Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách, v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika a Albertíny rodenej Jurenkovej. Bol šiestym z dvanástich detí, z ktorých deväť sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti. Napriek tomu, že vyrastal v skromných podmienkach, jeho otec, vzdelaný národovec, mu zabezpečil bohatú knižnicu a viedol ho k láske k slovenským knihám a časopisom. Týmto spôsobom už od detstva vnímal národnostný útlak a nespravodlivosť.
Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine, kde mu bol učiteľom slovenský národovec Martin Kostelný. Milan Rastislav bol podľa jeho svedectva najlepším žiakom. Otec Pavel sa snažil synovi poskytnúť čo najlepšie vzdelanie, a preto sa Milan Rastislav musel v útlom veku naučiť po maďarsky, aby mohol študovať na strednej škole. V deviatich rokoch odišiel do Šamorína a neskôr začal študovať na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde už študovali jeho bratia Igor a Pavel.
Pre slabý prospech staršieho brata museli lýceum opustiť a pokračovať v štúdiu v Sarvaši. Tu Milan Rastislav naďalej dosahoval výborný prospech, za čo získal Telekiho štipendium. Okrem študijných úspechov tu spoznal aj svoju prvú lásku, Emíliu Chovancovú. V Sarvaši zmaturoval s vyznamenaním.
Po maturite sa rozhodol študovať stavebné inžinierstvo v Prahe. V Prahe navštevoval rôzne spolky, ako napríklad Detvan, kde sa zoznámil s Vavrom Šrobárom a stal sa stúpencom myšlienok T. G. Masaryka. V roku 1900, po spore s otcom, ktorý neznášal jeho odklon od náboženskej viery, prestúpil na filozofickú fakultu a začal študovať astronómiu a matematiku. Tu sa začali prejavovať jeho problémy so žalúdkom.
Popri štúdiu uverejňoval články v časopise Hlas, ktorými informoval českú verejnosť o Slovensku. V poslednom roku štúdia sa plne venoval práci, výsledkom ktorej boli práce "Nové hviezdy z doby predtychonovej" a "Nová Cassiopea". Dňa 12. októbra 1904 bol promovaný za doktora filozofie.
Štefánikovým snom bolo dostať sa do Paríža a spolupracovať s Camillom Flammarionom a Julom Janssenom. Vďaka pôžičke, ktorú mu pomohol získať Vavro Šrobár, sa mu to podarilo. V Paríži sa dostal k profesorovi Janssenovi, ktorý si všimol jeho talent. Spolu podnikali rôzne výpravy a Štefánikove štúdie boli uverejňované vo francúzskych časopisoch a prednášané na zasadnutiach parížskej akadémie. V roku 1906 publikoval sedem vedeckých prác.
Po odchode starého Janssena musel Štefánik z observatória odísť kvôli nezhodám s novým riaditeľom. Neskôr dostal ponuku viesť výpravu na pozorovanie zatmenia Slnka, pričom cestu využil na spoznávanie Ruska a Strednej Ázie. Po návrate mu bola udelená Janssenova cena.
V roku 1907 sa jeho zdravotný stav zhoršil a musel sa liečiť v kúpeľnom meste pod Mont Blancom. Počas liečenia sa dozvedel o smrti profesora Janssena. Po návrate do Paríža bojoval s existenčnými problémami a snažil sa zachrániť Janssenovo observatórium na Mont Blancu, čo sa mu však nepodarilo.
S finančnou pomocou senátora Émila Chautempsa zorganizoval výpravu do severnej Afriky s cieľom nájsť vhodné miesto pre vlastnú hvezdáreň. Cesta však nemala úspech. V roku 1910 dostal novú šancu a bol vyslaný na Tahiti pozorovať Halleyho kométu. Dňa 28. apríla 1911 dosiahla jeho výprava pri pozorovaní zatmenia slnka najlepšie výsledky, čo ocenila aj Francúzska akadémia.
V roku 1912 ho vedecký ústav vyslal na pozorovanie zatmenia slnka do Brazílie. V apríli 1913 mu zomrel otec. Štefánik sa vtedy plánoval usadiť na Tahiti, no získal poverenie od francúzskej vlády, aby vybavil povolenie na vybudovanie telegrafickej siete a meteorologických staníc v Ekvádore a na Galapágoch. Po úspešnom splnení tejto úlohy mu bola udelená Čestná légia.
Začiatok prvej svetovej vojny Štefánika neprekvapil, pretože ju predvídal. Videl v nej možnosť oslobodenia Slovákov spod útlaku a tento čin spájal s Čechmi. Vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav nemohol hneď odísť na front. V roku 1915 získal diplom pilota a hodnosť desiatnika, neskôr podporučíka, a nastúpil na západný front, kde robil prieskumné lety. Ako letec mal stále na pamäti osamostatnenie Čechov a Slovákov a snažil sa o vytvorenie samostatnej česko-slovenskej dobrovoľníckej jednotky.
V septembri 1915 bol poslaný na srbský front, kde ďalej rozvíjal svoje snaženie. Pri evakuácii z letiska v Niši havaroval a opäť ho postihla žalúdočná choroba. Život mu zachránili priatelia a dopravili ho do Ríma. V tomto období sa zoznámil s Claire de Jouvenel a neskôr s Louise Weissovou, ktoré mu pomáhali šíriť myšlienku vzniku česko-slovenského štátu.
Po návrate do Paríža sa Štefánik stretol s E. Benešom a T. G. Masarykom, s ktorými sa stotožnil s koncepciou vytvorenia spoločného štátu. Vytvorili "Národnú radu krajín českých", neskôr premenovanú na Československú národnú radu, ktorej sa stal podpredsedom. Svojou diplomaciou a kontaktmi získal podporu pre vytvorenie československej armády zo zajatých vojakov.
V roku 1916 sa Štefánik vrátil do Ruska, kde sa mu podarilo získať podporu pre ČSNR. Následne odišiel do USA, kde úspešne získal podporu krajanov a nábor dobrovoľníkov pre česko-slovenskú armádu. Po návrate do Paríža sa zapojil do diplomatických rokovaní o ustanovení samostatnej česko-slovenskej armády.
V roku 1918 sa stal ministrom vojny dočasnej československej vlády. Svojou činnosťou významne prispel k formovaniu česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny a k založeniu Československa.
Milan Rastislav Štefánik tragicky zahynul 4. mája 1919 pri návrate lietadlom z Talianska do vlasti za nevyjasnených okolností. Oficiálnou príčinou bola zlá poveternostná situácia, avšak existujú aj iné teórie.
Milan Rastislav Štefánik - Dokumentárny film 1969
Milan Rastislav Štefánik bol nielen významným štátnikom a politikom, ale aj úspešným astronómom, vedcom, vynálezcom a pilotom. Jeho život bol plný cestovania, vedy a politickej činnosti, pričom vždy bojoval za práva Slovákov.