Hudobníčka a dokumentaristka Ridina Ahmedová prináša v knihe Moje telo je moje autentické svedectvá dospievajúcich o vzťahu k vlastnému telu. Čo ich trápi, čo im pomáha? Ridina Ahmedová ku knihe hovorí: „Mojou motiváciou bolo vytvoriť knihu, ktorá mi samej chýbala, keď mi bolo 13, 14, 15 rokov. Bola som miešanec, tmavší než ostatné deti okolo, trošku bacuľatá a mala som pocit, že som najškaredšia, prašivá a že tak, ako som, nemám miesto na svete, nikto ma nikdy nebude mať rád, život sa so mnou nepočíta. Veľmi by som priala všetkým teens, aby podobnými pocitmi nemuseli prechádzať.“ Príbehy sú sprevádzané pracovnými listami psychologičky Radky Kůřilovej a sprievodnými textami Terezy Fousek Krobovej.
Vnímam ako veľké rozhodnutie začať hovoriť o niečom, o čom sa až teraz dozvedám, aké veľké tabu to je. Spoznávam, do čoho som vlastne siahla. Dôvodov, ktoré ma k tomu doviedli, bolo viac, bola to synergia niekoľkých vecí. Určite to, že vedu hlasové dielne a uvedomila som si, že je nekonzistentné, keď chcem od účastníkov odvahu, ktorú sama voči sebe neuplatňujem. Mávajú často bloky na úrovni hlasu a ja ako človek, ktorý s hlasom nikdy nemal problém, som ich sprevádzala akousi cestou prijatia vlastného hlasu, ktorá je krásna, ale pre mňa je to samozrejme oveľa komfortnejšia rola než pre nich. Hovorila som si, že pre moju cestu mi príde poctivé, aby som podobný krok urobila tiež v tom, čo zasa pre mňa predstavuje zásadné téma. Ďalší dôvod bol, že mám šesťdesiatšesť rokov a mám pocit, že je čas niektoré veci zrekapitulovať. Že už v sebe človek má silu a stabilitu, aby sa na boľavé veci pozrel, sformuloval si ich a nejakým spôsobom sa s nimi vyrovnal. Mala som pocit, že riešením je povedať to nahlas a tým odzrkadliť svetu, čo som dostala za nálož. Čo sa okolo nás deje, čoho je žena často adresátkou. Čo všetko musí (a tiež nemusí) uniesť.
Odhalenie hĺbky problému
Bola som veľmi v šoku už v dobe nahrávania, pretože som zistila, že to, čo som zažila ja, je stále ešte milosrdné. Hoci je bodyshaming pre mňa celoživotná záťaž, ktorú stále spracovávam, teraz spoznávam, že som nezažila zďaleka tak ťažké veci ako rad ľudí okolo. Tieto zranenia idú zjavne veľmi hlboko.
Rozhodli sa s priateľom, že budú zakladať rodinu, a vo chvíli, keď chcela otehotnieť, zistila, že sa jej úplne rozhádzal cyklus, s ktorým nikdy predtým problémy nemala, a že sa podvedome začala vyhýbať sexu v dobe, kedy by z neho mohlo vzniknúť bábätko. Až pri počúvaní podcastu si uvedomila, že to, čo sa jej deje, pramení z úzkosti, že by mohla prísť o svoju štíhlosť ako o vlastnosť, o ktorej sa domnievala, že jej zabezpečuje lásku jej otca. Je to dospelá žena, ale zrazu začala mať strach, že by ju jej otec mohol prestať mať rád, pretože mala pocit, že práve jej štíhlosť je to, čo na nej vždy toľko oceňoval. Že sa tento pocit dostane z vedomé roviny až do takto hlbokých vrstiev, v podstate nevedomých, mi pripadá pre tento problém signifikantné. To, ako sa body shaming v spoločnosti odohráva na mnohých úrovniach, od viditeľných až po takéto, mi pripadá ako silné svedectvo.
Body shaming: Viac ako len kritika
Môžem podať len svedectvo, ktoré som získala, keď som podcast dávala dokopy. Sama u seba viem, že to, čo riešia moje deti, riešim aj ja. Časť toho, čo si nesú na pleciach, som im odovzdala. Mám taký pocit, že keď sa dieťa rodí, vynorí sa z čistej vody na akúsi hladinu, a na tej hladine plávajú veci, ktoré nemá vyčistené a spracované rodič. Tieto veci sa na dieťa nalepia a potom je na ňom, ako sa s nimi vyrovná. Rozhodne si myslím, že veľká časť zranení, o ktorých som počas vzniku podcastu počula, vzniká tým, že sa rodičia, často v dobrom úmysle, snažia uchrániť deti pred vecami, ktoré boli zraňujúce pre nich samých. Keď má matka pocit, že je tučná, a že to môže za jej nešťastný život, tak samozrejme bude, možno aj agresívne a necitlivo, snažiť dcéru chrániť tým, že jej bude hovoriť: „Nežer, si tučná ako prasa, nikto ťa nebude chcieť, nedostaneš sa na školu, žiadny chlap si ťa nevezme...“ Ale je to samozrejme o nej, o jej strachu a nedostatku sebaprijatia, ktorý je veľmi ľahké odovzdať.
Projekt #mojetelojemoje: Cesta k zmenám
Keď som sa rozhodla sformulovať si tému Sádla, chcela som ho robiť len ako divadlo. Začalo to osobným, komorným projektom, kedy som chcela stáť na javisku v spodnej bielizni a hovoriť o tom, že žijem v tomto tele a čo všetko to prináša za situácie. Nijako nechcem glorifikovať svoju nadváhu - je to moje životné téma, ktoré si nesiem, rada by som vážila menej, ale je to boj na celý život, v ktorom sa mi striedavo darí viac a menej. Posledné roky mi pomáha, že som sa naučila jesť nízkosacharidovo a dodržujem prerušovaný pôst. Som zdravá, ale mám proste pomalý metabolizmus, a mám tri deti, čo sa mnou tiež fyzicky zamávalo. Celý život sa pracovne pohybujem v alternatívnej kultúrnej sfére a v rovnakom duchu som zamýšľala pojať aj toto vystúpenie. Dôležité pre mňa ale bolo, aby nešlo o terapiu - chcela som mať nad témou nadhľad. Preto som sa rozhodla, že nevyužijem vlastné skúsenosti, ale výpovede iných žien. A keď som tie výpovede začala nahrávať ako audiozáznamy, tak mi doslova spadla sánka. Boli to nesmierne silné príbehy, o ktorých som mala pocit, že si zaslúžia väčší priestor než niekoľko desiatok sekúnd, ktoré im môžem dať v rámci polhodinového predstavenia. Oslovila som teda Radio Wave a ponúkla mu túto tému. Začala som ju čoraz viac rozvíjať, schádzala som sa s ďalšími ženami a postupne som sa prepadala do stále hlbšej úzkosti z toho, čo sa deje. Dokonca som musela obnoviť terapiu, pretože som mala pocit, že ma tie strašné veci retraumatizujú, a nadobudla som dojem, že mi pripadá hrozne málo to len konštatovať. Že ak budem môcť prispieť k tomu, aby sa situácia aspoň trochu zmenila, tak to chcem skúsiť.
Vznikol nápad urobiť kampaň, ktorá sa bude opierať o podcast v zmysle: Počúvajte, čo sa deje! To sú dokumentárne, reálne záznamy. A ak máte ako ja pocit, že je načase začať to trochu meniť, poďte kampaň podporiť. Vo februári bola na Hithitu spustená kampaň na vznik projektu #mojetelojemoje. Chceme v prvom rade nadviazať spoluprácu s psychológmi, vytvoriť pracovné listy do škôl, vyškolí ľudí, ktorí by mohli viesť besedy na tému body shamingu na ZŠ a SŠ: Čo to je? Stalo sa mi to niekedy? Čo si nemusím nechať páčiť? Kde sú hranice? Ako sa mám správať k druhým ľuďom? Čo všetko môže zraniť druhého človeka? Aj pozitívne komentáre môžu niekedy nevedomky zraňovať - napríklad: „Máš peknú tvár...“ A človek samozrejme v zátvorke počuje: „... ale to telo je teda tučné.“ Ide nám o zvýšenie citlivosti voči tejto téme. Chystáme tiež brožúru, ktorá by bola voľne na stiahnutie a prinášala by podnety pre rodičov, ako komunikovať s deťmi o ich telách spôsobom, ktorý nie je zraňujúci a deštruktívny. Môžeme deti podporiť, aby boli silnejšie, vedomé si a zodpovednejšie voči sebe samým. V zásade by sa jednalo o podporu a rozvoj empatie. Všetci sa máme čo učiť, tým skôr, že spoločnosť nie je nastavená tak, že by nám bežne poskytovala zdravé vzorce, ako o tejto téme komunikovať.
Ideál krásy a jeho toxické dopady
Myslím si, že tlak na vizuálno narastá, a zároveň mám pocit, že doba akosi zrýchľuje, vnemov je veľa a nás to tlačí k povrchnosti, takže je menej času ísť pod povrch vecí, čo nahráva prvému dojmu, prvému pohľadu. Keď napríklad vidím, ako fungujú zoznamovacie aplikácie... Dnes, keď boli inzeráty, tak si ľudia aspoň písali, ale napríklad Tinder funguje na princípe fotografií - doprava, chcem, doľava, nechcem. Dovediem si predstaviť, že tlak na vzhľad už narastá do tak toxických rozmerov, že máme potrebu sa voči nemu vymedziť. Nechcem to zakríknuť, ale mám pocit, že som odšpuntovala fľašu s džinom, cítim z toho hrozný pretlak. Napríklad detský tréner napísal na žinenku: „Andrea má nohy ako háky do betónu.“ Je to proste neuveriteľné. A možno už je ten pretlak taký, že o tom potrebujeme hovoriť.
Iná žena rozprávala, ako bola vždycky bacuľatá, potom prepadla anorexii, až sa jej pod kožou rysovali kosti, prišla o menštruáciu... ale nikdy predtým nedostala toľko komplimentov, ako vyzerá dobre, ako v tej dobe. Naozaj, hoci nadváha nie je nič žiaduce, tak ani toto nevnímam ako pozitívny vzor. Ideál krásy sa stále vyvíja. Možno je to tým, že nehladujeme, že hladovanie nemáme v pamäti my ani naši rodičia, a chudosť preto už nie je tak ohrozujúca, je to niečo, čo môžeme nahliadať už len esteticky a nezávisí od toho náš život. Potom je otázka, do akej miery k tomu prispieva módny priemysel. Chudosť modeliek vysvetľujú rôzne teórie - napríklad že je príliš náročné šiť modely v rôznych veľkostiach, alebo že chudá žena pripomína dieťa a nie je ohrozujúca. Prirovnávanie tela prepubertálnemu tielku s malými prsiami a bez ochlpenia vyhovuje kultu mladosti, ktorý nás núti neustále vyzerať mlado.
Ridina Ahmedová: Jsou věci, které v rovině společenské odpustit nesmíme a musí zůstat neodpustitelné
Niektorí ľudia pôsobia ako odrezaní od prežívania svojich emócií a nedokážu nadviazať hlbší vzťah. K blízkej osobe sa správajú takmer ako k veci. V jednom z dielov podcastu je reč o ideáli krásy a je tam hrozne zaujímavé, že jedna z respondentiek hovorí o tom, že „prepína“ medzi dvoma úplne odlišnými spôsobmi vnímania seba samých. Jeden je ten, ako sa vidí, keď si stúpne pred zrkadlo, hovorí si: „Ja mám také oblé bruško, vyzerá ako čerstvo upečený chlebíček. Mne sa to fakt páči, vôbec mi to nepripadá neerotické alebo hnusné.“ A potom vyjde von a to, čo počuje, sú často odsúdenia - že je hnusná, tučná a že takto žena vôbec nemá vyzerať. Ďalej opisuje, ako sa hľadá medzi týmito dvoma polohami. Čo má vlastne váhu? To, ako sa vníma ona sama, alebo to, ako ju svet vidí ako objekt, ktorý nie je dosť dokonalý? - Ale potom tam vystupuje aj žena, ktorá o sebe ako o objekte hovorí: „Ja beriem svoje telo ako taký stroj. Mala som malé prsia, tak som si nechala ušiť väčšie.“ Hovorí, akoby išla do autosalónu, kde si vyberiete, čo vám vyhovuje a čo sa vám páči. Je to legitimný spôsob, vôbec to nechcem súdiť. Je to určitý prístup k vlastnému telu, ktorý je pre mňa osobne menej napojený na vlastné prežívanie, než ako by to mala ja. Ale dokážem si predstaviť, že preváži to, ako ma vidí okolie, že je to pre mňa príjemnejšia predstava než žiť v tele, kde mi vadí, že mám malé prsia. Učím sa nesúdiť.
Muži a body shaming
Toto téma je pre mňa veľmi neskúmané. Podcast som koncipovala ako umelecké dielo, ktoré reflektuje moju osobnú skúsenosť, a rozhodla som sa zámerne necieliť na mužov. Som si vedomá toho, že šikana kvôli vzhľadu u mužov prebieha tiež, a po štarte Sádla sa občas niekto ozve s otázkou: „Prečo je to len o ženách? My to zažívame tiež.“ Zaznamenala som problémy s nedostatočnou výškou a s chudobosťou, napísal mi muž, ktorý sa zveril, ako drsné bolo na chlapčenských záchodoch pri močení zosmiešňovanie, keď niekto nemal podľa „kápa“ dosť veľký penis. Písal, že od muža sa očakáva, že bude rozhodný, svalnatý, že nebude plakať. Že ten tlak na „správnu maskulinitu“ je tiež veľký.
Pretrhnutie začarovaného kruhu
V prvom rade by som bola veľmi rada, keby sme v ňom spolu v bezpečnom prostredí hovorili. Nie je ľahké toto téma otvoriť, ale je to očistné a oslobodzujúce - a možno zistíme, že podobné veci zažíva naozaj veľa ľudí okolo nás. Keď o takýchto veciach nehovorím, môže sa stať, že si tú bolesť „zapuzdrím“ v sebe. Vypozorovala som u seba, že keď sa mi niečo stane, keď som terčom nejakej poznámky, tak mám tendenciu si ju trochu akoby vziať za svoju - „možno si to zaslúžim“. Pomáha mi, keď si predstavím, že by rovnaká poznámka bola adresovaná niekomu inému, alebo môjmu dieťaťu. Keď si pomyslím, že toto nepočujem ja, ktorá o sebe neustále pochybujem, ale niekto z mojich blízkych, tak si uvedomím, že ak to nie je v poriadku voči nemu, tak to nebude v poriadku ani voči mne! Človek by na niečo také nemal zbytočne pristúpiť. Je dôležité si povedať, že ja si zaslúžim rešpekt bez ohľadu na to, ako vyzerám, bez ohľadu na to, aké téma si nesiem. Zaslúžim si základnú úctu. Nie glorifikáciu, ale rešpekt.
