Potraty predstavujú komplexnú a citlivú tému, ktorá vyvoláva vášnivé diskusie v spoločnosti. Jedným z hlavných argumentov proti potratom je presvedčenie, že potrat je ukončenie života a život je hodný ochrany. Tento článok sa zaoberá argumentmi proti potratom, pričom zohľadňuje rôzne perspektívy a etické dilemy.
Ochrana života a morálne dilemy
Zástancovia pro-life argumentujú, že život začína počatím a plod má právo na život. Veria, že ukončenie tehotenstva je morálne nesprávne, okrem prípadov, keď je ohrozený život matky. Avšak, nie každé ukončenie života je nelegitímne. Ochrana každého jedného života nie je morálne absolutórium, ba v situácii konfliktov práv môže dôjsť k uprednostneniu práv jedného oproti druhému.
Je dôležité si uvedomiť, že ochrana života nie je vždy absolútna a existujú situácie, kedy je ukončenie života morálne prípustné. Zabitie človeka v sebaobrane je morálne prípustné, existujú aj presvedčivé argumenty o prípustnosti ukončenia svojho života, vlastným pričinením, alebo s asistenciou - zákaz eutanázie a nezmyselné predlžovanie ľudského utrpenia je nemorálnosť pars pro toto.
Argument proti potratom je jednoduchý a jasný: ak je embryo či plod ľudskou bytosťou a ak je úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti vraždou, tak potom úmyselný potrat je vražda. Asi nie každý, kto si tento argument prečíta, precitne. Nielen neveriaci majú zväčša tendenciu prvú premisu odmietnuť. Embryo, či plod predsa nie je človek ako my. Aj keď okrem Karola Sudora už žiadny neveriaci zbehlý v literatúre nepochybuje, že ľudský život začína počatím (oplodnením ženskej bunky mužskou spermiou), mnohí silno pochybujú o tom, že ľudské oplodnené vajíčko, malú zygotu, embryo, či plod, môžeme nazvať zároveň osobou. A keďže iba osoby majú právo na život, úmyselné zabitie embrya či plodu nie je vražda.
Blbosť? Nie celkom. Tie najznámejšie definície osoby od Tooleyho či Singera (najznámejšie postavy bioetiky v diskusii o potratoch) definujú osobu ako pretrvávajúci subjekt zážitkov. Osoba je osobou iba vtedy, ak si je jednak vedomá svojej existencie a zároveň má schopnosť mať plány a túžby do budúcnosti. Je podľa nich jasné, že aby mal niekto túžby, musí mať schopnosť tieto túžby vyjadriť a pomenovať. Dokiaľ sa teda dieťa nenaučí reč aspoň v minimálne podobe, dovtedy si skrátka neuvedomuje svoju existenciu natoľko, aby sme ho mohli považovať za osobu. Koľko neveriacich má dostatok nietzscheovskej odvahy na to, aby spolu so Singerom a Tooleyom, akceptovala nevyhnutné dôsledky úvahy, že osobou je až človek, ktorý si uvedomuje svoju vlastnú existenciu? Neviem, ale mám pocit, že väčšina by nemala problém s pomenovaním úmyselného zabitia nevinných malých detí či starých a chorých ľudí ako vraždy. Preto by sa väčšina neveriacich najskôr uchýlila k stratégii hľadať iné kritéria osoby, zhruba také, aby definícia osoby konzervovala súčasný status quo. Pokusy nájsť to „správne“ kritérium neustále prebiehajú, lenže výsledky sú nepresvedčivé. Ktoré vlastnosti by to tak mohli byť? Schopnosť pohybu? Schopnosť cítiť bolesť? Schopnosť prežiť mimo tela matky? Našli by sme aj iné príklady, ale už toto hľadanie naznačuje, že hľadaná vlastnosť bude ešte viac arbitrárna, ako vlastnosť uvedomovať si svoju existenciu. Preto si myslím, že rozumný ateista, ak je dostatočne poctivý v premýšľaní, môže nakoniec dospieť až k poznaniu, že osobou je jednoducho každý jednotlivec ľudského druhu. Samozrejme, prijatie tohto stanoviska prináša nové problémy. Je asi čudné pre ateistu či agnostika ocitnúť sa na jednej lodi s veriacimi - a neveriaceho možno až premkne zbožný strach z otázky, či na tej viere predsa len čosi nie je. Alebo možno je to celé ešte jednoduchšie. Pripustiť embryu možnosť rovnakého práva na život ako máme my ostatní, znamená prijať morálne obmedzenie pre našu osobnú slobodu a tiež prijať zodpovednosť robiť aj ťažké, náročné veci, do ktorých sa nám nechce (hoci práve neveriaci sú si dobre vedomí, že ľudský život nie je len prechádzka ružovou záhradou) - napríklad aj starať sa o dieťa a zároveň žiť z podpory s manželom alkoholikom. Alebo jednoducho nemať rekreačný sex. Alebo sa starať na plný úväzok o postihnuté dieťa. Tieto možnosti si žiadny normálny neveriaci či veriaci neželá ani pre seba ani pre druhých. (Teda okrem toho rekreačného sexu. Iste nielen veriaci ale aj mnohí neveriaci si neželajú sex bez lásky či mimo manželstva.) Ale tak či onak, ako nie je správne okradnúť bohatého, aby sa pomohlo chudobnému, či chorému urýchliť smrť, aby sa pomohlo zdravému, tak nie je ani správne ísť na potrat a zabiť nenarodené maličké dieťa, aby bol život dospelého znesiteľnejší alebo jednoduchší. Nakoniec, je nehodné neveriaceho, ktorý chce sám niesť zodpovednosť za svoj život, aby sa vyvršoval na takých slabých a bezbranných ako je človiečik veľký asi ako malá dvojeurovka.
Podľa a na základe starého komunistického zákona, ktorý je extrémne liberálny, tak už prišlo o život 1,4 milióna detí za tie desiatky rokov, čo je veľmi vážna vec. Hovoríme v súčasnosti o zhruba 7 500 umelých potratoch, teda ukončení tehotenstva, zabití nenarodených detí ročne, čo je viac ako 20 denne. V roku 1987 sa zmenil tento zákon na tú podobu, v ktorej je z veľkej časti dnes, a to znamená, že vlastne potrat sa vykonáva na základe žiadosti. Cieľom môjho návrhu, teraz budem hovoriť za seba, nie je niekoho obviňovať, niekoho súdiť, ale zachraňovať. Lebo nejde o to, že či sme dobrí alebo zlí, ale čo dobrého môžme urobiť.
Viete, ono je to otázka vnútorného presvedčenia, viery. Jednoducho ja som presvedčený a mám na to dosť dobré dôvody, že počaté dieťa je človek. Tak ako verím, že otrok je alebo bol človek, lebo dnes, našťastie, oficiálne nemáme otroctvo. Asi vieme, ako to chodí, vieme, že deti nenosí bocian a že dieťa sa počne, keď sa spojí pohlavná bunka otca a matky. Spermia, pohlavná bunka otca, je bunka muža, bunka otca. Vajíčko, pohlavná bunka ženy, je bunka ženy, matky. Ale ak sa tieto jadrá, tie bunky, ich jadrá spoja, vznikne zygota, tak to nie je ani bunka otca, ani bunka matky, ale je to bunka niekoho iného. A kto je ten niekto iný? Môže byť nejaká bunka človeka, ktorá nepatrí žiadnemu človeku? Asi ťažko. Táto ľudská bunka patrí človeku, ktorý v tej chvíli počatia, vtedy o tom ešte väčšinou nevieme, je ten samotný človek, lebo to nie je len taká obyčajná bunka, tak ako bunka kože, ktorá nič iné nevie, len robiť, čo ja viem, povrchovú vrstvu kože. Toto je bunka, v ktorej je potenciál celého človeka, lebo to je celý človek, ktorý len potrebuje dostať priestor, potrebuje nebyť zabitý, aby sa rozvinul naplno v človeka. A ja osobne ťažko by som aj spával, aj ťažko by som mohol žiť s takým vnútorným presvedčením, keby som sa pri tomto presvedčení, že nenarodené dieťa, počaté dieťa je človek, neozval a nepovedal: Prosím vás, zvážme to. Nepripravil nejaký návrh spolu s ďalšími kolegami a povedal: Hlasujme za to, riešme to! Znova pripomeniem a zopakujem to viackrát, nehovoríme len o tom, že máme niečo zakázať. Aj v tomto volebnom období som participoval určite viac ako na nejakých desiatich, pätnástich, možno dvadsiatich zákonoch, ktoré hovorili o podpore rodiny, o podpore špeciálne tehotných matiek. Otázkou je, ak teda máme vnútorné presvedčenie, že počaté dieťa je človek, či chceme a veríme, že ľudské práva majú platiť pre všetkých rovnako. Myslím, že naša spoločnosť to deklaruje. Áno, všeobecné ľudské práva, ale viete, najzákladnejšie ľudské právo je právo na život. Ak vám nie je dovolené narodiť sa, tak potom už, ako sa hovorí, môžu vám skočiť na hrb alebo čokoľvek s tým ostatným, lebo to už neviete použiť, keď nežijete, neviete už žiadne iné právo uplatniť. Prvé a základné právo je právo na život a verím, že každého človeka, a teda aj nenarodeného dieťaťa. Majú právo a musia požívať všetky ľudské práva.
Práva ženy a autonómia
Na druhej strane stojí argumentácia za práva žien a ich autonómiu. Ženy majú právo rozhodovať o svojom tele a reprodukčnom zdraví. Je plne legitímne odmietnuť byť výživovým strojom iného človeka, obzvlášť ak sa tento budúci jedinec v matke ocitol proti jej vôli. Judith Jarvis Thomsonová vo svojom slávnom filozofickom článku priniesla analógiu s huslistom. Ak vás unesie spolok fanúšikov klasickej hudby a pripojí váš krvný obeh k husľovému virtuózovi, ktorého zriedkavá krvná choroba potrebuje akurát vašu sadu obličiek a 9 mesiacov na jej vyčistenie, neznamená to, že nemáte právo sa odpojiť a odísť. Aj vy aj huslista v tom môžete byť nevinne, huslista určite umrie, ale napriek tomu vás nikto nemôže nútiť byť 9 mesiacov osobným dialyzačným otrokom v mene ochrany života.
Keďže sa chce riadiť iba svojim vlastným rozumom a nie tým, čo mu povie pápež či Biblia, má asi pocit, že vec je zložitejšia, než ako to vidia veriaci. Nikto predsa nechodí na potrat s chuťou - ale môžu nastať situácie (znásilnenie, ťažká choroba plodu, veľmi zlá rodinná situácia), kedy skrátka na ženu nebudeme nástojiť, že dieťa musí za každú cenu vynosiť. Vlastne je zvláštne, že veriaci, ktorí sa často a radi zaštiťujú súcitom s blížnym, sú v tomto prípade akýsi zaslepení pred utrpením ženy a chcú ju nútiť k niečomu proti jej vôli. Ako keby povyšovali akýsi abstraktný princíp pred konkrétnou situáciou trpiacej ženy tu a teraz. Na druhej strane neveriaci, ktorí sa spolieha iba sám na seba, pri uvažovaní o potratoch reálne čelí neistote a pochybnostiam o tom, čo je správne.
Znásilnenie a potrat
Znásilnenie je traumatická udalosť, ktorá môže mať dlhodobé fyzické a psychické následky. Tehotenstvo v dôsledku znásilnenia predstavuje pre ženu mimoriadne ťažkú situáciu. Človek, ktorí je presvedčený o posvätnosti každého života, čelí zahanbujúcim morálnym paradoxom. Ak nechce úplne poprieť slobodu jednotlivca, alebo dokonca dospieť k záveru, že treba povinne odoberať orgány zdravým a prerozdeľovať ich chorým, je nútený pripustiť, že existujú situácie, kedy je ukončenie života morálne legitímne. Potraty takými sú.
Môže sa stať, že tehotenstvo je zdravotnou komplikáciou pre matku. Môže sa stať, že naozaj aj keď sú to výnimočné prípady, ale stávajú sa, že tehotenstvo je následkom trestného činu, napr. znásilnenia. Ale kedykoľvek to tak je, aj pri týchto extrémnych prípadoch, dieťa je nevinné a bezbranné.
Ani u nás znásilnená žena nemá právo na potrat po 12. týždni tehotenstva. Nejde teda o otázku, či do 12. týždňa dieťa je človekom alebo nie. Hranica práva na súkromie vs. právo na život je v rôznych štátoch rôzna.
Sociálne a ekonomické faktory
Sociálne a ekonomické faktory zohrávajú dôležitú úlohu v rozhodovaní o potrate. Ženy, ktoré žijú v chudobe, nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti alebo nemajú podporu rodiny a partnera, môžu čeliť ťažkým rozhodnutiam.
Spoločnosť svojim stereotypom vytvára určitý tlak na ženy, kt. sa k potratu potom uchýlia. Spoločnosť sa musí dohodnúť na tom, že legálne zabíjanie z akéhokoľvek dôvodu je spoločenské zlo a treba ho postihovať.
Ak by niekto stále trval na posvätnosti každého života, potom je otázka, prečo nebojuje aj proti samovoľným potratom? Priviažeme všetky matky na 9 mesiacov na posteľ s nohami hore, len aby nepotratili? Ale prečo ostať len pri matkách a plodoch? Zakážeme alkohol, tabak? Znížime rýchlosť na povinných 30km za hodinu? Prečo robíme kompromisy, veď ide o život! Asi, že nejde len o život, respektíve, život samotný je pestrejší než sú predstavy náboženského gýča.
Z ľudí, kt. sú proti potratom, ale zároveň nechcú zmeniť zákon, mám pocit, že oni chcú zároveň nezabíjať, ale aj zabíjať. Zároveň nechcú obmedziť, ale zároveň chcú obmedziť. Chcú akúsi nereálnu dokonalosť, alebo si myslia, že je teoreticky možná. Boja sa toho, že keď sa zmení zákon, zmení sa úplne všetko. Na to, aby sa zmenil zákon, je dôležité rozumieť tomu, na čo zákon ako nástroj má a na čo nemá. Čomu pomáha a čo naopak zmeniť nevie.
Ak dnes hovoríme o zmene zákona, čo ak my už žijeme v dobe zmeneného zákona? Len sme si naň zvykli. Ako budú našu spoločnosť hodnotiť ľudia o 200 rokov? Ako my dnes hodnotíme zákony z nacistického Nemecka či Slovenska alebo z komunistického Ruska či Československa? Mnohé hodnotíme negatívne, ale ľudia, kt. Prečo sú ľudia schopní akceptovať súčasný stav?
Záznam z 2. Záznam z webinára Národného pochodu za život na tému zákonov a ochrany života. Hosťami sú JUDr. Jana Michaličková, PhD., právnička KBS a Ing. (prezentácia J. Michaličkovej TU, prezentácia M. 34:30 Aký efekt by mal úplný zákaz potratov? - Aký efekt malo zrušenie otroctva, keď OSN odhaduje, že aj dnes sa (žiaľ) na svete nachádza 40 000 000 otrokov? - Argumentom nemôže byť, že niečo nezakážeme, lebo aj tak sa to bude diať. 49:04 Čo ak my už žijeme v dobe zmeneného zákona? Len sme si naň zvykli. 1:11:52 Racionalizujme debatu o potrebe zmeny zákona, aby sme zdôrazňovali, že je to dôležité, ale zároveň uznali, že to nie je čarovný prútik. 1:35:03 Ad klesanie počtu potratov - Nevadí nám, že každý rok zabijeme toľko detí, koľko má obyvateľov napr. Gelnica? (Tie deti sa už nevrátia, ani tým, že o rok bude menej potratov. 1:35:47 Nebudú matky cestovať za potratmi? - Malta a Monako majú potraty zakázané, na vonkajšie tlaky odpovedajú, že Všeobecná deklarácia ľudských práv hovorí o ochrane každého života. Zmenou zákona nenastane ideálny stav, kto bude chcieť za potratom vycestovať, vycestuje.
Hľadanie kompromisu a alternatívy
Samozrejme, hranica 12 týždňov je úplne arbitrárna, existuje len preto, že zákonodarca potreboval stanoviť limit, ktorý by predstavoval hranicu pri hľadaní kompromisu medzi ochranou žien a ich práv a ochranou nenarodeného života. Existujú veľmi dobré medicínske argumenty, prečo práve 12 týždňov, ale tie nie sú zdrojom morálnej sily, ktorú prikladáme legitímnosti potratov.
Je dôležité hľadať kompromisy, ktoré zohľadňujú práva žien aj ochranu nenarodeného života. Cieľom tohto zákona je v prvom rade zamedziť tým najškandalóznejším potratom, a to sú potraty na žiadosť alebo potraty bez vážneho dôvodu. Ako alternatívu alebo ako možnosť tých vážnych dôvodov ponúkame vlastne také tri základné výnimky, a to je ohrozenie života a zdravia matky, ťažké poškodenie dieťaťa a tehotenstvo následkom trestného činu. Tá priepasť, ktorá sa vytvorila za tie roky platnosti toho starého komunistického zákona, je príliš veľká na to, aby sme ju preskočili jedným skokom, aby sme to vyriešili naraz, ale tak skúsme urobiť ten prvý krok, ktorý môžme urobiť. Ak vieme v tejto chvíli poriešiť 80 %, poriešme 80 percent.
Existujú rôzne alternatívy k potratom, ako je adopcia alebo podpora tehotných žien a matiek. Adopcia umožňuje, aby dieťa vyrastalo v milujúcej rodine, ktorá mu poskytne starostlivosť a podporu.
Záznam z 2. Záznam z webinára Národného pochodu za život na tému zákonov a ochrany života. Hosťami sú JUDr. Jana Michaličková, PhD., právnička KBS a Ing. (prezentácia J. Michaličkovej TU, prezentácia M. 34:30 Aký efekt by mal úplný zákaz potratov? - Aký efekt malo zrušenie otroctva, keď OSN odhaduje, že aj dnes sa (žiaľ) na svete nachádza 40 000 000 otrokov? - Argumentom nemôže byť, že niečo nezakážeme, lebo aj tak sa to bude diať. 49:04 Čo ak my už žijeme v dobe zmeneného zákona? Len sme si naň zvykli. 1:11:52 Racionalizujme debatu o potrebe zmeny zákona, aby sme zdôrazňovali, že je to dôležité, ale zároveň uznali, že to nie je čarovný prútik. 1:35:03 Ad klesanie počtu potratov - Nevadí nám, že každý rok zabijeme toľko detí, koľko má obyvateľov napr. Gelnica? (Tie deti sa už nevrátia, ani tým, že o rok bude menej potratov. 1:35:47 Nebudú matky cestovať za potratmi? - Malta a Monako majú potraty zakázané, na vonkajšie tlaky odpovedajú, že Všeobecná deklarácia ľudských práv hovorí o ochrane každého života. Zmenou zákona nenastane ideálny stav, kto bude chcieť za potratom vycestovať, vycestuje.
Nie je to nejaká moja partizánska činnosť, tento návrh zákona, ale bol som požiadaný viacerými zástupcami Hnutia za život, aby som tento zákon predložil v prospech ochrany nenarodených detí. Obsah toho zákona korešponduje aj s požiadavkami spomínaného Národného pochodu za život.
Etika potratov
Názory verejnosti a politické postoje
Prieskumy verejnej mienky ukazujú rôzne názory na potraty. Časť verejnosti je za zachovanie súčasného stavu, ktorý umožňuje umelé ukončenie tehotenstva do 12. týždňa bez udania dôvodu. Iní sú za sprísnenie legislatívy a povolenie potratov len zo závažných dôvodov, ako je znásilnenie, ohrozenie života matky alebo poškodenie plodu.
Politické strany majú rôzne postoje k potratom. Niektoré strany podporujú právo žien na výber, zatiaľ čo iné presadzujú obmedzenie potratov. Táto téma je často predmetom politických sporov a diskusií.
Podľa prieskumov, ktoré sa objavujú aj v posledných rokoch, je tá nálada v spoločnosti rozdelená približne pol na pol. 50 na 50. Keď som bol, myslím, že to bolo 8. septembra, v televízii Markíza v diskusii s pani prezidentkou aj s ďalšími poslancami, tak televízia Markíza prezentovala prieskum, ktorý si dala urobiť u jednej agentúry a výsledky toho prieskumu boli prezentované, že otázka teda znela, že či sú ľudia za sprísnenie potratovej legislatívy, a bolo tam uvedené, že 50, myslím, jedna percent bolo proti sprísneniu, 40 bolo za sprísnenie a 8 % sa vyjadrilo, že neviem. Samozrejme, v prípade aj štatistických chýb to stále ukazuje aj v súlade s tými predchádzajúcimi prieskumami, že je to zhruba tak pol na pol. Ale veľmi dôležité je to, že ak sa ľudí pýtate, že či ste za sprísnenie, tak ľudia zvyčajne k sprísneniu nemajú nejaký sklon a hlavne, ak by ste sa pýtali ľudí, tak ľudia netušia, že naša potratová legislatíva je tak liberálna a že vlastne tam v podstate netreba uviesť žiadne podmienky. Čiže namietal by som v tom, že ak by ľudia vedeli, tí, ktorých sa pýtali, ako je to skutočne, tak si myslím, že to percento by bolo niekde inde.
Ďalšia vec je, iné prieskumy tej istej agentúry v predchádzajúcich rokoch hovorili o tom, že väčšina spoločnosti je naklonená tomu, že teda dobre, tak kompromisne, ale len ak sú na to vážne dôvody, pričom napríklad sa nepovažovalo za vážny dôvod pohlavie dieťaťa. Vieme, že niekde vo svete - zvlášť v Ázii - sa vykonávajú potraty na základe pohlavia dieťaťa, to znamená, že v nejakej Číne alebo možno v iných krajinách sa uprednostní kultúrne chlapec pred dievčaťom a robí to obrovské problémy. Je to vlastne potom také sociálne inžinierstvo. Myslím, že dnes pripadá v Číne 115 mužov na 100 žien a to je problém. Ale podľa mňa tieto prieskumy majú jednu najzásadnejšiu chybu a to, že vlastne nie sú reprezentatívne. A to preto, lebo sa vlastne nepýtajú tých, ktorých by sa mali pýtať v prvom rade, a to je tých nenarodených detí. Niekto múdry povedal takú vetu: Všimol som si, že všetci, čo sú za potraty, sa už narodili. To znamená, to naše 50 na 50 je medzi tými, ktorí sa už narodili, lebo nám to bolo dopriate. Ono je to podobné, tiež to tu už zaznelo a zaznie v tejto rozprave, akoby sa pýtali ľudí, že či sú za zrušenie otroctva. Ale nepýtali by sa ľudí otrokov, ale pýtali by sa ľudí otrokárov. Myslím si, že ťažko by niekto mohol mávať prieskumom nejakej agentúry, že väčšina ľudí, ktorých sme sa pýtali, je proti zrušeniu alebo obmedzeniu otroctva. No, tak otrokári, pochopiteľne, nebudú za zrušenie otroctva, ale ak by sa pýtali otrokov, čo myslíte, koľko otrokov by sa prihlásilo alebo hlasovalo za to, že je proti zrušeniu otroctva?
Jozef sa tento rok chystá na pochod za život prvý raz, Petra sa na ňom, naopak, prvý raz neukáže. Obaja majú veľa spoločného. Na Slovensku sa zatiaľ konal dvakrát - v roku 2013 v Košiciach a o dva roky neskôr v Bratislave. Jeho hlavnou myšlienkou je ochrana života od počatia po prirodzenú smrť. Spoluorganizátor pochodu Patrik Daniška interrupcie úplne odmieta a verí, že nenarodené deti by mali mať rovnakú ochranu ako narodení ľudia. Jedinou výnimkou je podľa neho situácia, keď je ohrozený život ženy.
Pre Jozefa bude tohtoročný pochod za život jeho prvým. „Toto podujatie mi bolo spočiatku celkom ukradnuté. Neskôr začal o interrupciách diskutovať so známymi a dnes už je presvedčený, že by sa mal v boji proti interrupciám angažovať viac. „Rozhodujúcim momentom pre mňa bolo, keď som zistil, že pro-choice strana nevie odpovedať na jednoduchú, ale pritom zásadnú otázku: Kedy sa začína ľudský život?“ Jozef sa už niekoľko rokov angažuje v kresťanských kruhoch. V septembri začal okrem práva na univerzite študovať aj na Kolégiu Antona Neuwirtha, ktoré sa snaží vychovávať mladých kresťanských lídrov. Jozef napriek všetkým týmto aktivitám tvrdí, že viera neovplyvňuje jeho názory na interrupcie. Nepáči sa mu, keď sa ktosi jeho názory snaží umlčať argumentom, že by sa k tejto téme nemal vyjadrovať, pretože je muž.
Pochod za život v roku 2015. Nepozná žiadnu ženu zo svojho okolia, ktorá by zvažovala, či ísť alebo neísť na interrupciu. Čo by robil, ak by sa stretol s tehotnou ženou, ktorá by pre chudobu a nestabilné bývanie zvažovala interrupciu? „Predstavte si človeka, ktorý je strašne hladný a chce niečo ukradnúť. Nemôžem za ním prísť a povedať mu, že je chudobný, takže je to v poriadku. Musím mu povedať, že ma mrzí, že je chudobný, a ponúknem mu pomoc, ale poviem mu, že krádež je zlá. V druhom kole prezidentských volieb volil Zuzanu Čaputovú. Tá pritom v debatách hovorila o tom, že chce rozhodovanie o tehotenstve nechať na ženách. Hlavným cieľom pochodu za život je ochrana života od počatia po prirodzenú smrť, jeho organizátori teda vnímajú interrupciu ako zabitie človeka. Jozef si však nevie celkom predstaviť, že by prešiel úplný zákaz interrupcií. Ak by bol poslancom, mal by dilemu, či za sprísnenie interrupcií bez týchto preventívnych opatrení vôbec zahlasovať. „Asi by som zaň hlasoval, ale taký návrh, ktorý by neobsahoval podporné opatrenia, by som nepodal,“ hovorí.
