Láska k dieťaťu: Ako ju prejavovať a pochopiť

Láska k dieťaťu je jednou z najsilnejších a najčistejších foriem lásky, ktorú rodič môže cítiť. Inštinktívne cítime, že svoje deti ľúbime nadovšetko, hovoríme, že sú pre nás najdôležitejšie v živote a všetko, čo robíme, robíme pre nich. Avšak, medzi slovami a činmi môže byť rozdiel. To, čo robíme v mene lásky, nemusí byť dieťaťom vnímané tak, ako to zamýšľame. Preto je dôležité nielen zabezpečovať adekvátnu starostlivosť, ale aj prejavovať lásku spôsobom, ktorý je pre dieťa zrozumiteľný a prijateľný.

Už od narodenia dieťa potrebuje lásku a pozornosť. Prvý prejav novorodenca je plač, ktorým si vyžaduje pozornosť rodičov. Rodič prichádza, berie dieťa do náručia, prihovára sa mu a upokojuje ho. Vďaka tejto interakcii bábätko spoznáva, že je v bezpečí, učí sa dôverovať iným a v dospelosti dokáže nadviazať kvalitné intímne vzťahy.

Neustále dokazovanie lásky činmi presviedča deti, že sa nemusia obávať a majú neobmedzenú možnosť rozvíjať sa. Ak dostávajú bezpodmienečnú lásku, teda nie len vtedy, keď sú "dobré" a poslúchajú, poznajú vlastnú hodnotu, čo je základom zdravého sebavedomia. Deti, ktoré vedia, že ich rodičia milujú aj v ťažkých chvíľach, si môžu dovoliť prehrať a napriek tomu budú cítiť rodičovskú lásku.

Prečo je dôležité ukazovať deťom lásku?

Láska je najsilnejšia emócia na svete a pre každého môže znamenať niečo iné. Naučiť deti, čo to je láska, nie je jednoduché. Jej podoby sú rôzne, rovnako ako aj intenzita. Pre deti môže byť ťažké vyrovnať sa so svojimi pocitmi a ako si s nimi poradiť, keď ich nemajú s kým prebrať alebo niečo také pred tým ešte nezažili.

Navyše, dospelí často používajú pojmy ako „láska“, „ľúbim“, „milujem“ bez toho, aby im prisudzovali nejaký zvláštny význam. Môžu milovať chuť kávy, ľúbiť čokoládovú zmrzlinu alebo láska povedať do telefónu zakaždým, keď mame zavolá nejaká kamarátka. Naučiť deti láske je najlepšie činmi a komunikáciou. Rodič je najlepším príkladom.

Dieťa sa naučí, čo znamená láska a byť milované, keď ho rodičia objímajú, venujú mu svoj čas, hovoria mu: „Ľúbim ťa“. Ak ukazujete a dokazujete lásku deťom, dosť často ju dostanete späť v rovnakej podobe, v gestách, bozkoch, objatiach, či nakreslených obrázkoch.

Konflikty v rodine a ich vplyv na deti

V domácnosti sú deti svedkami nielen láskavého správania sa rodičov, ale aj odvrátenej stránky vzťahov, neporozumení a hádok. Odborníci sa zhodujú, že je lepšie svoje konflikty riešiť bez detských svedkov, no nie vždy sa tomu dokážeme vyhnúť. Iste, je lepšie najmä tie vyhrotené, s množstvom negatívnych emócií naozaj presunúť na dobu, keď deti nie sú prítomné.

No bežnú výmenu názorov, nesúhlas, či rôzny pohľad na vec, si môžete vymeniť aj v ich prítomnosti. Deti tak získajú možnosť naučiť sa, ako s rešpektom vyriešiť spor dvoch strán. Vidia partnerský nesúhlas, bez obviňovania, zastrašovania, vyhrážania, nadávok, vydierania, manipulácie. Raz tak budú vedieť, ako viesť spor, ako sa majú správať a čo už nie je akceptovateľné.

Preto je dôležité tiež spor pred nimi ukončiť. Niekedy sa totiž stane, že rodičia sa pohnevajú, deti to vidia a dospelí sa rozhodnú, že budú v hádke pokračovať neskôr, aby nezasiahli deti. Hoci to znie ako dobrý nápad, faktom je, že deti prídu o skúsenosť vyriešenia konfliktu a uspokojenia oboch strán. Nebudú ani tušiť, že sa rodičia nejako dohodli k obojstrannej spokojnosti. Stres z toho, že netušia, ako celá situácia dopadla, v nich môže pretrvávať. Preto je dobré aj vo vyhrotených chvíľach povedať, že niečo ľutujeme, že partnera ľúbime, že sa pokúsime nájsť riešenie.

Vysvetlite deťom ten jedinečný pocit

Ak sa vás dieťa opýta na lásku, pokúste sa im ju vysvetliť. Použite príklady, ktoré sú im blízke. Spýtajte sa, ako sa cítia s mamou, otcom, s ich obľúbeným plyšovým mackom či zbožňovaným domácim miláčikom. Zistite, čo by chceli urobiť, keď ich uvidia. Väčšina detí pravdepodobne povie, že sú šťastné a chceli by psíka, macka, tata či mamu objať. Povedzte im, že lásku môžu prejavovať mnohými spôsobmi, od fyzického kontaktu, po umelecké vyjadrenie. Môžu dať svoje myšlienky na papier, písať, maľovať, môžu niekoho slovne oceniť, ukázať milé gesto.

Čím viac sa deti naučia o láske kým sú maličké, tým lepšie ju budú poznať ako dospelí. Pochopia, že láska je veľmi cenná a v živote ju venujeme ľuďom, na ktorých nám najviac záleží.

Ukážte deťom, ako dávate najavo lásku k ľuďom vo svojom okolí. Pobozkajte a objimte partnera pred svojimi drobcami. Hovorte s nimi o tom, ako ľúbite a ceníte si ich babky, dedkov, tety, ujov, bratrancov a sesternice. Myslite na to, aby ste každý deň pripomenuli svojmu drobcovi, ako veľmi ho ľúbite. Môžete využiť rôzne spôsoby, napíšte mu lístok, ktorý ukryjete do peračníka, pošlite mu sms, nakreslite srdiečko na zrkadlo, do ktorého sa bude ráno dívať, len tak ho objimte. Čím viac mu budete hovoriť o tom, ako veľmi ho milujete, tým viac to budete počúvať od neho. Keď dokážu deti dať najavo lásku k nám, podarilo sa nám predať im pravdepodobne tú najväčšiu životnú hodnotu.

Čo znamená láska?

• Náklonnosť: Objímajte svojich najbližších tak často, ako sa dá. Obyčajné objatie pomôže uvoľniť napätie, zlepšiť náladu a ukáže vašu účasť.
• „Ľúbim ťa“: Povedzte to deťom i partnerovi vždy, keď to cítite. Nečakajte na ideálnu príležitosť.
• Rešpekt: Neprerušujte deti, keď rozprávajú, nezľahčujte ich starosti, nesmejte sa z ich trápenia. Ich názory sú hodné rešpektu, aj keď nie sú tak prelomové, ako vaše. Pre ne sú stredobodom ich sveta.
• Podpora: Stojte za svojimi najbližšími aj vo chvíľach, kedy by ste si najradšej zaťukali na čelo. Ak nesúhlasíte, povedzte svoj názor, ale pridajte, že dieťa sa na vás môže vždy spoľahnúť. Byť láskavým nestojí nič.

5 jazykov lásky pre deti

Podľa doktora Garyho Chapmana existuje 5 jazykov lásky, ktorými deti (ale aj dospelí) vyjadrujú a prijímajú lásku:

1. Fyzický dotyk: To nie je len pohladenie, bozk či objatie. Fyzický dotyk je aj keď dieťa sedí na kolenách svojej mamy a ona mu číta rozprávky. Obzvlášť ho však potrebujú deti, ktorých primárnym jazykom lásky sú práve dotyky. Tie si doslova vyžadujú extra dávky fyzickej blízkosti.
2. Slová uistenia: Nemusia to byť len slová „Ľúbim ťa“, ale aj nežné, úprimné a s láskou vyslovené komplimenty, slová pochvaly, poďakovania či slová povzbudenia, ktorá dieťaťu dodávajú sebaistotu a odvahu. Cieľom rodiča je prichytiť dieťa pri niečom dobrom a úprimne, s radosťou ho za to pochváliť. Veľmi dôležité je, aby slová „Mám ťa rád“ alebo „Ľúbim ťa“ nikdy neboli zo strany rodičov podložené nejakou podmienkou, napr. „Mám ťa rád, ale toto robiť nebudeš“.
3. Pozornosť: Detská túžba po výhradnej pozornosti rodičov je veľmi veľmi silná. Väčšina detskej neposlušnosti a neprimeraného správania je v podstate snahou získať si pozornosť. Pozornosť v preklade znamená plnohodnotne strávený spoločný čas. Je to dar prítomnosti, ktorý venuje rodič svojmu dieťaťu. Nesie v sebe posolstvo „Si pre mňa dôležitý, som s tebou rád“. Spôsob trávenia spoločného času by mal byť pritom primeraný vývinovej úrovni dieťaťa. Zatiaľ čo venovať pozornosť batoľaťu znamená hrať sa s ním na zemi, s malým školákom si môžete napríklad čítať a s tínedžerom sa porozprávate alebo si spolu zašportujete.
4. Dary: Darček samotný môže byť pre dieťa doslova zhmotnením takého niečoho nehmatateľného ako je rodičovská láska. Pravý dar ale nie je splátkou za službu či odmenou, je skôr dobrovoľným vyjadrením lásky voči druhému človeku. Deti, ktorých primárnym jazykom lásky je prijímanie darov, budú na ne reagovať veľmi intenzívne.
5. Skutky služby: Pre niektoré deti je najjasnejším prejavom lásky skutok služby. Ako rodič v podstate nepretržite slúžite svojmu dieťaťu. Láskyplná služba však nie je otroctvo dieťaťu. Služba je vtedy posolstvom lásky, ak ju rodič robí ako dar, bez nátlaku, dobrovoľne a z túžby venovať svoju energiu dieťaťu.

Každý z nás je disponovaný hovoriť všetkými piatimi jazykmi lásky. Aj rodičia by mali svojim deťom vyjadrovať lásku všetkými piatimi spôsobmi. Jeden z týchto jazykov je však u každého z nás rozvinutý najviac.

Ako zistiť, ktorý jazyk lásky je pre vaše dieťa primárny?

• Pozorujte, ako vyjadruje lásku dieťa vám.
• Sledujte, ako dieťa vyjadruje lásku či náklonnosť iným ľuďom.
• Počúvajte, o čo vás vaše dieťa najčastejšie žiada. Chce, aby ste sa s ním hrali? Potom bude jeho primárnym jazykom lásky pravdepodobne pozornosť. Alebo túži často po objatí?
• Všímajte si, na čo sa vaše dieťa najčastejšie sťažuje. Vyčíta vám, že nemáte na neho čas? Alebo že veľa pracujete?
• Dajte dieťaťu na výber z dvoch možností.

Nech už je jazyk vášho dieťaťa akýkoľvek, pamätajte si, že je dôležité hovoriť všetkými piatimi jazykmi lásky. Ak ste si istí, že vaše dieťa prijíma najviac lásky cez fyzické dotyky, doprajte mu ich požehnane. Nezabúdajte mu však z času na čas povedať, že ho milujete, doprajte mu drobný darček, venujte mu trochu času pri príjemných aktivitách a urobte pre neho niečo nezištné.

Rodičovská láska a partnerský vzťah

„Učia sa cítiť lásku už od svojho počatia a začína sa to láskou medzi rodičmi. Dieťa by malo vidieť normálny vzťah so všetkým, čo k tomu patrí. Vrátane konfliktov. (Ak ich teda s partnerom dokážete riešiť, a nelietajú u vás nadávky či taniere.) Deti musia vedieť, že aj nezhody patria k vzťahu, a spôsob, akým ich dospelí riešia, bude v ich podvedomí zapísaný.

Ak sa s partnerom neľúbite, nemá význam zostávať spolu „kvôli deťom“, čo bol hlavný motív udržania rodiny najmä v minulosti. Citový chlad medzi rodičmi nie je najlepšie prostredie, v ktorom majú vyrastať, i keď ich ľúbi aj matka, aj otec. „Deti žijúce v citovom chlade nevedia, čo majú cítiť.

Z výchovného hľadiska však podľa nej nie je dobrý ani druhý extrém - dávať priveľa lásky. Jej hodnota sa znižuje a dieťa postupne znecitlivie, bude láskou presýtené. Na zachovanie zlatej strednej cesty je tu zdravý sedliacky rozum.

Kým ste nemali deti, bol tu váš partner. Nebyť jeho, nie sú ani deti. V hierarchii, komu dať prednosť, je to teda viac - menej jasné - prioritou je partnerský vzťah. „Bol prvý, dieťa sa narodilo z tohto vzťahu a potrebuje cítiť jeho silu,“ zdôrazňuje Lýdia Adamcová. „Neučte dieťa, že svet sa krúti okolo neho. Venujte sa sebe, partnerovi, pestujte svoje záujmy, ktoré budú mať pre vás význam aj vtedy, keď deti už odídu a vy zostanete sami.

I keď po narodení bábätka sú na prvom mieste potreby nového človiečika, ktoré prioritne zabezpečuje matka, práve cez ňu vníma dieťa aj svojho otca. Pre zdravý vývoj dieťaťa je najlepšie, ak je s rodičmi, ale nie centrom ich pozornosti. V prípade bábätka to znamená, že ho napríklad matka nosí v šatke, ale venuje sa pri tom aj svojim záujmom a povinnostiam. Dieťa cíti matku, bezpečie, a zároveň z jej náruče a jej perspektívy spoznáva svet okolo seba.

Naopak, spôsob rozšírený v našej civilizácii, keď dieťatko odložíme do postieľky, a potom ho pozorujeme, čo a či niečo nepotrebuje, spôsobuje, že rodičia nemajú čas na seba a na vlastný vzťah. Dieťatko sa navyše učí, že keď niečo chce, musí začať plakať alebo rezignuje, a už od únavy zaspí. A rodičia sú zasa vyčerpaní starostlivosťou o bábätko, či nešťastní, že veľa plače. Ich vzťah ide do úzadia a na prvom mieste sú deti, ktoré časom vytlačia všetko ostatné.

Ak rodičia nenájdu naplnenie svojho života a ich zmyslom sa stane výchova a deti, podľa Lýdie Adamcovej to vedie akurát tak k tomu, že samotné dieťa začne mať problémy. „Ak rodičia všetko plánujú, predvídajú možné stresy, neúspechy, ktoré preventívne riešia, zasahujú, čakajú ich problémy.

Detská láska a jej špecifiká

Zamilovanosť, prvé bozky, nádej, ale aj žiarlivosť, roztrasené kolená a sklamania patria nielen do sveta dospelých, ale aj detí. I keď dospelí niekedy detské lásky zľahčujú a usmievajú sa nad nimi, pre deti nie sú o nič menej dôležitejšie a intenzívnejšie než pre nich.

Keď je láska krásna a bezproblémová, deti sa vedia krásne tešiť. Veľa o objekte záujmu rozprávajú, vykresľujú svoju lásku len v tých najkrajších farbách. Keď je láska neopätovaná alebo dôjde k zrade, prichádza bolesť, akú poznajú aj láskou sklamaní dospelí. Niekedy práve deti prežívajú všetky pocity spojené s láskou ešte intenzívnejšie, pretože o nej vedia málo a nemajú veľa skúseností.

Obdobie medzi tretím a piatym rokom života Freud nazval obdobím falickým. Jeho špecifikum sa prejavuje zvýšeným záujmom o genitálie a prebudeným sexuálnym záujmom o opačné pohlavie, čo však nie je to isté ako detské láska. Záujem o genitálie je vzbudený zvedavosťou, vôbec nie náklonnosťou alebo citom.

Pre mladší až stredný školský vek je charakteristická tzv. latentná fáza, kedy sa obidve pohlavia viac diferencujú, vytvárajú väčšinou skupiny rovnakého pohlavia. Detským platonickým láskam sa darí aj v tomto období, ale len vo výnimočných prípadoch. Prejavuje sa to hlavne „robením si zle“ a podpichovaním. V tomto období príslušnosť k sociálnej skupine pre dieťa znamená viac ako láska k jednej osobe.

S príchodom puberty sa aj prežívanie lások začína meniť, čo súvisí so zmenou prežívania a vnímania v psychickej rovine a hormonálnymi zmenami. Erik Erikson označil obdobie puberty a adolescencie ako fázu hľadania a vytvárania vlastnej identity. Táto fáza je sprevádzaná precitlivenosťou, premenlivosťou nálad, labilitou, vzdorovitosťou, zraniteľnosťou a neistotou.

Prvé pubertálne zamilovania sú platonické, keď mladí ľudia túžia byť blízko svojej lásky, túžia vykonať veľké činy, obetovať sa. Prvé lásky sú často plaché a náhle. Väčšinou sú vnímané ako zázrak. Pubescent často nevie vysloviť to, čo cíti. Ďalším problémom, hlavne pri neopätovanej láske je, že mladý človek nie je spokojný so svojím telom. To, že mu niekto neopätuje lásku, pripisuje svojmu telu, ktoré je podľa neho nedokonalé.

Väčšina pubertálnych a adolescentných lások nevydrží do dospelosti, pretože na trvalý vzťah mladí ľudia ešte nie sú zrelí, ich vlastná identita sa rozvíja a hodnoty sa menia. Či je už dieťa vo svojej zamilovanosti šťastné alebo nešťastné, rodičia stoja pri ňom a majú veľkú šancu dodať mu odvahu, pochopiť ho a keď treba, vysvetliť mu určité skutočnosti, ktoré s týmto obdobím súvisia.

Rady pre rodičov zamilovaných detí

• Nedívajte sa na detské lásky svojimi dospelými očami, ale pozrite sa na ne očami detí. Z pohľadu dospelého o nič nejde, lebo my vieme, že nemajú dlhé trvanie a prídu ďalšie, ale pre deti znamenajú veľmi veľa.
• Podceňovaním a vysmievaním sa môžete stratiť dôveru dieťaťa.
• Deti veľmi citlivo vnímajú správanie dospelých. A najviac ich bolí, keď sa vysmievate z ich lások pred inými na verejnosti.
• Detské lásky sú prirodzené, normálne a nie je žiadny dôvod ich svojich deťom zakazovať s tým, že sú na také veci ešte veľmi malé.
• Buďte voči láskam svojich detí vnímaví, citliví, bavte sa o nich a počúvajte príhody, ktoré vám hovoria. Ak nastane problém, nedramatizujte. Pomôžte ich svojim deťom vyriešiť, buďte im k dispozícii, ale neriešte ich za ne.

Bezpodmienečná láska je základ. Ak chceme z detí vychovať zodpovedných dospelých, ktorým sa bude v živote dariť, musíme ich zahŕňať bezpodmienečnou láskou. Tým, že dieťaťu prejavujeme lásku, napĺňame jeho pomyselnú emocionálnu nádrž, jeho zdroj emocionálnej sily, ktorý mu pomáha prekonávať náročné obdobia detstva a dospievania. Bezpodmienečná láska je taká, ktorá prijíma dieťa také, aké je, a nie je závislá od toho, čo dieťa robí alebo ako sa správa.

Dieťa, ktoré sa CÍTI byť milované. A v tom je ten kľúč. My totiž môžeme deťom neustále prejavovať lásku, a máme pocit, že je to evidentné - veď pre ne toľko obetujeme! Ale je možné, že oni ju necítia.

Podľa autorov existuje päť rôznych spôsobov, ako deti vyjadrujú a prijímajú lásku: fyzickým dotykom, slovami uistenia, pozornosťou, darmi, skutkami služby. Každé dieťa má jeden primárny jazyk - spôsob, akým najlepšie chápe, že ho rodičia majú radi. A týmto jazykom aj lásku prejavuje. Ak dieťa každý deň ubezpečujete, že ho ľúbite a že je pre vás všetkým, ale jeho hlavným jazykom lásky sú fyzické dotyky - ktoré vy zase moc neobľubujete - možno si vôbec nie je isté, že ho máte radi.

Kniha ponúka popis jednotlivých jazykov a navrhuje konkrétne spôsoby, ako deťom lásku v každom jazyku prejavovať. Zároveň však zdôrazňuje, že deti potrebujú od nás dostávať lásku všetkými piatimi jazykmi, a nikdy by sme sa nemali obmedziť len na ten jeden, pretože to deťom nestačí. Napríklad dieťa, ktorého hlavným jazykom sú dary, nebude spokojné s rodičom, ktorý si ho iba „kupuje“.

Ako rodičia by sme sa teda mali snažiť hovoriť aj tými jazykmi, ktoré sú možno pre nás ťažšie, a neobmedzovať sa na tie, ktoré sú v našej „zóne komfortu“. Niekomu sa možno ťažko vyslovujú slová lásky a uistenia, niekto zase nie je na fyzické dotyky, ale deti potrebujú dostávať lásku vo všetkých piatich jazykoch od oboch rodičov.

Fyzický kontakt je jeden z najsilnejších hlasov lásky a potrebujú ho všetky deti, chlapci v rovnakej miere ako dievčatá. Potreba dotykov nie je silná len u malých detí, ale aj u detí v školskom veku a v puberte, na čo by sme nemali zabúdať. Aj keď existujú obdobia, kedy sa (najmä chlapci) fyzickým prejavom lásky naoko bránia, neznamená to, že ich nepotrebujú. V takýchto fázach často lepšie reagujú na energickejšie dotyky (tľapnutie, „medvedie objatia“, strkanie, zápasenie, dotyky pri športe…). Deti v školskom veku a na prahu dospievania si už fyzické dotyky pýtajú oveľa menej (alebo vôbec), ale rozhodne ich od nás potrebujú.

S tínedžermi musíme dbať na to, aby sme im dotyky ponúkali na správnom mieste a v správnom čase. Napríklad chlapec sa bude brániť objatiu matky pred svojimi rovesníkmi, pred ktorými si buduje nezávislú identitu, ale s radosťou ho prijme večer v súkromí domova. Kniha spomína ako jeden z najlepších spôsobov fyzického kontaktu čítanie si s deťmi - keď nám deti sedia na kolenách alebo sa s nimi túlime v posteli.

Deti vnímajú to, čo hovoríme, dávno predtým, ako rozumejú významu slov. Náš tón hlasu, výraz tváre, nálada - to všetko dieťaťu komunikuje rodičovskú lásku, aj keď ešte nechápe slová „Ľúbim ťa.“ Láska je pre deti abstraktný pojem a tak im musíme pomôcť pochopiť, čo myslíme, keď im vyjadrujeme lásku slovami.

Slová uistenia zďaleka nie sú len „Ľúbim ťa.“ Deti ako prejav lásky chápu aj rôzne slová povzbudenia alebo ocenenia. Autori tu uvádzajú aj pochvalu, zdôrazňujú však, že si treba dávať pozor, aby bola úprimná a zaslúžená. Deti rýchlo odhalia, ak ich chválime, len aby sa necítili zle, alebo ak je naša pochvala len povrchná a ničnehovoriaca. Takisto častá pochvala nesie so sebou riziko, že dieťa si na ňu zvykne a bude ju očakávať a považovať za samozrejmosť. Keď sa mu niekedy chvály nedostane alebo sa mu niečo nepodarí, bude mať silný pocit zlyhania.

S deťmi by sme mali hovoriť vľúdne a láskavo. Rodičia sa snažia deťom ukázať správny smer, no často nesprávnymi slovami. „Rodičia na mňa hučia a vrieskajú, aby som nehučal a nevrieskal. Očakávajú, že budem robiť niečo, čo sa oni sami nenaučili.“ Ak sú primárnym jazykom lásky dieťaťa slová uistenia, nikdy by sme nemali prejavy lásky „riediť“ podmienkami alebo prosbami o niečo. („Mám ťa rada. Upraceš prosím stôl po večeri?“)

Ako bábätká majú naše deti našu výhradnú pozornosť takmer neustále, časom sa však vytráca. Je to totiž ten najnáročnejší jazyk lásky, ktorý zo strany rodičov vyžaduje najväčšie úsilie, oveľa viac ako fyzický kontakt alebo slová uistenia. V dnešnej uponáhlanej dobe je kvalitne spolu strávený čas niečo, po čom prahne väčšina detí. Nezáleží vôbec na tom, čo spolu robíte, ale fakt, že dieťa má vašu absolútnu pozornosť, nerušenú ani pípaním mobilu.

Keď máte detí viac, mali by ste si pravidelne nájsť čas na spoločnú chvíľu s každým zvlášť. Je to ťažké, a čím sú deti staršie, tým je to ťažšie. Ale dá sa to.

Väčšina detí rada dostáva darčeky, no pre niektoré sú posolstvom lásky a reagujú na ne inak - intenzívnejšie. Riešia, ako je darček zabalený, zaujíma ich, za akých okolností bol kúpený, jeho rozbalenie považujú za veľkú udalosť, chcú pri tom vašu sústredenú pozornosť. Dar si spájajú s vami a vašou láskou. Po tom, ako si darček otvoria, vám opakovane ďakujú, objímajú vás, v rozhovoroch s vami sa k darčeku vracajú, spomínajú ho kamarátom a iným rodinným príslušníkom.

Darčeky, ktoré darujeme deťom, nemusia byť veľké ani drahé. Ale mali by byť osobné, vyberané s láskou, a dieťa by malo vedieť, že sme naňho mysleli a že sme pri vymýšľaní, obstaraní a balení darčeku vynaložili úsilie. To sa mu ráta viac ako samotný darček.

Dary sú niečo, čo dávame čisto pre dobro príjemcu, a neočakávame zaň nijakú protislužbu. Treba rozlišovať medzi darom, odplatou (napríklad za to, že si si upratal izbu, ti niečo kúpim) a úplatkom (ak si poupratuješ izbu, kúpim ti zmrzlinu). Dieťa totiž určite ten rozdiel rozozná.

Niektoré deti najľahšie chápu, že ich milujeme, prostredníctvom služieb, ktoré pre ne robíme. Ako rodičia slúžime svojim deťom v podstate neustále, najmä v prvých rokoch. Mali by sme slúžiť deťom primerane k ich veku a postupne im pomáhať budovať si nezávislosť.

V snahe rozvinuť u detí samostatnosť by sme však nemali zájsť priďaleko. Najmä ak primárnym jazykom lásky dieťaťa sú služby, nemali by sme naň tlačiť, aby niečo robilo samé len preto, že to už zvláda. Tým, že mu s niečim pomôžeme, aj keď vieme, že za iných okolností to dokáže samé, mu totiž prejavujeme našu lásku preňho najhlasnejším spôsobom.

Nezištnými službami, ochotou pomôcť, pohostinstvom, dávame zároveň príklad deťom, aby aj ony jedného dňa vedeli nesebecky pomáhať iným. Deti sú totiž od prírody zištné a zamerané na seba. Za svoje dobré skutky očakávajú odmenu a trvá dlho, kým sú schopné nesebeckých skutkov služieb.

Ak má vaše dieťa menej ako 5 rokov, je málo pravdepodobné, že už má vyhranený jeden primárny jazyk lásky. Mali by ste mu prejavovať lásku všetkými spôsobmi. Pre deti od päť rokov kniha ponúka viacero stratégií a „testov“, pomocou ktorých zistíte ich primárny jazyk lásky. Na konci knihy je aj test, ktorý si môžu urobiť samotné deti, aby pomohli rodičom rozlúsknuť „záhadu jazyku lásky“.

Ak máte doma súrodencov, iste viete aj sami, že súrodenci môžu mať každý úplne iný primárny jazyk lásky. Toto je u nás na prvý pohľad jasné - jedno z detí je závislé na fyzickom kontakte, druhé potrebuje od nás služby a tretie je zase darčekový typ.

Ak vieme, aký je jazyk lásky nášho dieťaťa, mali by sme dbať, aby sme ho voči nim nepoužívali v negatívnom zmysle. Napríklad dieťa, ktorého primárnym jazykom je fyzický kontakt, extrémne zraníme, ak ho v nejakej vyhrotenej situácii odmietneme objať alebo nebodaj ho udrieme. Dieťa, ktoré lásku vníma cez dary, zase nemôžeme „trestať“ tým, že zahodíme demonštratívne obrázok, ktorý nám namaľovalo, alebo že mu odoberieme darček, ktorý sme mu dali.

Milovať deti bezpodmienečne samozrejme neznamená, že sa nám všetko, čo dieťa robí, musí páčiť - a že dieťaťu nikdy nepovieme nič negatívne. Naopak, je našou povinnosťou stanovovať pravidlá, hranice a deti vychovávať. Ale spomínaná emocionálna nádrž dieťaťa musí byť naplnená predtým, ako pristúpime k akýmkoľvek výchovným opatreniam. Dieťa, ktoré sa cíti byť milované, oveľa lepšie reaguje na rodičovskú výchovu ako to, ktoré o láske rodičov pochybuje.

Kniha analyzuje úlohu rodičov vo vzdelávaní detí, ako vplývajú na motiváciu a snahu dieťaťa učiť sa. Zaujala ma zmienka 11-ročnej štúdie detí, ktorá zdôrazňuje dôležitosť záujmu zo strany otca pri výchove a vzdelávaní. Tento 11-ročný prieskum v USA ukázal, že čím silnejšie bolo puto medzi deťmi a otcom, tým boli deti menej náchylné k problémovému správaniu a dosahovali lepšie výsledky v škole.

Samozrejme súhlasím s myšlienkou, že musíme dovoliť dieťaťu prevziať iniciatívu a niesť zodpovednosť: za domáce úlohy, za svoje známky v škole… Motivuje ho to k lepším výkonom pri vzdelávaní sa a pomáha mu to získať nezávislosť. Navyše ak rodič sa cíti neustále zodpovedný za to, ako sa dieťa učí a aké známky nosí domov, v období puberty môže byť aj toto zdrojom detského „vzdoru proti autorite“ - forma pasívno-agresívneho odporu voči rodičom, pretože dieťa si je vedomé, že rodičom veľmi záleží na dobrých známkach.

Pre školopovinné deti sú veľmi dôležité momenty pred odchodom do školy a po návrate zo školy. Vtedy by sme mali na ne hovoriť ich primárnym jazykom lásky. Dieťa tak nadobudne pocit bezpečia a odvahy čeliť výzvam dňa. (U nášho syna sa to prejavuje napríklad tak, že pri odchode do a zo škôlky vyžaduje, aby sme mu pomohli obliecť a obuť, aj keď inokedy to zvláda sám.)

Možno sa to nezdá, ale hnev a láska spolu v mnohom súvisia, často ich totiž pociťujeme spolu. Hnev je emócia, ktorá v rodinnom živote môže spôsobiť veľa problémov, a tak by sme sa mali naučiť ju ovládať. V prvom rade my dospelí, voči našim deťom, respektíve vzájomne voči sebe. Iba tak dokážeme pomôcť vysporiadať sa s ňou aj deťom.

To, ako sa dieťa naučí pracovať s vlastným hnevom, hlboko ovplyvní vývin jeho charakteru. Čím menej bude dieťa schopné narábať so svojím hnevom, tým viac bude náchylné vzdorovať autoritám a správať sa nezrelo. Najčastejším prejavom nespracovaného hnevu je pasívno-agresívne správanie. Autori dávajú rady, ako takéto správanie rozpoznať (najmä u adolescentov) a ako pomôcť deťom ho prekonať.

Zamilovať sa vedia už deti v predškolskom veku, kedy city prejavujú napr. tým, že sa často zdržiavajú v prítomnosti toho „vyvoleného“, v škôlke sa spolu hrajú, požičiavajú si hračky a sem tam padne aj nesmelá pusa a líce a objatie. Školáci bývajú viac menej zaľúbení platonicky a zvyčajne im to vydrží do puberty, ktorá však môže poriadne zamiešať karty. V puberte totiž nastupuje najväčší nápor citov a súvisí s ňou i množstvo významných psychických a fyzických zmien. V tomto období zvykne medzi opačnými pohlaviami preskočiť iskra „vážnej“ lásky a práve na túto zamilovanosť musia byť pripravené nielen deti, ale najmä ich rodičia, ktorí musia prejaviť porozumenie a nesklamať dôveru detí.

Ak si niekto myslí, že prvé lásky vznikajú a „rátajú sa“ až v období dospievania, tak sa určite mýli. Prvý raz je prvý raz, a tak už v materskej škôlke deti prežívajú prvú zamilovanosť. Napokon, azda každý súčasný dospelý človek prežil prvú detskú lásku a pokiaľ mu pamäť úplne nezlyhala, mal by vedieť svoje dieťa pochopiť, čím práve prechádza. Aj preto by sa mal medzi rodičmi a deťmi už v ranom detstve vytvoriť natoľko dôverný vzťah, ktorý by dieťaťu priniesol pocit bezpečia a zázemia istoty.

Dieťaťu je potrebné mnohé vysvetliť, hoci aj taký prejav náklonnosti akým je kvákanie za vrkoče, tajné šepkanie do ucha, potreba stáleho držania za ruky či pusinkovanie, pretože ide o výhradne citovú záležitosť. Aj keď táto detská láska zvyčajne zanikne, neznamená to, že nejde o silný cit, ktoré dieťa práve prežíva. Preto by rodičia mali byť k nemu taktnejší a v nijakom prípade sa mu vysmievať, môžu totiž ublížiť je krehkej dušičke a veľmi skoro stratiť dôveru dieťaťa. Detskú lásku neberte na ľahkú váhu, ale naopak prejavte záujem a pokiaľ chcete hlbšie nazrieť do zamilovaného malého srdiečka, porozprávajte svojmu malému zaľúbenému potomkovi o vlastnej škôlkarskej láske a možno vám prezradí niečo o tej svojej. Nútiť ho však nesmiete, rozhodnúť sa musí samé, má predsa právo na svoje tajomstvá. Pokúste sa tiež na prvú lásku svojho škôlkara nepozerať očami dospelého, deti ju vnímajú inak, pre nich ide práve teraz o životne dôležitú záležitosť, pretože o budúcnosti nerozmýšľajú ako dospelí. Detské lásky sú totiž prirodzenou súčasťou života detí a ich vývinu, spoznávajú opačné pohlavie a učia sa, ako s ním vychádza a neraz škôlkarské lásky zostávajú aj prvou trvalou spomienkou na celý život.

Trošku iná káva je už prvá láska medzi dospievajúcimi deťmi, keď s nimi lomcujú city na všetky strany a riziková je v tom, že býva podporovaná rozvíjajúcou sa sexualitou a záujmom o prvý sex. Navyše, keď sa v ostatných rokoch hranica začínajúcej puberty výrazne znížila a nie je nijakou výnimkou ani tehotenstvo dvanásťročných dievčat. A tak sa na margo toho treba vrátiť do budovania dôvery medzi rodičom a dieťaťom už od raného detstva. S deťmi by sa totiž o vzťahu medzi opačným pohlavím rozprávať od malička, samozrejme, že tému treba prispôsobiť ich veku, napr. o vhodnosti či nevhodnosti bozkávanie by už čo to mali vedieť 10-ročné deti. Iné je bozkávať mamu, starých rodičov či iných príbuzných, ako spolužiaka/spolužiačku, alebo kamaráta/kamarátku. O nástrahách prvej lásky a sexu v puberte však treba v rodine hovoriť ešte skôr ako bude táto otázka aktuálna a stane sa problémom.

Dievčatá a chlapci si okolo 13. - 14. roku začínajú viac všímať jeden druhého, nadväzovať prvé „vážnejšie“ kontakty, chodiť na rande, ktoré je pre nich dôležitou súčasťou ich ďalšieho sexuálneho vývinu. Prvá láska v puberte príde sama od seba a zvyčajne má výnimočnú intenzitu, je to zážitok, ktorý sa neopakuje. Medzi dospievajúcimi dievčatami a chlapcami dochádza k prvým prejavom náklonnosti a hoci majú spočiatku kamarátsku formu, rodičov zaskočí, že ich školopovinná dcéra či syn chodí zrazu radšej na prechádzky alebo do kina s kamarátom ako s nimi. Práve v období dospievania by sa malo zúročiť úsilie rodičov o vážne rozhovory od malička s deťmi o prvej láske a problémoch, ktorú sú s ňou spojené. Ako sme už uviedli, dnešné dospievajú deti sú oproti minulosti podstatne vyspelejšie a rýchlejšie dozrievajú aj vďaka množstvu informácii, ktoré nachádzajú na internete. Ale, hoci sú fyzicky vyspelejší, ešte to neznamená, že sú dostatočne zrelí aj po emocionálnej stránke. Rodičia, ktorí by im mohli aj v tomto smere poradiť, sa však málokedy stávajú rovnocennými partnermi pre svoje dospievajúce deti, pre ktoré je dôležitejšie kamarátske zázemie a rady rovesníkov. Rozhovory o prvej láske či sexe tak v rodinnom prostredí nerezonujú. Rodičia im v tomto smere pripadajú konzervatívni a nemoderní v názoroch na „vec“. Nie vždy ale môže ísť o narušenú dôveru, ale o istý druh hanblivosti, alebo typického prejavu dôležitosti dospievajúcich, že si dokážu svoje problémy riešiť po svojom a sami.

Predstavte si dieťa, ktoré večer čo večer počuje od rodičov: „Mám ťa rád. Záleží mi na tebe.“ Už len takáto drobná veta, opakovaná s úprimným záujmom, vie z dlhodobého hľadiska doslova prepísať emočnú mapu malého človeka. Podľa jednej z rozsiahlych metaanalýz publikovaných v Journal of Family Psychology je citová blízkosť a vrelý vzťah s matkou či otcom jedným z najspoľahlivejších prediktorov úspechu dieťaťa v škole aj v neskoršom živote.

Prečo sa to deje? Ľudský mozog sa vo veľkej miere vyvíja na základe opakovaných skúseností. Ak sa dieťa cíti v bezpečí, milované a prijímané, v mozgu sa ustáľuje vzorec: „Svet je fajn miesto, ľudia mi chcú dobre.“ V dospelosti z toho vyplýva napríklad väčšia sebadôvera, odolnosť voči stresu a schopnosť nadväzovať uspokojivé sociálne vzťahy. Naproti tomu, ak dieťa zažíva prehnanú kritiku, emocionálnu chladnosť alebo dokonca zneužívanie, jeho mozog môže uviaznuť v alarmovom režime.

Prečo sa deti cítia byť milované, ochotnejšie reagujú na rodičovské vedenie, lepšie prijímajú výchovné obmedzenia a učia sa, že svet je bezpečné miesto, kde môžu fungovať bez zbytočných obranných mechanizmov a emočných blokov. Odpoveď prináša doktor Gary Chapman, vzťahový poradca, ktorý so svojim spoluautorom, psychiatrom Rossom Campbellom, vydal svetový bestseller z oblasti rodinného poradenstva, Päť jazykov lásky pre deti.

Autori vyššie spomínanej knihy a súčasne ucelenej poradenskej teórie predpokladajú, že každé dieťa vyjadruje a prijíma lásku rôznymi komunikačnými štýlmi. To prináša do vzťahu zranenia a nedorozumenia. Objavenie primárneho jazyka lásky dieťaťa umožňuje rodičom efektívne vyjadriť ich city. Zjednodušene povedané, aby sa dieťa cítilo milované, musíme sa naučiť hovoriť jeho jedinečným jazykom lásky.

Spomínate si, kedy ste sa ako dieťa cítili byť milovaní? Zamyslite sa na chvíľku. Možno si spomeniete na to, ako ste sa spolu s rodičmi zabávali, na prázdniny či na to, keď vám pomohli s domácou úlohou alebo keď ste im zverili zopár tajomstiev. Teraz, keď vy ste rodičom, snažíte sa, aby sa vaše deti cítili milované? Mnohokrát pre nás veľa znamenajú práve maličkosti.

tags: #laska #pre #dieta