmi malých detí s tým, že dieťatko 2 - 3 ročné málo rozpráva. Poďme sa teda pozrieť na to, čo hovoria teórie a ako my rodičia môžeme ovplyvniť vývin reči u našich detí.

Dôležitosť prvých troch rokov života

Dieťa je sociálna bytosť od narodenia, lebo sa rodí do sveta ľudí a bez nich by hneď zahynula, keďže nemá žiadne vrodené biologické mechanizmy, zabezpečujúce prežitie. Dieťa nevyhnutne na prežitie potrebuje dospelého, ale nevie naňho vplývať. Prvý objekt, ktorý dokáže vnímať, je ľudská tvár. Už okolo 4. - 6. týždňa sa u bábätka objavuje sústredená reakcia na sluchové a zrakové podnety, čo vedie k zmene chaotických pohybových reakcií na prvé akty správania. Najlepším objektom je pre dieťa tvár dospelého - je to prvý komunikačný akt dieťaťa, že o tvár dospelého javí záujem.

Vývin reči a komunikácia

Bez toho, že dieťa najprv pochopí význam úkonu v bežných denných situáciách (lyžica je na jedlo, tričko je na oblečenie, kefka je na čistenie zúbkov), by malo problém zvládnuť operacionálno-technickú stránku (najesť sa s lyžicou, vyčistiť si zuby). Potrebe dieťaťa komunikovať už nepostačujú obmedzené neverbálne možnosti, gestá, objavujú sa prvé hovorené slová.

Komentovanie a rozlišovanie hlások

Ak v hrách a bežných denných úkonoch rodičia komentujú, kto - komu - čím - ako - čo robí, dieťa mapuje reč dospelého a všíma si meniace sa tvary a koncovky slov. Pribúdanie slov v aktívnej slovnej zásobe (ktoré dieťa používa) a rozširujúci sa okruh slov, ktorým dieťa rozumie, vyžadujú od dieťaťa schopnosť fonematickej diferenciácie (sluchové rozlišovanie hlások).

Spoločná pozornosť a činnosť

Nesmieme zabudnúť ani na kľúčovú úlohu spoločnej pozornosti a činnosti...

tags: #komunikacia #rodic #dieta #dospely