Pre každého rodiča je strata dieťaťa nepredstaviteľnou a najbolestivejšou skúsenosťou. Či už ide o stratu v dôsledku choroby, nehody, alebo dobrovoľného odchodu zo života, bolesť a smútok sú nezmerné. Tento článok sa zaoberá touto citlivou témou, pričom sa opiera o štatistiky, osobné príbehy a odborné názory, aby poskytol komplexný pohľad na túto traumatickú udalosť.
Smrť dieťaťa je akoby stelesnením nespravodlivosti, pretože narúša prirodzený poriadok života. Všetci čakáme, že deti prežijú svojich rodičov. Smrť dieťaťa v akomkoľvek veku je bezpochyby veľmi ťažkou životnou udalosťou v živote rodičov. Absolútne si nepripúšťajú, že by sa im niečo podobné mohlo stať. Stratou dieťaťa sa začína celoživotný proces trúchlenia, navždy zostáva v srdciach rodičov. Nikde nie je stanovené, kedy sa má žiaľ skončiť, a každý ním prechádza rozličným časom a rozličným spôsobom. Len ťažko túto väzbu prerušia. Niektorí rodičia aj po rokoch od traumy sledujú rovesníkov ich dieťaťa.
Zármutok je pri smrti dieťaťa špecifický. Dieťa nesie rodičovské gény, starali sa o neho, vychovávali, je ich súčasťou a pokračovateľom rodu. Pri jeho strate strácajú rodičia aj kúsok zo seba, o to je ťažšie vyrovnanie sa jeho smrťou. Zármutok sprevádza aj pocit viny. Ako rodičia sa cítia za ich dieťa zodpovední počas jeho života, tak aj po jeho ukončení. Vyčítajú si, že jeho smrti nezabránili a nevedeli ju predvídať. Tento stav môže viesť k pocitom vlastnej neschopnosti, zbytočnosti až depresie. Prísť o dieťa je veľmi náročné a zložité a pokiaľ sme sami v tejto situácii neboli, nevieme si to ani predstaviť.
Je ťažké utešiť rodiča, ktorý prišiel o dieťa. Je potrebné ale myslieť aj na to, čo to so sebou môže priniesť. Je to riziko alebo možnosť rastu a upevnenia partnerského vzťahu. Na druhej strane si treba uvedomiť, že smrť dieťaťa ani jeden z partnerov nechcel. Vzájomná podpora a súdržnosť partnerov upevní ich vzťah a posunie ich vpred. Pomáha, keď sa partneri o smrti úprimne rozprávajú. Niekedy majú muži ťažkosti prejaviť svoje emócie. Manželky si preto myslia, že ich strata natoľko nezasiahla. Mýlia sa a preto je dôležitá otvorená vzájomná komunikácia a vysvetlenie. Mužským reakciám sa nemôžeme čudovať. Odmalička chlapcom totiž hovoríme, aby neplakali, že plačú iba slabí. Vzorec tohto správania si so sebou nesú celým životom.
Prospešné taktiež je nabádať rodičov, ak majú najmenšie pochybnosti o tom, či lekári spravili všetko pre záchranu ich dieťaťa, treba sa spýtať. Ďalším spôsobom, ktorý prináša rodičom úľavu je rozprávanie sa o dieťati s priateľmi, učiteľmi alebo kamarátmi dieťaťa.
Ak majú rodičia ešte iné deti, je potrebné sa im venovať, aj napriek tomu, že majú pocit, že to nedokážu. Priniesť útechu dieťaťu alebo deťom v prípade smrti člena rodiny je skľučujúca, ale potrebná úloha. Rozhodujúce je nechať dieťa, aby v období žiaľu svoje city prejavilo. Keď sa budete s deťmi o smrti rozprávať, dozviete sa, čo o nej vedia, aké majú o nej predstavy. Začnete chápať ich obavy a môžete im pomôcť informáciami a pochopením. Až keď rodič a dieťa akceptujú realitu smrti, môžu spoločne dôjsť do cieľa tejto ťažkej cesty, a tým je vnútorný pokoj. Vnútorný pokoj neznamená, že rodič a dieťa sa so smrťou v rodine uspokoja. Znamená to, že si obnovia citovú stabilitu a život sa vráti do normálnych koľají. Obnovený normálny život pokračuje bez fyzickej prítomnosti zosnulého dieťaťa. V obnovenom normálnom živote si všetci postupne uvedomia, že do ich života prišla zmena.
Príbehy známych žien, ktoré prežili stratu dieťaťa
Mnohé známe ženy si prešli ťažkou skúsenosťou straty dieťaťa. Lucia Ďuriš Nicholsonová prišla o dieťa v siedmom mesiaci tehotenstva. Zuzana Haasová zažila túto tragédiu dvakrát. Petra Sliacka sa musela vyrovnať so smrťou dieťaťa pred pôrodom. Zuzana Vačková prišla o dieťa v siedmom mesiaci tehotenstva. Naďa Urbánková prežila tragédiu, keď jej dieťa zomrelo v nemocnici pred pôrodom.
Samovraždy detí a dospievajúcich
Keď dieťa zomrie dobrovoľne, je to tragédia, pri ktorej vzniká množstvo otázok a už len veľmi ťažko sa na ne hľadajú odpovede. Mnoho vecí zostane nevypovedaných a otázka „prečo“ zožiera milujúcich rodičov do konca života. Podľa informácií získaných z Národného centra zdravotníckych informácií sa v roku 2013 na Slovensku pokúsilo spáchať samovraždu až 78 detí vo veku do devätnásť rokov. Štrnásť detí takýmto spôsobom o svoj mladý život skutočne prišlo. V neskoršej adolescencii je suicídium najčastejšou príčinou smrti. Štatistiky uvádzajú, že suicídium dokoná viac dospievajúcich chlapcov oproti dievčatám vo veku 15 až 19 rokov v pomere 4:1, pričom suicidálne pokusy, tzv. parasuicídia, sú častejšie u dievčat.
Rizikové faktory a vplyv prostredia
K rizikovým faktorom samovražedného správania sa detí patria nefungujúce rodinné vzťahy, komplikovaný rozvod rodičov, násilie, alkoholizmus v rodine, týranie a zneužívanie, kriminalita rodičov. V nemalej miere pôsobí i školský neúspech, šikanovanie zo strany spolužiakov, nezapadnutie do kolektívu, telesný výzor dieťaťa, nepriaznivá finančná situácia rodiny, nezamestnanosť a pod. Vplyv dnešnej doby, prostredia, televízie, diania vôkol nás je naozaj silný. Mali by sme mať nad našimi deťmi ochrannú ruku a musíme kontrolovať to, s akými informáciami prichádzajú do styku, kto a čo ich ovplyvňuje.
Detská psychiatria a pandémia
Pandémia, sociálna izolácia, strach z choroby, vojna na Ukrajine, ekonomická kríza, za posledné 3 roky veľmi výrazné okolnosti, ktoré hlboko zasiahli dospelých a poznačili detskú psychiku. Už v priebehu pandémie sme registrovali zmenu štruktúry diagnóz u našich pacientov, čo súvisí určite s rozličnými ťažkosťami, obmedzeniami a záťažou ktoré priniesla spomínaná pandémia COVIDu. Patrí sem úmrtie rodičov a príbuzných, strata pravidelného režimu a narušenie biorytmov, obmedzenie soc. kontaktov, zmena režimu, ústup povinností a návykov, veľký čas bez dozoru u mladších detí, následne návrat do škôl- ktorý tak isto spôsobil nárast psychických ťažkostí. V zmysle nárastu hovoríme až o dekompenzácie úzkostí, depresií, sebapoškodzujúceho správania sa, ale aj agresívnych prejavov.
Chyby vo výchove a ich dôsledky
Je veľmi dôležité naladiť sa na potreby svojho dieťaťa a rešpektovať jeho individualitu. A najmä neplniť si svoje neuskutočnené sny a túžby prostredníctvom dieťaťa. Aj keď je to ťažké, pretože každý máme svoje predstavy o tom, aké má byť naše dieťa. Nevyvíjať zbytočne tlak na výkon, nepreťažovať dieťa záujmovými krúžkami, ale na druhej strane nechodiť okolo dieťaťa po špičkách, učiť ho povinnostiam a zodpovednosti. Dôležité je vnímať dieťa a učiť dieťa vnímať okolitý svet aj s jeho potrebami, byť k druhým pozorný, citlivý a správať sa k iným ľuďom s rešpektom.
Je mýtus, že všetci rodičia milujú svoje deti. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. „Často sa stretávam s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory, pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas alebo napriek tomu, že tie deti nejako prišli, tak jednoducho nemali chuť sa nimi zaoberať. Áno, je to mýtus. Prežívanie rodičovstva, či už materstva, alebo otcovstva, je emočne komplexná záležitosť, preto sa nedá povedať, že rodičia svoje deti len milujú alebo, naopak, len nenávidia, alebo sú im ich deti ľahostajné. Prežívanie rodiča voči dieťaťu môže byť veľmi rozmanité a veľmi protirečivé.
Láskavý rodič je schopný empatie a vie sa s empatickým záujmom naladiť na potreby dieťaťa. Pri toxických rodičoch - ak chcete použiť toto slovo - empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená. Uprednostňujú seba pred deťmi? Vo vzťahu dieťa a rodič vždy ide o hľadanie istej rovnováhy, treba uspokojovať rozmanité potreby dieťaťa, no aj potreby rodiča potrebujú byť napĺňané. V prvých najrozhodujúcejších štádiách vývinu dieťaťa je to viac o potrebách dieťaťa než potrebách rodiča. Ale potom sa to v čase, samozrejme, mení. Toto, čo ste opísali, spomína Susan Forward v knihe Matky, ktoré nedokážu milovať. Opisuje rodičov, ktorí sa prehnane starajú do svojich detí, zotierajú sa hranice medzi životom dieťaťa a rodiča. Rodič dieťa k sebe prehnane pripúta, aby zvýšil svoju vlastnú hodnotu a sebavedomie alebo vyplnil akési prázdno vo svojom vnútri a živote. V súčasnosti je to dosť bežná distorzia vzťahu rodič - dieťa, ktorú navyše podporuje aj kult rodičovstva, akého sme svedkami. Vžil sa istý termín, ktorý to veľmi dobre vystihuje - helikoptéroví rodičia, ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť, dieťa na seba nezdravo viažu. Majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu. A tu sa už dostávame na istú rovinu patologického narcizmu a realizovania vlastných narcistických predstáv na deťoch.
Strácajú takéto deti vlastnú identitu, pokiaľ rodičia na ne vrhajú svoj obraz o tom, aké by mali byť? Pokiaľ to rodičia s takýmto tlakom naozaj preháňajú, tak sú dva možné scenáre. Prvým je, že si takéto dieťa nevyvíja vlastnú identitu. Žije iba pre radosť a pre obraz svojich rodičov a nedokáže vnímať svoje vlastné potreby a impulzy. Stáva sa akoby realizovanou predstavou svojich rodičov, poplatnou často dobovým predstavám o tom, čo znamená byť úspešným a dobrým človekom. To sú deti, ktoré sa tomu tlaku nepodriaďujú a potom sa ocitnú v ťažkej rebélii a vo vzdore. Produkujú správanie, ktoré je opakom toho, čo z nich chcú mať rodičia. Týmto spôsobom sa postavia tomu tlaku, ich identita sa však v extrémoch a rozvrate nemôže spoľahlivo vyvíjať.
Čo sa týka vážne narušených rodičov, niektorí nemajú vyvinutú empatiu alebo len málo. Niektorí, aj keď ju majú vyvinutú, empatiu zneužívajú na manipuláciu, lebo ak chcete niekoho zmanipulovať, musíte vedieť odhadnúť, ako sa druhý človek cíti. Čiže taký človek vie byť empatický, ale „má žalúdok“ na to, aby empatiu zneužil vo svoj prospech, vykorisťoval druhých a dosiahol svoje egocentrické ciele.
Sú ľudia, ktorí keď vyrastú v prostredí, čo sa o nich nezaujíma, tak si osvoja podobný postoj a tiež sa stanú len na seba zameranými ľuďmi, ktorí sa o iných nezaujímajú alebo ich len využívajú. Alebo tento deficit môže viesť k tomu, že človek sa stane extrémne závislý od vzťahov a stále ich vyhľadáva. Nedokáže byť sám. Stále potrebuje mať s niekým interakciu. V súčasnosti pozorujeme veľa ľudí, ktorí sú neustále zavesení na nejakých sociálnych médiách, stále s niekým komunikujú, nie sú schopní sami ustáť vlastné impulzy, vlastné duševné stavy, neustále potrebujú s niekým konzultovať a zdieľať.
Ľudia vyrastajúci v neempatickom prostredí, ktoré ich vedie k tomu, aby nevnímali samých seba a svoje potreby, si často buď nájdu niekoho, kto sa k nim bude správať rovnako, respektíve sú závislí od toho, aby ich niekto zvonku stále riadil. Takíto ľudia vnímajú okolitý svet polarizovanejšie. To znamená, že svoj deficit, ktorý vznikol v detstve, sa snažia nejakým spôsobom dohnať a riešiť alebo si ho nechcú všímať, a to ich ženie do rôznych extrémnych situácií a pozícií. Ich prežívanie je polarizovanejšie, nestabilnejšie, preto často podliehajú depresiám, impulzivite alebo rôznym závislostiam, ktorými by si „uľahčili“ život. Umožní im to fungovať.
Úplne malé deti, ktoré ešte nemajú kontakt s rovesníkmi a nemajú ešte vyvinuté porozumenie, ako to vyzerá vo vzťahoch, nemajú možnosť si niečo takéto uvedomiť. Hlbšia reflexia toho, čo sa deje vo vzťahoch, sa začína, prirodzene, niekedy okolo puberty. Vtedy dieťa začína uvažovať nad tým, v čom vyrastá, akí sú jeho rodičia, ako to je u iných detí a iných rodičov. Takže asi nikoho neprekvapí, že tieto deti majú často veľmi ťažké dospievanie v zmysle rôznych porúch správania, rozbiehajúcich sa závislostí, sebapoškodzovania, čo sa často objavuje u dospievajúcich, ktorí si nevedia poradiť so svojím prežívaním. Často hľadajú skupiny, ktoré sú tiež extrémne a v ktorých sa dejú extrémne veci, hľadajú začlenenie sa v sektách, exkluzívnych skupinách či afinite k politickému extrému. Alebo je tu ešte taký variant, že dieťa navonok vyzerá veľmi konvenčne, veľmi upäto, veľmi štandardne, veľmi „normálne“, ale v skutočnosti vnútorne trpí. To sa stáva deťom, ktoré si nedovolia revoltu, ale ich prežívanie nie je napriek tomu, ako nenápadne sa správajú, vôbec také harmonické ako ich vonkajšie správanie. Tieto deti potom často prekvapia nečakaným pokusom o samovraždu, depresiami alebo tým, že sa u nich vyvíja úzkostná porucha.
Odborná pomoc a podpora
Keď mladí rodičia vnímajú, že majú ťažkosti pri regulovaní seba a svojich pocitov, keď sa im vyplavujú nejaké ťaživé spomienky a jatria rany z minulosti, mali by vyhľadať pomoc. Minimálne, aby pátrali prečo to tak je. Je dôležité, aby rodičia nemali prílišný strach, ono sa to trošku generačne prenáša. Naši rodičia do nás vniesli svoje strachy z detstva a my ich prenášame do nášho dieťaťa a takto to ide zas ďalej.
Dieťa sa stretáva so smrťou v moderných rozprávkach a filmoch vtakej forme, že je často konfrontované hlavne s negatívnou stránkou smrti. A tak učíme deti smrti sa báť, odvracať od nej svoju tvár. Deti by sme však mali na smrť učiť pozerať ako na niečo, čo patrí do nášho sveta. Ako na situáciu, kedy sa treba citlivo a s láskou rozlúčiť aj s ľuďmi, ktorých sme mali radi. O smrti sme sa rozprávali so psychologičkou Mgr. Deti dostávajú informáciu, že smrť je ťažká, škaredá, nepríjemná... Stretávajú sa so smrťou v podobe drastických scén, zabití draka, nešťastných úmrtí, havárií. Musí to mať na nich negatívny dopad.
Áno, musím priznať, že tomuto nesprávnemu postoju, tejto filozofii nahrávajú aj médiá, pretože smrť stavajú do svetla niečoho, čo je neznesiteľné, kde sa tá bolesť stále stupňuje. Ako keby v procese zomierania nebola pomoc, ako keby každá smrť musela byť strašne dramatická a traumatická. A navyše traumatizujúca aj pre tých, ktorí sa na ňu pozerajú. Ale fyziologicky je naše telo uspôsobené tak, aby väčšina ľudí zomierala pokojne. A o tomto sa málo hovorí. Aj pre nás dospelých je otázka stretnutia sa so smrťou, stratou milovaného človeka náročná. Ako teda dieťaťu sprostredkovať tú skúsenosť tak, aby nebola negatívna?
Jednoducho. Musíme byť pripravení. Pravda je totiž taká, že aj zomierajúcim aj príbuzným veľmi pomáha, ak vedia, ako typicky smrť prebieha. A my vieme dnes aj v literatúre nájsť presne, čo sa môže stať a čo sa väčšinou stáva. Bolesť, ťažkosti s dýchaním či iné sprievodné fyzické príznaky pomáha zmierniť paliatívna medicína. Samotu môžu pomáhať zmierniť všetci, ktorí prichádzajú k lôžku. Ako postupuje zomieranie, chorý si okolo seba želá stále menší okruh ľudí, len tých najbližších. Túži ukončiť neukončené záležitosti, ešte niekoho stretnúť, zmieriť sa. Postupne sa znižuje potreba komunikácie, častejšie sú epizódy spánku. Zomierajúci sa akoby oddeľuje od vonkajšieho sveta. Je dôležité, aby sa ľudia zaujímali, vzdelávali, aby si čítali dostupnú literatúru. Pretože, ak nemáme dostatok informácií o tom, čo prežíva zomierajúci človek v tele, duši a duchu, tak sa k nemu nevieme priblížiť. Ľudia nemajú dostatok informácií o tom, ako smrť typicky prebieha. Samozrejme s každou diagnózou sa priebeh líši, ale znova hovorím, je fajn to vedieť. Dnes je dostatok zdrojov a informácií, ktoré si môžeme naštudovať. Sprevádzanie zomierajúceho a strata blízkeho človeka sú ťažké, zaplavia nás emócie. Napriek tomu, že sme sa na to pripravovali, situácia nás zaskočí.
Zaskočí a je to prirodzené. Ale ak sme informovaní, veľmi to pomáha. Informácia znižuje úzkosť. Ak máte dostatok informácií, ak viete, čo sa v procese zomierania a smútenia deje, dokážete emócie upokojiť, lebo im rozumiete. Čiže máte trošičku odstup. Z toho dôvodu sme napísali knihu Sprevádzanie chorých a zomierajúcich v prvom rade ako príručku pre dobrovoľníkov. Ale aj pre odborníkov v zdravotníctve, laikov, rodinných príslušníkov- aby vedeli, aké sú typické charakteristiky toho, keď nám život odchádza.
Keď sa chystáme byť rodičmi a žena čaká dieťatko, tak si rodičia čítajú rôznu literatúru o tom, ako to bude vyzerať, keď sa to dieťatko narodí. Pripravujú sa na to. Nie každý na tomto svete má deti. Pravda je ale taká, že každý z nás má rodičov. A raz budeme svedkami toho, že budú odchádzať. A na toto sa nepripravujeme. Prečo? Odtláčame otázku smrti bokom, pretože najradšej by sme tieto situácie v živote vynechali, ale oni sú tu. Nadíde ich čas. Treba sa na ne pripraviť. Predchádzame tým úzkosti a bezradnosti z posledných dní či týždňov života našich blízkych, ktoré obe strany ženie do oddelenia sa, izolácie. V súčasnosti sa na pohreboch menej plače a smútok sa prekonáva zámerne aj s pomocou liekov. Táto doba akoby považovala plač za nesprávny prejav a vynucovala si postoj „byť silný“ bez sĺz.
Posledná lekcia, ktorú rodič svojmu dieťaťu má dať, je lekcia, ako dobre zomierať. Zomieranie má svoje štádiá, plynú prirodzene. V popredí je tíšenie bolesti a problém samoty. Ak si dokážeme s blízkymi povedať odpusť a prijať odpustenie, ak si dokážeme povedať vzájomné ďakujem, aj vyjadriť ľútosť nad tým, čo už spolu nezažijeme, sprevádzame. Ak rodina zdravo - bez unikania od témy zvláda zomieranie, zdravo prebieha aj smútenie. Ak sa zomieraniu blízkeho vyhýbame, pocity viny a zlyhania sa v rôznej forme prejavujú počas doby smútenia.
Smútenie má svoje pravidlá. Začína akýmsi ohlušením - od oznámenia úmrtia približne do dňa pohrebu. Fungujeme ako vo sne, informáciu sme počuli, berieme ju na vedomie, ale ešte neprešla do prežívania. Približne dva mesiace trvá otvorený žiaľ. Pýtame sa „prečo?“ a „ako ďalej?“, môžeme pociťovať aj hnev a pocit nespravodlivosti. Približne po 6 - 8 týždňoch sme schopní postupne sa zaradiť do života. Normálne smútenie trvá približne rok. Ostrovčekovito môžeme smútiť výraznejšie pri príležitostí výročí, sviatkov. Je dôležité smútok neignorovať ani ho heroicky neprekonávať, ani sa v ňom útrpne neudržiavať. Áno, už nikdy to nebude také isté, ale to neznamená, že to nemôže byť dosť dobré. V procese smútenia sa cez spomienky a spracúvanie straty stáva zomrelý blízky iným - nepriamym - spôsobom súčasťou nášho života. To, že s nami nie je fyzicky, neznamená, že puto zaniká. Mení svoju podobu. V dnešnej dobe v porovnaní s minulými generáciami rodičia akosi otázku smrti pred deťmi radšej skrývajú.
Často sa stáva, že rodičia chránia deti od témy smrti a smútku. Máme teda ponechať dieťa v centre tohto bolestného diania? Dieťa potrebuje sprievodcu, ktorý zo zvedavých otázok neurobí niečo, o čom sa nehovorí, ale bude dieťa citlivo sprevádzať. Potreba rozlúčiť sa je aj v deťoch a mali by byť pravdivo a primerane ich veku informovaní o tom, čo sa deje. Môžu nakresliť starému rodičovi kresbičku alebo niečo na rozlúčku vytvoriť. Ale možnosť na uzavretie tejto kapitoly života so starým rodičom by tam mal byť.
Rodičia majú z prítomnosti detí na pohrebe hrôzu, lebo majú pocit, že tie ťažké emócie negatívne ovplyvnia ich dieťa. Ale otočme tú otázku tak, že či dieťa nemá právo uzavrieť svoj vzťah so starým rodičom a rozlúčiť sa. Pokiaľ deťom zrozumiteľnou rečou vysvetlíme, čo sa na pohrebe zvykne diať, že tam uvidí ľudí v čiernych šatách, smutných a plačúcich, lebo sa lúčia s blízkym a spomínajú, a vysvetlíme, že donesieme kvietok a budeme ďakovať za všetko pekné, čo sme s tým človekom zažili, zapálime sviečku, dáme „papá“..., dieťa si tú udalosť prežíva po svojom.
Dnes máme krásne knihy zamerané na deti, kde cez komiksy alebo cez príbehy či rozprávky sa vysvetľuje, čo sa deje v procese zomierania a čo smrť znamená. Napríklad prostredníctvom dinosaurej rodiny, kde starý otec dinosaurus zomiera. Deti sú prirodzene zvedavé bez postranných úmyslov. Nevyhnú sa téme smrti v prírode počas prechádzok - mŕtvy chrobáčik, vyschnutý kvet... Ako na jeseň padá list zo stromu, keď už splnil svoju úlohu, tak na jar bude priestor na iný život, ale tento už skončil. Máme krásne možnosti symbolicky sa týmto deťom približovať a pomáhať im spoznávať aj toto štádium života.
Dieťa má dostať lekciu ako sa vysporiadať so smútkom zdravo. Spracovávať smútok plačom je prirodzené. A potrebné. Ale samozrejme je dobré vynechať prítomnosť dieťa z voľného priebehu veľkého smútku (nazývame to odborne abreakcia), a nechať si ho pre intimitu svojho dospelého priestoru. Toto sú naozaj náročné emocionálne situácie, a v nich naše telo volá po podpore. S podporou blízkeho človeka je teda možné a zároveň správne zvládnuť bolestné chvíle smútku aj bez medikamentov?
Určite. Tak by to malo byť. Ale keďže sa často hanbíme vypýtať si podporu od druhých, či od blízkych alebo od odborníkov, tak ten proces spracovávania smútku a straty blízkej osoby sa môže naozaj pretaviť do patológie. Páči sa mi výrok o strese: "Keď sme v strese, okrem toho, že je to celé nepríjemné, je to volanie po blízkosti.“ Naše telo, celé naše bytie je uspôsobené tomu, že keď mi je ťažko, tak ja volám, aby sa našiel niekto, kto mi bude oporou. Aj vtedy, keď si myslím, že veci zvládnem.
Pojmom parentifikácia označujeme jav, keď dieťa v rodine preberá vývinovo neprimeranú zodpovednosť za emocionálnu, fyzickú alebo psychickú pohodu svojej rodiny (rodičov, mladších súrodencov). Vo veľkej miere sa odohráva v nefunkčnom rodinnom prostredí, kde nie sú jasne definované roly a úlohy rodičov a detí.
Emocionálna parentifikácia prebieha v momente, keď dieťa napĺňa emocionálne či psychické potreby rodiča, čo vedie k obráteniu rolí. Dieťa je dôverníkom svojho rodiča/rodičov - rodič je zvyčajne ten, kto žiada o radu, vyžaduje od dieťaťa prijatie, pochopenie, neadekvátne s ním zdieľa vlastné pocity a prežívanie, využíva ho na ventiláciu svojich emócií. Dieťa nemá priestor na rozoberanie vlastných tém - rodič si pri tomto type parentifikácie tému rozhovoru nevyberá podľa toho, čo chce riešiť dieťa, resp. čo sa týka dieťaťa (smútok, sklamanie, radosť v súvislosti so školou, či kamarátmi).
Inštrumentálna parentifikácia sa vzťahuje na prideľovanie funkčných povinností, ktoré spadajú do rodičovskej roly. Pri spomenutých činnostiach je dôležité zohľadňovať intenzitu a primeranosť vo vzťahu k vývinovému obdobiu dieťaťa. Napríklad je v poriadku poveriť 7-ročné dieťa podieľaním sa na poriadku v domácnosti upratovaním svojej detskej izby (napr. povysávať, utrieť prach na týždennej báze či vypratávaním po domácom zvieratku na dennej báze).
Existujú životné situácie, s ktorými sa spája vyššie riziko pre vznik parentifikácie dieťaťa rodičom. Ďalšou ohrozenou skupinou sú deti, ktoré žijú iba s jedným rodičom, ktorý z nejakého dôvodu nemá vytvorený partnerský vzťah. Dôvodom je, že starosť o emočné potreby rodiča predstavuje neporovnateľne väčšiu záťaž ako zabezpečovanie denných potrieb domácnosti. Dieťa, na ktoré sú denne rodičmi kladené veku neprimerané požiadavky a na ktoré je prenášaná rodičovská zodpovednosť, môže prežívať stres, pocity neúspechu, zlyhania a nedostatočnosti a emocionálneho preťaženia. Dlhodobá parentifikácia nepriaznivo ovplyvňuje vývin emocionálnej inteligencie. Parentifikácia ovplyvňuje aj vývoj jeho sebavedomia, keďže hodnota dieťaťa prevažne spočíva iba v tom, čo môže poskytnúť iným.
Následky dlhodobej parentifikácie sa častokrát vo veľkej miere vynárajú práve vo veku od 30 rokov. Časté sú opakujúce sa pocity strachu z opustenia, hnevu a odporu. Vo vzťahu k potrebám svojho okolia môže byť až hypersenzitívny, navonok vysoko empatický. Pomerne často sa u takto nastavených ľudí vyskytujú tzv. závislé vzťahy. Za životného partnera si napríklad vyberajú človeka, o ktorého sa môžu starať, často je to alkoholik či inak závislý jedinec. Typickým spoločným znakom parentifikovaných dospelých je takisto neschopnosť delegovať zodpovednosť a požiadať o pomoc.
1. Prvým krokom k uzdraveniu z parentifikácie je uznanie a pripustenie skutočnosti, že sa to jednoducho stalo a pochopenie všetkých následkov. Kľúčovým je uznanie, že ste boli ako dieťa v role dospelej osoby.
3. Náročnou výzvou pre ľudí, ktorí zažili parentifikáciu, je stanovenie a udržiavanie zdravých hraníc. Naučiť sa stanoviť si hranice znamená rozpoznanie vlastných potrieb a obmedzení a precvičovanie asertivity. Stojí za to vynaložiť úsilie, aby sme zistili, čo pre nás znamenajú hranice.
Čo by rodičia svojim deťom nikdy nemali povedať
Tvoji rodičia a prostredie, v ktorom vyrastáš, ovplyvňujú tvoju povahu azda najviac zo všetkého. Aj oni sú však iba ľudia a robia chyby. Tu je zopár vecí, ktoré by rodičia nemali svojim deťom nikdy povedať.
1/ Nerob z toho vedu
Dieťa občas môže rozrušiť niečo, čo sa nám zdá malicherné. Aj keď ide o zanedbateľný problém, emócie, ktoré pri ňom cítia, sú skutočné a dôležité. Keď rodič zľahčuje situáciu, deťom sa môže zdať, že sa nezaujíma o ich emócie a nemali by ich ukazovať. Takéto správanie môže u detí vyvolať nedôveru v dospelých a v budúcnosti aj problémy s komunikáciou.
2/ Prečo si taký/á?
Už sa ťa to niekto opýtal? Ako si odpovedal/a? Podobné otázky sú väčšinou iba rečnícke a používajú sa vtedy, keď je niekto frustrovaný. Môžu však mať nepríjemné následky. Deti sú tvarovateľné a ľahko uveria tomu, že je s nimi niečo zle. Rodičia by takéto frázy mali nahradiť niečím ako "Povedz mi, čo sa deje" alebo "Som tu pre teba, čo ťa trápi?".
3/ Si moje dieťa, patríš mne
Sú rodičia až príliš protektívni? Asi ide o prirodzený inštinkt chrániť svoje dieťa. Avšak prílišná starostlivosť mu môže v detstve uškodiť. Keď rodič nedovoľuje dieťaťu spoznávať svet a zažívať nové veci, mláďa sa stane až príliš závislým a vždy čaká na činy rodiča, ktorý tu ale pre neho nebude navždy. Táto fráza v dieťati taktiež indikuje to, že je láska spojená s kontrolou a "vlastnením" iných ľudí. V skutočnosti ľudia nie sú objekty a zaslúžia si prechádzať životom svojím vlastným smerom a tempom.
4/ Kým bývaš pod mojou strechou, budeš ma počúvať
Aj keď túto frázu niektorí rodičia používajú na to, aby deti prinútili robiť domáce práce či zastavili ich odvrávanie, môže mať niekoľko nežiadúcich následkov. Dieťa takéto reči pripravujú o jeho identitu a navodzujú mu pocit krivdy a viny za niečo, čo je úplne bežné. Navyše, môžu si myslieť, že sú rodičom niečo dlžní, a dôležité rozhodnutia budú robiť na základe očakávaní rodiny namiesto svojich vlastných snov a potrieb. Deti by určite mali byť vďačné za všetko, čo pre nich rodičia robia, no nikdy to nemôže byť nástroj k ich ovládaniu.
5/ Si príliš chudý/tučný
Majú tvoji rodičia počas večere poznámky k tomu, ako vyzeráš? Aj keď to neznie ako najhoršia nadávka na svete, môže to spôsobiť vážne pochybnosti o obraze, ktorý o sebe dieťa vo svojej hlave má. V horšom prípade takáto veta vyvolá aj odpor dieťaťa k jedlu - buď jesť chcieť nebude, alebo bude obed či večeru brať ako nepríjemnú povinnosť. Je dôležité kontrolovať, či je množstvo prijatej potravy u dieťaťa primerané, avšak zvládnuť sa to dá aj bez podobných uštipačných poznámok.
6/ Kiežby si bol/a ako......súrodenec? ...spolužiak? ...dieťa z reklamy či hocikto v tvojom veku?
Keď si rodičia želajú, aby bolo ich dieťa iné, spôsobuje mu to pochybnosti o jeho identite a vyvoláva negatívne emócie. Cíti potrebu neustále s niekým súťažiť a to vedie k vyhoreniu a vyčerpaniu či žiarlivosti. Ak to máte doma podobne, nezabúdajte na to, že to, aký človek je, neurčujú jeho úspechy.
7/ Moji rodičia to tak robili tiež
Je toto odpoveď, ktorú dieťa dostáva na nesúhlas s rozhodnutím rodiča? Veľakrát sa v dospelosti snažíme napodobniť prostredie, v ktorom sme boli vychovávaní. Výchova je ale vzťahom dvoch ľudí, a preto je problém, keď rodič nechce naslúchať. Takáto autoritatívna mentalita navodí dieťaťu pocit, že jeho nápady a myšlienky nie sú dôležité. Nič také ako rodičovský manuál neexistuje, keďže sú všetky deti jedinečné a na všetky platí niečo iné.
8/ Bol/a si nehoda
Aj keď je pravda, že niektoré deti plánované neboli, takáto veta im môže spôsobiť dlhoročné negatívne následky. Vyvarovať sa takýmto frázam je dôležité najmä v útlom detstve, takže ak chce rodič dieťaťu povedať príbeh o jeho splodení, radšej by mal počkať do dospelosti alebo preformulovať svoje vyjadrenie na niečo citlivejšie a upokojujúcejšie.