Narodenie dieťaťa je významnou životnou udalosťou, ktorá preverí každý vzťah. Je naivné myslieť si, že sa nás to nebude týkať. Už len matematika nepustí: doteraz sme boli dvaja, jeden pre druhého a každý aj sám pre seba. Dieťa je plus jeden, a zároveň často mínus my dvaja, mínus môj čas pre mňa.
Ako túto rovnicu budeme riešiť? Dokážeme sa postarať o náš vzťah? Môže byť pre nás partner ešte stále prioritou, keď vo dne v noci fungujeme v rovine uspokojovania potrieb dieťaťa? Ako ustojíme takýto tlak a napätie?
Naše dieťa nás nezmení, ale narodenie bábätka po sebe zrazu štekajú aj páry, ktoré o sebe dovtedy hrdo hovorili, že nevedia, čo sú to konflikty. Zažíva to naozaj veľa nových rodičov. John Gottman zistil, že nespokojnosť v manželstve hlási 67 percent párov.
Naše zvládacie mechanizmy sú príchodom dieťaťa ťažko skúšané. Nedostatok spánku, únava, nervy trhajúci detský plač, ktorý nevieme hneď čítať, lebo sme v pôrodnici nedostali manuál. Musíme sa to naučiť za pochodu. Je to stres, niekedy veľa stresu. Občas sa to nahromadí a vybuchne.
Náš vzťah sa zmení. Namiesto bitia sa do pŕs, že nám sa to stať nemôže, si je treba pripustiť realitu. Ak máte slzy na krajíčku alebo pocit, že každú chvíľu vybuchnete, lebo hormóny, lebo nespíte, lebo si myslíte, že to už nezvládate… Je to ten správny čas pripomenúť si, že sa obidvaja prispôsobujete novej situácii a tvoríte jeden tím. Dajte svojmu partnerovi najavo, že jeho pocity sú v poriadku. Správajte sa k sebe milo.
Nové výzvy v rodičovstve
Mamy sa často domnievajú, že ich materinské inštinkty hrajú prim pri naplnení potrieb bábätka. Sú síce primárne opatrovateľky, ale práce je toľko, že si vyžadujú rozdelenie zodpovednosti.
Výborná rada Karen Kleiman pre mamy znie: “Pamätajte, že partneri potrebujú stráviť čas osamote s bábätkom, a to bez kritiky, súdenia alebo kontrolovania. Ak máte potrebu poučovať, zhlboka sa nadýchnite a odíďte preč.”
Niekedy komunikácia viazne. Môžeme vyčkávať, či partner príde na to, čo potrebujeme. Ale najskôr to privodí sklamanie, že nevie, čo treba urobiť. Potom sa cítime opustení a osamelí. A aj preťažení. Najskôr povedzte niečo, čo bude váš partner vnímať ako podporu. Môže to vyzerať aj takto: “Keď si trochu oddýchneš, môžem ťa poprosiť o…?” Keď žiadate o pomoc, buďte konkrétni.
“Ďakujem za všetko, čo robíš. Je lákavé je odložiť manželský vzťah bokom, pretože potreba postarať sa o dieťa stojí na piedestáli. Zanedbávanie vzťahu spôsobí, že budete pociťovať únavu a menej podpory.”
Otázky na zamyslenie
Položte si nasledujúce otázky:
- Ako mi môj partner môže teraz najviac pomôcť?
- Čo mi u môjho partnera najviac chýba?
- Naozaj môj partner rozumie, ako sa cítim?
- Žiadam o pomoc, keď ju potrebujem?
- Čo potrebujem na to, aby som lepšie vyjadril svoje potreby?
Pri silnej intimite vzťahy prekvitajú. No s príchodom bábätka sa na rôzne dlhú dobu sexuálna intimita naruší. Odsúva sa na neskôr. Prípadne na ňu nezostáva čas. O to dôležitejšie je rozvíjať iné spôsoby na udržanie blízkosti. Láskyplné gestá ako túlenie, objímanie, bozkávanie, smiech, dotyky.
“Partneri sa môžu obávať (úmyselného a neúmyselného) iniciovania sexu, a tak si radšej držia odstup,” píše Kleiman.
Vzťahy dokážu prežiť vysokú úroveň stresu, pokiaľ ich stmeľuje vzájomná podpora a pozornosť. Aj tie najzdravšie páry si musia vytvoriť priestor pre občasné výbuchy a náhodné kolapsy.
Prípadová štúdia: Rozchod po narodení detí
David (42) žije s manželkou a dvoma deťmi v predškolskom veku (6 a 5 rokov) v jednom byte. Od „bežnej“ rodiny ich odlišuje to, že už viac ako dva roky sú rozídení. Spája ich len starostlivosť o deti, opateru o ne si delia rovnakým dielom. Zvolili si systém tzv. zdieľaného hniezda.
Manželstvo s Janou existuje už len na papieri. Onedlho sa rozvedieme, to bude formalita. Zásadný, aspoň pre mňa, bol rozchod. Dokopy sme sa dali v roku 2003. Zobrali sme sa po siedmich rokoch a o ďalších päť rokov prišlo prvé dieťa. Po vyše roku prišlo druhé. Mali sme spolu dosť intenzívny vzťah. Poctivý a otvorený. Obom nám na vzťahu záležalo a obaja sme sa snažili na ňom pracovať.
Postupne sme si medzi priateľmi, známymi a v rodine vytvorili imidž silného páru. Boli sme dvojicou, ktorou len tak niečo neotrasie. Neexistovali medzi nami tajomstvá a zároveň sme sa snažili poskytovať si čo najviac slobody. Teraz s odstupom vidím, že to s tou slobodou nebolo až také, ako som si vtedy myslel. Narážali sme na limity osobnej slobody.
Nebránili sme sa ani zamilovanosti. Napríklad sme si nič vzájomne nezakazovali. Bolo pre nás nemysliteľné, že by jeden druhému zakazoval s niekým sa stretnúť. Ale išli sme v tom ešte ďalej. Boli sme takými dobrými priateľmi, že sme boli schopní podeliť sa aj o prípady, keď sa nám niekto páčil. Nebránili sme sa ani zamilovanosti. Základom bola naša dohoda, že city k druhým ľuďom nebudú ohrozením nášho vzťahu. A vzájomná dôvera, že to naozaj myslíme vážne. Vďaka tomu sme o týchto veciach boli schopní rozprávať sa. Nikto nikoho neklamal. Delili sme sa o zážitky, radosti, ale aj strachy, pochybnosti a bolesti. Všetko, čo sa dialo, sme sa snažili integrovať do vzťahu, a nie z toho robiť prekážku. Neklamali sme si vzájomne.
Dá sa na to pozrieť všelijako. Každý by to videl a súdil zo svojho uhla pohľadu. Cez prevzaté konvencie, cez svoje túžby a cez svoje strachy. Ja to vidím tak, že sme len nezatvárali oči pred realitou. Nebolo to tak, že by sme iné vzťahy vyhľadávali. Len sme sa ich nebáli. Fungovalo to celkom dlho. Zvládli sme aj dlhoročnú krízu, keď Jana nemohla otehotnieť. Niesla to veľmi ťažko. Napokon sa nám to podarilo po viac ako siedmich rokoch snáh.
Jana sa zamilovala do môjho najlepšieho kamoša. Bol to človek, ktorého som vnímal ako svoje duchovné dvojča. Nuž, a on sa zamiloval do nej. Nečudoval som sa im a vnímal som to ako logickú vec, že dvaja ľudia, ktorí sú mi najbližší, nájdu cestu k sebe. Toto bolo vážne. Veľmi silno sa do seba zamilovali, až osudovo. A vytváral sa medzi nimi silný autentický vzťah. Konfrontáciu s tým som nezvládal. Jednak som bol frustrovaný a žiarlil som, pretože po sedemnástich rokoch vzťahu tam proste taká horúca zamilovanosť nie je. Bez ohľadu na to, aké to bolo na začiatku a aký silný vzťah sa vytvoril. Nikto z nich nemal v úmysle poškodiť naše manželstvo. U mňa však postupne víťazil strach. Cítil som sa ohrozený a nevedel som čo s tým. Ventiloval som sa výbuchmi hnevu, často som reagoval tak, že som nespoznával sám seba. Bol som zúfalý muž, ktorý robil zúfalé činy. Stalo sa len to, že Jana sa odo mňa emocionálne odstrihávala, až napokon vypla to, čo vo vzťahu považujem za najdôležitejšie - bazálnu dôveru. Zároveň sa odo mňa odstrihol aj on. Úplne.
Pôsobíme ako bežná rodina. Fakt je ten, že sme ostali bývať spolu. Ale nie preto, že by nás k tomu donútil lockdown. Protipandemické opatrenia prispeli len k tomu, že bola výrazne obmedzená naša mobilita. Tak, ako sme to napokon zažili všetci. Akurát, že my sme zostali uväznení v jednom priestore práve potom, čo sme sa vzájomne odcudzili. Psychicky rozbití, doráňaní a s deťmi v jednom byte.
Kvôli pandémii sme sa veľmi dlho delili o jeden priestor, ale postupne si každý nachádzal viac času na seba. Času, keď sme všetci štyria spolu, je čoraz menej. Ale nechceme ho zrušiť úplne. Robili sme obaja všetko, čo bolo v našich silách, aby sme im poskytovali normálne prostredie, a nie bojisko. Jasné, že to nevychádzalo vždy. Obaja sme prešli intenzívnou psychoterapiou a prácou na sebe.
Opísali sme situáciu, v ktorej sme už žili. Niečo ako: „Možno ste si všimli, že sme čoraz menej spolu, že buď tatino, alebo mamina je preč. Je to preto, lebo každý potrebujeme čas a priestor sám pre seba, oddelene. Ale pre vás sme tu vždy. Nech sa deje čokoľvek, ľúbime vás a jeden z nás je vždy s vami.“ Deti to zobrali veľmi v pohode. Lebo sme len opísali, v čom už reálne žili. Pochopil som, že horšie ako vyložiť karty na stôl by bolo nekomunikovať.
Nemávate hádky na dennom poriadku? Nie. Myslím, že konflikty nemávame častejšie, než je to bežné v iných rodinách. Alebo v porovnaní s časmi, keď sme spolu fungovali. Čo sa zmenilo, je emocionálny náboj. Obrovská ťažoba, ktorá sa skrýva za hocakou somarinou. Jana to zvláda tak, že sa emocionálne vypína a ja sa učím spracovať hnev. To však nie je vec, ktorej mi je najviac ľúto ohľadom detí. Najťažšie sa vyrovnávam s tým, že im nevytvárame milujúce prostredie. Teda láska tam je, ale iba na linke rodič-dieťa. Pripravili sme ich však o zážitok, aké to je, keď sa ľúbia ich rodičia. Toto mi trhá srdce.
Snažíme sa komunikovať a vychádzať spolu korektne. Aj sa nám to do veľkej miery darí. Dozvedeli sa to len nedávno. A širšie príbuzenstvo o tom stále netuší. Pôsobíme ako bežná rodina. Aj okruh našich kamarátov a kamarátok sa o tom dozvedá len postupne. Čo sa týka mojich rodičov, ktorí sú, mimochodom, rozvedení, boli z toho v šoku. Rovnako ako najbližší priatelia.
Rozdelili sme si starostlivosť o deti rovným dielom. Rozvrh si robíme na mesiac dopredu. Kto má „službu“, zostáva doma, väčšinou v dvojdňových intervaloch. Venuje sa deťom, vodí ich do škôlky a zo škôlky, stará sa o domácnosť. Druhý je vtedy väčšinou preč.
Jana pracuje v Bratislave, tam aj býva. Neviem. O tom, ako žije mimo našej domácnosti, neviem takmer nič. Neviem, či je s ním. Alebo či má niekoho iného. Mal som priateľku v Bratislave, ale nedávno som sa s ňou rozišiel. Túžila po pevnejšom vzťahu s vyhliadkou na založenie rodiny. To by som jej poskytnúť nemohol, ani výhľadovo. Snažil som sa byť s ňou čo najviac, stále to však bolo málo. Navyše, našiel som si plnoúväzkovú prácu v mojom meste.
Deti sú aj dôvodom, prečo ani ja, ani Jana, nemáme plnohodnotný vzťah s niekým druhým. Áno. A musím povedať, že aj pre Janu. Keď má deti ona, dokáže pracovať formou home office. Mal som to podobne. Starostlivosti o deti som podriaďoval aj svoju prácu, robil som na živnosť z domu. Rozdelený život však vyžaduje vyššie náklady, a tak som nastúpil do práce v kancelárii na plný úväzok.
Nie. Niektorí bývajú ďaleko a niektorí sú neschopní. Na deti sme od začiatku boli sami. Neviem. Určite je náročný. Na čas, energiu aj peniaze. Lebo obaja akoby sme žili dva životy. Najprv sme sa striedali po jednom dni, postupne intervaly predlžujeme. Určite však dospejeme k bodu, keď deti budú dosť zrelé na to, aby zvládali aj pendlovanie.
Nie je na to priestor. Neviem si zatiaľ predstaviť, že by sme sa v našom hniezde striedali s prípadnými partnermi. Celé sa to asi skomplikuje po majetkovom vyrovnaní. Keď byt bude patriť iba jednému, či dokáže pokračovať v aktuálnom nastavení. Pretože ten druhý tam bude na návšteve v podstate polovicu času. No, čakajú nás výzvy.*
*David sa v skutočnosti volá inak. Z pochopiteľných dôvodov chce zostať v anonymite.
Mýtus o dieťati ako záchrane vzťahu
Narodenie dieťaťa nie je vždy rozprávka, v ktorej dojatí rodičia dožijú ruka v ruke stmelení veľkolepým príchodom bezbranného potomka na svet. Možno ste bezdetní a je vám dobre. Možno máte kŕdeľ detí a tiež je vám dobre. Problém vznikne vtedy, keď vo vašom vzťahu už dávno nič nie je dobré a v dočasnom zúfalstve pri hľadaní riešenia si vsugerujete, že dieťa to „spraví“.
Dobre mienená rada starých mám: „Daj mu dieťa a uvidíš...“ je síce naozaj dobrosrdečná, ale ľahko sa vám môže stať, že - uvidíte.
Narodenie prvého dieťaťa, či už vytúženého, alebo splodeného (ne)šťastnou náhodou, je fatálna zaťažkávacia skúška pre každý vzťah. Aj sa tak hovorí, že fungujúci vzťah dieťa ešte viac upevní a haprujúci definitívne zruinuje. Inak povedané, žiadna ružovolíca Kristínka ani chutnučký Davidko nie sú zárukou šťastného partnerstva a ako záchranné koleso vám neposlúžia takisto. Nikde nie je napísané, že dieťa musí zákonite váš vzťah prehĺbiť alebo posilniť. Zaručene však môže všetko mimoriadne skomplikovať a spôsobiť nepreklenuteľnú priepasť medzi matkou unavenou na smrť a žiarlivým otcom.
Kedy dieťa môže pomôcť a kedy nie?
Naozaj je úlohou detí zachrániť manželstvo? Mnohé páry sa ocitajú v zložitej situácii, keď sa ich vzťah ocitne na rázcestí. Predstavme si manželský pár, ktorý sa rozhodne, že dieťa je tou správnou odpoveďou na ich problémy. Ako keď sa snažíte opraviť lodičku pomocou lepiacej pásky - môže to chvíľu fungovať, ale pravdepodobne to nebude trvalé riešenie.
Dieťa totiž nie je len radostný uzlíček šťastia, ale aj malý generátor chaosu, ktorý vyžaduje pozornosť, energiu a neúnavnú starostlivosť. Manželstvá, ktoré sú napäté alebo nestabilné, môže príchod dieťaťa ešte viac prevetrať. Dieťa totiž prináša do vzťahu nové výzvy, ktoré môžu byť pre niektoré páry ťažko zvládnuteľné. Starostlivosť o novorodenca, nedostatok spánku, finančné zaťaženie a zmeny v dynamike vzťahu môžu ešte viac prehlbovať existujúce problémy.
Je dôležité, aby si páry uvedomovali, že dieťa nie je riešením problémov vo vzťahu, ale skôr novou kapitolou, ktorá vyžaduje pevné základy a vzájomné pochopenie. Pred rozhodnutím o založení rodiny by mali partneri zhodnotiť svoje očakávania a pripravenosť na zmeny, ktoré príchod dieťaťa prináša.
Dieťa je veľkým požehnaním pre stabilné a zdravé vzťahy, kde obaja partneri spolupracujú a podporujú sa navzájom. Ale v situáciách, kde sú problémy hlboké a nevyriešené, môže príchod dieťaťa tieto problémy len prehĺbiť. Je preto nevyhnutné, aby si páry pred takýmto rozhodnutím dôkladne prehodnotili svoje problémy.
Prípad z praxe: Zmena názoru na deti
Téma deti bola u nich zväčša tabu. Ešte na začiatku randenia si povedali, že im bude lepšie bezdetným a Martina sa toho držala. Siedmy rok je vraj vo vzťahu prelomový a zásadný. V tom sa odborníci jednoznačne zhodujú. Ak sa totiž v tomto období nerozhodne pre nejaký zásadnejší krok, je veľmi pravdepodobné, že vo vašom doterajšom vzťahu budete čeliť nejakej kríze. Samozrejme česť výnimkám, no štatistiky vraj nepustia. A scenár s krízou nemilo prekvapil aj Martinu a jej manžela Ivana.
“Často som počúvala z úst kamarátok, aké náročné je udržať zdravý vzťah po 7 rokoch. Vždy som sa z toho len smiala a prišlo mi to úplne absurdné. Nie som totiž typ, ktorý veci ”škatuľkuje”. Každý z nás je predsa iný, jedinečný a rovnako je to aj vo vzťahoch. Prišlo mi úplne nelogické, prečo by sme práve po 7 rokoch mali urobiť akúsi zásadnú zmenu. Obaja sme boli spokojní a netúžili sme, aby bolo niečo inak. Aspoň som si to dlho myslela.”
“S Ivanom sme si skvele rozumeli, mali sme rovnaký pohľad na život. Aspoň som si to teda roky myslela. Prečítajte si: Skutočný príbeh: Žila som s bohatým partnerom. Téma deti bola u nich zväčša tabu. Ešte na začiatku randenia si povedali, že im bude lepšie bezdetným a Martina sa toho držala. No počas rokov, Ivan zmenil názor. Len Maťa o tom ani len netušila.”
“Áno zdal sa mi v poslednom období iný, ale pripisovala som to skôr pracovnému tlaku. Čoraz viac sme sa hádali, výmena názorov bola tiež na dennom poriadku. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa chce stať otcom. Odrazu viac času trávil v práci a dokonca som ho niekoľkokrát po sebe videla po pracovnej dobe na detskom ihrisku s jednou jeho kolegyňou. Mala trojročnú dcéru a bola rozvedená. V tom momente mi v hlave zablikala kontrolka.”
Martina zistila, že Ivan bol naozaj už len krôčik od toho, aby si s dotyčnou dámou z práce začal. Vo chvíli, keď to zistila, urobila na detskom ihrisku scénu. Takú ako zrejme poznáte z filmov. "Ivan sa ma snažil utíšiť, no bola som v skutočnom amoku. Až doma som sa upokojila a na druhý deň sme sa porozprávali až potom, čo sme obaja vychladli a opadli prvotné emócie. Ivan sa mi priznal, že k nej mal naozaj blízko. Povedal mi, že túži po deťoch."
“Dohodli sme sa, že skúsime popracovať na bábätku. Dnes je naša dcérka Emily dospelá a ja som nás nikdy nevidela šťastnejších.