Konflikt záujmov rodič a dieťa: Hlbší pohľad

Dnešný svet rodičovstva je plný odborníkov, ktorí majú v rukávoch rady na každý problém. Občas mám pocit, že mnoho z nich je nikým neotestovaných a skutočne nerealizovateľných. Pravdou však je, že v rámci spolunažívania s našimi deťmi pravidelne prichádzame s nimi do konfliktov, ktoré často nevieme vhodne riešiť. Aj pri tej najväčšej snahe vychovať z našich detí tých najlepších dospelých, občas by nám rada niekoho skúseného padla vhod.

Vzťahová výchova a jej úskalia

Stále častejšie sa v dnešnej dobe stretávame v rámci výchovy so zástancami „vzťahovej výchovy“. Určite ste už o tomto štýle výchovy počuli. Nejde o nič iné, ako o metódu dobre známu z čias pradávneho spolunažívania rodín, kedy dieťa od svojho narodenia bolo pevne pripútané k svojim rodičom alebo opatrovníkom a umožňovalo mu to zdravý psychický a emocionálny vývin s celoživotnými pozitívnymi dôsledkami. Táto filozofia tvrdí, že ak sa rodičia naučia lepšie vnímať potreby a signály dieťaťa, vzrastie jeho pocit bezpečia a bude sa zdravo vyvíjať po všetkých stránkach. Vzťahová výchova obhajuje dôležitosť nepretržitého kontaktu novorodenca s telom matky pri všetkých činnostiach počas dňa. Deti vďaka nemu cítia ochranu, bezpečnosť a istotu v milovaného človeka v akomkoľvek okamihu svojho emocionálneho rozpoloženia. Keď o tom počúvame a vnímame všetky tie odporúčania ako neustálu blízkosť telo na telo, vnímanie signálov a okamžité reagovanie na ne a pod., príde nám to všetko také prirodzené, že je dieťa stále našou súčasťou. Zrazu všetko do seba zapadá a je nám jasné, že presne takto by sme chceli žiť. Presne takúto nekonečnú lásku svojim potomkom chceme dávať. No dokážeme nájsť neskôr v takomto úzkom vzťahu hranice? Vystihnúť správny čas, kedy začať dieťa upozorňovať na to, že ho síce stále bezvýhradne milujeme, ale že je samostatná bytosť?

Dnešná doba kladie na nás stále vyššie nároky a to spôsobuje stále väčšie problémy u dospelých v oblasti orientácie, uznania, prípadne sebavedomia. Dospelí majú pocit stratenosti a izolácie spoločnosťou dospelých. Tento stav potom spôsobuje, že rodičia, ktorí boli partnermi detí sa dostávajú do ďalšieho stavu a tým je projekcia.

Keď sa to celé niekde pokazí: Partnerstvo bez hierarchie

Detský psychiater Michael Winterhoff sa venuje psychiatrii a psychoterapii detí a mládeže už viac ako 20 rokov. Skúma rodinné prostredie a psychické poruchy u detí. Pri tejto vzťahovej poruche dochádza k situácii, kedy rodičia pokladajú svoje dieťa za svojho rovnocenného partnera. Neexistuje tu hierarchia. Nemajú pred ním žiadne tajnosti, dovoľujú mu rozhodovať, zúčastňovať sa akýchkoľvek dospeláckych rozhovorov, vyjadrovať sa k nim a ak im nerozumie, svojím vysvetľovaním ho do diskusie ešte viac vťahujú. Rodičia veria, že tak je to správne. Naproti tomu, dieťa ich ako partnerov v mnohých situáciách nevníma. Neodpovedá, keď sa mu nechce, nedodržuje dohody, neplní si povinnosti. V tomto štádiu mu rodič nie je schopný ako partnerovi dohovoriť a jeho správanie zmeniť na žiadúce. Keďže sú rovnocenní, nie je ani jeden z nich oprávnený „udávať smer.“ Rodičia dieťaťu prisudzujú zrelosť, ktorú v tomto veku dieťa nemôže mať. Mali by vedieť, že mnohé rodičovské rozhovory ho iba neprimerane zaťažujú.

Dnes už prakticky neexistuje rodina, kde by spolužitie s dieťaťom nebolo založené prevažne na zásadách partnerstva. Dieťaťu nie je prakticky nič zakazované a považuje sa vďaka tomu za najlepšieho, najkrajšieho, ...

Neustále preťažovanie dospelých znemožňuje dosiahnutie uznania a tí sa snažia bojovať, aby zvládli svoje každodenné požiadavky, čo sú na nich kladené. V klasickej výchove by dieťa podliehalo pri nevhodnom konaní trestu. Tu rodičia vnímajú výsledky v škole i jeho chovanie ako merítko, či sú dobrými rodičmi. Rodičia v projekcii sa dávno vzdali riadiacej funkcie v tomto vzťahu. Považujú normálnu obrannú reakciu svojho dieťaťa za stratu lásky, ktorú by vzhľadom k vlastným potrebám nedokázali uniesť.

Deti len s ťažkosťami prijímajú, že zrazu musia na uspokojovanie svojich potrieb čakať. Bránia sa tomu zvyčajne plačom, krikom a zmocňujú sa ich záchvaty agresivity. Závislosť rodičov na deťoch vedie k tomu, že rodičia sa takýmto konfliktom vyhýbajú, lebo sú presvedčení, že by ich dieťa prestalo mať rado. Preto rodičia často pristupujú v problematických situáciách na podmienky dieťaťa a umožnia mu tak užívať si naďalej svoje pohodlie. ( môže to byť napr. situácia, kedy je potrebné u dieťaťa začať rozvíjať jemnú motoriku v predškolskom veku. Dieťa nechce spolupracovať, lebo je to nezáživné a uberá mu to z jeho pohodlia. Pedagóg ho v škôlke nevie prinútiť, lebo dieťa využije celý svoj repertoár kriku, zúrivosti a pod. a rodič sa tejto konfliktnej situácii úplne vyhýba ). V tejto fáze sa rodič stavia v hierarchii vzťahu rodič-dieťa na nižšie postavenie.

V oboch predošlých štádiách dieťa vníma dospelého ako samostatnú bytosť a nie ako predmet. Nechápe však, že na fungujúci vzťah je potrebné i vyrovnanie sa s konfliktom alebo odmietnutím. Takáto funkcia sa tu nevytvára. Nesprávne chovanie sa vo fáze partnerstva preberá, diskutuje o ňom a analyzuje. Aj vo fáze projekcie si ho dospelí ešte uvedomujú. Táto fáza je asi najnebezpečnejšia z pohľadu vývoja dieťaťa. Matka s dieťaťom dokonale splynie a vytvorí akoby jednu bytosť, vníma jeho chovanie ako svoje vlastné a nie je už tým, kto dokáže dieťa usmerňovať. Nedokáže mať patričný odstup.

Syndróm zavrhnutého rodiča a jeho dôsledky

V komplikovaných rozvodových situáciách môže nastať tzv. syndróm zavrhnutého rodiča (SZR). Syndróm opisuje ako poruchu, v ktorej dieťa dlhodobo ponižuje a bezdôvodne uráža jedného rodiča. Spôsobuje to kombinácia rôznych faktorov, vrátane navádzania zo strany druhého rodiča a individuálnych pokusov dieťaťa o očiernenie daného rodiča. Rodičia často používajú praktiky, smerujúce k odcudzeniu, pretože majú ťažkosti vyriešiť vlastný hnev na svojho expartnera. Deti zneužívajú ako zbrane v rozvodovom procese, aby ublížili bývalému partnerovi, predovšetkým tým, že mu bránia v kontakte s dieťaťom, alebo dieťa manipulujú proti druhému rodičovi. To nikdy nie je v poriadku!

Syndróm zavrhnutého rodiča je koncept, ktorý vznikol v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Je to psychická forma detského zneužívania a jeho hlavným znakom je očierňovanie rodiča dieťaťom bez racionálnych dôvodov, za ktorým stojí programovanie druhého rodiča, resp. vedomé či nevedomé stratégie podnecujúce dieťa k zavrhnutiu druhého rodiča. Syndróm zavrhnutého rodiča je dodnes konfrontovanou tematikou, napriek jeho častému, avšak prehliadanému a neuvedomenému výskytu. Autori najmä zahraničných štúdií poukazujú na jeho závažnosť a frekventovanosť v súvislosti so stálym počtom zvyšujúcich sa rozvodov.

Literatúra však poskytuje málo údajov napr. o jeho vplyve, či zavrhnutia z hľadiska veku dieťaťa, alebo obnovy vzťahu so zavrhnutým rodičom. Medzi významných autorov patria R. Gardner, A. Bakerová, v českom prostredí známy autor zaoberajúci sa touto témou bol E. Bakalář. Na Slovensku je tento koncept medzi odborníkmi málo známy a je potrebné sa s ním viac oboznámiť, preskúmať a tak vyvinúť efektívnu prevenciu proti jeho výskytu v rozvedených rodinách.

Združenie Ligy otcov poskytuje laickú pomoc rodičom, z praxe prevažne otcom, ktorých deti zavrhli.

Konflikt záujmov z právneho hľadiska

Súkromné právo umožňuje účastníkom právnych vzťahov slobodne rozhodovať o svojich právach a povinnostiach. Fyzické osoby nadobúdajú spôsobilosť na právne úkony dovŕšením 18. roku života. Do tej doby za nich konajú ich zákonní zástupcovia, najčastejšie rodičia. Existujú však situácie, kedy zastupovanie dieťaťa rodičom nie je možné kvôli konfliktu záujmov.

Definícia konfliktu záujmov

Podľa § 30 Občianskeho zákonníka, ak dôjde k stretnutiu záujmov zákonného zástupcu so záujmami zastúpeného, ustanoví súd osobitného zástupcu. § 31 ods. 2 Zákona o rodine hovorí, že žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom. V takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať (ďalej len „kolízny opatrovník").

Konflikt záujmov teda nastáva, keď záujmy rodiča ako zákonného zástupcu sú v rozpore so záujmami dieťaťa, ktoré zastupuje. Tento rozpor môže nastať v rôznych situáciách, napríklad pri majetkových prevodoch, dedičských konaniach alebo súdnych sporoch.

Príklady konfliktu záujmov

• Darovanie majetku: Rodičia chcú darovať svojmu dieťaťu nehnuteľnosť, čím sa znižuje ich majetok. V takom prípade dochádza ku konfliktu záujmov, pretože rodičia ako darcovia majú záujem na znížení svojho majetku, zatiaľ čo dieťa ako obdarovaný má záujem na jeho zvýšení.
• Dedičské konanie: Rodič a dieťa sú dedičmi po zomrelom. Ak existujú spory o rozdelenie dedičstva, záujmy rodiča a dieťaťa môžu byť protichodné.
• Súdny spor: Rodič a dieťa sú účastníkmi súdneho sporu, napríklad o určenie výživného. V takom prípade má rodič záujem na čo najnižšom výživnom, zatiaľ čo dieťa má záujem na čo najvyššom výživnom.

Opatrovník a kolízny opatrovník

V prípade, ak má dôjsť ku konfliktu záujmov, je potrebné ustanoviť dieťaťu opatrovníka. Opatrovník je osoba, ktorá je určená na zastupovanie dieťaťa v konkrétnom právnom úkone alebo konaní. Návrh na ustanovenie opatrovníka podáva súdu najčastejšie zákonný zástupca. Okrem opatrovníka vystupuje v konaniach týkajúcich sa maloletých detí aj kolízny opatrovník. Kolízny opatrovník je poverený zamestnanec Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Jeho úlohou je hájiť záujmy maloletého dieťaťa a dohliadať na to, či je právny úkon, ktorý má súd schváliť, v záujme maloletého.

Častokrát dochádza k zamieňaniu inštitútov opatrovníka a kolízneho opatrovníka. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že opatrovník je navrhnutý najčastejšie zákonným zástupcom na to, aby prejavil vôľu v mene zastúpeného, kdežto kolízny opatrovník vystupuje v každom súdnom konaní, ktoré sa týka maloletých detí, a to aby ako už bolo spomenuté hájil záujmy maloletého a dohliadal na to, či právny úkon, ktorý má súd schváliť je v záujme maloletého alebo nie.

Schválenie právneho úkonu súdom

Právny úkon urobený opatrovníkom v mene maloletého dieťaťa nenadobúda právne účinky okamžite. Podľa § 28 Občianskeho zákonníka, ak zákonní zástupcovia sú povinní aj spravovať majetok tých, ktorých zastupujú, a ak nejde o bežnú vec, je na nakladanie s majetkom potrebné schválenie súdu. To znamená, že právny úkon musí schváliť súd, aby bol platný a účinný. Účastníkmi konania o schválení právneho úkonu sú zákonný zástupca (rodič) a kolízny opatrovník. Súd pri schvaľovaní právneho úkonu v prvom rade musí mať na zreteli záujem maloletého a dodržanie zákona pri uzatváraní právneho úkonu tak, aby sa nestal neplatným. Až nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým súd schválil navrhovaný právny úkon, nadobúda tento právny úkon právne účinky.

Najlepší záujem dieťaťa

Pri posudzovaní konfliktu záujmov a schvaľovaní právnych úkonov je vždy prvoradý najlepší záujem dieťaťa. Pojem "najlepší záujem dieťaťa" je kľúčový princíp v rodinnom práve. Slovenská republika má povinnosť zabezpečiť, aby bol vždy zohľadnený najlepší záujem dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa sa bude zásadne približovať práve tomu, čo si samotné dieťa praje, a to predovšetkým s pribúdajúcim vekom dieťaťa, s jeho pribúdajúcou rozumovou a mravnou vyspelosťou. Autonomizmus, sebaurčenie, sloboda, autonómia musia ísť vždy ruka v ruke so zodpovednosťou. Ak bude teda vždy, pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa dieťaťa, zohľadnený jeho najlepší záujem, potom (jedine) môže nastať stav označovaný ako blaho dieťaťa. Blaho dieťaťa je tiež určitý právny pojem, a označuje stav, kedy konkrétne dieťa bude šťastné a spokojné. Súd musí zohľadniť všetky relevantné okolnosti, ako sú citové väzby dieťaťa, jeho potreby, názory a želania, a rozhodnúť tak, aby bolo zabezpečené jeho blaho a rozvoj.

Sharenting a ochrana osobnosti dieťaťa

V kontexte práv maloletých detí je dôležité spomenúť aj problematiku ochrany osobnosti detí, a to najmä v súvislosti so zverejňovaním informácií a fotografií detí na sociálnych sieťach, tzv. "sharenting". Tento fenomén prináša nové výzvy v oblasti ochrany súkromia a dôstojnosti detí.

Deti sa v procese ich dozrievania iba učia nakladať so svojimi osobnostnými právami vo svojom najlepšom záujme. Maloletí nevedia, a ani nemôžu, svojim chápaním obsiahnuť hodnotu súkromia. Súkromie a pocit súkromia je nepochybne významná hodnota výrazne ovplyvňujúca kvalitu života, a podmieňuje výkon mnohých ďalších čiastkových osobnostných práv všeobecného osobnostného práva. Mnohí psychológovia vnímajú fenomén sharenting ako zbytočnú traumu navyše, ktorú v období dospievania a dospelosti, nevedome z ľahkovážnosti, spôsobili deťom ich najbližší. Deti, ktoré sú odmalička prezentované na sociálnych sieťach môžu nadobudnúť v citlivom veku pocit, že nemajú žiadne právo na súkromie. Ochrana osobnosti dieťaťa v slovenskom právnom poriadku nie je osobitne upravená, riadi sa primerane podľa všeobecnej občianskoprávnej úpravy ochrany osobnosti upravenej v Občianskom zákonníku. Limity zákonného zastúpenia maloletého jeho rodičmi sú determinované tým, či je rodičom uskutočnený alebo rodičom odsúhlasený zásah do osobnostných práv maloletého v jeho najlepšom záujme.

Riešenie konfliktov v rodine

Každý rodič sa dostane do konfliktných situácií s deťmi. Aby sme sa vedeli správne zachovať, musíme byť na ne pripravení. Mali by sme vedieť predpokladať, ako sa v danej situácii zachová dieťa a čo prebieha v jeho mysli.

Riešenie konfliktov je našou každodennou výzvou. Je potrebné o každom probléme hovoriť, aby sme sa vedeli vyhnúť takýmto formám riešenia rozporov medzi rodičmi a deťmi. Konflikt teda chápeme ako nedorozumenie medzi ľuďmi, rodičom a dieťaťom, dieťaťom a dieťaťom.

Efektívne riešenie konfliktov si nikto z nás nevie predstaviť bez komunikácie. Na druhej strane nešikovná, útočná alebo nejasná komunikácia je aj najčastejším dôvodom, prečo sa vzniknuté konflikty zhoršujú. Keď vznikne konflikt, snažíme sa ho dialógom riešiť, ale často miesto toho, aby sme si ho „vyrozprávali“ a vyriešili ho bez znalostí a používania niektorých komunikačných zručností, ešte viac ho zhoršíme.

Mnohokrát konflikt vzniká, ak niekto ohrozuje svojim správaním naše záujmy. Naše reakcie sú väčšinou:

• Rozkaz - „Poupratuj hračky! Hneď si poupratuj izbu!“
• Výčitka - „Ako tu môžeš mať taký neporiadok, keď som ti tu ráno upratala. Vôbec si nevážiš moju prácu. Urob tu poriadok!“
• Obviňovanie - „Ty si, ale bordelár.“ „Ani len izbu si nevieš upratať, si neschopný.“
• Vyhrážanie sa - „Okamžite si poupratuj, lebo nepôjdeš s nami von!“

Či konflikt vznikne alebo nie, rozhoduje nielen to, že povieme, čo chceme, ale aj ako to povieme. Môžeme prísť za dieťaťom a povedať mu: „ Vidím, že sa hráš, ale o 10 minút odchádzame. Vieš, že mám rada poriadok, keď odchádzame preč. Môžeš si prosím ťa upratať svoje veci? Keď sa vrátime, potom sa dohráš, dobre? Ok, verím ti, že kým sa obujem, to budeš mať upratané.“

Pochopenie záujmov dieťaťa pomáha efektívnemu riešeniu konfliktov, ale aj prístup k dieťaťu buď sťažuje, alebo uľahčuje komunikáciu a jej následný priebeh.

Pokiaľ sa na dieťa pozeráme, ako na niekoho, kto musí iba poslúchať a robiť to, čo chceme my, budeme s ním aj tak jednať. Rozkazom, obviňovaním, vyhrážaním sa a podobne. Keď sa však na dieťa budeme pozerať, ako na človeka, ktorý má tiež svoje potreby, túžby, ciele, hranice, hodnotu, hrdosť, tak s ním aj tak budeme zaobchádzať. S rešpektom a úctou.

To, či z našej spoločnej komunikácie vznikne konflikt je ovplyvňované tým, či vstupujeme do situácie s postojom súperivým alebo spolupracujúcim. Dieťa naše správanie vníma a opätuje podľa svojho nastavenia, ale najčastejšie reaguje podobne ako my. Buď dieťa útočí, stiahne sa, alebo spolupracuje s nami.

Vidíme, že to, či konflikt vznikne alebo nie, začína od nás rodičov, ako k dieťaťu pristupujeme. Aj keď niekedy ani po dokonalej komunikácii dieťa nechce spolupracovať a vzdoruje. Často sa však konfliktom dá predísť.

Ako vzniká konflikt medzi rodičom a dieťaťom:

• Dieťaťu požiadavka rodiča nie je jasná: Nechápe alebo nerozumie tomu, čo chce od neho rodič. Nevie presne, čo chce, na čo to chce alebo potrebuje. Prejavuje sa väčšinou zvýšením hlasu, nervozity a pod. Napríklad. Rodič povie dieťaťu obleč sa. Dieťa nevie prečo, ako sa má obliecť, kam ide a pod. Môže nastať situácia, že sa dieťa neoblieka a robí si naďalej svoj program. Rodiča to môže nahnevať a konflikt, ktorý by nemusel vzniknúť, je na svete. Riešením je povedať zrozumiteľne dieťaťu, prečo danú vec chcem a ako ju chcem.
• Dieťa reaguje s nevôľou: Dieťaťu sa obliekať nechce, chce sa hrať, vzdoruje a zámerne neposlúcha rodiča. Riešením v tejto situácii je, po dôkladnom vysvetlení, prečo sa má obliecť, povedať o svojich citoch, záujmoch, pomenovať správanie, ktoré nám u druhej strany prekáža - vyjednávať a dávať návrhy na spôsoby riešenia prijateľné aj pre opačnú stranu, alebo si riešenie pýtať od dieťaťa a tiež prejavovať dieťaťu porozumenie.
• Slovné napádanie: Keď je slovne napádané dieťa alebo rodič. „Si zlý, prečo neposlúchaš, prečo ti musím všetko hovoriť 100 krát, nepočuješ ?!“ Dieťa sa pri takejto komunikácii začne brániť a opätuje nám našu komunikáciu, alebo sa stiahne do seba. Riešením je vždy sa zamerať na seba: čo chcem ja, ako potrebujem ja, čo cítim, vidím, nie negatívne hodnotiť dieťa. Pretože ak zdôrazňujeme, že dieťa je zlé, týmto vyjadrením sa dieťa lepším nestane. Práve naopak, to čo zdôrazňujeme, si späť priťahujeme. Dieťa to môže pochopiť tak, že vy to tak máte radi a chce vám urobiť radosť.
• Nemožnosť komunikácie a vyjednávania: Keď sa s rodičom komunikovať a vyjednávať vôbec nedá. Rodič dieťa berie ako niekoho, kto musí za každú cenu poslúchnuť, je neschopný, nemá skúsenosti a predovšetkým rodič má vždy pravdu. V tomto prípade mnohokrát vzniká u dieťaťa vnútorný konflikt, ktorý zo strachu neprejaví, ale vo vnútri sa dieťa trápi. Dieťaťu takýto konflikt spôsobuje problémy aj v dospelom veku. Riešením je vždy sa dieťaťa spýtať ako to vníma ono. Aj keď nebude po jeho vôli, ale prejavenie záujmu o to, čo dieťa potrebuje, ako to vníma a chápe... Následné vysvetlenie vašej reakcie dieťaťu. V prípade vášho omylu, ospravedlnenie sa. Aj vy by ste chceli, aby sa vám dieťa ospravedlnilo, za neprijateľné správanie. Je to normálne. Každý robíme chyby a nie sme dokonalí. Navyše v ospravedlnení je veľa lásky a dôvery.

Ako predchádzať konfliktom:

• Porozmýšľať nad tým, čo v skutočnosti chcem - cieľ a prečo to chcem - dôvod (mať poriadok,lebo sa cítim dobre, keď sa vrátim do uprataného domu).
• Nesústrediť sa na dieťa, ale na konflikt, problém, ktorý chcem vyriešiť („Prečo ti to musím stále opakovať, iba ma rozčuľuješ - čím skôr bude poriadok, ušetríme si mnoho času a môžeme ho využiť lepšie“)
• Vcíťme sa a pozrime sa na situáciu aj zo strany dieťaťa („Vidím, že sa hráš, určite ťa to baví. V aute mi porozprávaš, čo to vyrábaš, dobre?“)
• Pomenujme JASNE, ZROZUMITEĽNE to, čo chceme a prečo to chceme. „Vieš, že mám rada poriadok, keď odchádzame. Nerada sa vraciam domov, keď tu nie je upratané. “
• Uverme tomu, že nám dieťa nechce robiť zle a dôverujme mu, prejavme to nielen slovami, ale aj činmi. „Si rozumný chlapec, určite vieš, čo máš urobiť. “
• Navrhujme možnosti riešenia spoločne. „Ok, tak ako by sme to mohli ešte urobiť?“
• Dohodnime sa. Počkajme na potvrdenie dohody dieťaťom „môže byť mama.“ Pripravenosť na komunikáciu s dieťaťom o probléme, prosbe nám umožní predísť možnému konfliktu.

Konflikt nevznikne a atmosféra medzi vami bude oveľa lepšia. Navyše sa dieťa učí efektívnej komunikácii spolu s nami.

Aby naša požiadavka neprešla do zbytočného konfliktu, môžeme ju vyjadriť:

1. TY - Najskôr vyzdvihnúť niečo dobré na dieťati. Vždy mať na pamäti pozitívne hodnotenie, prejavenie záujmu alebo porozumenie. Vidím, že sa hráš. Aký si pracovitý, čo to robíš? Potrebujem od teba veľkú pomoc. Viem, že si rozumný chlapec.... .
2. JA - Potom povieme, čo chceme, potrebujeme, cítime a prečo to chceme, cítime, potrebujeme. Môžeme sa samy seba pýtať? O čo mi v skutočnosti ide? Aké sú moje pocity, priority, hodnoty? Čo chcem docieliť? Čomu chcem zabrániť? čomu sa chcem vyhnúť?... .
3. MY - Spoločný návrh riešenia. Môžeme navrhnúť riešenie my, alebo sa spýtať na riešenie dieťaťa. Mal by skončiť súhlasom oboch strán. Čo navrhuješ? Ako si to teda predstavuješ? Ako by to bolo podľa teba najlepšie urobiť? Môžeme sa dohodnúť aj tak, že ti dám ešte 5 minút na hru, a potom si to schováš, dobre?....
4. TY - Záverečné povzbudenie dieťaťa. Verím ti. Viem, že to zvládneš. Už viackrát si sa dobre rozhodol. Som si istá, že sa rozhodneš správne.

Milí rodičia, nikdy sa nám nepodarí všetkým konfliktom predísť. Konflikty patria jednoducho k životu, či už chceme alebo nie. Avšak nedostatočné uvedomenie si dôsledkov nášho konania a správania, vedie častokrát k zložitým a dlhým riešenia problému. Využime dni na materskej dovolenke tak, aby z nás po troch rokoch boli vzdelanejšie, múdrejšie ženy, ktoré budú s kľudom riešiť konflikty, komunikovať na profesionálnej úrovni, budú vedieť, čo chcú, nahlas si povedať, čo chcú a čo potrebujú a predovšetkým budú mať dobré rodinné vzťahy a šťastný život. Každodenný tréning nám môže toto všetko zabezpečiť. A čo je najdôležitejšie, naše deti sa to naučia s nami.

tags: #konflikt #zaujmov #rodic #dieta