Krajiny, kde je interrupcia zakázaná alebo prísne obmedzená

Interrupcia, alebo umelé prerušenie tehotenstva, je celosvetovo citlivá téma, ktorá vyvoláva rozsiahle diskusie etického, morálneho, náboženského a právneho charakteru. Jednotný právny názor na interrupcie vo svete neexistuje. Prístup k interrupciám sa v jednotlivých krajinách výrazne líši, od úplného zákazu až po rozsiahlu dostupnosť. V posledných rokoch sme svedkami dynamických zmien v legislatíve a spoločenskom vnímaní interrupcií. Zatiaľ čo niektoré krajiny pristupujú k liberalizácii interrupčných zákonov, iné sa snažia o ich sprísnenie. Tento článok poskytuje prehľad krajín, kde je interrupcia zakázaná alebo výrazne obmedzená, a zároveň sa venuje aktuálnemu vývoju v tejto oblasti.

Právny rámec a medzinárodné súdy

„Jednotlivé právne poriadky sa síce na právnom štatúte ľudského plodu nezhodujú, ale až na niekoľko málo výnimiek pripúšťajú umelé prerušenie tehotenstva aj z iných dôvodov než len s cieľom ochrany života matky. Legálna úprava interrupcií sa odvíja od kompromisu medzi právom na život plodu a právom ženy na súkromie a nediskrimináciu. Zákony o interrupcii prijaté väčšinou európskych štátov umožňujú interrupcie žien počas prvého trimestra tehotenstva a chránia práva žien na život a zdravie počas tehotenstva.

Rada Európy prijala 16. apríla 2008 na svojom zasadnutí v Štrasburgu rezolúciu "Prístup k legálnej a bezpečnej interrupcii v Európe", ktorá vyzýva členské štáty, aby dekriminalizovali interrupcie.

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodoval o práve na život plodu v niekoľkých prípadoch. Vo všetkých rozhodnutiach stanovil, že plod nie je osobou oprávnenou na právo na život. ESĽP nikdy nepriznal plodu právo na život podľa článku 2 Európskeho dohovoru ani nedovolil, aby vyslovený záujem chrániť život plodu anuloval liberálny interrupčný zákon. Priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by totiž neodôvodnene obmedzilo práva žien ako osôb už narodených.

V prípade Paton vs. Spojené kráľovstvo (1980) sa manžel snažil zabrániť, aby jeho tehotná manželka podstúpila interrupciu. Odvolal sa pritom na článok 2 Dohovoru o ľudských právach, ktorý zaručuje právo na život a argumentoval, že interrupcia by znamenala v prípade plodu porušenie tohto práva. ESĽP rozhodol, že slovo „každý“ v dohovore nezahŕňa plody. Podľa komisie je „život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho. Ak by článok 2 mal zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú dokonca aj vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život tehotnej ženy. To by znamenalo, že, nenarodený život‘ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu hodnotu než život tehotnej ženy.“

V prípade Vo v. Francúzsko (2004) ESĽP rovnako neuznal rozšírenie práva na život aj pre plod. Sťažovateľka sa stala obeťou omylu lekára (pomýlil si ju s inou osobou rovnakého mena), ktorá pre tento omyl potratila plod chceného tehotenstva. Vo svojej sťažnosti požadovala trestnú sankciu voči lekárovi založenú na neúmyselnom zabití, pretože jeho zákrok porušil právo plodu na život. Súd zrekapituloval predošlú jurisprudenciu chrániacu právo žien na interrupciu v zmysle Dohovoru o ľudských právach a uzavrel že „nenarodené dieťa nie je považované za „osobu“ priamo chránenú článkom 2 Dohovoru. Ak aj nenarodení majú,právo na život‘, tak toto právo je bezvýhradne limitované právami a záujmami matky“. ESĽP vyslovil stanovisko, že aj keď štáty majú určitý stupeň voľnosti v rozhodovaní o legálnej dostupnosti interrupcií, ich obmedzenia zasahujúce do základných ľudských práv žien by znamenali porušenie Dohovoru.

Charta základných práv Európskej únie Európsky parlament v nadväznosti na júnové rozhodnutie Najvyššieho súdu USA už vyzval členské krajiny na dekriminalizáciu interrupcií.

História legalizácie interrupcií

Prvým štátom sveta, ktorý uzákonil umelé potraty, bolo 18. novembra 1920 sovietske Rusko. Potraty vykonávané v masovej miere spôsobili rýchle zníženie demografickej krivky. To viedlo J. V. Stalina k tomu, že v roku 1936 presadil v ZSSR úplný zákaz potratov, ktorý trval až do roku 1955, kedy bola obnovená ich legalizácia.

Prvým štátom západnej Európy, ktorý legalizoval interrupcie zo zdravotných dôvodov bol Island. V roku 1938 legalizovala potraty sociálnodemokratická vláda vo Švédsku. Dánsky parlament legalizoval v tom istom roku interrupcie pre záchranu života ženy. Vo Veľkej Británii bol súdne zavedený precedens umožňujúci potraty v prípade psychického alebo fyzického poškodenia ženy. V roku 1953 neboli potraty v Holandsku de facto trestané. V roku 1956 boli legalizované interrupcie v Poľsku, Maďarsku a Bulharsku. O rok neskôr bola prijatá právna norma v danej otázke v Česko-Slovensku, Rumunsku a Číne. V roku 1967 boli legalizované interrupcie vo Veľkej Británii, v roku 1969 v Kanade, v roku 1970 vo Fínsku, v roku 1972 v NDR.

Počas sedemdesiatych rokov 20. storočia boli postupne legalizované interrupcie v Rakúsku, Francúzsku, v Južnej Afrike, v NSR, v Izraeli, na Novom Zélande, v Taliansku, Nórsku a Juhoslávii. Zaujímavosťou je, že v tradične liberálnom Holandsku boli interrupcie povolené právnou normou až v roku 1981. Španielsko povolilo potraty zo zdravotných dôvodov a v prípade znásilnenia v roku 1985 a o rok neskôr ich nasledovalo Grécko. Po roku 2000 Švajčiarsko (2002) sa v národnom referende vyslovilo za legalizáciu potratov, ktorú navrhli vládnuci socialisti a v roku 2007 Portugalsko pod vedením socialistov presadilo legalizáciu potratov.

Prvé zmienky o interrupciách pochádzajú z roku 1850 pred Kristom. Kvôli vzniku osobného vlastníctva bolo prerušenie tehotenstva čoraz viac regulované. V minulosti si ženy vymýšľali rôzne metódy, ako sa plodu ,,zbaviť“. Boli to rôzne odvary z byliniek v kombinácii s hubami. Ďalším spôsobom bol aj úder do brucha, kopnutie, či silný náraz. Jedným zo spôsobov boli aj pijavice, ktoré sa prikladali na pošvovú časť. Tento spôsob bol prekvapivo účinný.

Právna úprava interrupcií na Slovensku

Základnou právnou normou vzťahujúcou sa k umelému prerušeniu tehotenstva bolo v trestnom zákonníku ustanovenie o trestnoprávnom postihu ženy, ktorá sa interrupcii podrobila. Žena, čo tento zákrok podstúpila, bola trestne stíhaná spolu s tým, kto interrupciu vykonal.

Po vzniku Česko-Slovenska ostal v platnosti v českých krajinách rakúsky právny poriadok, na Slovensku a Podkarpatskej Rusi uhorský. Právny postih za prerušenie tehotenstva bol potom rôzny. Trestným bol i pokus o interrupciu a § 145 stanovoval trest žalára od šesť mesiacov do jedného roka. Uskutočnená interrupcia sa trestala ťažkým žalárom od jedného až do piatich rokov. Trestný postih sa vzťahoval aj na otca, ktorý sa na interrupcii podieľal, a mohol byť odsúdený v takom istom rozsahu, ale zostreným trestom.

Právna úprava postihujúca interrupciu na Slovensku bola obsiahnutá v uhorskom trestnom zákonníku. Podľa neho "tehotná žena, ktorá svoj plod úmyselne vyženie, usmrtí, alebo to dá vykonať niekym iným buď potrestaná, ide-li o tehotenstvo mimo manželstva, žalárom do dvoch rokov, ináč do troch rokov. Rovnaký trest stihne toho, kto spácha tento zločin so zvolením tehotnej ženy; ak sa ho dopustil však zo zištnosti, buď potrestaný žalárom do päť rokov". Toto ustanovenie bolo zmenené počas slovenského štátu, keď sa zvýšila trestná sadzba pri tehotenstve mimo manželstva žalárom do troch, inak do piatich rokov. Pre toho, kto interrupciu vykonal so zvolením tehotnej ženy, bol stanovený trest do desať rokov a ten, kto interrupciu urobil zo zištnosti, mohol byť potrestaný od dvoch do desať rokov.

V roku 1950 bol prijatý nový trestný zákon, ktorý za usmrtenie ľudského plodu stanovoval takéto tresty: tehotná žena, ktorá úmyselne usmrtí svoj plod alebo niekoho iného o usmrtenie svojho plodu požiada, alebo mu to dovolí, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok. Ďalej kto so súhlasom tehotnej ženy úmyselne usmrtí jej plod, alebo kto tehotnú ženu zvedie k činu uvedenému v odseku 1, alebo jej k takému činu pomáha, potresce sa odňatím slobody na jeden až päť rokov. Odňatím slobody na tri až desať rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 2 pre zárobok.

Veľkým pokrokom oproti predchádzajúcej právnej úprave bolo už povolenie interrupcie za stanovených podmienok. Patrilo k nim ohrozenie života ženy a výskyt dedičnej poruchy. Prelomovým rokom bolo prijatie zákona č. 68/1957 Zb. o umelom prerušení tehotenstva (UPT). Stanovil beztrestnosť ženy, ktorá si tehotnosť sama umelo prerušila, alebo o to niekoho požiadala, alebo mu to dovolila. V tom čase bolo právoplatne odsúdených za prerušenie tehotenstva asi 1 000 osôb.

K zákonu boli postupne vydané vykonávacie predpisy. Prvým bola vyhláška ministerstva zdravotníctva, ktorá uvádzala i zoznam indikácií, na základe ktorých mohla byť interrupcia vykonaná. Bol medzi nimi uvedený i vek ženy do 16 rokov, ak bolo tehotenstvo zistené do troch mesiacov, a po 45. roku ženy. V § 5 vyhlášky sa stanovovali náklady za interrupciu od 200 do 500 Kčs. Ďalšou vyhláškou sa konkretizoval počet detí, pri ktorých sa interrupcia povoľovala, z "viacej" na najmenej tri. Súčasne sa zrušilo platenie za zákrok. V roku 1962 bolo vydané vládne nariadenie, ktorým sa zriaďovali interrupčné komisie a vykonával zákon o UPT. Boli stanovené jeho podmienky. Zdravotné dôvody stanovilo ministerstvo zdravotníctva. Boli nimi najmä: pokročilý vek ženy, najmenej tri žijúce deti, strata manžela alebo jeho invalidita, rozvrat rodiny, ohrozenie životnej úrovne v prípadoch, keď hospodárska zodpovednosť za výživu rodiny alebo dieťaťa spočíva prevažne na žene, obťažná situácia vzniknutá otehotnením u nevydatej ženy, okolnosť, ktorá nasvedčuje, že k otehotneniu došlo znásilnením alebo iným trestným činom. Vykonávacie predpisy zákona sa postupne dopĺňali o spresňujúce podmienky výkonu interrupcie.

Ďalším prelomovým rokom bol rok 1986, keď SNR prijala zákon č. 73 Zb. o UPT. Dôvody, ktoré viedli k jeho prijatiu, uviedla spravodajkyňa v ČNR. Konštatovala, že snaha ľudí určovať a regulovať počet svojich detí je neoddeliteľnou súčasťou modernej civilizácie. Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z 8. decembra 1979 dohodnutý v New Yorku podpísalo Česko-Slovensko v roku 1980. Platnosť nadobudol v marci 1982.

S takouto úpravou zákona sa stotožnil aj Ústavný súd SR, ktorý na svojom pojednávaní 4.decembra 2007 odmietol návrh skupiny poslancov pod vedením KDH, ktorý napádal ústavnosť zákona. Podľa skupiny poslancov je v ústave zakotvené právo na život a interrupčný zákon to porušuje. Súd sa stotožnil s nálezmi ESĽP a vyslovil, že napriek možnosti legálneho prerušenia tehotenstva do 12. týždňa na žiadosť ženy je život dostatočne chránený a teda zákon č. 73 Zb. platný.

Na Slovensku sa interrupcie vykonávajú podľa katolíckeho vzoru do dvanásteho týždňa tehotenstva. Na Slovensku sú interrupcie legálne od roku 1986. Od 1. januára 1987 je platný a účinný zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov, ktorého ustanovenie § 4 hovorí o tom, že: „Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.“ V roku 2007 Ústavný súd rozhodol, že žena sa do 12. týždňa svojho tehotenstva môže slobodne rozhodnúť, či podstúpi interrupciu.

Snahy o sprísnenie interrupčnej legislatívy na Slovensku: Na Slovensku nedávno poslanci hlasovali o návrhu, ktorý by obmedzil prístup žien k potratom. Ľudová strana Naše Slovensko predložila celkovo dva návrhy o umelom prerušení tehotenstva. V prvom návrhu sa hovorí o skrátení lehoty na vykonanie interrupcie z pôvodných dvanástich týždňov na osem. Návrh povoľoval umelé prerušenie tehotenstva aj v takom prípade, ak je podozrenie, že žena otehotnela v dôsledku trestného činu, pričom jej gravidita nepresahuje dobu dvanástich týždňov. Poslankyňa Anna Záborská však predložila pozmeňujúci návrh k vlastnej novele, čím sa prijatie novely zákona o zdravotnej starostlivosti skomplikovalo. Hovorí sa v ňom o tom, že žena bude mať pred umelým ukončením tehotenstva právo požiadať o druhú lekársku správu, ak pôjde o ohrozenie života matky alebo plodu.

Interrupcie v Spojených štátoch amerických

V Spojených štátoch sa otázka potratov vyvíja právne od rozhodnutia Najvyššieho súdu v jednom z najznámejších sporov v histórií Roe vs. Wade (1973). Rozhodnutie, prijaté pomerom hlasov 7:2 v januári 1973, ktoré zahrnulo interrupcie do výkladu práva na súkromie, bolo odvodené na základe Dodatku č. 14 Ústavy USA. Týmto rozhodnutím Najvyšší súd USA vyhlásil za protiústavné ustanovenie zákona, ktorým sa v Texase znemožňovalo dosiahnutie potratu. Daný spor bol rozhodnutý na základe odvodeného práva na súkromie, ktoré bolo stanovené súdnym sporom Skinner vs. Oklahoma (1942), keď súd uznal, že s plodením sú spojené základné práva, na ktoré sa nevzťahuje vládna jurisdikcia, pokiaľ ju k tomu nenúti ohrozenie verejnej bezpečnosti, toto rozhodnutie predchádzalo obhajobe ústavného práva na súkromie. V neskoršom spore Griswold vs. Connecticut (1965) Najvyšší súd rozhodol, že ústava implicitne chráni právo na osobné súkromie, ale samotní sudcovia sa nezhodli na tom, kde je táto výsada presne obsiahnutá. Právo na súkromie teda vychádza z precedensov a nie priamo z Ústavy USA.

Samotný spor Roe vs. Wade nevychádzal priamo z práv zaručených v Bill of Rights, ale bol nepriamo implikovaný a vychádzal z precedensov. Kritici daného rozhodnutia tiež argumentujú, že spor bol čisto teoretický a súd sa s ním nemal zaoberať, nakoľko sťažovateľka Jana Roe porodila a poskytla dieťa na adopciu predtým, ako sa spor dostal pred Najvyšší súd.

Na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu v spore Roe vs. Wade boli určené základné pravidlá pre vstupovanie štátu do súkromia občianok USA vo veci interrupcií. Na základe týchto pravidiel: „1. počas prvého trimestra tehotenstva je úplne vylúčené zasahovanie štátu do súkromia ženy, vrátane jej práva rozhodnúť o svojom tehotenstve, 2. počas druhého trimestra tehotenstva zasahovanie štátu pomocou právnej úpravy do súkromia ženy je možné v záujme rozumnej ochrany zdravia ženy, ale nie v záujme počatého plodu, 3. Aj keď sporom Roe vs. Supreme Court boli čiastočne reštriktívne. Mnohé ďalšie judikáty obmedzovali uplatňovanie potratov. V spore Webster vs. Reproductive Health Services (1989) Najvyšší súd rozhodol, že zákon štátu Missouri, ktorý zakázal štátnym zamestnancom vykonávať potraty v nemocniciach platených z daní občanov, nie je protiústavný. Modelovým príkladom obmedzovania potratov sa stal spor Planned Parenthood of Southeastern Pensylvania et. al. vs. Robert P. Casey et. al. (1992), keď bola napadnutá ústavnosť piatich ustanovení zákona štátu Pensylvánia o kontrole potratov z roku 1982. Napadnuté boli paragrafy, ktoré vyžadovali, aby žena žiadajúca o potrat udelila informovaný súhlas najmenej 24 hodín pred samotným zákrokom; splnomocnenie jedného z rodičov maloletej žiadateľky; nariadenie, že okrem výnimiek v zákone musí vydatá žena podpísať vyhlásenie, ktoré potvrdzuje, že o veci potratu informovala manžela, paragraf, ktorý definoval stav „medicínskej núdze“ a paragrafy obmedzujúce potratové kliniky. Najvyšší súd rozhodol, že uvedený zákon nie je v rozpore s ústavou, zároveň však potvrdil samotné právo na potrat podľa sporu Roe vs.

Po súdnom spore Dobbs v. Jackson Women's Health Organization z roku 2022 bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu vyplývajúce zo sporu Roe v. Wade zvrátené. Najvyšší súd takto rozhodol, že právo na interrupciu ústava Spojených štátov nezaručuje a jednotlivé štáty sú slobodné interrupciu obmedzovať, zakazovať alebo povoľovať podľa vlastného uváženia. Kvôli tomuto sa zákony ohľadom interrupcií v rôznych štátoch líšia a vo viacerých štátoch sa po zvrátení Roe v. Wade zaviedli prísne obmedzenia.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA neznamená celoplošný zákaz umelého prerušenia tehotenstva vo všetkých štátoch USA. Federatívne usporiadanie USA, pozostávajúce z 50 štátov, umožňuje každému štátu do značnej miery prijímať vlastnú právnu úpravu, čo sa aplikuje aj v tomto prípade. K dnešnému dňu platí v desiatich štátoch úplný zákaz umelého prerušenia tehotenstva. Ďalšie štyri štáty zakazujú interrupciu po šiestich týždňoch tehotenstva, často v čase, keď ešte žena ani nemusí vedieť o tom, že je tehotná. Jeden z najprísnejších interrupčných zákonov platí v Texase dlhodobo ovládanom konzervatívnejšími republikánmi. Obdobná situácia platí aj v štátoch ako Alabama, Arkansas, Kentucky či Lousiana.

Krajiny s prísnymi obmedzeniami alebo úplným zákazom interrupcií

Zo 46 členských štátov Rady Európy 40 dovoľuje žene prerušiť tehotenstvo v prvom trimestri bez obmedzenia spočívajúceho v uvedení dôvodu alebo na základe rozsiahlych terapeutických dôvodov. Iba niekoľko štátov - Andorra, Írsko, Lichtenštajnsko, Malta, Poľsko a San Maríno - ponecháva prísne obmedzenia interrupcie, umožňujúce len úzku škálu terapeutických výnimiek.

V Európe je situácia rôznorodá. Väčšina krajín EÚ interrupcie povoľuje, avšak existujú výnimky. Napríklad, Poľsko, Írsko a Malta boli donedávna jediné tri členské krajiny EÚ, kde bola interrupcia zakázaná alebo výrazne obmedzená. Írsko však v roku 2018 v referende rozhodlo o zrušení ústavného zákazu interrupcií, čím sa situácia zmenila.

Malta

Malta je jednou z mála krajín v Európe, kde platí úplný zákaz interrupcií. Ak sa žena rozhodne pre predčasné ukončenie tehotenstva na Malte, hrozí jej trojročné väzenie. To platí aj v prípade, že bola znásilnená, alebo tehotenstvo ohrozuje jej život. Úlohou lekárov je za každú cenu zachrániť nielen matku, ale aj dieťa.

Poľsko

V Poľsku platí takmer úplný zákaz interrupcií. V krajine, kde veľká väčšina obyvateľstva podporuje možnosť ukončiť tehotenstvo v prípade anomálie plodu, bolo vypuknutie demonštrácií otázkou času. Hoci aktuálne platí prípustnosť interrupcie, ak by mal byť ohrozený život matky, tento stav nastal až po tom, ako minulý rok zomrela žena, ktorej lekári odmietli vykonať interrupciu napriek tomu, že bola vo vážnom ohrození života. Na takzvanú „tabletku po“ od minulého týždňa netreba v Poľsku recept. V krajine, kde je zakázaná interrupcia, to môže zmeniť život tisícom žien.

Oproti budove poľského parlamentu vo Varšave v piatok slávnostne otvorili prvé interrupčné centrum v krajine. Od sobotňajšieho sviatku Dňa žien doň budú môcť ženy prísť potratiť pomocou tabletiek samostatne alebo v spoločnosti iných žien. Centrum preto nebude fungovať ako bežná potratová klinika, ale skôr priestor, kde budú môcť ženy prísť samé absolvovať interrupciu v spoločnosti iných. Priestory dosiaľ nie sú úplne zrenovované. Wydrzynska tvrdí, že je to "rovnaké, ako by to bežne robili doma". Poľské zákony nepostihujú ženy, pokiaľ interrupciu vykonajú samé, napríklad pomocou tabletiek objednaných cez internet. Asistovaná interrupcia sa v Poľsku trestá odňatím slobody až na tri roky. Wydrzynska bola v roku 2023 prvou takto odsúdenou aktivistkou. V súčasnosti majú ženy právo na interrupciu iba v prípadoch tehotenstva v dôsledku znásilnenia, incestu alebo ak gravidita predstavuje priame ohrozenie života alebo zdravia matky. Organizácia Aborcyjny Dream Team ročne pomáha vykonať približne 47-tisíc interrupcií. Podľa údajov skupiny Potraty bez hraníc sa v Poľsku ročne uskutoční až 150-tisíc potratov.

Lichtenštajnsko

Zákaz umelého prerušenia tehotenstva je prítomný aj v Lichtenštajnsku. V roku 2011 sa konalo referendum, v ktorom sa občania vyslovili proti návrhu na úpravu možnosti umelého prerušenia tehotenstva do 12 týždňa, alebo v prípade, že by sa dieťa narodilo s ťažkým postihnutím.

Írsko

Írsko je najznámejší príklad krajiny s výraznou antiinterrupčnou politikou. (Podobné zákony má z Európy napríklad aj San Maríno a Andorra.) Írsko bolo predmetom niekoľkých súdnych sporov, ktoré sa týkali nielen samotnej antipotratovej politiky, ale aj slobody slova, keďže štát zakazoval informovať o interrupčných klinikách mimo územia Írska. Príkladom môže byť spor Open Door and Dublin Well Woman vs. V samotnej írskej ústave je zakotvená ochrana nenarodených detí (čl. 40, ods. 3 bod 3 dodatku: „Štát potvrdzuje právo na život nenarodených a, s primeraným prihliadnutím na rovnaké právo na život matky, zaručuje vo svojich zákonoch re... V Írsku donedávna platili najprísnejšie zákony o potratoch v Európe. Ak sa ženy rozhodli ukončiť tehotenstvo, hrozilo im až 14 rokov väzenia. Nový zákon z roku 2018 povoľuje potraty počas prvých 12 týždňov tehotenstva.

Andorra

V Andorre je interrupcia zakázaná.

San Maríno

V San Maríne sú interrupcie zakázané.

Dôsledky zákazov interrupcií

Zákaz alebo výrazné obmedzenie interrupcií má závažné dôsledky pre ženy a spoločnosť ako celok. Medzi najvýznamnejšie patria:

• Nárast nelegálnych interrupcií: Zákaz interrupcií neznamená, že ženy prestanú podstupovať interrupcie, ale že budú nútené hľadať nelegálne a často nebezpečné spôsoby. To vedie k zvýšeniu počtu komplikácií a úmrtí v dôsledku interrupcií. Nelegálne vykonávanie interrupcií, ktoré uskutočňujú jednotlivci bez potrebných zručností a v nevyhovujúcom prostredí, môže mať fatálne následky. Po neprofesionálne vykonanej interrupcii zomrie ročne až okolo 68-tisíc žien.
• Nerovný prístup k zdravotnej starostlivosti: Zákazy interrupcií najviac postihujú ženy s nízkymi príjmami a ženy žijúce v odľahlých oblastiach, ktoré nemajú prístup k bezpečným interrupčným službám.
• Porušovanie ľudských práv: Mnohé medzinárodné organizácie a odborníci považujú zákaz interrupcií za porušovanie ľudských práv žien, vrátane práva na zdravie, práva na súkromie a práva na slobodu od diskriminácie.

Pre zástancov "slobody voľby" je otázka prístupu k interrupcii dôležitá z hľadiska zdravia žien. Zákaz umelého prerušenia tehotenstva podľa nich často vedie k nelegálne vykonávaným, zdravie a život ohrozujúcim zákrokom. Nedostupnosť antikoncepčných prostriedkov má za následok len v rozvojových krajinách vyše 60 miliónov neželaných tehotenstiev, z ktorých 20 miliónov končí interrupciou vykonanou v nebezpečných podmienkach. Interrupcie v krajinách s reštriktívnymi zákonmi tvoria vo svetovom meradle až tretinu všetkých zákrokov a sú hlavnou príčinou úmrtí približne 80 000 žien ročne.

Interrupcie a cudzinky na Slovensku: Hoci na Slovensku z roka na rok počet interrupcií štatisticky klesá, počet umelých prerušení tehotenstva vykonaný cudzinkám ostáva veľkou neznámou. Týka sa to najmä Poliek, ktoré cestujú kvôli potratom na Slovensko, lebo v ich krajine je interrupcia prakticky zakázaná. Nemocnice majú povinnosť hlásiť aj interrupcie cudziniek, avšak nie vždy sa tak deje.

Alternatívne pohľady a diskusie

Otázka interrupcií je komplexná a vyvoláva rôzne názory a argumenty. Zástancovia zákazu interrupcií často argumentujú právom na život nenarodeného dieťaťa a zdôrazňujú morálnu neprijateľnosť interrupcie.

Interrupčná tabletka ako alternatíva k chirurgickému zákroku je na Slovensku už roky kontroverznou témou. Mnohí gynekológovia pritom tvrdia, že medikamentózna forma potratu spôsobuje menej zdravotných komplikácií než chirurgický zákrok. „Nie je to na programe,“ vyjadril sa minister zdravotníctva Kamil Šaško (Hlas). O povolení takzvanej interrupčnej tabletky sa na Slovensku diskutuje už roky. „Pri jej použití odpadá potreba celkovej anestézie,“ vysvetlil gynekológ MUDr. Jozef Záhumenský, PhD. Pri umelom prerušení tehotenstva pomocou tabletky sa podľa neho využívajú dve účinné látky. Prvá ukončí tehotenstvo, druhá vyčistí maternicu. „Obe látky sa dajú získať na mimoriadny dovoz, zatiaľ však máme povolené používať len tú druhú - na vyprázdnenie plodového vajca pri odumretom tehotenstve,“ uviedol Záhumenský. Ženy najčastejšie spomínajú buď chirurgické vyčistenie dutiny maternice, alebo prirodzený priebeh, ktorý môže trvať aj mesiac. „Žena musí viackrát prísť na kontrolu, môže to byť nepríjemné a často je to spojené so silnými menštruačnými bolesťami,“ vysvetlil prednosta gynekologicko-pôrodnícko-neonatologickej kliniky nemocnice Bory MUDr. Ďalšou možnosťou je chirurgické čistenie maternice, ktoré však gynekológovia skôr neodporúčajú. „V komárňanskej nemocnici uprednostňujeme medikamentózne vedenie samovoľných potratov podľa platných štandardov, ktoré sú na Slovensku účinné už tri roky,“ uviedla gynekologička MUDr. „Sme jedna z mála nemocníc, ktoré ženám dávajú na výber, ako chcú samovoľný potrat ukončiť. „Každý lekár by žene mal túto možnosť ponúknuť. Ak tak nerobí, nekoná v súlade s najnovšími poznatkami vedy.

V Latinskej Amerike dochádza k postupnému uvoľňovaniu interrupčných obmedzení. Prevažne katolícke Mexiko prijalo historické rozhodnutie, keď Najvyšší súd označil doterajší zákaz interrupcií za protiústavný. Rozhodnutie sa vzťahuje na interrupcie, ktoré sa uskutočnia do 12. týždňa tehotenstva. Agentúra AFP poukazuje na to, že v Latinskej Amerike sa situácia okolo interrupcií vyvíja opačným smerom než v Spojených štátoch, kde sa interrupčné obmedzenia v posledných rokoch naopak pritvrdzujú.

Väčšina krajín EÚ stanovuje limit 10 až 14 týždňov, vrátane Francúzska, Belgicka, Dánska či Grécka. Tieto termíny sa môžu predĺžiť, ak tehotenstvo spôsobí znásilnenie, alebo je plod poškodený. V Portugalsku platia podobné pravidlá. Na porovnanie, v Holandsku je potrat legálny do 24 týždňa tehotenstva.

Interrupcia, umelé prerušenie tehotenstva, je po celom svete predmetom rozsiahlych diskusií, etických dilem a právnych obmedzení. Hoci väčšina krajín Európskej únie rešpektuje právo ženy na interrupciu, existujú výnimky, kde je legislatíva výrazne reštriktívna alebo úplne zakazujúca. Zdá sa, že sila pro-life hnutí rastie na celom svete a vo viacerých katolíckych krajinách sa interrupcie začínajú znovu spochybňovať. Najnovšie dáta naznačujú, že 26 krajín na svete úplne zakazuje potraty.

Typy interrupcií

Všeobecne existujú dva typy interrupcií. Prvou možnosťou je tabletka, ktorú je možné podať do 63. dňa tehotenstva. Tá v princípe oddelí plodu výživu a následne ho pôrodnými cestami vypudí z tela von. Druhou metódou je chirurgický zákrok, ktorý sa delí na dva typy. Prvým je takzvaná mini interrupcia, ktorá sa vykonáva do 45. alebo 55. dňa tehotenstva ,,vysatím“ plodu z maternice. Tento typ interrupcie sa od klasického typu líši iba veľkosťou použitej kanyly, keďže dilatácia krčka maternice je menšia.

tags: #krajiny #kde #je #interrupcia #zakazana