Rodinné zvyky sú neodmysliteľne späté so základnými etapami života človeka - narodením, svadbou a úmrtím. Tieto udalosti sú výnimočné nielen pre jednotlivca a jeho rodinu, ale aj pre celé spoločenstvo. Ich základom je biologická a fyziologická zmena, ktorá má za následok zmenu v zložení rodiny a vzťahoch v nej. Prelomové udalosti sú sprevádzané množstvom špecifických obradov, ktoré sú podmienkou uznania a platnosti týchto zmien. Zakladajú sa na racionálnom, ale aj iracionálnom princípe, vychádzajúcom z viery v nadprirodzené sily.
Narodenie dieťaťa patrí k základným ľudským hodnotám. V mnohých kultúrach je splodenie potomka považované za povinnosť manželov. V našom prostredí boli v minulosti typické viacdetné rodiny, čo vyplývalo z kresťanskej vierouky a neznalosti antikoncepčných praktík. Úmrtie malého dieťaťa sa v rodine nepovažovalo za tragédiu, často sa hovorilo, že sa "len pod posteľ schovalo, že bude ďalšie". Bezdetnosť sa naopak považovala za trest alebo vrodený stav, bezdetnej žene sa hovorilo, že je planá ako jabloň.
V dôsledku ťažkej namáhavej práce, ktorej tehotné ženy neboli ušetrené, dochádzalo aj k nechcenému prerušeniu tehotenstva. Cielené prerušenie bolo zriedkavé a pred spoločnosťou aj rodinou sa tajilo, pričom jeho príčinou bol nemanželský stav alebo regulácia počtu detí v rodine zo sociálnych a hospodárskych dôvodov. K racionálnym praktikám na zamedzenie nežiaduceho tehotenstva patrilo pitie rozličných bylinných odvarov, horúce kúpele, pitie červeného vína alebo zaťažujúce telesné úkony.
Tehotenstvo a jeho špecifiká v tradičnej kultúre
Pre tehotnú ženu platilo množstvo príkazov a obmedzení. Podľa ľudových predstáv mohla budúca matka svojím správaním ovplyvniť zdravie, vlastnosti alebo budúcnosť dieťaťa. Tehotná žena sa mala vystríhať nepriaznivých psychických vnemov. Ak sa žena napríklad dívala na požiar, alebo sa pri zľaknutí dotkla nejakej časti svojho tela, mohlo mať dieťa po narodení na rovnakom mieste fľak, oheň alebo plameň. Nemala sa dívať na nepekné a neobvyklé veci, pretože tieto vlastnosti a podobnosť sa mohli prejaviť aj na dieťati. Zahanbenie mohlo spôsobiť, že matka dieťa nedonosí.
U niektorých obyvateľov dodnes pretrváva viera, že podľa určitých fyzických znakov tehotnej ženy je možné predpovedať pohlavie dieťaťa. Predzvesťou narodenia dievčaťa je guľaté brucho a fľakatá, pehavá tvár, pričom sa komentovalo: "dievča odoberá krásu". Pri chlapcovi to bolo naopak špicaté brucho a pekná tvár.
Pôrod a prvé okamihy života
Do 50-tych rokov 20. storočia väčšina pôrodov prebehla v domácnostiach, niektoré sa udiali priamo pri práci v hore, na poli alebo na lazoch. Pri pôrode asistovala pôrodná baba (babica). Spočiatku túto prácu vykonávali neškolené ženy na základe vedomostí svojich predchodkýň alebo vlastných skúseností. Na vidieku popri diplomovaných pôrodných babiciach, ktoré sa od roku 1928 do roku 1965 nazývali pôrodné asistentky, pôsobili aj absolventky 6-týždňových kurzov.
Babica bola vážená osoba a k jej povinnostiam patrila predovšetkým pomoc pri pôrode. Pri ťažkostiach masírovala brucho a kríže rodičky. Pôrod uľahčovala aj tým, že rodičke nedovolila ľahnúť si, musela chodiť po izbe alebo okolo stola. Lekár bol privolaný len pri ťažkých komplikáciách.
Po pôrode babica odstrihla pupočnú šnúru a rodičku aj dieťa ošetrila. K dôležitým očistným aj magickým obradným úkonom po pôrode patrilo namáčanie dieťaťa do vody. V minulosti sa na Slovensku pri narodení slabého, tzv. dengľavého dieťaťa používala voda na spôsob Božieho súdu. Slabé (neduživé) dieťa vložili do ľadovej vody, ak dieťa kúpeľ neprežilo, znamenalo to božiu vôľu a rodičia sa museli so smrťou dieťaťa zmieriť. Neskôr nadobudol prvý kúpeľ predovšetkým očistný charakter.
Podľa spomienok obyvateľov sa dieťa kúpalo v drevenom korýtku s plienkou. Do kúpeľa sa vhodili kovové peniaze, ktoré mali dieťaťu symbolicky zabezpečiť bohatstvo. Tieto mince slúžili súčasne ako odmena babici za jej starostlivosť. O dieťa sa babica chodila starať aj týždeň po pôrode, kontrolovala jeho zdravotný stav, kúpala ho, masírovala, pomáhala rodičke s domácimi prácami. Robila tak aj v prípade, že matka porodila už v nemocnici.
K ďalším jej povinnostiam patril tzv. krst z núdze. Ak bolo dieťa v ohrození života, pokrstila ho podľa presných inštrukcií a následne oznámila farárovi, za akých okolností krst prebehol. Pokrstiť mohla len dieťa, ktoré dýchalo. Okrem toho sa zúčastňovala na krste, pričom jej povinnosťou bolo dieťa zavinúť a pred krstom ho odovzdať krstnej matke.
Ochrana novorodenca a prijatie do spoločenstva
Tesne po pôrode bolo dieťa aj rodička považované za nečisté. Na nepokrstené dieťa mohli vplývať zlé sily, dieťa bolo náchylnejšie na pohľad ľudí so silnými očami. Jeho ochranu pred "zočinou" mala zabezpečiť červená stužka na košieľke, na ruke alebo zapletená v čepčeku. Z tohto dôvodu bolo potrebné, aby čo najskôr po pôrode prebehol krst dieťaťa.
Dieťa sa krstilo v kostole za prítomnosti krstných rodičov. Tí po príchode do domu odovzdali dieťa do rúk rodičov so slovami: „Vzali sme vám pohana a priniesli kresťana“. Po krste nasledovalo pohostenie - krsťini. Osobitné miesto na krstinách patrilo krstnej mame a babici. Povinnosťou krstnej mamy bolo priniesť dieťaťu dary do vienka, babica bola naopak odmeňovaná.
Pri tejto príležitosti sa zachoval zvyk zábavného krstenia všetkých prítomných babicou. Babica im vymýšľala humorné mená a na otca dieťaťa sa nakoniec obrátila so slovami: „Krstím ťa v mene otca i syna i Ducha svätého.“
Výber krstných rodičov bol podmienený príbuzenskými a priateľskými vzťahmi, ako aj sociálnym postavením potencionálnych krstných rodičov. „Voľakedi sa vyberalo - ten je možní (bohatý), má korunky, bieda nebude.“ Krstní rodičia sa spravidla vyberali len pri prvom dieťati, pri ďalších deťoch boli krstní rodičia tí istí.
Kútna plachta a obrad vádzky
Podľa tradície sa mala žena až do vádzky zdržiavať len v tej časti izby, v ktorej prebehol pôrod. Tento kút bol od ostatných priestorov izby oddelený zavesenou plachtou - kútňicou, ktorá mala chrániť matku aj dieťa od zlých duchov. Na používanie kútnej plachty si obyvateľky pamätajú už len z rozprávania svojich predkov. Tieto obmedzenia sa podľa výpovedí neskôr vzťahovali len na zdržiavanie sa ženy po pôrode v domácnosti.
Obdobie izolácie ženy po pôrode sa končilo jej obradným očistením - vádzkou. Obrad vádzky je predkresťanského pôvodu. Pozostatkom z tohto obdobia je používanie rôznych očistných prostriedkov. Napríklad pred odchodom mala žena na prahu prekračovať magické predmety: vajce, hrnček s vodou, byliny alebo žeravé uhlíky. Tieto formy však zanikli a obrad nadobudol čisto náboženský charakter. Pôvodne sa vádzka konala až po období šestonedelia. Neskôr sa na vádzku chodilo niekoľko dní po pôrode, alebo sa stala súčasťou krstu dieťaťa.
Na vádzku sprevádzala ženu do kostola babica. Počas tohto obradu žena so sviecou obchádzala oltár a bola posvätená kňazom. Niektoré respondentky sa zmieňujú, že rituál prebehol pri bočnom oltáriku Panny Márie, pretože rodičke ešte nebolo dovolené ísť k hlavnému oltáru. Vádzky v kostole prebiehali v obci približne do polovice 20. storočia.
Postavenie slobodnej matky (prespanky) bolo odsudzované a prejavilo sa napríklad v zasadacom poriadku v kostole. Jej vádzku obyčajne vykonala babica v domácnosti tak, že obradne obchádzala stôl.
Prvé týždne života: Ochrana a formovanie dieťaťa
Deti sa po narodení zväzovali napevno, s nožičkami aj ručičkami vystretými vedľa tela, do štvorcových vankúšov s ozdobnými griezľami. Pevné zväzovanie malo zabezpečiť riadny vývoj končatín a kĺbov. Vankúše boli omotané vyšívaným pruhom domáceho plátna alebo kupovanými mašľami - povojňíkom.
Počas prvých dní bolo dieťa zakrútené v plienkach, neskôr ho obliekli do košieľok. Materiál na plienky musel byť mäkký, preto sa naň používala látka zo starých vypratých odevov, neskôr sa plienky kupovali. Matka sa snažila dieťa dojčiť čo najdlhšie, zvyčajne však najviac do roka. Ak o mlieko prišla, používala ako náhradu kravské mlieko, zriedené kozľacie mlieko alebo riedku zmes múčky a vody. V mnohých prípadoch odnášali matky svoje deti k inej dojčiacej matke, ktorá mala dostatok mlieka a mohla pridájať aj cudzie dieťa.
Na utíšenie plaču dávali dieťaťu namiesto cumľov do úst cmúľať mls - handričku, v ktorej bol namletý chlebíček alebo trochu masla a medom. Po prvých dňoch sa dieťa už nekúpalo každý deň, jeho kúpanie sa zvyčajne obmedzovalo na jedenkrát do týždňa.
Obrad prvého strihania vlasov
Podľa starých slovanských zvykov sa vlasy dieťaťu strihali až po dovŕšení určitého veku. Obrad prvého strihania, nazývaný aj postrižiny, sa konal v čase pribúdania mesiaca a symbolicky znamenal prechod dieťaťa od starostlivosti matky pod opateru otca. Tento zvyk sa zachoval už len v povedomí niektorých obyvateľov ako poverový zákaz strihania vlasov dieťaťa do jedného roka.
Títo respondenti ho zdôvodňujú predstavou, že strihanie vlasov by skrátilo dieťaťu život, ale aj racionálnym vysvetlením, podľa ktorého neskorším strihaním vlasy zhustnú, alebo sa na hlave nebudú tvoriť dieťaťu chrasty.
Ukladanie a kolísanie dojčiat
Dojčatá sa najčastejšie ukladali do plachty, ktorá slúžila aj na prepravu potravín alebo iných materiálov - strapová plachta, koncová plachta. V interiéri bola plachta zavesená na trámovej konštrukcii a hojdala sa za pomoci dlhého povrázku. Na kolísanie (hochštŕňanie) dobre poslúžila aj chlebová lopata, na ktorú sa prevesila plachta a položilo dieťa.
Vonku sa používala plachta upevnená na trojnožke alebo zavesená medzi konármi stromov. Ďalším typom je drevená kolíska na pevných alebo oblúkových podnožiach - bielčov alebo belčov. Pre deti sa zhotovovali aj drevené truhličky s malými kolieskami z okrúhleho dreva, nazývané sedaňe.
5 Naj | Upokojujúca hudba pre bábätká a deti na spanie
V polovici 20. storočia sa začali meniť tradičné zvyky spojené s narodením dieťaťa a prispôsobovať modernej dobe. Príchod človeka na svet bol v tradičnej kultúre spätý s obradmi, obyčajovými úkonmi, poverami a etickými normami, ktoré sú súčasťou rodinných obyčajov. Kresťanské obrady boli ešte v 16.-17. storočí pociťované ako duplicitné alebo zbytočné, keďže základné funkcie plnili aktívne fungujúce ľudové obrady.
Obyčaje pri narodení dieťaťa obsahujú niekoľko etáp. Prvou je obdobie pred počatím. Podľa starších predstáv bolo možné ovplyvniť fyzické a duševné vlastnosti dieťaťa. Už slobodné dievčatá museli rešpektovať niektoré zákazy. Zabezpečenie zdravého potomstva a ľahkého pôrodu bolo súčasťou svadobných obradov. Druhou etapou bolo obdobie tehotenstva. Najmä jeho prvé mesiace sa považovali za rozhodujúce pre zdravie, vzhľad a charakter dieťaťa. Tretia etapa sa začala narodením dieťaťa, pri ktorom sa opäť aktívne snažili ovplyvniť jeho budúcnosť a zistiť, aký osud ho očakáva.
Život dieťaťa sa členil na viacero etáp. Prvá bola vymedzená pôrodom a prvým kúpeľom novorodenca, ktorý bol príležitosťou pre magické úkony, zabezpečujúce žiaduce vlastnosti dieťaťa. Ďalším medzníkom boli obrady prijímania novorodenca do cirkevnej obce a do spoločnosti. Mnohé poverové úkony a zákazy, ktoré sa viazali k rodičke a dieťaťu, mali racionálnu podstatu, no vysvetľovali sa na základe mágie. Rodením v pôrodniciach, najmä počas druhej polovice 20. storočia, zanikla časť úkonov, ktoré boli založené na poverových a magických predstavách.