Mikulášske obdobie je čas radosti, očakávania a prekvapení pre všetky deti. Avšak pre nepočujúce deti môže byť ťažšie plne sa zapojiť do tradičných aktivít a zážitkov. Vďaka iniciatívam, ako sú inkluzívne predstavenia v Slovenskom národnom divadle (SND) a špeciálne programy v Múzeu špeciálneho školstva v Levoči, sa však aj nepočujúce deti môžu tešiť z čarovných chvíľ, ktoré prináša toto obdobie.
Inkluzívne divadlo pre všetky deti
Slovenské národné divadlo si uvedomuje dôležitosť sprístupnenia kultúry všetkým deťom, vrátane tých so zdravotným postihnutím. SND plánuje aj v novej sezóne pokračovať v charitatívnom projekte Divadlo pre všetky deti, ktorý spustilo v spolupráci s OZ Úsmev ako dar pred Vianocami 2021. Jeho cieľom je dlhodobá podpora detí z centier pre deti a rodiny, náhradných rodín a sociálne slabších rodín a vylúčených komunít, aby mohli zakúsiť výnimočné chvíle, ktoré prináša divadlo.
SND sa aktívne snaží o debarierizáciu predstavení, ktorá bude vychádzať z konzultácií s jednotlivými komunitami ZŤP. SND už s debarierizáciou začalo na predstaveniach Divadla pre všetky deti a chce na nej pracovať a vylepšovať ju aj v novej sezóne. Medzi tieto opatrenia patrí umelecké tlmočenie do posunkového jazyka, titulkovanie a dramaturgické úvody pre divákov so špeciálnymi potrebami.
Vďaka týmto snahám si už takmer 500 detí mohlo pozrieť tri predstavenia v rámci projektu Divadlo pre všetky deti. Medzi nimi boli deti z detských domovov, náhradných a profesionálnych rodín, ukrajinské deti, rodičia s deťmi trpiacimi autizmom aj nepočujúce deti. Do konca divadelnej sezóny v rámci projektu Divadlo pre všetky deti pozývame ďalších 250 detí ešte na dve predstavenia: Príbeh hudby: Tajomstvá ľudského hlasu (opera; 29. júna); Nebojsa (činohra; 2. júla).
Múzeum špeciálneho školstva v Levoči: Svet ticha plný pestrosti
Múzeum špeciálneho školstva v Levoči sa zameriava na modernú, interaktívnu a zážitkovú expozíciu, ktorá je prístupná aj pre nepočujúcich návštevníkov. Špecializovaní školskí múzejníci pripravili niečo špeciálne pre nepočujúcich a nielen pre nich. Život nepočujúcich je síce bez zvukov, ale nie bez pestrosti. Vďaka modernej expozícii o tom presviedčajú svojich návštevníkov aj v Múzeu špeciálneho školstva v Levoči.
Sviatok všetkých nepočujúcich si v múzeu pripomenieme počas prehliadok stálej interaktívnej expozície. Pre nepočujúcich návštevníkov je k dispozícii videosprievodca v posunkovom jazyku, ktorý im umožňuje plnohodnotne si vychutnať prehliadku expozície. Rovnomenný zážitkovo-vzdelávací program im lepšie pomôže pochopiť sluch ako významný ľudský zmysel. Predstavíme aj spôsoby komunikácie nepočujúcich. S využitím tabletov a aplikácie ‚Posunkuj s nami‚ si žiaci a študenti osvoja niekoľko jednoduchých posunkov. Múzejníci v Levoči mysleli aj na zábavu a na workshope Hravá prstová abeceda ju sľubujú určite. Cieľom múzea je, aby svetu ticha dominoval úsmev na tvári.
Zapojenie nepočujúcich detí do Mikulášskych tradícií
S pomocou inkluzívnych aktivít a programov je možné nepočujúce deti plne zapojiť do Mikulášskych tradícií. Tu je niekoľko tipov, ako na to:
- Vizuálne pomôcky: Používajte vizuálne pomôcky, ako sú obrázky, symboly a kartičky, na vysvetlenie Mikulášskych tradícií a príbehov.
- Posunkový jazyk: Naučte sa základné posunky súvisiace s Mikulášom a Vianocami, aby ste mohli komunikovať s nepočujúcimi deťmi.
- Hmatové zážitky: Ponúknite deťom hmatové zážitky, ako je dotýkanie sa Mikulášskej výzdoby, pečenie medovníkov alebo výroba vianočných ozdôb.
- Inkluzívne podujatia: Zúčastnite sa na inkluzívnych podujatiach, ako sú divadelné predstavenia tlmočené do posunkového jazyka alebo Mikulášske oslavy s prispôsobeným programom pre nepočujúce deti.
- Komunikácia: Buďte trpezliví a snažte sa komunikovať s nepočujúcimi deťmi jasne a zrozumiteľne. Používajte gestá, mimiku a vizuálne pomôcky, aby ste im pomohli pochopiť, čo sa deje.
Learn 85 Signs for the Winter and holidays Christmas, Hanukkah, New Year
Dôležitosť včasnej intervencie a podpory
Pre nepočujúce deti je dôležitá včasná intervencia a podpora, aby sa mohli plnohodnotne rozvíjať a zapojiť do spoločnosti. Oslavujeme! Včera totiž uplynuli dva roky od založenia občianskeho združenia Nepočujúce dieťa. Pri jeho zrode stála túžba dať všetkým deťom s poruchou sluchu šancu žiť počujúci život. Dnes sa jeho zakladatelia stretávajú s rodičmi, ktorí vďaka ich dobrovoľníckej práci vedia hneď od začiatku, ako pomáhať svojmu dieťaťu.
Nedostatok informácií a zúfalstvo rodičov stratených v neznámej situácii si vyskúšali na vlastnej koži. „Cítil som sa ako na opustenom ostrove, ako keby mal Maťko akúsi exotickú chorobu. Tak málo informácií sme sa na začiatku dozvedeli a tak málo ich bolo na internete. Po necelom roku od diagnózy začali organizovať rodičovské stretnutia v Bratislave, kde spoznávali príbehy ostatných rodín. Tieto stretnutia v nich vyvolali prvé obavy o deti svojich nových priateľov. „Prišlo mi to neuveriteľné, ale ostatní rodičia nemali ani zlomok informácií, ktoré sme mali my. Niektoré deti mali skoro 5 rokov a nikdy neboli u surdopéda, rodičia ani nevedeli, kto to je. Väčšina z nich mala na ušiach zastaralé načúvacie prístroje.
Skúseností ďalších rodín ich presvedčili o tom, že je potrebné začať konať, hoci nevedeli ako. „My sme mali obrovské šťastie. Chceli sme posunúť ďalej to, čo nám bolo dané, aby mali rovnaké šance všetky deti s poruchou sluchu. Bola som 4 dni po pôrode, keď nás prepúšťali z nemocnice. Prišla za mnou sestrička z ORL, že ide Kristínke urobiť skríning ušiek. Ľavé uško jej vyšlo nepočujúce, pravé bolo v poriadku. Povedala mi, že máme prísť na kontrolu o mesiac, že bábätko ešte asi nie je očistené od plodovej vody. O mesiac mi povedali to isté - ľavá strana nevýbavné, príďte o ďalší mesiac… a takto to šlo asi do štvrtého mesiaca. Nakoniec nám ľavé uško nevyšlo vôbec. Tešilo ma však, že to pravé bolo počujúce a pani doktorka mi povedala, že pokiaľ je nepočujúce iba jedno uško nebude to mať vplyv na vývin reči a Kristínka nebude potrebovať ani načúvací aparát. Poslali nás domov s tým, že máme prísť na kontrolu o pol roka….
Všetko bolo krásne Kristínka začala bľabotať, zdalo sa mi však, že veľmi málo. Na zvuky reagovala, len rozprávala veľmi málo. Aj keď by sa to nemalo, začala som ju porovnávať s inými deťmi. Kristínka mala rok a nepovedala mama, pápá, ťap, ťap… Na ďalšej kontrole mi povedali, že aj pravé uško sa začína zhoršovať… nechcela som si to pripustiť, veď to predsa nie je možné, aby moja dcéra nepočula. Doma som skúšala rôzne zvukové hračky, tlieskala som jej za chrbtom. Videla som, že nereaguje, no vždy som si povedala, že je asi niečím zaujatá, hrá sa a preto nereaguje. Potešila som sa vždy, keď zareagovala na akýkoľvek zvuk. Verila som, že pravé uško vyšlo zle preto, lebo jej vyšetrenie robili v prirodzenom spánku, pričom sa stále budila a nedalo sa jej to veľmi dobre vyšetriť. A tak sme stále zhruba raz do mesiaca chodili na kontroly, kde vyšetrenie robili v prirodzenom spánku. Vyšetrenie sa nikdy nepodarilo urobiť do konca, lebo sa Kristínka vždy zobudila. Až keď mi sestrička jedného dňa povedala, aby sme išli do inej nemocnice, kde ju uspia a vyšetrenie bude presnejšie. Tak sme išli na audiometriu do nemocnice, keď mala cca 2 roky. Výsledok - percepčná porucha sluchu, ľavé uško ťažká strata sluchu 90 db, pravé uško stredne ťažká porucha sluchu 70 db. Celková strata sluchu vtedy bola 70%. Dostali sme načúvacie aparáty na obe ušká…
Ako sme sa učili žiť s postihnutím sluchu
Keď sme si prvý krát priniesli aparátiky domov, Kristínka ich nechcela… snažila som sa jej vysvetliť, že bude lepšie počuť mňa, kamarátov, rozprávku… netlačila som na ňu. Bola som rada, keď si ich dala na dve hodinky denne a zvykala si na ne. Postupne sme aparátiky museli požičať bábike, plyšovému mackovi, dokonca sme si ich aj podelili, jeden som mala ja a jeden Kristínka 🙂
Jedného dňa sa na ihrisku prihovoril Kristínke malý chlapček, no ona mu neodpovedala. Chlapček sa jej opýtal, „Prečo mi neodpovedáš?“…potom sa jej zahľadel na ušká a povedal si akoby sám pre seba, „Aha ty nepočuješ…“ V tej chvíli, keď som to počula z úst malého chlapca na ihrisku som si to naplno uvedomila… Moja dcéra nepočuje…. Neviem ani popísať, čo som vtedy pocítila - bezradnosť, smútok, zradu, miešalo sa vo mne všetko. Keď v ten večer Kristínka zaspala, vrátila sa mi pred oči celá tá scéna z ihriska… a slová malého chlapca… Aha ty nepočuješ… V tej chvíli som za to, že nepočuje obvinila asi všetkých… seba, lekárov na ORL, lekárov, ktorých som mala pri pôrode, sestričky… celý svet…. Večer som sa vyplakala a ráno začal nový deň a musel byť samozrejme s úsmevom, lebo moje dieťa je moje slniečko a práve pre ňu som ja musela byť silná, veď ma predsa potrebuje…
Začala som si na internete pozerať zariadenia pre sluchovo postihnuté deti. Volala som kamarátke špeciálnej pedagogičke, či mi vie niekoho odporučiť. Dostala som od nej kontakt na jednu dievčinu v rovnakom čase ako som našla škôlku pre sluchovo postihnuté deti na Hrdličkovej ulici. Spoločne sme dospeli k názoru, že táto škôlka bude pre Kristínku najlepšia. Všetko od psychológov, špeciálnych pedagógov a logopédov pod jednou strechou. Kristínka mala 2,5 roka, keď začala škôlku navštevovať. A potom to už išlo veľmi rýchlo… začala sa učiť posunky, slová, každý deň priniesla domov niečo nové a ja som bola nesmierne šťastná a hrdá na to, aká je šikovná a ako rýchlo sa učí. Vlastne to mala všetko “v sebe” len to nevedela vyjadriť slovom a posunky sme neovládali, nakoľko sme v rodine všetci počujúci. Bola som prešťastná, keď mi prvý krát ukázala posunok “mama”… mala skoro tri roky a ja som plakala od šťastia. Ja som sa začala učiť posunky spolu s ňou. Postupne sme pridávali slová…
Ako sa máme teraz
Kristínka má teraz 4 a pol roka a komunikuje hovorovou aj posunkovou rečou. V 3,5 roku sme boli na kontrole. Žiaľ ľavé uško už máme úplne hluché, no pravé sa nám zlepšilo na 50db 🙂 Celková strata sluchu 50% … tá radosť, keď som zistila, že sa pravé uško zlepšilo bola neopísateľná. Kristínka chodí veľmi rada do škôlky, navštevuje dramatický krúžok, má počujúcich aj nepočujúcich kamarátov. Rada sa učí, kreslí. Každý večer sa rozprávame o tom, čo sme robili v ten deň. Máme jeden, neviem či sa to dá nazvať rituál, ale musím to tu spomenúť. Kristínka si večer dá dole aparát, ja zase okuliare a naša debata vyzerá takto:
KIKA: Ja nemám slúchatko.
JA: Ja nemám okuliare
KIKA: Ja nepočujem.
JA: Ja nevidím… a potom sa na tom smejeme.
Možno jej to pomáha zmieriť sa s hendikepom, keď aj maminka nejaký má…
Stretávame sa s nepočujúcimi aj mimo škôlky v rodinnom centre Prešporkovo. Ja sama som mala zo začiatku strach ako budem s nepočujúcimi ľuďmi komunikovať. Zistila som však, že sa toho len netreba báť. Keď si ľudia rozumieť chcú, tak si rozumieť budú 🙂 Nikdy som nepocítila, že by ma nepočujúce mamičky nebrali medzi seba. Považujem ich za svoje kamarátky a zisťujem, že svet nepočujúcich je rovnako krásny ako svet počujúcich. Kristínka si na aparátik na ušku zvykla. Áno deti sa jej pýtajú, čo to má na ušku, no keď sa to dieťaťu vysvetlí, tak to pochopiť vie. Máme veľa počujúcich kamarátov a nikdy nikto nemal problém s tým, že je “iná”. Rovnako dobre vie vymýšľať a neposlúchnuť, keď maminka “zavelí”. Treba si však uvedomiť, že dieťa, ktoré dobre nepočuje netreba hrešiť za to, že neposlúcha, možno len nepočulo, čo sa od neho žiada. Treba rozprávať jasne, nahlas, tvárou v tvár, aby dieťa videlo aj na ústa a mohlo odzerať. Vysvetliť čo a prečo sa od neho žiada a všetko pôjde….
tags: #nepocujuce #dieta #mikulas