Slovenská dizajnérka Petra Toth (38) patrí medzi najvýraznejšie tváre domáceho umenia a remesla. Jej šperky inšpirované folklórom nosia známe ženy, obdivujú ich aj zahraničné osobnosti - dokonca aj Mikaela Shiffrin, ktorá si domov zo Svetového pohára v zjazdovom lyžovaní v Jasnej odniesla jej ikonickú korunku. No za leskom úspechu sa roky skrýval bolestivý príbeh ženy, ktorá prežila rozvod, smrť, problémy s jedlom aj panické ataky - po 18 rokoch končí ako riaditeľka svojho ateliéru.
Najťažšie obdobie života
Petra Toth pochádza z Bratislavy a už od detstva snívala o tom, že bude tvoriť šperky. Cestu k umeniu však nemala jednoduchú. „Moja budúcnosť bola direktívne predurčená mojím otcom. V jeho racionálnom svete pre umenie miesto nebolo. Najskôr vysoká škola,“ spomína. Keď ju neprijali na vysnívaný odbor na Vysokej škole výtvarných umení, zrútil sa jej svet. „Jediným mojím snom bolo tvoriť šperky. Na otcovu vôľu som sa prihlásila na ‚normálnu‘ školu, Univerzitu Komenského. On veril, že tak plním svoju dcérsku povinnosť. Ja som však stále snívala len o tichu a tvorbe.“
Nasledovalo najťažšie obdobie jej života. „ V čase, keď moji rovesníci riešili študentské radosti, ja som zažívala najťažšie obdobie môjho doterajšieho života - neustále hádky rodičov, ktoré vyústili do dramatického rozvodu, následné problémy s príjmom potravy (vážila som vtedy 48 kg) a o rok neskôr tragickú smrť otca. Pamätám si presne ten moment. Sedela som na prednáške z filozofie, pozrela sa okolo seba a povedala som si: Stačí. Prednáška skončila, vstala som a už som sa nikdy nevrátila späť. V období smútku, neistoty, bez peňazí, so zdedenou hypotékou na krku a bez jasnej budúcnosti padlo rozhodnutie, ktoré navždy zmenilo môj život.“
Pred 18 rokmi prisahala, že urobí všetko preto, aby sa jej podarilo dokázať to, čo sa na Slovensku ešte nikomu nepodarilo. A tak vznikli jej šperky.
18 rokov úspechov aj pádu na dno
Za osemnásť rokov prešla Petra Toth cestou, ktorú by nezvládol každý. „Šperky som začala tvoriť už ako 6 ročná, prvú výstavu som mala v 15tich, a prvé šperky som začala predávať ešte počas strednej školy, aby som mala aspoň malé vreckové,“ opisuje svoj príbeh k úspechu a pokračuje: „Vo svojom prvom malom ateliériku, hneď vedľa detskej izby, som mala v šuflíkoch všetko potrebné na výrobu šperkov. Na monitore svieti moja prvá webstránka, môj prvý e-shop. Nemala som návod, ako sa to robí. Vedela som len jedno, musím tvrdo pracovať, musím sa zlepšovať a musím cítiť. Nemala som domáce finančné zázemie, nemala som investora, ani bohatého partnera, ktorý by ma „živil, kým sa hrám“. Každá jedna objednávka bola investovaná späť do materiálu, aby som mohla tvoriť ďalej. Naučila som sa čarovať z ničoho.“
Po roku budovania však prišla hospodárska kríza, keď celý mesiac jej neprišla jediná objednávka. Myslela si, že je koniec. Potom prežila covid, štátne kontroly, zrady, ale aj chvíle absolútnej lojality od svojho tímu. „Zažila som ľudí, ktorí mi podali ruku, aj tých, ktorí ma podkopli. Za 18 rokov som sa musela naučiť robiť „18“ profesií, obchod, marketing, grafiku, fotografiu, IT, výrobu, analytiku, manažment, lídrovstvo. Zažila som výpovede, zrady, štátne kontroly, ale aj hlbokú lojalitu. Zažila som bolestivý rozvod, súdne spory aj osobné pády. Urobila som aj impulzívne komunikačné chyby, ktoré si dodnes vyčítam,“ vraví šperkárka.
Popri práci sa stala matkou dvoch dcér, no pracovné tempo nikdy nezvoľnila. Nemala pre to pochopenie. S päťmesačnou Milevou na rukách som priviedla na svet kolekciu Mileva. Môj emocionálny boj o slobodu a rozchod sa pretavil do kolekcie Vtáča. Počas tehotenstva so Sarrou vznikla kolekcia Sarra a s ročnou Sarrou na rukách som uviedla Kvety Telgártu. Moje deti nepoznajú, aké je to, že mama nepracuje. Či je ráno, polnoc, víkend alebo sviatok, u nás sa stále tvorilo a pracovalo. Poznám, aké je pracovať 2 roky so spánkovým deficitom od nespavého dieťaťa, pracovať v noci medzi Paralenom a Nurofenom medzi horúčkami detí a aj mojimi, so zápalom prsníka z dojčenia,“ smutne priznáva Toth.
Hoci myslela, že covid ju dostane na kolená a bude musieť zavrieť prevádzky, prišla túžba dávať viac. Tak vznikli Čičmanskí kohútkovia na pomoc Čičmanom. „Otvoril sa mi nový rozmer, kultúrne a spoločenské projekty. Moje deti som brávala všade so sebou, rástli so mnou, v mojom tempe, pri mojom vyčerpaní.“
„Zvládla si to. Teraz sa zastav.“ Keď sa zdalo, že dosiahla vrchol - keď si Mikaela Shiffrin prebrala jej korunku, z ktorej híkala radosťou pred celým svetom - prišiel zlom. „Mal to byť vrchol radosti, ale vo mne prišiel opak - kolaps. Roky maratónskeho tempa, tlak na výkon, zodpovednosť. Kým ostatní oslavovali v lobby hotela, ja som mala v hotelovej izbe panické ataky,“ priznáva otvorene. Vtedy padlo závažné rozhodnutie- dať si konečne pauzu. „Trvalo však takmer dva roky, kým som svoj odchod dokázala zrealizovať. Potrebujem sa zastaviť, obzrieť, získať nadhľad. Chcem učiť - a učiť sa. Počúvať samú seba. Nájsť opäť samu seba,“ vraví rozhodne.
Petra Toth tak po 18 rokoch odchádza z pozície riaditeľky svojho ateliéru. Svoju „životnú firmu“ odovzdáva do rúk viac ako 40 kolegov a sľubuje, že sa po roku vráti - inšpirovaná, pokojná a znova plná energie. „Petra Toth dnes nie som len ja. Sme to my všetci, ktorí ateliér tvoríme. A ja im dôverujem, že počas mojej ročnej pauzy dokážu firmu plnohodnotne viesť ďalej.“
Ticho, ktoré lieči
Ako sama prízvukuje-šperky začala robiť preto, aby sa mohla schovať do ticha svojej introvertnej ulity. „Spoločnosť ma vybíja, ticho ma dobíja. A práve tam sa teraz musím vrátiť," vraví. Čo bude ďalej, nevie. No verí, že táto pauza jej pomôže nájsť samu seba a vrátiť sa silnejšia než kedykoľvek predtým. „Nemám plán, čo bude ďalej. Najskôr sa musím znova vypočuť. Dokončiť sľúbené projekty Krištáľové krídlo či Dedinu roka, venovať sa Nadácii, ktorá je v týchto časoch potrebnejšia ako kedykoľvek predtým. Konečne napísať knihu mojich pokusov a omylov. A nájsť opäť samu seba.“
Šperkárka a dvojnásobná mama PETRA TOTH o tom vie všetko. Od malička vedela, že šperky sú jej život. Inšpiruje ju slovenská výšivka, folklór a jej dve dcéry. Šperky sú tvojim osudom. Dá sa povedať, že si sa pre ne narodila. A je to z tvojej tvorby cítiť. Keď tak nad tým premýšľam moje detstvo nebolo úplne ideálne, preto som si ho asi chcela prikrášliť. Uzavrieť sa do vlastného sveta. Vyrastala som na sídlisku v Petržalke medzi panelmi, v tej dobe to bolo divoké miesto a ja som sa častokrát bála chodiť sama von hrávať. Výroba šperkov bola mojim útočiskom. Prvú sponu do vlasov, ktorú som vyrobila, som darovala mojej kamarátke zo škôlky. Svoju vlastnú značku si si začala budovať naozaj ako veľmi mladá. Po skončení gymnázia som sa koncentrovala, len na to, že chcem študovať šperk na VŠVU. Intenzívne som sa pripravovala, denne som chodila na kurzy kreslenia a modelovania ku vyštudovaným umelcom a naozaj som si veľmi verila, že sa na tú školu dostanem. O to väčšie sklamanie prišlo, keď som sa nedostala ani do druhého kola. Úplne sa mi zrútil svet. Začala som študovať filozofiu na UK, ale po prvom roku som si povedala, že nebudem strácať čas štúdiom len preto, že „treba mať vysokú školu“ a začala som sa naplno profesionálne venovať budovania vlastnej značky.
Pri svojej tvorbe sa inšpiruješ slovenským folklórom, predovšetkým výšivkou. Prečo práve výšivka? Posledné dve kolekcie boli inšpirované Čatajskou výšivkou. Kolekcia Mileva čerpala z výšivky, ktorá sa vyšívala na obrusy a kolekcia Sarra bola inšpirovaná výšivkou z rukávcov. Obe výšivky boli tak neskutočne prepracované a dokonalo vyšívané, že dnes je problém výšivku zimitovať aj strojovo, nieto ručne. Páčil sa mi na nej 3D efekt, ktorý docielili obšitím vystrihnutého kartóna.
Pri hľadaní tradičných vzorov navštevuje menšie slovenské dediny a obce, v ktorých sa snaží zachytiť posledné zvyšky ľudovej tradície. V rozhovore pre Postoj hovorí, kedy sa zrodila jej láska k folklóru, ako jej tvorbu ovplyvnilo materstvo, ale aj o tom, ako sa jej darí čeliť kritike a negatívnym komentárom, či ako jej tvorbu poznačila pandémia.
S vašou tvorbou šperkov sa silne spájajú ženské témy. Tá najnovšia je inšpirovaná motívom z kútnej plachty, ktorá sa spája s materstvom a pôrodom. Prečo ste si zvolili práve tento motív? Keď sa narodili moje deti, venovala som im dve kolekcie. Na začiatku som mala takú úžasnú predstavu, aké je materstvo krásne a jednoduché. Až postupne som prišla na to, že to tak úplne nie je. Celkovo ma ženské témy a ženský svet veľmi fascinujú. Novú sériu šperkov sme preto venovali materstvu v minulosti a tomu, aké zvyky sa viazali na obdobie po pôrode. Chodievam tiež po Slovensku, kde hľadám kroje a rozprávam sa s babičkami, ktoré si ešte veľa pamätajú. Veci, ktoré mi rozprávajú, sú také zaujímavé, že nie je možné sa nimi neinšpirovať.
Kútna plachta kedysi zabezpečovala matkám s dieťaťom súkromie v období prvých týždňov po pôrode. Je to podľa vás dôležité? Keď som rodila svoju prvú dcéru, mala som ťažký šestnásťhodinový pôrod. Keď som bola neskôr sama na izbe a čakala, kým mi malú prinesú, ako správna vorkoholička som siahla po telefóne. Napísala som jej ospravedlnenie s tým, že som v nemocnici po pôrode. Vtedy som si uvedomila, že je hrozné, do akého stavu som sa dostala. Že ani hodinu po pôrode si neviem oddýchnuť. Pochopila som, že tá najintímnejšia chvíľa v živote ženy musí byť vyhradená len pre ňu a pre dieťa. Musíme omnoho viac pracovať, aby sme sa s nimi ocitli na rovnakej štartovacej línii, ale tým strácame možnosti oddychu. V minulosti bola žena počas šestonedelia len s dieťaťom, s nikým sa nestretávala, nosili jej jedlo a ona sa len poležiačky starala o bábätko. Určite to bolo dobré aj zo zdravotného hľadiska. Ja som veľmi skoro po pôrode začala byť aktívna a potom som musela chodiť na injekcie. Naši predkovia toto vedeli veľmi dobre. Niekde sa stala chyba, keď to dnes musíme nanovo objavovať.
Veľkou témou, ktorú dnes ženy riešia, je zladenie pracovného a rodinného života. Mnohé majú pocit, že sa im nedarí nájsť v tom rovnováhu a žiť obe tieto roviny spôsobom, ktorý by ich uspokojoval. Ako sa to darí vám? Som veľmi rada, že som nikdy nebola na materskej dovolenke. Ako aktívny a temperamentný typ by som sa bez práce unudila. Podľa mňa sa pracovný a rodinný život dajú skĺbiť veľmi dobre. Aj ja som prežila kritické chvíle. Je náročné v noci pracovať, dojčiť a k tomu nespať, ak deti nemôžu spať. Našťastie, netrvá to večne a je to len obdobie. Mne práca popri deťoch rozšírila obzor. Nestihla som tak ani premýšľať nad tým, že som unavená.
Mnoho žien, ktoré sa po materskej dovolenke vrátia do práce, môže čeliť problémom pri opätovnom zaradení do pracovného tempa. Myslím si, že treba zostať v kontakte s prácou. Ženy síce kedysi ležali šesť týždňov za plachtou, ale potom vstali a pokračovali. Pracovali rukami, so zemou, v kuchyni či v domácnosti a boli integrálnou súčasťou rodiny a spoločnosti. Mám pocit, že byť len doma a úplne vypadnúť z pracovného tempa je výdobytok dneška. Druhá vec je, že je dobré deťom odmalička ukazovať, že mama pracuje a že ony nie sú stredobodom sveta. Aj deti sa musia vedieť prispôsobiť rytmu rodiny. Moje deti vedia, kedy mama pracuje, hoci nie vždy to rešpektujú. (Smiech.)
Čo z týchto starých zvykov a tradícií by sme podľa vášho názoru mali znovu oživiť? Mne osobne sa veľmi páči, že ženy z jednej dediny chodili rovnako oblečené. Možno to znie uniformne, ale takí sme aj dnes. Všetci sa obliekame rovnako. Globalizmus priniesol aj to, že všetci sa riadime rovnakou módnou líniou. Kedysi bolo krásne práve to, že ste na žene aj z diaľky na prvý pohľad videli, že pochádza z inej dediny. A tie ich kroje neboli rovnaké. Štýlovo boli síce totožné, ale každá si tam urobila vlastnú výšivku a vložila do toho vlastnú kreativitu.
Ďalšia vec je, že kedysi boli ženy neskutočne zručné. Podľa mňa túto zručnosť máme stále v sebe. Je veľká škoda, že dnes už Slováci nerobia rukami. Myslím si, že nie je možné, aby sme všetci sedeli len za počítačmi. Toto by sa mohlo vrátiť.
Nie je váš pohľad na dedinu v minulosti príliš romantizujúci? Máte pravdu, že ja to Slovensko opisujem trochu romantizujúco. Tá minulosť, samozrejme, nebola úplne ideálna. Chudoba na dedinách tu stále bola a, žiaľ, je aj dodnes. Určite by som túžila jedného dňa žiť mimo mesta, ktoré je pre mňa absolútne neinšpiratívne. Je však zaujímavé, že odkedy som naspäť v meste, tak som tvorivejšia ako na dedine. Kým predtým som urobila dve-tri kolekcie, dnes ich urobím tak dvadsať-tridsať. Takže pre mojich zákazníkov je to tak asi lepšie.
Usilovali ste sa dostať na Vysokú školu výtvarných umení, kde ste túžili študovať kov a šperk. Váš prvý pokus dopadol neúspešne. Ľutujete dnes, že nemáte v tomto smere formálne vzdelanie, alebo to podľa vás v praxi nie je potrebné? Keď je umelec nadaný a cieľavedomý, nepotrebuje žiadnu školu. Na to som prišla veľmi rýchlo. Po prvom neprijatí na VŠVU mi hovorili, aby som to skúšala znova a znova. To je systém, ktorý tam funguje dodnes. Potrebujú vidieť, že študent má eminentný záujem študovať na tejto škole, aby si prijatie zaslúžil. Ja som síce eminentný záujem mala, ale nemala som trpezlivosť. Začala som teda študovať estetiku a filozofiu na Univerzite Komenského, ale to ma nebavilo. Pre môj temperament to bolo absolútne ubíjajúce. Vtedy som si povedala, že sa budem venovať len šperku, a myslím si, že som urobila dobre.
Ako sa vaša tvorba ďalej vyvíjala? Keď som skončila strednú školu a potrebovala sa šperkom aj uživiť, urobila som prvú kolekciu. Tú som prezentovala u návrhárky Lýdie Eckhardt, ktorá mi dala priestor. Jej zákazníčkam sa to veľmi páčilo a niečo si odo mňa kúpili. S Lýdiou som potom spolupracovala ešte ďalšie štyri roky. To boli začiatky.
Základom vášho autorského rukopisu sú folklórne a ľudové motívy. Kedy sa u vás prebudil záujem o tradičné ľudové umenie? Prišla som k tomu až v dospelosti. Po škole som sa presťahovala z Bratislavy, pretože som chcela mať pokoj na tvorbu. Bývala som na vidieku, kde som začala objavovať remeslá, a vtedy som si uvedomila, že máme na Slovensku krásny folklór. Máme nádherné výšivky a rôzne ornamenty, ktoré som vôbec nepoznala. Doteraz mám problém s ich zaradením, aj keď sa tomu venujem už roky. Vtedy som si povedala, že je to úžasná téma, ktorú však nikto nespracováva.
Rozhodli ste sa začať s výskumom? Začala som si o tom hľadať informácie. Keď ste si pred pätnástimi rokmi dali do googlu slovo kroj alebo ľudový vzor, tak vám absolútne nič nenašlo. Ja som si to teda všetko fyzicky obehala, otravovala som neznámych ľudí, ktorí na mňa pozerali a nechápali, prečo chcem túto zabudnutú tému vôbec spracovať. Objavila som toľko pôvodných vzorov, že ich nestihnem spracovať ani za celý život. V tej chvíli som sa rozhodla, že toto bude moje programové smerovanie. Že vždy budem spracovávať len toto a podľa tohto ma budú ľudia spoznávať.
Neoľutovali ste za tých pätnásť rokov, že ste sa vybrali týmto smerom? Určite nie. Vďaka tejto práci zisťujem, ako folklór pred našimi očami upadá a umiera. Aká nulová je podpora folklóru zo štátnych inštitúcií. Je mi z toho veľmi smutno. Je zaujímavé, že človek začne robiť nejakú estetickú, v podstate povrchnú vec a popritom, ako preniká do hĺbky, zisťuje, že tu máme niečo, čo za pätnásť alebo dvadsať rokov už možno nebude existovať.
Za vzormi sa vyberáte priamo do terénu. Čo ste na vidieku objavili? Stále sa dozvedám niečo nové. Je to až neuveriteľné. Nedávno sme boli v Telgárte, kde je pár ľudí vo folklórnom súbore, ktorí tradíciu udržiavajú. Tá obec podľa mňa časom, tak za dvadsať až tridsať rokov, vymrie a folklór tam, bohužiaľ, úplne zanikne.
V takých chvíľach mám pocit, že si musím poznatky rýchlo spísať a zachytiť všetko, čo mi ľudia hovoria. Aj teraz sme boli počas korony na Horehroní a bolo mi vyčítané, prečo som tam išla. Ja som to vysvetľovala tým, že nemôžeme čakať. Tie babičky ma už nepočkajú - a o to viac v tejto dobe.
Nečelíte kritike folkloristov odborníkov, že vaša tvorba je zjednodušeným videním folklóru? Viem, že existujú takzvaní „ortodoxní folkloristi“ a tí akékoľvek zmeny nemajú radi. Tí by to chceli zakonzervovať, dať to do múzea a zavrieť na sedem zámkov. Sami si pritom neuvedomujú, že aj kroje, ktoré sa nám zachovali do súčasnosti, prešli obrovským vývojom. Ako Slovensko bohatlo, zdobili sa a bohatli aj kroje. Prapôvodný vzor je teda úplne inde než to, na čo sa dnes pozeráme.
Ako to myslíte? Je úplne prirodzené, že folklór by sa mal vyvíjať ako kultúra. Tá nemôže stagnovať. Je na každom z nás, ktorí s folklórom pracujeme a ktorí ho tvoríme, aby sme to robili zodpovedne. Mnoho ľudí dnes objavilo folklór ako módnu záležitosť a robia ho povrchne. Často používajú škandinávske či poľské vzory a ani o tom nevedia.
Vaša práca z tohto pohľadu už pripomína viac odborný výskum než len umelecké nadšenie a entuziazmus. Určite. Dokonca zvažujem, že začnem študovať etnológiu a na staré kolená sa ešte prihlásim na vysokú školu. Tým, že mám veľkú základňu fanúšikov, mám aj veľkú zodpovednosť, aby som nevypustila von nejaký blud. Chcem robiť veci najlepšie, ako sa dá.
Zasiahla vás osobne ako umelkyňu nejakým spôsobom situácia s koronavírusom? Určite. V tom čase sme spúšťali kolekciu s názvom Bohyňa, na ktorej som pracovala trištvrte roka. Vtedy som si povedala, že v takom strese nemôžem fungovať a dlhodobo existovať. Preto sme zmenili koncepciu a dnes už nerobíme veľké kolekcie, ale skôr malé série. Zažila som už predošlú ekonomickú krízu, keď sa mi stalo, že som mesiac nemala žiadnu objednávku. Bola som rada, ak som niečo predala a mohla si kúpiť jedlo. Bála som sa, že niečo podobné sa teraz zopakuje. Odvtedy mám v sebe takýto strach, že čokoľvek sa môže zo dňa na deň zmeniť. Podľa mňa by to mal mať niekde vzadu v hlave každý. Netreba rátať s tým, že všetko bude vždy také, aké je to dnes.
Pocítili ste pandémiu aj ekonomicky? Našťastie, kríza sa u nás takto neprejavila. Mali sme veľmi úspešný minulý rok. Moje klientky ma ešte viac podporili a podržali. Páči sa im aj zmena koncepcie. Verím, že sa nám podarilo pritiahnuť tiež nových zákazníkov, ktorí nemohli nakupovať u konkurencie. Začali sme vytvárať cenovo dostupnejšie šperky a všeobecne sa snažíme držať tú ponuku pestrú a širokú. Každý mesiac prinášame niečo nové, aby si tam každý našiel niečo svoje. Korona ma donútila zamyslieť sa nad tým, že ak sa má svet zmeniť, tak sa musím zmeniť aj ja. Nemôžem zotrvať vo svojej starej línii a plakať nad tým, čo sa tu deje. Od základu sme teda zmenili koncepciu a myslím, že sme urobili dobre.
Tvrdíte o sebe, že ste introvertka. Z toho pohľadu vám zrejme život v lockdowne veľmi vyhovoval. Áno, a je mi ľúto, že sa to pomaly vracia do normálu. S manželom sme sa stali vášnivými turistami. Cez týždeň je to ten najideálnejší šport, pretože nikoho nestretnete. Viem, že existujú ľudia, ktorí sú sociálnejší a potrebujú sa často stretávať, ale to nie je môj prípad. Korona celkovo mala veľký vplyv na vzťahy. Mnohí muži mali možnosť zistiť, ako to prebieha počas dňa doma s deťmi. Mnohé ženy zas spoznali svojich mužov po novom. Ak toto ľudia za ten uplynulý rok zvládli, určite ich to posunulo dobrým smerom. S mojím manželom sme stále spolu, či už v práci, alebo doma, a vyhovuje nám to. Mnohí však na to neboli zvyknutí. Verím, že veľa vzťahov toto obdobie posilnilo a toto je jedno z pozitív, ktoré nám korona dala.
Akým spôsobom počas stresujúceho obdobia opäť nadobúdate pokoj a rovnováhu? Najlepšie si zresetujem hlavu, keď osobne chodím za krojmi. Z tých ľudí v dedinách totiž ide neuveriteľný pokoj. Keď prídem z tejto bratislavskej džungle a z tohto tempa a sadnem si k nim, oni predo mňa položia napečené koláče a ja počúvam ich príbehy, tak si hovorím, že tá jednoduchosť bytia je úžasná. Chcela by som ju tiež raz dosiahnuť. V tomto tempe je to však nemožné.
Po narodení dcéry Milevy sa šperkárka Petra Toth cítila, akoby bojovala o život. „Prvé dva roky svojho materstva som ako človek neexistovala,“ vraví.
S nápadom vydať Tóthovi knihu prišiel práve Fulmek - a to napriek tomu, že Tóth noviny poškodil, keď sa v roku 2004 ospravedlnil Lexovi. „Peter na súde tvrdil, že redakcia ho za Mečiara nútila písať neoverené veci, ktoré boli poplatné dobe. Keď som sa ho na to pýtal, povedal, že to bola z jeho strany pomsta,“ spomína Fulmek. Tóthov príbeh síce vníma ako kontroverzný, vo vydaní knihy však nevidí problém. „Bol predsa novinárskou hviezdou. Neskôr sa stal šéfom kontrarozviedky SIS, čo je kariérne tiež celkom zaujímavý moment,“ vysvetľuje Fulmek. Zároveň však priznáva, že s jeho rozhodnutím nesúhlasila časť redakcie SME - na čele so šéfredaktorom novín Matúšom Kostolným. „Pýtal sa ma, prečo mám potom problém s knihou Jozefa Majského. Rozdiel je v tom, že Majský nebol hrdinom nikdy, pričom on vo svojej knihe zavádza na všetkých možných miestach,“ tvrdí Fulmek. Lenže zavádza aj Tóth, hoci v menšej miere ako Majský. Ale poďme pekne po poriadku: komplikovaný príbeh Petra Tótha, ktorý by mohol byť námetom aj pre celovečerný film, sa totiž začal písať už krátko pred pádom komunizmu.
Keďže Tóthovi nechýbala guráž, šéfredaktor SME Karol Ježík ho poveril, aby sa zaoberal únosom Michala Kováča mladšieho. Pôvodne mal pritom na kauze pracovať iný reportér. „Niekoľko dní po únose sme išli spolu s Janou Pankovčínovou za Jozefom Majským, ktorý bol vtedy spolumajiteľom SME. A ten nám povedal, že v tom lieta tajná služba. Ježík teda začal hľadať človeka, ktorý by na tom robil. Ponúkol to jednému reportérovi, ktorý sa však posral,“ tvrdí Robert Kotian, ktorý bol vtedy šéfom komentátorov v SME. Editoval aj Tóthovu knihu.
V tom čase 24 - ročnému novinárovi Tóthovi sa zrazu život obrátil celkom naruby. Prípad únosu ho úplne pohltil, akoby ani nemal pud sebazáchovy. Čím bolo pátranie po aktéroch kauzy riskantnejšie, tým ho to viac bavilo. V knihe napríklad opisuje, ako vycestoval do Francúzska, aby našiel kľúčového svedka zavlečenia Oskara Fegyveresa. Väčšina redakcie SME nič netušila. „Bola medzi nami nepísaná dohoda, že po niektorých veciach sme nepátrali. Keď išiel Peter za Fegyveresom do Francúzska, vedel som len to, že je preč a že prinesie nejaký materiál,“ spomína Kotian. Výsledkom bol exkluzívny rozhovor s Fegyveresom, vďaka ktorému sa celé Slovensko dozvedelo, že v kauze má naozaj prsty SIS. Tóth provokoval tajnú službu aj inak: pravidelne napríklad zverejňoval údaje z odpočúvania a sledovania svojej osoby, iných novinárov aj opozičných politikov (vrátane poznávacích značiek áut). Siskárom komplikoval život aj tým, že na konšpiratívne schôdzky sa väčšinou presúval pešo. Často pri tom bežal, na základe čoho dostal prezývku Bežec. Povestné sú aj jeho divoké jazdy autom, počas ktorých sa snažil zbaviť sledky zo SIS. „Na jednu jazdu nikdy nezabudnem. Bolo to ako v akčnom filme - prechádzali sme hore-dolu cez električkové koľaje, pričom Peter sa tváril, že takto to musí byť,“ spomína Matúš Kostolný, ktorý začal s denníkom SME spolupracovať v roku 1994. „Vtedy som Petra vnímal ako hrdinu, keďže v najťažších časoch mečiarizmu písal texty, na ktoré si nikto iný netrúfol.“ Podľa Kostolného sa napriek začínajúcej popularite nesprával povýšenecky. „Vždy to bol žoviálny typ. Aj keď sa stal hviezdou, naďalej s nami chodil hrať futbal.“
Tóthove články nezostali bez odozvy. Tajní naňho nasadili atraktívnu novinárku, aby ho zdiskreditovali. Keď bola jeho manželka tehotná, hodili mu do bytu potkana. Dostal aj bitku, aby mu napokon podpálili auto. Navonok sa však dlho tváril, že sa nenechá zastrašiť. „Peter bol odvážny novinár, ktorý sa nebál ísť do konfliktu a rizika,“ pripomína Kotian. Keď však vybuchlo auto s jeho priateľom Robertom Remiášom, ktorý bol spojkou Oskara Fegyveresa, nebolo mu všetko jedno. Tóth si totiž uvedomil, že „smrť tentoraz udrela príliš blízko”. Neskôr sa dozvedel, že ho mal na výstrahu pohrýzť pes, alebo že mafia ho mala na objednávku SIS postreliť. Napriek brutálnemu zastrašovaniu sa však Tóth nezosypal, naopak: spolu s kolegami zo SME chodil po Slovensku a vysvetľoval ľuďom, čoho všetkého je schopná Mečiarova vláda. Vystupoval aj na opozičných mítingoch, kde dokonca spieval slovenskú hymnu. Napriek tomu vyvoláva aj jeho príbeh hrdinu boja proti mečiarizmu otázniky. Už od únosu Kováča mladšieho sa totiž nesprával ako klasický novinár, ale ako spravodajský dôstojník. Tóth totiž svoje aktivity pred rokom 1998 úzko koordinoval s takzvanou paralelnou tajnou službou, ktorú riadili Vladimír Mitro a Igor Cibula. V knihe síce túto štruktúru označuje ako „neformálny orgán občianskeho odporu” proti Mečiarovmu režimu, no je zrejmé, že fungovala podobne ako klasická tajná služba, respektíve rozviedka. To znamená, že zbierala informácie o činnosti Lexovej SIS a rozkrývala jej spravodajské operácie. Rozdiel bol len v tom, že stála na „správnej strane”. Tóth navyše jej zistenia preberal automaticky, čo by sa novinárovi nemalo stať.
„Peter porušil všetky pravidlá, čo si nemôže novinár dovoliť ani vtedy, keď pracuje za neštandardných podmienok, respektíve proti režimu, ktorý používa totalitné prostriedky,” myslí si Kostolný. Podľa neho je zrejmé, že Tótha ani za Mečiara neriadil šéfredaktor SME, ale paralelná tajná služba. „Nebola totiž len zdrojom jeho informácií, ale dávala mu aj konkrétne úlohy, platila mu cesty a podobne. Za takýchto okolností nemôžem stopercentne veriť ani jeho príbehu pred rokom 1998.” Paralelná služba platila Tóthovi napríklad cestu do Francúzska za Oskarom Fegyveresom. Mimochodom, financovala ju z peňazí, ktoré jej poskytol podnikateľ Majský. V spolupráci s Tóthom organizovala aj Fegyveresovu tlačovku vo Viedni, ktorá sa napokon neuskutočnila. „Igor mal zabezpečiť spravodajskú ochranu hotela, kde sa mala konať, pred nepozvanými hosťami z SIS,” píše Tóth. Jeho úlohou bolo zohnať novinárov, a spolu s Cibulom pripraviť tlačovú správu pre Fegyveresa. Kotian je napriek tomu presvedčený, že všetko, čo urobili médiá pre porážku Mečiara, bolo správne. „Je pravda, že niekedy sme zverejňovali aj informácie, ktoré neboli stopercentne overené. Dnes už je žurnalistika inde, asi by som bol obozretnejší. V situácii, keď sme mali proti sebe Mečiara, sme však nemohli uvažovať, či hodíme ten Molotovov koktail spredu, zozadu alebo zboku. Bol to extrém a vtedy až tak nepozeráš, či je všetko úplne fér a v súlade s pravidlami.”
Tajomný svet spravodajských služieb, respektíve prístup k citlivým informáciám, ktoré môžu zo dňa na deň zmeniť pomery v krajine, menil aj osobnosť mladého novinára. Peter Tóth sa začal cítiť dôležitý, bavilo ho manipulovať s ľuďmi. „Dostal sa na hranicu, kde treba mať pevný charakter, pretože odrazu mal v rukách priveľa moci. Peter to však nezvládol,” myslí si jeden z jeho bývalých kolegov. Zo skromného, žoviálneho mladíka, ktorého mali kolegovia radi, sa navyše stal namyslený frajer. „Pamätám sa, ako naňho Karol Ježík ešte pred voľbami 1998 kričal, pretože sa mu nepáčili jeho hviezdne maniere.” Keď začal Tóth ako novinár komunikovať s ľuďmi z podsvetia, postupne sa menil aj jeho vzhľad. Rifľovú košeľu a vlnený sveter nahradila kožená bunda a tmavé okuliare. Okrem toho nosil drahé topánky aj obleky. „Málokto sa tak radikálne zmenil vo výzore ako on. Predtým vyzeral až tak dievčensky krehko, a potom mal také tvrdé cynické črty,” tvrdí náš zdroj. O mafiánoch začal hovoriť s obdivom, podobne ako oni nosil pri sebe aj väčšie sumy peňazí. Známy je najmä jeho nadštandardný vzťah s bosom bratislavského posvetia Petrom Čongrádym. Redaktor SME Daniel Vražda si spomína, ako mu raz Tóth volal v čase, keď zúrila vojna v podsvetí. „Prekvapilo ma, aké má podrobné informácie. Vedel všetky mená, prezývky aj názvy skupín, kto s kým spolupracoval a podobne.” Podľa bývalého šéfredaktora novín Martina Šimečku sa Tóth na poradách nikdy netajil tým, že má dobré zdroje. „Možno bola chyba, že som sa ho nepýtal, s kým a prečo sa stretáva. Petra som totiž rešpektoval ako človeka, ktorý niečo prežil. Trvalo nejaký čas, kým som prišiel na to, že nie každý bojovník proti mečiarizmu je čistý.”
Po voľbách 1998 začali vzbudzovať pochybnosti aj Tóthove články o tajnej službe. Novému riaditeľovi SIS Mitrovi kládol otázky typu: „Môže si byť verejnosť istá, že po vašom príchode do vedenia SIS nebudú sledovaní, odpočúvaní a inak monitorovaní kritici vládnej moci?” Novinár Tóth už vtedy pracoval aj pre SIS, o čom však nikto v redakcii SME nevedel. Okrem toho prestal rozlišovať: vo svojich textoch obhajoval aj ľudí, ktorí si to nezaslúžia, alebo rôzne podozrivé obchody. „Postupne mi začalo byť jasné, že píše na objednávku. Najmä pokiaľ išlo o komentáre o SIS, bezpečnostných zložkách a vojenských tendroch, ale napríklad aj o Devín banke. Pamätám sa, ako ju bránil aj v čase, keď už bolo evidentné, že sú tam čudné kšefty,” hovorí Šimečka. Tótha podozrieval, že lobuje za konkrétne záujmové skupiny. „Keď som sa ho na to pýtal, tvrdil, že je to jeho názor. Napriek tomu som nepochyboval, že pracuje pre niekoho iného. Noviny boli preňho len prostriedkom k nejakej inej činnosti. Predpokladal som, že z toho má aj provízie.”
Kotian pripúšťa, že Tóth išiel do niektorých tém „s priveľkým nasadením, respektíve, že tam bola priveľká angažovanosť v záujme čohosi”. Na rozdiel od Šimečku však za tým nevidí zlý úmysel. „Občas sa to stávalo aj iným komentátorom, takéto články som do novín nepustil. Nikdy by mi však nenapadlo, že by z toho Peter mohol niečo mať. Určite by som si nedovolil obviniť ho z niečoho takého.” Šimečka sa najskôr snažil Tóthovi dohovoriť: „Viackrát sme sa pohádali, pričom dlho mal ako bojovník proti mečiarizmu pocit akejsi legitimity.”
Pre jeden Tóthov komentár dokonca stiahol noviny z rotačky. Volal sa Deti Ladislava Pittnera, a Tóth sa v ňom pokúsil zdiskreditovať vyšetrovateľa Jozefa Šáteka, keď ho prirovnal k šéfovi finančnej polície Jozefovi Stierankovi. Pokým Šátek otváral veľké korupčné kauzy, Stierankov úrad vyčchádzal v ústrety vplyvným podnikateľom, keď ich prípady odkladal ad acta. „Toto bol jeden zo zlomových okamihov, pretože bolo zjavné, že Peter hrá nejakú hru. Zaujímavé pritom je, že keď som ten komentár stiahol, ani ho to veľmi nenaštvalo,” tvrdí Šimečka. Napokon sa prevalila aj Tóthova spolupráca so SIS. Jeho kolega Vražda pracoval na prípade, ktorý sa týkal obchodu so zbraňami. V kauze bola zapletená aj firma Katrim Stella. „Raz sme išli do Košíc, kde sa nám podarilo odfotiť konateľku firmy Dagmar Kováčovú s vtedajším námestníkom riaditeľa SIS Štefanom Strakom,” spomína Vražda. Keď sa potom s fotografom Jánom Krošlákom vracali domov, zavolal mu Tóth. „Pýtal sa ma, o čo nám ide, prečo sme ho odfotili a podobne.” Keď sa Vražda vrátil do redakcie, oznámil to Šimečkovi. Ten napokon Tótha na jeseň 2002 z novín prepustil. Tóth v práci pre noviny aj SIS dodnes problém nevidí - tvrdí, že chránil záujmy štátu. Podľa Kostolného však novinár nemá pracovať pre štát, ale kontrolovať moc. Tótha sa v tejto veci nezastal ani Kotian: „Bola to chyba. Byť novinárom aj legalizantom SIS sa jednoducho vylučuje.” Napriek tomu ho neodsudzuje: „Ja ho vnímam komplexne, za celých desať rokov jeho novinárskej kariéry. Je len málo ľudí, ktorí by mali za Mečiara odvahu písať o takých veciach ako on. Na toto už všetci zabudli?”.
Otázne je aj to, či Tóth počas kariéry v SIS naozaj pracoval pre štát, alebo hral hlavne na seba. Podľa dôveryhodného zdroja z bezpečnostných zložiek mal totiž podsvetiu vynášať informácie, ktoré získal v prostredí polície. Intenzívne sa hovorilo aj o obchodovaní s odposluchmi, ktoré si mali od SIS kupovať vplyvní hráči v biznise, aby mali prehľad o plánoch konkurencie. Špekulovalo sa aj o „spravodajskej ochrane” rôznych podnikateľov, ktorá však pripomínala skôr praktiky mafie. Na jeden zvláštny prípad upozornil v októbri 2003 v rozhovore pre Domino fórum aj bývalý šéf NBÚ J...
