Dojča je označenie pre vývojové štádium dieťaťa vo veku od 29. dňa až do 1 roku života. Predchádzajúcim vývojovým štádiom je novorodenec, nasledujúcim štádiom je batoľa.
Výchova detí je plná radostných momentov, ale aj náročných otázok. Jednou z tých, ktoré rodičov často zaskočí, je otázka vzniku života: "Ako som sa dostal/a do bruška?" alebo "Odkiaľ sa berú deti?". Tento článok poskytuje komplexný pohľad na to, ako citlivo a primerane veku vysvetliť deťom túto komplexnú tému.
Význam ranného detstva a vzťahovej väzby
Vývinová psychológia zdôrazňuje vplyv ranného detstva na ďalší vývin človeka. Z toho dôvodu je veľmi dôležité, aby boli uspokojené všetky potreby dieťaťa už od narodenia. Napĺňanie biologických potrieb je nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou zdravého a harmonického vývinu. Významnú úlohu v rannom veku zohráva aj stálosť prostredia a osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará.
V príspevku priblížime Bowlbyho teóriu vzťahovej väzby, ktorá vysvetľuje vplyv kvality vzťahu medzi dieťaťom a matkou v rannom veku na psychický vývin dieťaťa. Poukazujeme na podmienky nevyhnutné pre vznik bezpečnej a neistej vzťahovej väzby. Ďalej sa zameriavame aj na možné dôsledky bezpečnej a neistej väzby na kognitívny, emocionálny a sociálny vývin detí.
John Bowlby bol významný psychiater a psychoanalytik, ktorý na rozdiel od iných zástancov tohto psychologického smeru neskúmal detstvo retrospektívne prostredníctvom výpovedí dospelých osôb. Realizoval klinické pozorovania detí s cieľom odhaliť psychologické a patopsychologické dôsledky straty materskej postavy v rannom detstve. Bowlby na základe svojich zistení koncipoval teóriu vzťahovej väzby, ktorá predpokladá, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu (Bowlby, 1958). Podľa teórie vzťahovej väzby je každé dieťa už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená. (Brisch, 2011).
Kedy začať rozhovor?
Deti sa o to, ako prišli na svet, začínajú zaujímať už v škôlke. Je dôležité vnímať signály dieťaťa a reagovať na jeho otázky primerane veku. Ako začať a čo povedať?
- Pravdivo a jednoducho: Vyhnite sa komplikovaným biologickým vysvetleniam. Používajte jazyk, ktorému dieťa rozumie. Napríklad: "Rástol si v maminom brušku, pretože ťa tam ocko s maminkou veľmi chceli."
- Používajte metafory: Prirovnania k prírode sú pre deti ľahko pochopiteľné. Môžete hovoriť o semienku a pôde, o láske a túžbe po dieťatku.
- Reagujte na otázky: Nezahlcujte dieťa informáciami, ktoré nepotrebuje. Odpovedajte len na to, na čo sa pýta.
- Buďte otvorení: Ak dieťa kladie ďalšie otázky, odpovedzte na ne úprimne, ale stále primerane veku.
Čo robiť, ak neviete, ako odpovedať?
Je v poriadku priznať, že neviete. Môžete povedať: "To je dobrá otázka, na to sa musím pozrieť/porozprávať s ockom/maminou a potom ti odpoviem."
Príklady vysvetlení pre rôzne vekové kategórie
Predškolský vek (3-6 rokov)
"Keď sa maminka a ocko veľmi ľúbia, chcú mať bábätko. Vtedy ocko dá maminke do bruška semienko lásky a z neho v maminom brušku vyrastie bábätko. Maminka ho tam nosí deväť mesiacov a potom príde k doktorovi, ktorý jej bábätko pomôže narodiť."
Mladší školský vek (7-10 rokov)
"Bábätko vznikne spojením dvoch buniek - jednej od maminky (vajíčko) a jednej od ocka (spermia). Tieto bunky sa spoja v maminom brušku a začnú sa deliť a rásť. Po deviatich mesiacoch je bábätko pripravené narodiť sa. Maminka ide do nemocnice, kde jej doktori pomôžu bábätko porodiť."
Môžete použiť aj knihu, ktorá deťom vysvetlí, ako sa bábätko vyvíja v brušku.
Starší školský vek (11+ rokov)
V tomto veku už môžete použiť detailnejšie biologické vysvetlenie, ale stále dbajte na to, aby bolo zrozumiteľné a primerané veku. Môžete hovoriť o pohlavných orgánoch, oplodnení a pôrode. Je dôležité zdôrazniť, že sex je intímna záležitosť medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa majú radi a rešpektujú sa.
Dôležitosť lásky, bezpečia a vzťahovej väzby
Ako uvádza Haiman (2012) vzťah medzi matkou a dieťaťom môže mať dvojaký vplyv na jeho vývin. Dieťa, ktorému je v rannom veku poskytovaný dostatok rodičovskej lásky a starostlivosti má väčšiu šancu žiť zdravým, šťastným, harmonickým a produktívnym životom. Na druhej strane sú rodičia, ktorí nechápu význam rodičovskej lásky.
Bezpečne pripútané deti reagujú podľa očakávania, tak ako sme to uviedli vyššie. Sú znepokojené ak je matka neprítomná a tešia sa, keď sa vráti. Na druhej strane aj matka reaguje na dieťa tak, aby uspokojila jeho aktuálne prejavenú potrebu. Bowlby (2012) zdôrazňuje, že fyzická prítomnosť materskej osoby nie je jedinou podmienkou vytvorenia bezpečnej vzťahovej väzby. Ak je osoba ,,citovo,, neprítomná, nevšímavá a dieťaťu sa vyhráža, že ho opustí, môže to mať patogénny účinok. Z toho dôvodu je dôležité, aby reakcie materskej osoby na všetky signály dieťaťa boli primerané. Rovnaký názor zastáva Haiman (2012).
Brisch (2011) v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami uvádza význam tzv. jemnocitu. Základným predpokladom pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby je podľa autora to, aby osoba, ktorá sa o dieťa stará prejavila čo najjemnocitnejšie reakcie v rôznych situáciách. To znamená, že má byť schopná správne vnímať a interpretovať signály dieťaťa a reagovať na tieto signály rýchlo a primerane. Jemnocitní rodičia musia byť opatrní ako interpretujú signály dieťaťa, nakoľko jeden a ten istý prejav, ako napríklad plač môže v rôznych situáciách signalizovať rôznu potrebu (hlad, smäd, strach). Takíto rodičia sa snažia primerane reagovať na signály dieťaťa, kým neodhalia pravú potrebu. Autor ďalej vyzdvihuje význam slovnej výmeny. Rodičia, ktorí rozprávajú a pocitoch a správaní sa svojho dieťaťa, dávajú mu tým pocit, že chápu ako sa práve cíti. To dieťaťu poskytuje pocit bezpečia. Rodičia by mali s dieťaťom vytvárať krátke dialógy, pričom je dôležité, aby sa dieťa a rodič nerozprávali naraz a aby rodič nereagoval príliš intenzívne a rýchlo na každý malý ohlas dieťaťa. To u dieťaťa nevedie k pocitu bezpečia, ale naopak, môže sa cítiť ohrozené a prenasledované. Bezpečnú vzťahovú väzbu podporuje aj očný kontakt a dotyk. Očný kontakt umožňuje dorozumievať sa medzi dieťaťom a rodičom, ak to nie je možné pomocou reči. Bezpečná vzťahová väzba má dve dôležité funkcie. Poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet.
Výskumy životných udalostí v rannom detstve potvrdili existenciu určitých protektívnych faktorov v súvislosti s duševnými poruchami. Poukázali na skutočnosť, že stabilný a dôverný vzťah aspoň s jednou osobou pôsobí ako protektívny faktor a chráni pred duševnou poruchou (Hašto, 2005). Benoit (2004) uvádza, že kvalita vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom je významným prediktorom ďalšieho sociálneho a emocionálneho vývinu dieťaťa. Z toho vyplýva, že bezpečná vzťahová väzba má pozitívny vplyv na psychický vývin.
Vplyv bezpečnej väzby na vývin dieťaťa
Psycho-neuro-biologický model vývinu vyššie uvedenú skutočnosť vysvetľuje tým, že existuje priamy vzťah medzi bezpečnou väzbou, vývinom mozgu a psychickým zdravím dieťaťa. To, ako sa správame k dieťaťu v prvých dvoch rokoch života má významný vplyv na dozrievanie mozgu. V tomto období sa v mozgu vyvíjajú neurobiologické štruktúry sprostredkujúce schopnosť zvládania stresu počas celého života (tzv. kontrolný systém). Po druhé, je to obdobie, kedy je mozog plastický a citlivý na vplyvy zo sociálneho prostredia. Z toho vyplýva, že rodič, ktorý reaguje citlivo a primerane na všetky potreby dieťaťa vytvára prostredie, ktoré uľahčuje dozrievanie tzv. kontrolného systému v mozgu. Dieťa s bezpečnou väzbou bude teda schopné efektívne regulovať svoje správanie v rôznych stresových situáciách, čo je nevyhnutné pre jeho zdravý sociálny a emocionálny vývin (Malekpour, 2007, Nosková, 2011, Schore, 2001a).
Bezpečná vzťahová väzba ako uvádza Brisch (2011) je základom pre optimálny rozvoj osobnosti. Umožňuje dieťaťu bezpečné objavovanie okolitého sveta ako aj otvorenú komunikáciu o názoroch a pocitoch (Lečbych a Pospišilíková, 2012). Bezpečná väzba vedie k tomu, že dieťa bude nezávislé a schopné vytvárať primerané vzťahy. Bezpečne pripútané deti majú lepšiu schopnosť odolať tlaku zo strany rovesníkov. Gearity (1996) uvádza, že primerane uspokojená potreba väzby posilňuje sebadôveru a sebakontrolu a predstavuje základňu pre rozvoj schopnosti empatie. Rovnaký názor zastáva aj Brisch (2011). Deti s istou väzbou majú v predškolskom veku lepšiu schopnosť empatie. Dokážu sa lepšie vcítiť do myšlienok a pocitov svojich kamarátov. Na druhej strane dokážu sa lepšie vcítiť aj do úmyslov a potrieb matky a to im umožňuje nachádzať kompromisy. Deti s istou väzbou sú odolnejšie pri zvládaní záťaže. Sú kooperatívne, dokážu sa lepšie prispôsobiť a sú kompetentné pri riešení konfliktov. Bezpečná alebo istá citová väzba nevplýva len na sociálno-emocionálne kompetencie dieťaťa, ale významným spôsobom ovplyvňuje aj jeho kognitívny vývin. Van Ijzendoorn, Dikstra a Bus (1995) porovnali viacero výskumov, ktoré sa zamerali na kvalitu vzťahovej väzby vo vzťahu k inteligencii a rečovému vývinu. Dospeli k záveru, že kvalitná vzťahová väzba má výrazný vplyv na jazykový vývin a len mierny na intelekt. Vysvetľujú to tým, že väčšina výskumov skúmajúcich vzťah medzi kvalitou väzby a intelektom sa zameriavalo na rodiny zo strednej vrstvy z nerizikovej populácie. Domnievajú sa, že bezpečná vzťahová väzba môže byť významným protektívnym faktorom v súvislosti s intelektom predovšetkým v rodinách, v ktorých kognitívny vývin dieťaťa môže byť ohrozený rôznymi negatívnymi vplyvmi. Ako ďalšie možné vysvetlenie uvádzajú, že inteligenčné testy môžu byť menej kvalitné ako testy jazykových kompetencií. Tretie možné vysvetlenie spočíva v tom, že je málo výskumov zameriavajúcich sa na jazykové kompetencie. Z toho dôvodu výsledky ich metaanalýzy musíme brať s určitou rezervou. West, Matthews a Kerns (2013) poukázali na to, že deti, ktoré boli v druhom a treťom roku života bezpečne pripútané k matke neskôr vykazovali vyššiu školskú úspešnosť a mali vyššie IQ. Birsch (2011) v súlade s vyššie uvedenými zisteniami uvádza, že deti s istou vzťahovou väzbou majú lepšie schopnosti učiť sa a zapamätať si. Lepšia je nielen ich pamäť, ale aj rečový vývin. Ako sme uviedli na začiatku, väzbové správanie nikdy nevymizne úplne. Na to, aby dieťa bolo schopné pokračovať v explorovaní, prijímať nové učebné ponuky v škôlke a v škole a tým dosahovať dobré výsledky, potrebuje vytvoriť ďalšiu bezpečnú väzbu k vychovávateľke v škôlke a neskôr k učiteľke v škole. Dôležitá je skutočnosť, že vzťah medzi vzťahovou väzbou a kognitívnym vývinom je recipročný. Kognitívne schopnosti dieťaťa môžu výrazne ovplyvniť kvalitu väzby medzi ním a rodičom.
Narušenie citovej väzby a jeho dôsledky
Narušenie vývinu citovej väzby môže mať za následok vznik úzkostnej alebo neistej väzby. Deti s neistou - vyhýbavou vzťahovou väzbou pri odlúčení od svojej matky alebo inej blízkej osoby neprejavujú skoro žiadny protest. Tým, že tú osobu ignorujú, dávajú navonok najavo, že odlúčenie nevnímajú ako problém. Keď sa osoba vráti, tieto deti neprejavujú žiadne pozitívne emócie ako radosť alebo spokojnosť. V niektorých prípadoch sa k cudziemu človeku správajú priateľskejšie ako k matke. Lečbych a Pospišilíková (2012) tento typ väzby označujú ako dištancovane vyhýbavý typ. Na vzniku tejto väzby sa podieľa odmietnutie alebo nedostatočný kontakt matky s dieťaťom ako aj nejasná komunikácia. V tomto prípade sa jedná o také osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré vedú svoje deti k tomu, že v situáciách, keď sa dieťa cíti byť ohrozené nepotrebuje pomoc ani podporu dospelého človeka (Brisch, 2011). Dôraz kladú na autonómiu dieťaťa. Tak si dieťa pomaly zvykne na to, že svoje potreby prestane signalizovať a prestane tak hľadať blízkosť rodiča (Kirschke & Hörmann, 2014). Napriek tomu, že sa nám zdá, že tieto detí nepociťujú žiaden stres pri odlúčení od matky, opak je pravdou. Rodičia, ktorí reagujú na signály svojho dieťaťa odmietavo často vo vlastnom detstve zažili to isté (Brisch, 2011).
Deti s neistou - ambivalentnou vzťahovou väzbou na odlúčenie a neprítomnosť matky alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu reagujú veľmi intenzívne. Protestujú, plačú a sú viditeľne vystresované. Veľmi prudko reagujú už pri najmenšom odlúčení od matky. Nakoľko aj deti s bezpečnou väzbou reagujú veľmi prudko a intenzívne na neprítomnosť matky, v tejto fáze je veľmi ťažké rozlíšiť tieto dva typy väzby. Rozhodujúcu úlohu preto má reakcia dieťaťa na príchod matky. Takéto deti na návrat matky reagujú tak, že na jednej strane prejavujú potrebu vzťahovej väzby, ale sú prítomné aj signály, ktorými sa tej väzbe snažia vyhnúť (Brisch, 2011, Ruppert, 2011). Pre tento typ väzby je charakteristická ambivalencia. Môže sa nám zdať, že dieťa na jednej strane matku trestá, že ho opustila a na druhej strane sa snaží signalizovať potrebu jej prítomnosti (Lečbych a Pospišilíková, 2012). Takéto správanie dieťaťa zneisťuje osobu, ktorá sa o neho stará, nakoľko dieťa vysiela protirečivé signály (Brisch, 2011). Tento typ väzby môže vzniknúť napríklad vtedy, ak matka v niektorých situáciách reaguje primerane na signály dieťaťa, ale v iných sa správa odmietavo. Takéto nepredvídateľné správanie zo strany matky vyvoláva u dieťaťa pocit neistoty, čo vedie k nerozhodnosti (Kirschke & Hörmann, 2014). Aj v tomto prípade zohrávajú dôležitú rolu ranné skúsenosti matky, ktoré môžu viesť ku vzniku neistej-ambivalentnej väzby (Brisch, 2011).
Napriek skutočnosti, že vyššie uvedené dva typy väzby sú neisté, môžeme ich označiť ako organizované. U detí s vyhýbavou a ambivalentnou väzbou sa totiž vyvíjajú vzorce správania, ktoré sú predvídateľné. Na rozdiel od toho dezorganizovaná väzba je charakterizovaná ,,rozpadom,, organizovaného správania (Shakar-Maharik a Oppenheim, 2016). Tento typ väzby vzniká vtedy, ak matka správa dlhodobo zmätene a náladovo, pričom v pozadí môže byť nedostatočne spracovaná trauma (Kirschke & Hörmann, 2014). Rovnaký názor zastáva Benoit (2004). Autor uvádza, že v súlade s rôznymi výskumnými zisteniami k dezorganizovanej pripútanosti detí môže viesť správanie matky, alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré označujeme ako „atypické“ a ku ktorému môže viesť akákoľvek nespracovaná trauma alebo smútok. Autor ako príklad uvádza posttraumatickú stresovú poruchu. U detí s dezorganizovanou väzbou sa rýchlo striedajú afiliatívne a vyhýbavé prejavy. Tieto deti často dávajú najavo svoj zmätok bizarným správaním ako napríklad stereotypie alebo strnulosť výrazu. Môžu sa k matke približovať, pričom majú odvrátenú tvár a môžu pri tom pociťovať strach (Main a Solomon, 1990).
Vývoj dojčaťa mesiac po mesiaci
Motorika novorodenca sa obmedzuje čisto na reflexívne pohyby za účelom ochrany a prežitia. Rovnako ako novorodenec dojča väčšinu dňa prespí, ale sú tu už dlhšie časové úseky, kedy je aktívny.
1. mesiac
Vie na malú chvíľu sledovať očami veľký svetlý či lesklý predmet a na tichý pokojný hlas reaguje upokojením. Dojča je schopné krátko zdvihnúť dolné končatiny nad podložku. Keď sa matka nakloní nad dojčatá, dokáže dieťa krátko nadviazať očný kontakt a usmiať sa (reaktívny sociálny úsmev). Počas prvých šiestich týždňov je normálna určitá nesymetrickosť polohy na chrbátiku. Dieťatko môže aj preferovať niektorú stranu hlavy a ukladať si hlávku vždy na jednu stranu. V takom prípade nie je na škodu na to ošetrujúceho pediatra upozorniť, aby hlávku lepšie vyšetril, či nemá nejaké asymetrie vyplývajúce z polohy v maternici alebo napríklad skrátený jeden kývač krku. Čo je však najdôležitejšie je schopnosť otáčať hlavu na obe strany. Ak toto dieťatko nedokáže a otáča hlávku len na jednu stranu, je potrebné vyšetrenie rehabilitačným lekárom. V tomto období zaobchádzame s bábätkom pomaly, nepreťažujeme chrbát ani nervový systém. Snažíme sa vyvarovať prudkých pohybov, záklonov hlavičky, tlakov cez chrbticu a zvislých polôh.
2. mesiac
V druhom mesiaci veku sa veľmi rýchlo rozširujú možnosti dojčaťa dorozumievať sa. V rečovom prejave sa objavujú jednotlivé dlhé samohlásky. V druhom mesiaci sa mu zlepší zrak a sluch, vďaka čomu začína reagovať na podnety okolo seba. Dokonca vie rozlíšiť, kto je jeho mama a otec, pokiaľ ich oproti ostatným ľuďom vidí podstatne častejšie. Vie sa už otáčať za zvukmi, i keď ešte nevníma, odkiaľ presne vychádzajú. Môžete mu začať spievať, pretože vás lepšie vníma. V druhom mesiaci už začína vydávať prvé zvuky. Vníma rozdiel medzi tým, čo vidí a počuje a zároveň si takto dokáže spájať emócie a situácie. Postupne začína zdvíhať hlavičku, je temperamentnejšie a udrží v rukách nejaký ľahký malý predmet. V tomto období sa už naučí, že si vás privolá pomocou plaču a vďaka tomu začína s vami komunikovať. Taktiež sa môžete tešiť na prvé nesmelé úsmevy či grimasy batoľaťa. Postupne začína rozlišovať veci, ktoré vidí očami a zvykať si na ne.
3. mesiac
V treťom mesiaci je už žltá škvrna v oku vyvinutá a vďaka tomu začína drobček lepšie vidieť a tak aj viac komunikovať s okolím. Hlavičku posúva stále vyššie a už ho môžete učiť pásť baránky, aby si takto trénovalo svaly. V 3. mesiaci pozorujeme prvý veľký úspech nášho drobca. Začína tzv. pásť baránky. To znamená, že v polohe na brušku sa opiera o predlaktia a dvíha hlávku a vie ju aj udržať a otáčať do strán. Opäť však treba pamätať na to, že 3. mesiac je orientačný. Môže sa to podariť aj skôr aj o 6 týždňov neskôr. Dôležitý je spôsob, akým sa dieťatko na predlaktiach dvíha a drží. Lakte sú ľahko predsunuté vpred, paže zvierajú 90° a teda sú na širšie ako ramená; s osou trupu zvierajú paže tiež 90°. Hlavička je vzpriamená približne 60°od podložky. Poloha je symetrická, vyvážená a stabilná. Ťažisko je na predlaktiach a lonovej kosti. V tomto období je dieťatko na chrbátiku stabilné, telíčko je symetricky rozložené a symetricky hýbe všetkými končatinami, otvára pästičky. Ak sa v 3./4. mesiaci dieťatku nedarí držať hlávku nad podložkou, jeho poloha nie je symetrická a stabilná, je najvyšší čas vyhľadať rehabilitačného lekára. Čím skôr sa akýkoľvek problém podchytí, tým ľahšie a rýchlejšie sa dá riešiť. V treťom mesiaci lepšie koordinuje ruky, nohy a hlavičku. Pršteky si vie chytiť a takto si drží rúčky. Teraz už intenzívnejšie vnímajú aj rýchle pohyby okolo seba a budú všetko zvedavo sledovať. Čoraz častejšie sa ozýva, blaboce, usmieva a užívať si svet okolo seba. Už má vôľu sa točiť, ale bude to vedieť urobiť až neskôr.
4. mesiac
V 4. mesiaci si zvládne dojča na chrbte prezerať obe ruky, hrať sa s nimi, dávať ich do úst. Začína si brať hračky, uchopuje hračky oboma rukami, nohy dvíha vysoko nad podložku. Sleduje pohyb v miestnosti. Začína sa pretáčať na boky. Vyhľadá zdroj zvuku, čiže cielene otáča hlavu za zvukom, neskôr vyhľadá zdroj aj len očami. Dojča v tomto mesiaci vyžaduje pozornosť, rozoznáva osoby okolo seba, rozozná láskavý a prísny tón reči aj mimiky. Dáva si hračky do úst a pod zrakovou kontrolou si ich preberá z ruky do ruky.
5. mesiac
V bdelom stave môžeme u dieťaťa pozorovať jemné krúživé pohyby v zápästí, ale aj na ďalších častiach tela. Zároveň sa začína priťahovať do sedu, prevracia sa z chrbta na bok a začína aj na bruško. Na bruchu sa hrá s hračkami. V polohe na brušku udrží hlavu už dlho zdvihnutú, voľne s ňou otáča za smerom motivácia (zvuk hrkálky a pod.). V 6. mesiaci malo vymiznúť škúlenie. Tiež súhra svalov jazyka a mimických svalov už funguje úplne bezproblémovo. Vaše bábätko prestane počas 7. Nebude trvať dlho a aj žuvanie sa zdokonalí natoľko, že mu už nebudete musieť mixovať všetko jedlo na kašu. Učenie žuvania môžete podporovať tým, že v jedle necháte napr. S rozvojom mimických svalov dochádza aj k tvoreniu prvých slabík. Nemajte bábätku za zlé, že jeho prvé "slovíčka" možno budú TATA, hoci vy ste tou osobou, s ktorou trávi 100 % času. V 6. mesiaci malo vymiznúť škúlenie. Tiež súhra svalov jazyka a mimických svalov už funguje úplne bezproblémovo.
6. mesiac
V polohe na brušku sa dojča môže hrať s dolnými končatinami, uchopuje si prsty na nohách. Aktívne trasie hrkálkou, podáva si veci z ruky do ruky, všetko si dáva do úst a hryzie. Otáča sa z chrbta na brucho a späť na chrbát, vytiahne sa do sedu. Dokáže sa krátkodobo udržať v pasívnom sede, ale samo sa nepostaví. V polohe na chrbte sa dokáže otáčať okolo vlastnej osi. Dokáže si udržať svoju telesnú hmotnosť, ak je umiestnené na nohách a podopreté o pazuchy. Dojča sa na chrbte hrá s nohami, začína si byť isté v polohe na boku (v 6. mesiaci je táto poloha ešte neistá). Tiež súhra svalov jazyka a mimických svalov už funguje úplne bezproblémovo. Vaše bábätko prestane počas 7. Nebude trvať dlho a aj žuvanie sa zdokonalí natoľko, že mu už nebudete musieť mixovať všetko jedlo na kašu. Učenie žuvania môžete podporovať tým, že v jedle necháte napr. S rozvojom mimických svalov dochádza aj k tvoreniu prvých slabík. Nemajte bábätku za zlé, že jeho prvé "slovíčka" možno budú TATA, hoci vy ste tou osobou, s ktorou trávi 100 % času.
7. mesiac
Začína sa plaziť - spočiatku dozadu, až neskôr dopredu so striedaním horných a dolných končatín. Začína sa dostávať do polohy na štyri, v ktorej sa hojdá. V polohe na brušku udrží hlavu už dlho zdvihnutú, voľne s ňou otáča za smerom motivácia (zvuk hrkálky a pod.). V 7. mesiaci vyslovujú slabiky, začínajú ich zdvojovať. V 7. mesiaci je prvá lokomočná aktivita - tulenenie - plazí sa po bruchu za pomoci rúk, nohy sa do pohybu nezapájajú. Dieťa sa snaží vyhupnúť na 4, ale zatiaľ neštvornoží. Je prítomný šikmý sed, zatiaľ ešte nezrelý.
8. mesiac
V polohe na chrbte je dojča počas dňa už úplne minimálne, väčšinou iba v spánku. Z chrbta sa okamžite pretáča na brucho, kde sa plazí, vie sa dostať na štyri a hojdá sa, začína liezť po štyroch. Začína sa sám posádzať cez šikmý sed. Keď má oporu, vie dostať do vzpriameného kľaku. Udrží sa v stoji, pokiaľ sa niečoho drží. V 8. mesiaci už dieťa zaujme kvalitný šikmý sed s oporou o vystretú hornú končatinu a rozvinutú dlaň. Začína štvornožiť a postupne trénuje sed v priestore. Je prítomný pinzetový úchop.
9. mesiac
Pri úchope oddeľuje prsty, najmä palec a ukazovák. Sám si drží fľašu, vie uchopiť jedlo a začína ho samostatne jesť. Napodobňuje zvuky (kašeľ a pod.) a gestá, začína rozumieť reči - otočí sa na zavolanie menom. V 9. mesiaci je už predpoklad na sed v priestore bez opory končatín. Od 9.mesiaca je kliešťový úchop.
10. mesiac
Dojča opäť v polohe na chrbte dlho nevydrží, hneď sa otáča na bruško, dostáva sa na štyri, sadá si a snaží sa vytiahnuť do stoja. Dojča sa sám posadí, sed je už istý. Tiež lezenie je už isté a koordinované. Niektorí dojčatá skôr stoja, než lezú. Z polohy na štyroch sa začína sám postavovať pri nábytku pomocou rúk s nakročením jednej dolnej končatiny. Váhu tela udrží s držaním za jednu ruku alebo pri nábytku, bez opory stoj väčšinou ešte nezvládne. V 10. mesiac tento mesiac vertikalizácia - dieťa sa šplhá po nábytku, snaží sa ho obkračovať - je to prvá chôdza vo vertikále a je veľmi dôležité, aby to nepreskočilo. V tomto období rodičia s obľubou chytajú deti za ruky a snažia sa s nimi chodiť dopredu. Je to úplne zbytočné a navyše nesprávne. Dieťa sa vo vertikále musí najprv naučiť orientovať a až potom sa môže samostatne pustiť do priestoru.
11. mesiac
Začína uchopovať drobné predmety palcom a ukazovákom. Skúma priestor a aktívne cielene púšťa predmety z ruky (vyhadzuje hračky, vyťahuje predmety zo zásuviek a pod.). Dojča sa postaví pri nábytku a začína chodiť úkrokmi okolo nábytku s držaním za obe ruky a našľapovaním na chodidlá. V úchope s použitím palca sa zdokonaľuje. Rozumie jednoduchým pokynom a na výzvu vykoná pohyb. Na výzvu „daj mi“ podá predmet, ale nepustí. Učia sa detské hračky („paci paci“ a pod.), odkryje „schovanú“ hračku. Pije z hrnčeka s pomocou. Stojí s oporou, v stoji uvoľňuje jednu ruku k inej ako opornej činnosti. Chôdza s držaním je opäť na plných chodidlách a je stabilná. V 11. mesiaci zvládne dojča vyliezť na schod, podať a ukázať niekoľko známych predmetov. Uchopí drobný predmet (napr.
12. mesiac
Niektorí dojčatá začínajú sami chodiť (prvé samostatné neisté krôčiky). Dojča obratne a rýchlo lezie po schodoch, na nábytok a pod. Niektorí dojčatá lezú ako „medveď“ (po rukách a chodidlách, nie po kolenách). Začínajú sa sami stavať v priestore bez opory. Objavujú sa prvé samostatné kroky (12. - 15. mesiac) - jedná sa o primitívnu nezrelú chôdzu, špičky chodidiel ľahko smerujú k sebe, našľapujú na plné chodidlá. Kroky sú krátke (kratšie ako dĺžka chodidla). Chôdza nie je stabilná, časté sú pády. Učia sa sami jesť lyžičkou. Reagujú na oslovenie, vedia detské hračky. Ukážu svoje priania, začínajú byť schopní zapojiť sa do kooperatívnej hry (napr. V 12. - 18. mesiac- v tomto období sa dieťa púšťa postupne do priestoru - samostatná bipedálna chôdza. Ešte tu nie sú prítomné súhyby horných končatín - používa ich skôr na vyvažovanie.
Vývoj reči
Od druhého mesiaca veku sa veľmi rýchlo rozširujú možnosti dojčaťa dorozumievať sa. V rečovom prejave sa objavujú jednotlivé dlhé samohlásky. Od 6. mesiaca sa dojčatá snažia napodobniť zvuky, ktoré okolo seba počujú. Nastáva veľmi rýchly rozvoj - deti si viac pohmkávajú, džavotajú (otvorené slabiky (ba, da…), húkajú. Rozumejú, čo sa okolo nich rozpráva a ukladajú si to do pamäte. V 7. mesiaci vyslovujú slabiky, začínajú ich zdvojovať, v 9. Akonáhle začne opakovať jeden zvuk v rovnakej situácii, pre rovnakú vec, prichádza jeho prvé slovo.
Mami, ja ťa počujem! Je pre vás prekvapením, že celý proces rečového vývinu sa začína už v brušku matky? Odborníčky na reč tvrdia, že dieťa sa na rozprávanie pripravuje už počas vnútromaternicového vývinu. Okrem pohybu „hovoridlami” sa rozvíja tiež sluch, ktorý je kľúčový vo vývine reči. Výskumy ukazujú, že už od 19. týždňa sú pozorované reakcie dieťaťa v brušku matky na vonkajšie zvukové podnety. Dieťa od narodenia do 8. Prvé, čo mama po pôrode počuje, je plač dieťatka. A tak je to správne. Detský plač totiž prirodzene sprevádza rodičov prvé týždne po narodení ich bábätka. Počas týchto týždňov je správanie dieťaťa nešpecifické, to znamená, že ak je dieťatko hladné, smädné, bolí ho bruško alebo nevidí mamu, reaguje takmer stále rovnako - kričí a plače. Až okolo 6. V tomto najrannejšom období (do cca 8. mesiaca) dieťatko nevie zámerne ovplyvniť správanie druhých osôb, preto ho označujeme ako obdobie nezámernej komunikácie. Práve tu Svetlana Kapalková poukazuje na geniálnu rolu rodičov v tom, že dokážu tieto nešpecifické prejavy bábätka interpretovať, intuitívne im priradiť význam a adekvátne ich okomentovať: „Prečo plačeš? Si hladný? Koncom 2. mesiaca sa objavuje úsmev, ktorý predstavuje silný komunikačný nástroj, neskôr sa k nemu pridáva smiech. Približne v 3. mesiaci sa u dieťaťa objavuje prvý významný medzník: začína produkovať prvé artikulované zvuky. Hovoríme o pudovom džavotaní. Ide o akúsi „hru“ s artikulačnými orgánmi. Dieťa experimentuje s perami, hlasivkami a jazýčkom. Zmena nastáva v 6. mesiaci, kedy sa do produkcie artikulovaných zvukov zapája sluch. V tomto období dieťa začína produkovať tie zvuky, ktoré počuje u ľudí, keď sa mu prihovárajú, alebo sa v jeho blízkosti rozprávajú. Prestáva produkovať širokú plejádu zvukov, ale napodobňuje a pokúša sa opakovať len zvuky svojho materinského jazyka. U slovensky hovoriacich detí sa objavujú zvuky pripomínajúce hlásky p, b, m, k a g, neskôr ich spájanie so samohláskami ako guu, du, či ba. Odborníčky poukazujú v období napodobňujúceho džavotania na špecifické postavenie detí s poruchou sluchu. Tie dokážu rovnako ako ich zdraví rovesníci džavotať pudovo, ale približne v 6. mesiaci, keď sa do napodobňovania zvukov reči zapája už sluchová kontrola, prestávajú vydávať zvuky. Ak teda polročné dieťatko stíchne a nenapodobňuje zvuky reči, treba zbystriť pozornosť a sledovať, či reaguje na zvuky, napr. S obdobím nezámernej komunikácie sa viaže nielen produkcia zvukov, ale aj porozumenie. Schopnosti dieťaťa sa postupne rozvíjajú a dieťa vo veku 8. mesiacov zvyčajne dokáže reagovať na svoje meno, rozumie niektorým vašim gestám a slovám. Významná zmena v reči dieťaťa nastáva v období okolo 8. mesiaca života. Po období nezámernej komunikácie totiž prichádza štádium, kedy dieťatko začína komunikovať svoje správanie prispôsobovať konkrétnej požiadavke, ktorú sa snaží vyjadriť neverbálne. Jednoducho začína komunikovať zámerne. Takéto ovplyvňovanie sa spočiatku deje prostredníctvom gest, s ktorých pomocou dieťatko dokáže komunikovať na neverbálnej úrovni. Napríklad načahovanie ruky za fľašou má význam - prosím si piť. Ak sa dieťatko rukou naťahuje za istým predmetom alebo ukazuje prstom na nejaký objekt (používa gesto), rodič automaticky vyhodnotí situáciu tak, že dieťatko daný predmet chce, a preto mu ho podá. Nie vždy však ukazovanie prstom na istý predmet musí znamenať, že si ho vyžaduje na uchopenie. Svetlana Kapalková hovorí, že „v istom štádiu je pravdepodobné, že sa dieťa chce s mamou alebo otcom podeliť o zážitok zo svojho objavu, chce pritiahnuť ich pozornosť. Špecifické postavenie v tomto období majú deti s poruchou autistického spektra, ktoré využívajú gestá zvyčajne ako žiadosti a len zriedka ako snahu o zdieľanie a radosť zo spoločnej pozornosti medzi ním a rodičom. Medzi prvé najčastejšie sa objavujúce gestá patrí ukazovanie rukou či prstom na predmet, ukazovanie alebo podávanie predmetu inej osobe, či očakávanie predmetu, pod ktorým si môžeme predstaviť napríklad načahovanie sa za hračkou. Okrem týchto gest sa postupne objavujú aj ďalšie gestá ako krútenie hlavou v zmysle nesúhlasu, mávanie rukou na rozlúčku („pápá“) či rôzne gestá spájajúce sa s hrou (napr. Avšak nielen zrod gest je nevyhnutným predpokladom pre objavenie sa prvých slov. Dieťa musí tiež pochopiť, že predmety alebo osoby, ktoré práve nevidíme, neprestali existovať, len sú momentálne neprítomné. Táto schopnosť sa objavuje približne od 8. mesiaca. Vyskúšajte pri hre s dieťaťom skryť macka pod deku a sledujte reakcie dieťaťa. Obdobie zámernej komunikácie sa vyznačuje aj tým, že deti začínajú produkovať prvé zložitejšie zvuky, ktoré predstavujú akýsi predstupeň skutočných slov. Tieto zložitejšie zvuky ešte nie sú reálne slová. V komunikácii s dieťaťom však dokážeme tieto slová správne interpretovať a priradiť im význam, a to v závislosti od prítomnej situácie, kontextu. Predstavme si, že dieťatko povie „ba“. Postupne sa zdokonaľuje aj porozumenie. Okolo 12. mesiaca dieťa, ktoré sa vyvíja v norme, reaguje na mnoho výziev či pokynov. Dieťatko reaguje na príkaz Poď sem! Zapni! alebo Daj mi!, hovorí Svetlana Kapalková s kolegyňami.