Vývoj dieťaťa je komplexný proces, ktorý je ovplyvnený mnohými faktormi, pričom kľúčovú úlohu zohrávajú mama a otec. Ich prítomnosť, spôsob výchovy, komunikácia a vzájomný vzťah majú zásadný vplyv na psychický, sociálny a emocionálny vývoj dieťaťa. Základom pre zdravý rozvoj osobnosti a formovanie pocitu vlastnej hodnoty sú prvé roky života dieťaťa, kedy sa doň vkladajú základy, z ktorých bude čerpať celý život.
Genetické základy: Čo dedíme od mamy a otca?
Každý jedinec zdedí 50 % svojej DNA od matky a 50 % od otca. Gény obsahujú informácie potrebné pre rôzne procesy v tele, vrátane rastu, vývoja a vytvárania fyzických vlastností, ako sú oči, vlasy a farba pleti. Počas oplodnenia sa spájajú mužská spermia a ženské vajíčko, pričom každá bunka obsahuje 23 chromozómov. Po ich spojení vzniká zygota s celkovo 46 chromozómami (23 párov), vďaka čomu dieťa zdedí polovicu genetického materiálu od matky a polovicu od otca.
Otec je zodpovedný za pohlavie potomka. Ženy majú dva X chromozómy (XX), muži jeden X a jeden Y chromozóm (XY). Matka vždy prispieva X chromozómom, zatiaľ čo otec môže prispieť buď X alebo Y chromozómom. Ak spermia nesie X chromozóm, výsledná kombinácia XX vedie k ženskému pohlaviu; ak nesie Y chromozóm, kombinácia XY vedie k mužskému pohlaviu. Preto je to práve otec, kto geneticky určuje pohlavie potomka.
Niektoré črty sú však priamo ovplyvnené génmi zdedenými od otca. Keďže Y chromozóm sa dedí výlučne z otca na syna, niektoré črty a poruchy sú viazané práve na tento chromozóm. Genetika otca môže mať silný vplyv na tvar čeľuste, nosa alebo veľkosť očí. Jamky sú považované za dominantnú črtu, čo znamená, že ak ich má otec, existuje vysoká pravdepodobnosť, že ich bude mať aj dieťa. Farba očí nie je priamo viazaná na otca, ale je výsledkom kombinácie viacerých génov. Genetika ovplyvňuje výšku z približne 80 %, pričom zvyšných 20 % pripadá na faktory ako výživa či zdravie počas detstva. Ak má otec vysokú postavu, existuje veľká pravdepodobnosť, že aj dieťa bude vysoké. Vek, v ktorom dieťa vstúpi do puberty, môže byť dedičný. Jeden z kľúčových génov ovplyvňujúcich nástup puberty je MKRN3, ktorý sa dedí výlučne od otca.
Diskusia o dedičnosti osobnostných vlastností sa vedie už celé stáročia. Existujú dva názorové tábory: prvý tvrdí, že dedičnosť osobnosti je záležitosťou prostredia a výchovy, druhý zase, že osobnosť je vo väčšej miere determinovaná génmi a dedičnosťou. Výskumy ľudského genómu naznačujú, že určité črty správania dedíme od svojich rodičov a genetika má väčší podiel na rozvoji osobnosti, ako sa predpokladalo. Výskum dvojčiat ukázal, že viac ako polovica rozdielov medzi dvojčatami je spôsobená genetickými faktormi. Osobnostné črty, ktoré sa považujú za najviac geneticky podmienené, sú ochota riskovať, zraniteľnosť voči stresu, ctižiadostivosť, pohoda a vodcovské schopnosti.
Osobnostné črty, ktoré dedíme, až zo 60 až 70 % závisia od génov. K najčastejšie podmieneným geneticky patria: ochota riskovať a vyhľadávať riziko, neuroticizmus (úroveň úzkosti), ambicióznosť, vodcovstvo a radosť zo života. Okrem dedičnosti a génov sa na formovaní osobnosti vo veľkej miere podieľa výchova a vplyv bezprostredného prostredia. Je prirodzené, že dieťa si berie za vzor postoje a správanie, ktoré reprezentujú jeho rodičia.
Proces dedenia génov je zložitý. Dieťa dostane 50 % génov od matky a 50 % od otca. Gény, ktoré sa prejavia u dieťaťa, závisia od ich „sily“. Dominantná vlastnosť sa prejavuje najčastejšie, hoci niekedy sa prejaví aj recesívna vlastnosť. Deti môžu zdediť sklon k obezite po starých rodičoch. Pri preventívnej zdravotnej starostlivosti je veľmi dôležité poznať rodinnú anamnézu chorôb, nakoľko niektoré ochorenia, vrátane rakoviny, majú genetickú záťaž ako rizikový faktor.
Nie je to celkom pravda, že sme kópiou svojej mamy. Sme viac ako naši otcovia ako naše mamy, a toto tvrdenie je u žien dokonca pravdivejšie. Kľúčové oblasti, ktoré dieťa zdedí po svojich rodičoch, a ktoré sú aj dôležité pri rozpoznávaní tváre sú špička nosa, oblasť okolo pier, veľkosť lícnych kostí, oči a tvar brady. Mužské gény sú omnoho agresívnejšie ako ženské, a preto je to väčšinou 40 % ženských génov a 60 % mužských. Chromozómy Y obsahujú menej génov ako chromozómy X, čo vysvetľuje, prečo je pravdepodobnejšie, že chlapec bude vyzerať skôr ako jeho mama ako otec. Gény zodpovedné za inteligenciu sú obsiahnuté v chromozóme X, čo znamená, že synovia svoju inteligenciu dedia po matke. Dcéry svoju inteligenciu dostávajú od oboch rodičov. Avšak, dedí sa len 40 % inteligencie, ostatok sa získava počas života. S vekom sa kvalita spermií znižuje, čo zvyšuje riziko vzniku duševných ochorení, autizmu, hyperaktivity alebo bipolárnej poruchy. Deti, ktoré sa narodili mužom starším ako 45 rokov, majú väčšiu pravdepodobnosť k samovražedným myšlienkam. Muži s chorobou srdca ju s veľkou pravdepodobnosťou odovzdajú aj svojim synom. Hemofília je choroba, ktorá sa dá takto prenášať. Sklon k nadváhe alebo k štíhlej línii sa dedí v množstve 25 %. Váha dieťaťa závisí výlučne od ich matky. Otcovia ovplyvňujú výšku svojich detí omnoho viac ako matky. Vysokí muži majú zvyčajne vyššie deti. Hnedá farba očí je dominantným génom. Jamky v lícach sú veľmi silným génom. Kučeravé vlasy sa dedia, ak majú obaja rodičia kučeravé vlasy.
Rola rodičov vo výchove a vývoji dieťaťa
Česká psychologička Lenka Šulová zdôrazňuje, že to, akými budeme rodičmi, sa formuje už od raného veku. Kvalita rodičovstva spočíva v spôsobe, akým nás dospelí v ranom detstve nosili na rukách, objímali, prihovárali sa nám. Ďalšie veľmi dôležité obdobie je medzi 3 - 6 rokom, kedy je pre dieťa dôležité vnímať pôsobenie od oboch rodičov, tráviť s nimi čas, vidieť, ako spolu komunikujú, objímajú sa, ale i ako riešia problémy.
Otec aj mama majú pre dieťa svoje nezastupiteľné miesto. Každý z nich prináša do života dieťaťa niečo, čo dieťa potrebuje. Otec je mostom dieťaťa do spoločnosti. Tým, že dieťa, keď je s otcom, sa musí viac snažiť v oblasti komunikácie, hier či bežnej interakcie, učí sa vytvárať kontakt aj s inými ľuďmi a prijateľne sa správať v cudzom prostredí. Ak na dieťa pôsobí iba matka, často túto odolnosť a schopnosť prispôsobovať sa nenadobudne.
Matka má skôr ochraňujúce tendencie. Uspáva, upokojuje, zabezpečuje pohodu a zázemie. Otec s dieťaťom viac experimentuje, je aktivizujúcim prvkom v jeho výchove a prináša do vzťahu dynamiku. Keď má dieťa dva roky, vie, s akou žiadosťou má za ktorým z rodičov ísť. Keď je hladné, smutné, nespokojné, uteká za matkou. Keď potrebuje rozobrať alebo opraviť hračku, pozrieť sa do nového priestoru, uteká za otcom.
Matka je pre dieťa ostrovom stability a podpory, poskytuje mu vyváženosť a harmóniu, uspokojuje základné potreby, pomáha v ťažkostiach. Úlohou otca je prinášať do života dieťaťa nové podnety, rozvíjať jeho schopnosti, povzbudzovať ho k dosiahnutiu úspechov vlastnými silami, narúšať pokoj a harmóniu, aby ho podnecoval k výkonu, viac očakávať i viac vyžadovať a byť viac zábavný.
Vhodná je prítomnosť oboch rodičov. Ak jeden z rodičov nefunguje dostatočne, ten druhý dokáže zaujať významnejšiu pozíciu vo vzťahu k dieťaťu. Už štrnásťdňové dieťa vie odlíšiť rodičov a vie, kto ho dvíha z postieľky a podľa toho sa vie rozhodnúť, ktoré svalové partie má viac zapojiť. Keď je dieťa staršie, otec s ním robí väčšinou iné aktivity ako matka.
V rozvedených rodinách situácia bohužiaľ býva odlišná. Dieťa síce vídať otca častejšie, ale nemusí ťažiť z pocitu bezpečia voči moci, ktorú má matka v jeho každodennom živote. Ideálne by bolo, keby nový matkin partner mohol v tomto ohľade prevziať rolu otca. Otec žije v matke, teda jeho prítomnosť v matke je pre malé dieťa prvoradá, je viac ako fyzická prítomnosť otca.
Pre zdravý psychický vývin, formovanie osobnosti a budovanie pocitu vlastnej hodnoty sú najdôležitejších prvých 5 rokov života dieťaťa. Ak dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom. Aby štart dieťaťa do života prebehol čo najlepšie, je dôležité, aby o dieťa v rannom veku bolo postarané kontinuálnym spôsobom, jednou osobou, najčastejšie matkou, ktorá je na dieťa emočne napojená a prístupná.
Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role a toho, aby pri mame svojho dieťaťa stáli, aby jej boli oporou. Približne vo veku 3 rokov života dieťaťa rola otca naberá na svojej dôležitosti. Cez to, ako vníma dieťa vzťah medzi rodičmi, učí sa nielen vzťahu k svojmu pohlaviu, ale aj vzťahu k opačnému pohlaviu. Z toho dôvodu je veľmi dôležité, aby bol pri výchove prítomný aj otec. Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov.
Syn sa potrebuje s otcom identifikovať. Keď otec z nejakého dôvodu chýba, alebo keď o tom otcovi nemá chlapec vytvorený dobrý obraz, nemá sa s kým identifikovať a to spôsobuje jeho vnútornú neistotu. Pre dcéru je veľmi dôležité mať taktiež vzor otca. Ak sa rodina z nejakého dôvodu rozpadne, rodičia by mali svoj rozchod zrelo spracovať a fungovať na rodičovskej rovine tak, aby všetky rozhodnutia robili v prospech a záujme dieťaťa.
Matka dokáže puto lásky (v dieťati) posilniť svojím správaním, pretože žena, ktorá je veľmi naviazaná na otca svojich detí, sa k nemu správa úplne inak než tá, ktorá si ho necení. Rovnako dôležité je mu pripomínať, že otec sa čoskoro vráti a že na nich myslí. Otec je pre dieťa útočiskom pred materinskou všemocnosťou. Z tohto dôvodu môžu matky predstavovať veľké nebezpečenstvo pre svoje deti, a preto je úloha otca nenahraditeľná. Dieťa ho vníma ako jediné útočište pred materinskou všemocnosťou.
Vývin dieťaťa v prvých rokoch života
V 9. mesiaci sa dieťaťu už nepáči len ležať na chrbátiku. Táto poloha ho obmedzuje pri hre a pri skúmaní okolitého sveta, preto sa stále častejšie otáča na bruško a späť na chrbátik. Zvláda pohojdávať sa na kolienkach, lozí, podlieza, prelieza, vylieza a zlieza, čím si precvičuje celé telo. Niektoré deti sa vyťahujú rovno do stoja a majú tendenciu „chodiť“. V tomto období je potrebné dopriať dieťaťu čo najviac spontánneho pohybu vo voľnom priestore. Obvykle sa dieťaťu podarí v 8. - 9. mesiaci postaviť sa do vzpriameného stoja prichytením sa nábytku alebo ohrádky. Ku koncu mesiaca sa už občas hrá v stoji s oboma rukami a rovnováhu udržiava tým, že sa hrudníkom alebo bokom opiera o gauč.
Chôdza sa začína vyvíjať, keď dieťa prenáša váhu tela z nohy na nohu. Na začiatku robí drobné úkroky vpravo a vľavo. Ku koncu 9. a v 10. mesiaci dieťa robí opakovane úkrok jednou a prisúva druhú nohu súčasne s prehmatávaním. Takto začne zámerne robiť kroky bokom, aby sa dostalo k nejakému zaujímavému predmetu. Je dôležité, aby detičky pri týchto prvých krôčikoch nemali na nohách hneď topánky. Pre zdravý rozvoj klenby je dobré nechať ich behať bosé alebo v ponožkách. Dbáme na bezpečnosť detí, aby sa neporanili na dlážke alebo nepošmykli na dlažbe či koberci.
V 9. mesiaci dieťa už vie sedieť a môže sa v sede predkláňať, ukláňať, otáčať a pod. Deti už dokážu uchopiť predmet väčšinou bez problémov a v rôznych polohách. Prevláda jednostranné dočahovanie, deti predmet uchopujú skôr jednou rukou, pričom striedajú pravú aj ľavú rúčku. V 9. mesiaci sa dieťa učí nesúmerným pohybom, pri ktorých každá ručička robí iný pohyb. V predchádzajúcich mesiacoch sa dieťa naučilo približovať jemne predmet k predmetu, v 9. mesiaci je schopné postaviť predmet opatrne na stôl, vkladať predmety do krabíc a nádob, zastrkovať predmety do otvorov a pod. V tomto veku je charakteristické, že deti predmety nielen chytajú do rúk, ale priam zbožňujú nimi hádzať a sledovať, kam letia. Musíme mať na pamäti, že deti používajú na skúmanie vecí okolo seba nielen oči a ruky, ale aj ústa, preto dbáme, aby nezhltli nič, čo by im mohlo uškodiť.
9. mesiac je vekové obdobie, ktoré prehlbuje poznávanie a uvedomovanie si trvalosti vecí a osôb. Dieťa si už uvedomuje, že predmet existuje, aj keď ho nevidí. Ak schováme nejakú hračku, dieťa najskôr len sleduje miesto, kde predmet zmizol a chvíľu čaká, či sa objaví. Neskôr sa pokúša predmet samé nájsť napr. odkrývaním plienky. Na rozvíjanie myslenia výrazne vplýva aj schopnosť dieťaťa manipulovať s predmetmi a ľuďmi okolo seba. Dieťa v 9. mesiaci úmyselne a zámerne vyvoláva účinok, ktorý spočiatku bol náhodný alebo dodatočný. Začína používať predmety v ruke ako nástroje, aby nimi pôsobilo na iný predmet. Po 9. mesiaci už začína používať predmety na to, aby sa zmocnilo iných. Pri hre dieťaťa môžeme vidieť, že rieši jednoduché problémy okľukou.
Stále zreteľnejšie môžeme vidieť vývin v porozumení reči a vlastnou aktivitou dieťaťa. V 9. mesiaci, ak sme sa v predchádzajúcich mesiacoch s dieťaťom hrali a rozprávali, možno vidieť u dieťaťa začiatky generalizácie pojmov. Rovnako niektoré deti v 9. mesiaci začínajú ukazovať prstom na slovom označený predmet. Dieťa v tomto období už máva bohatú pasívnu slovnú zásobu. Aktívna slovná zásoba sa vyvíja pomalšie - niektoré deti už dokážu vysloviť určité hlásky v spojitosti s určitou situáciou alebo objektom, iné vyslovujú a duplikujú slabiky napr. „ma-ma“ alebo „pa-pa“. Prehlbovanie sociálnych vzťahov a strach z cudzích ľudí je v tomto období oveľa zreteľnejšia. Toto obdobie je obdobím výskytu separačnej úzkosti u dieťaťa. Niektoré deti bývajú viac plačlivé a chcú byť častejšie v prítomnosti mamy. Deti sa stávajú odmietavejšie a nedôverčivé aj voči starým rodičom. Pri citlivom vedení a zoznámení sa deti dokážu veľmi rýchlo osmeliť a nadviazať kontakt aj s neznámymi osobami.
Veľmi dôležitou podmienkou pri hre je prítomnosť a aktívna angažovanosť rodiča pri hre. Povzbudzovanie a citová obmena vo forme pohladenia, pochvaly a prejavenej radosti aj pri snahe dodáva deťom istotu a pocit bezpečia.
