Asi najčastejšia otázka, ktorú si ľudia kladú po potrate, je: „Prečo sa to stalo?“ alebo „Prečo mi to Boh urobil?“. Na tieto otázky neexistujú jednoduché odpovede. V skutočnosti neexistuje uspokojivý záver, ku ktorému by sme niekedy dospeli, prečo sa ľuďom stávajú zlé veci, najmä nevinným deťom, ktoré ešte ani nezačali žiť. Musíme pochopiť, že Boh nám neodoberá našich blízkych ako nejaký krutý trest. Prirodzené potraty sú zvyčajne spôsobené abnormálnymi chromozómovými vzormi plodu. Keď sa tieto abnormality zistia, rast sa zastaví a výsledkom je potrat. V iných prípadoch sú potraty spôsobené vývojovými chybami maternice, hormonálnymi abnormalitami, problémami s imunitným systémom, chronickými infekciami a chorobami.
Potrat (abortus) je definovaný ako predčasné vypudenie mŕtveho plodu z maternice do konca 28. týždňa tehotnosti, alebo ak má plod hmotnosť pod 1000 g. Potraty sa delia na včasné (do 12. týždňa) a neskoré (do 28. týždňa). Spontánne potraty, kde príčina môže byť v organizme matky a v plodovom vajci, a umelé (indukované) z terapeutických alebo iných príčin. Veľkú časť potratov spôsobujú genetické chyby, teda chybný genetický materiál v plodovom vajci. Ďalšími príčinami môžu byť poruchy uhniezdenia oplodneného vajíčka, poruchy transportu vajíčka alebo anomálie maternice. Rizikové faktory predstavujú aj infekcie matky (chlamýdie, ureaplazma , mykoplazmy, vírus rubeoly, cytomegalovírus a HPV vírus). Príčinou potratov môžu byť aj niektoré endokrinologické, imunologické, metabolické a hematologické ochorenia.
V prípade missed abort (zamlčaný potrat) v 9. týždni po IVF (In Vitro Fertilization), je dôležité zistiť príčinu. Hoci ťažká hypereméza (nadmerné zvracanie) môže ovplyvniť vývoj plodu, zvyčajne je príčinou hematologická alebo genetická predispozícia. Doporučuje sa hematologické vyšetrenie na vylúčenie vrodene získanej zvýšenej náchylnosti na zrážanie krvi a genetické vyšetrenie oboch partnerov. U partnera je možné vyšetriť aj spermie dôkladnejšie.
Včasný potrat sa prejavuje bolesťami v podbrušku, v krížoch a krvácaním. Neskorý potrat začína často kontrakciami, krvácaním z rodidiel, odtokom plodovej vody a vypudením plodu a plodových obalov. Diagnostika zahŕňa gynekologické vyšetrenie, sonografiu, stanovenie hormonálnych hladín (HCG v moči, sére a stanovenie sérového progesterónu). V prevencii a liečbe hroziaceho potratu je dôležitý pokoj na lôžku.
Právna úprava interrupcií a etické aspekty
Umelé prerušenie tehotenstva, bežne označované ako interrupcia, je pojem, ktorý nie je priamo definovaný v slovenskom právnom systéme. Ide o citlivú tému s mnohými aspektmi, ktorá vyvoláva búrlivé diskusie v spoločnosti. Mnohí ľudia vnímajú interrupciu ako eticky sporný zásah do prirodzeného vývoja života. Diskusie o interrupciách nie sú len akousi hrou, divadlom, na ktorom sa verejnosť zabáva a na ktorom politici získavajú politické body.
Právnym základom pre umelé prerušenie tehotenstva je zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v platnom znení a Vyhláška Ministerstva zdravotníctva SSR č. 74/1986 Zb., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v platnom znení. Súčasný zákon dovoľuje usmrtiť dieťa do 12. týždňa tehotenstva zo zdravotných dôvodov, ale aj na žiadosť ženy, pričom žena nemusí uviesť žiaden dôvod. Zrušili sa tiež interrupčné komisie. Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. Žene možno umelo prerušiť tehotenstvo zo zdravotných dôvodov s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu alebo ak ide o geneticky chybný vývoj plodu.
Vyhláška č. 74/1986 umožňovala usmrtiť geneticky postihnuté dieťa až do 24. týždňa, toto ustanovenie však bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR PL. ÚS 12/01-297 zo dňa 4. decembra 2007. Po rozhodnutí sa objavili viaceré názory na otázku, dokedy je možné robiť potraty z dôvodu genetického postihnutia. V zmysle vyhlášky je touto hranicou 12. týždeň, keďže potrat z genetického dôvodu sa okrem iných taktiež považuje za potrat zo zdravotného dôvodu, pre ktorý je stanovená hranica 12. týždňa. V praxi sa však potraty z genetických dôvodov aj naďalej robia až do 24. Zo zdravotných dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo najneskôr do dvanásť týždňov jeho trvania. V žiadnom prípade nemožno vykonať interrupciu bez súhlasu ženy. Ak ide o ženu, ktorá je vo veku od 16 do 18 rokov života, súhlas rodiča sa nevyžaduje. Ak je žena mladšia ako 16 rokov, na vykonanie interrupcie je potrebné súhlas jej zákonného zástupcu.
Ústava Slovenskej Republiky hovorí: Článok 15 (1) Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Článok 15 (2) Nikto nesmie byť pozbavený života. Článok 12 (1) Základné práva a sloby sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Článok 12 (2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Otázka interrupcie je úzko spojená s etickými dilemami. Jednou z kľúčových otázok je, kedy sa embryo stáva osobou. Katolícka cirkev zastáva názor, že ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Avšak, existujú aj iné názory. Niektorí argumentujú, že počas prvých dvoch týždňov embryo prechádza vývinom, ktorý život ľudskej osoby príliš nepripomína. Embryám nedávame mená, nevystavujeme im rodné listy a ak žena prirodzene potratí, rodina embryu neusporiada pohreb.
Kresťanský pohľad na potrat
Biblia sa nevyjadruje konkrétne k spontánnym potratom. Môžeme si však byť istí, že Boh má súcit s tými, ktorí nimi pretrpeli. On plače a trpí s nami jednoducho preto, že nás miluje a cíti našu bolesť. Ježiš Kristus, Boží Syn, prisľúbil, že pošle svojho Ducha všetkým veriacim, aby sme nikdy nemuseli prechádzať skúškami sami (Ján 14:16). Každý veriaci, ktorý utrpel potrat, by mal veriť v slávnu nádej, že jedného dňa opäť uvidí svoje dieťa. Nenarodené dieťa nie je pre Boha len plod alebo „kus tkaniva“, ale je jedným z Jeho detí. V Jeremiášovi 1:5 sa píše, že Boh nás pozná ešte v maternici. V Nárekoch 3:33 sa hovorí, že Boh „neponižuje a nezarmucuje ľudských synov z rozmaru“. List Rimanom 11:36 nám pripomína, že všetko existuje z Božej moci a je určené na Jeho slávu. Hoci nám nespôsobuje utrpenie za trest, dovolí, aby do nášho života prišli veci, ktoré môžeme využiť na to, aby sme mu priniesli slávu. Ježiš povedal: „Toto som vám povedal, aby ste našli vo mne pokoj.“
Cirkev vždy učila, že úmyselný umelý potrat v akomkoľvek štádiu gravidity je z morálneho hľadiska ťažký hriech a z právneho hľadiska delikt. Hriech je možné odčiniť úprimnou ľútosťou a pokáním. Za delikt nasleduje spravodlivý trest. Cirkevné právo delikt umelého potratu trestá exkomunikáciou.
V polovici 18. storočia prvýkrát cirkev pripustila, že ľudská duša vstupuje do plodu už v momente počatia. Aristotelova teória o postupnom oduševnení bola definitívne zhodená zo stola v roku 1869, keď svätý Pius IX. v bule Apostolicae sedis moderationi oficiálne odmietol rozlišovanie ľudského plodu na predľudský a ľudský. Teóriu o postupnom oduševnení tak nahradila teória o okamžitom oduševnení v momente počatia.
V rokoch 306 až 314 sa konala lokálna synoda, resp. koncil v Elvíre, v Arles a v Ancyre. Jeden z kánonov znie: „Ak žena počala dieťa cudzoložstvom, keď jej manžel nebol prítomný, a po tomto čine ho usmrtila, nebude jej udelené prijímanie ani na konci života, pretože spáchala dvojnásobný zločin.“ Trestom za konanie cudzoložnej ženy, ktorá navyše podstúpila umelý potrat, je absolútne odmietnutie udelenia svätého prijímania. Ide o mimoriadne prísny trest, ktorý zakazuje dokonca aj viatikum na konci života. Kánonické právo opakovane v priebehu stáročí potvrdzovalo za potrat v neskoršom štádiu gravidity trest exkomunikácie, kým v skoršom štádiu to boli nižšie tresty.
Pápež Pius IX., ktorý v roku 1869 oficiálne odmietol rozlišovanie ľudského plodu na predľudský a ľudský. Za potrat nie je zodpovedná iba žena. Treba brať ohľad i na nátlak, ktorému je vystavená zo strany manžela, rodiny, príbuzných. Zodpovednosť nesú i lekári a nemocničný personál, ktorý sa na ňom zúčastňuje a ženu na potrat navádza. Možno hovoriť dokonca o kolektívnej zodpovednosti médií, legislatívy. Najčastejšie sociálne. Potrat nemôže však byť riešením. Preto má spoločnosť zabezpečiť rodinám ekonomickú istotu.
Iným argumentom je potrat s cieľom zachrániť matku, alebo predchádzať jej ťažkej ujme na zdraví. Ak je priamo zamýšľaný, je nedovolený. Ide o konflikt dvoch rovnocenných životov. A preto sa má každý lekár usilovať zachrániť oba. No stáva sa, že lekár automaticky navrhne potrat, lebo žena v rizikovom tehotenstve potrebuje viac starostlivosti. Existuje ešte eugenický potrat, zabraňujúci narodeniu dieťaťa s vážnou poruchou alebo chorobou. I tu nie je riešením potrat, ale zodpovedný výskum, ktorý zamedzí výskyt týchto javov. A nakoniec je tu potrat po znásilnení. Hoci nový život má byť plodom vzájomnej lásky manželov, stáva sa, že prichádza na svet násilne. Takéto dieťa je však úplne nevinné a nemôže platiť za násilie svojim životom. Kto vykoná takýto potrat, podlieha exkomunikácii už samým činom. Vzťahuje sa to na všetkých, ktorí skutok vykonajú a poznajú trest. No i na tých, bez ktorých by sa potrat neuskutočnil. Konkrétne na samotnú ženu, toho, kto ju nahováral a bez koho by na potrat nešla, i na tých, ktorí potrat vykonali (gynekológ, anesteziológ, inštrumentár). Prečo je exkomunikácia za potrat, a nie je za vraždu? Pretože ide o zvlášť brutálny čin. Embryo je absolútne nevinným tvorom, úplne neschopným obrany. Tento trest má terapeutický i pedagogický cieľ.
Historický pohľad na počiatok ľudského života a cirkevné právo
Z historického hľadiska nemožno prehliadať, že ľudia v staroveku a stredoveku vnímali počiatok ľudského života inak. Pri uvažovaní o vzniku ľudskej bytosti hľadali moment spojenia tela a duše. Našli ho pri prvom pohybe ľudského plodu v lone matky. A tejto teórie sa držali až do novoveku.
Náš historický exkurz začneme Tórou. Mohli by sme podľahnúť pokušeniu vystačiť si s prikázaním „Nezabiješ!“ a táto časť témy by bola vybavená. No ako by sme potom vysvetlili, že Tóra, konkrétne Lv 20, 10 či Dt 22, 22 - 27, podobne ako ostatné staroveké právne kódexy, stanovuje trest smrti za nezákonný pohlavný styk? Azda má „Nezabiješ“ svoje výnimky? Odpoveď nájdeme, keď sa v Desatore posunieme k nasledujúcemu prikázaniu - „Nescudzoložíš!“ Pôvodný hebrejský text hovorí o zákaze pohlavného styku so ženou, ktorá patrí inému mužovi, čiže s manželkou, resp. snúbenicou iného muža (Ex 20, 14; Lv 18, 20; Dt 5, 18). Cudzoložstvo narušuje reprodukčné práva muža, ktorému žena patrí, preto má manžel, resp. snúbenec právo potrestať ju smrťou - a spolu s ňou aj prípadné počaté dieťa. Nezabúdajme, že starovekí ľudia nemali poznanie o plodných a neplodných dňoch. Každý pohlavný styk vnímali ako príležitosť počať dieťa. Problém manželskej nevery teda nebol v tom, že si manželka užila s iným mužom, ale že s ním mohla počať dieťa, čo potvrdzuje napríklad text Sir 23, 22 - 23.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje 5. kapitola Knihy Numeri, ktorá opisuje zvláštny náboženský rituál ako skúšku, resp. trest pre cudzoložnicu. Manžel mal právo predviesť manželku, ktorú podozrieval z nevery, pred kňaza, ktorý jej dal vypiť vodu zmiešanú s chrámovým prachom a predniesol slová kliatby. Prípadný abortívny a zároveň sterilizačný účinok tohto rituálu je interpretovaný ako Boží trest za manželskú neveru. Ešte si všimnime predpis v Ex 21, 22 - 23, ktorý hovorí o udretí ženy, ktorá následne potratí dieťa. Stanovuje pokutu, ktorej výšku si určí poškodený - manžel udretej ženy - ako náhradou za smrť počatého dieťaťa, čiže za poškodenie svojich reprodukčných práv. Hebrejský text sa javí tak, že berie pri výške pokuty do úvahy prípadnú ujmu spôsobenú zranenej žene. Septuaginta (grécky preklad) však prekvapujúco prekladá text spôsobom, ktorý rozlišuje štádiá gravidity, resp. vývinu plodu. Židovské právo odráža skutočnosť, že život nového človeka sa začína už v živote jeho matky. V prípade deliktov proti manželskej a snúbeneckej vernosti uprednostňuje mužské reprodukčné práva pred ochranou ľudských životov, teda života manželky, resp. snúbenice a prípadného počatého dieťaťa.
Mimo biblických textov nájdeme mnoho prameňov, ktoré sa na ne pri našej téme nápadne podobajú. Staroveké právne texty vnímajú reprodukčné práva rovnako ako Tóra. Dieťa, chlapec, bol predovšetkým dedič a muž mal plné právo nielen si dediča zaobstarať, ale aj potrestať nevernú manželku, ktorá jeho právo narušila. Pravda, ak to nebolo s jeho súhlasom, čo mohlo byť výhodné v prípade, že sa im v manželstve nedarilo počať dediča. Napríklad Kódex Chamurapiho v bode 129 za delikt cudzoložstva stanovuje trest smrti utopením pre manželku i jej milenca. Manžel má však právo zachrániť svoju manželku, ak to uzná za vhodné. V bode 130 stanovuje trest smrti pre muža za znásilnenie ženy, ktorá je zasnúbená inému (žije ešte v dome svojho otca), a zároveň dáva právo zrušiť zasnúbenie. A v bode 131 prináša zjednodušenú verziu vyššie spomenutého rituálu známeho z Knihy Numeri.
Pre nás je dôležité najmä rímske právo, ktorého prvky nájdeme už v Novom zákone a z ktorého neskôr vyrastie cirkevné právo. Podobne ako v ostatných starovekých zákonníkoch, aj v rímskom práve bolo cudzoložstvo prísne trestané, ale charakter a závažnosť trestu sa menili v priebehu dejín Rímskej ríše. V období republiky bolo cudzoložstvo považované za súkromnú vec rodiny a trest zaň bol záležitosťou otca rodiny. Ten mal právo potrestať smrťou milenca svojej dcéry spolu s dcérou, milenca svojej manželky, ale nie samotnú manželku. Ak manželka po nevere ostala tehotná, po pôrode dieťaťa mohol rozhodnúť o jeho živote alebo smrti. V období neskorej republiky a cisárstva bolo cudzoložstvo vnímané ako verejný zločin. Trestom zaň už nebola smrť, ale vyhnanstvo a konfiškácia majetku. Cudzoložná žena a jej milenec boli poslaní do rôznych častí impéria, aby boli od seba oddelení. Ak žena porodila dieťa, bola odkázaná vychovávať ho sama. Možno sme počuli, že rímske právo priznávalo počatému dieťaťu status osoby. V skutočnosti nenarodené dieťa nebolo považované za plnoprávnu osobu, avšak existovali ustanovenia na ochranu jeho dedičských práv. Išlo teda skôr o ochranu reprodukčných práv jeho otca, ktoré boli vnímané aj ako práva na kontinuitu rodu so všetkým, čo k tomu v rímskej spoločnosti patrilo.
Osobitnú pozornosť právo venovalo situácii, keď otec rodiny zomrel a jeho manželka bola tehotná. V takom prípade nebolo možné siahnuť na dedičstvo až do narodenia dieťaťa. Ak sa dieťa narodilo živé, stalo sa zákonným dedičom. Ak zomrelo alebo sa narodilo mŕtve, dedičstvo prešlo na ďalšieho zákonného dediča v poradí. Pokiaľ ide o umelý potrat, rímske právo ho v období republiky vnímalo ako záležitosť, s ktorou sa má vyrovnať otec rodiny. V období cisárstva bol vnímaný ako verejný delikt, pretože sa ním narušilo dedičské právo a rodová línia. Žena mohla byť za potrat potrestaná zavrhnutím a vyhnanstvom. Aj rímske právo hovorilo o prípadoch, keď niekto úmyselne alebo nedbanlivo spôsobil smrť nenarodeného dieťaťa, napríklad ak udrel tehotnú ženu a ona potratila. Takýto človek mohol byť potrestaný pokutou, ťažkými prácami i vyhnanstvom.
Filozofické a vedecké pohľady na počiatok života
Pre našu tému je teraz kľúčové odskočiť si od práva k filozofii. Konkrétne k jednému z najvýznamnejších gréckych filozofov - Aristotelovi. Jeho úvahy o duši totiž zásadne ovplyvnili kresťanské myslenie, premietli sa do Septuaginty a boli dlhodobo aplikované aj v cirkevnom práve. Aristoteles v 4. storočí pred Kristom učil, že zárodok človeka má vegetatívnu dušu, ktorá sa v neskoršom štádiu gravidity zmení na živočíšnu dušu, a nakoniec je oživený ľudskou dušou. Preto potrat vykonaný v ranom štádiu tehotenstva nevnímal ako zabitie ľudskej bytosti. Svätý Augustín v nadväznosti na Aristotela rozlišoval medzi zárodkom plodu a plne sformovaným ľudským plodom. Ľudský život sa podľa neho nezačínal počatím, ale veril v jeho postupný vývin spolu s postupným oduševnením v maternici. Jeho pohľad by sa dal zhrnúť slovami: bez ľudskej duše nemožno uvažovať o ľudskej bytosti. Túto teóriu potvrdil aj svätý Gregor z Nyssy, podľa ktorého nie je možné označiť nesformovaný plod za ľudskú bytosť, ale iba za potenciálnu ľudskú bytosť. Takýto pohľad na postupné formovanie ľudskej bytosti z niečoho akoby „predľudského“ môžeme nájsť aj u iných kresťanských autorov, medzi nimi aj u najväčšieho stredovekého kresťanského filozofa svätého Tomáša Akvinského. Znova si pripomeňme, že išlo len o úvahy filozofov, ktoré nemali oporu v prírodných vedách. Ich jediným záchytným bodom bol v tomto zmysle začiatok pohybu plodu v lone matky, ktorý vnímali ako moment akoby oživenia plodu.
Pán Boh zaplať za rozvoj biológie a medicíny! Skúmanie zárodku plodu pomocou prírodovedných metód v 17. storočí prvýkrát ukázalo ľudskú podobu plodu v skorých štádiách jeho vývoja. Ukázalo sa, že „kvalitatívny skok“ nenastáva v momente prvého pohybu plodu, ale v momente počatia, po ktorom nasleduje už len postupný biologický vývin ľudskej bytosti. V polovici 18. storočia prvýkrát cirkev pripustila, že ľudská duša vstupuje do plodu už v momente počatia.
Väčšina vedcov i morálka sa zjednocujú v tom, že ľudský život sa začína od počatia. Prečo sa teda líšia názory na potrat? Niektorí zástancovia potratov sa snažia oddeliť pojem ľudskej osoby od ľudského života. Hovoria, že vo chvíli počatia možno embryo považovať za ľudský život, nemá však status osoby. A preto je pre nich potrat prípustný. Katolícka morálka nezastáva tento názor. No ak by aj šlo o pochybnosť o statuse osoby, z morálneho hľadiska nemožno konať v pochybnosti. Nemôžem napríklad streliť do krovia, ak si myslím, že tam asi nie je môj priateľ. Musím mať istotu, že tam nie je.
S tým súvisí aj vyšetrenie embrya v tehotenstve, či nie je postihnuté chorobou, alebo hendikepom. Morálna teológia dlho skúmala, či je to prípustné. Katechizmus Katolíckej cirkvi (2274) hovorí, že predpôrodná diagnostika je morálne dovolená, ak rešpektuje život a neporušiteľnosť embrya a je zameraná na jeho zachovanie či uzdravenie. No nesmie sa vykonávať s úmyslom, že ak bude dieťa zdravé, matka si ho nechá, ak choré, dá ho preč.
Zdravotníctvo rado používa na potrat termín prerušenie tehotenstva. Termín „prerušenie“ je zavádzajúci. Môžeme prerušiť cestu z Bratislavy do Nitry pri Zelenči a potom pokračovať ďalej. Pôvodné tehotenstvo však už po potrate nikdy nebude pokračovať. Potrat môže byť pritom spontánny, čiže nedobrovoľný a nezávislý od vôle človeka, za ktorý človek nenesie zodpovednosť (spôsobený chybným vývojom dieťaťa alebo slabosťou ženského organizmu), alebo umelý - a to priamo chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, alebo nepriamy, vyvolaný ako dôsledok nejakého iného skutku.
V posledných desaťročiach lekárska veda obdivuhodným spôsobom rozvinula poznanie o ľudskom živote v počiatočných štádiách jeho existencie. To umožnilo lepšie poznať biologické štruktúry človeka v procese jeho zrodu. Tento vývoj je iste pozitívny a zaslúži si podporu, keď slúži na prekonanie alebo upravenie patológií a napomáha nastoliť normálny vývoj procesu plodenia. Ľudské telo od prvých štádií jeho jestvovania nikdy nemožno redukovať na zoskupenie jeho buniek. Vhodné je pripomenúť tu základné etické kritérium, vyjadrené v inštrukcii Donum vitae, aby sme mohli hodnotiť všetky morálne otázky, ktoré sa kladú vo vzťahu k zásahom do ľudského embrya: „Preto si ľudský plod už od prvého okamihu svojej existencie, teda od okamihu vzniku zygoty, vyžaduje bezpodmienečný rešpekt, aký morálne patrí ľudskej bytosti v jej telesnej a duchovnej celistvosti.
Ak inštrukcia Donum vitae nedefinovala, že embryo je osoba, aby doň nevnášala tvrdenie filozofickej povahy, zároveň však zdôraznila, že jestvuje hlboká vnútorná spojitosť medzi ontologickou dimenziou a špecifickou hodnotou každého ľudského bytia. Aj keď prítomnosť duchovnej duše nemôže dokázať pozorovanie žiadneho experimentálneho faktu, samotné závery vedy o ľudskom embryu „poskytujú cennú informáciu, podľa ktorej možno rozumom spoznať osobnú prítomnosť už od tohto prvého objavenia sa ľudského života: akoby ľudská bytosť nebola aj ľudskou osobou?“ Skutočnosť ľudského bytia v priebehu celého jeho života, pred narodením i po ňom, nepotvrdzuje ani zmenu jeho prirodzenosti, ani gradualitu jeho morálnej hodnoty. Vlastní totiž plnú antropologickú a etickú kvalifikáciu.
Rešpektovanie tejto dôstojnosti sa týka každej ľudskej bytosti, pretože je do nej nezmazateľne vtlačená vlastná dôstojnosť a vlastná hodnota. Okrem toho má počiatok ľudského života svoj autentický kontext v manželstve a rodine, v ktorom sa rodí prostredníctvom aktu, ktorý vyjadruje vzájomnú lásku medzi mužom a ženou. Skutočne zodpovedné rodičovstvo „musí byť vzhľadom na nenarodené dieťa ovocím manželstva“. Manželstvo, prítomné vo všetkých časoch a kultúrach, „múdro a prozreteľne ustanovil Boh Stvoriteľ s tým úmyslom, aby v ľuďoch uskutočnil svoj plán lásky. Preto manželia vzájomným dávaním sa, ktoré je im vlastné a výlučné, usilujú sa o takéto spoločenstvo osôb, ktorým sa navzájom zdokonaľujú, aby spolupracovali s Bohom pri plodení a výchove nových bytostí“. V plodnosti manželskej lásky muž a žena „jasne ukazujú, že na počiatku ich manželského života je úprimné ,áno’, ktoré sa vyhlasuje a reálne žije vo vzájomnosti a ostáva stále otvorené životu... Prirodzený zákon, ktorý je základom uznávania pravej rovnosti medzi ľuďmi a národmi, si zaslúži, aby bol uznávaný aj ako prameň, z ktorého sa inšpiruje i vzťah medzi manželmi v ich zodpovednosti pri plodení nových detí.
Cirkev je presvedčená, že všetko, čo je ľudské, je nielen prijímané a rešpektované vo viere, ale ňou je aj očistené, vyvýšené a zdokonalené. Keď Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu (porov. Gn 1, 26), označil svoje stvorenie ako „veľmi dobré“ (Gn 1, 31), aby ho potom povýšil v Synovi (porov. Jn 1, 14). Boží Syn v tajomstve vtelenia potvrdil dôstojnosť tela a duše, konštitutívnych prvkov ľudského bytia. Tým, že sa Syn stal jedným z nás, umožňuje, že sa my môžeme stať „Božími synmi“ (Jn 1, 12), „účastnými na jeho Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Vo svetle týchto podnetov viery sa rešpektovanie ľudského jedinca javí ešte naliehavejšie a silnejšie, než si to vyžaduje sám rozum: preto niet protikladu medzi potvrdením dôstojnosti a tvrdením o posvätnosti ľudského života: „Rozličné spôsoby, ktorými sa Boh v dejinách stará o človeka a svet, nielenže si navzájom neodporujú, ale, naopak, podporujú sa a prelínajú.
Túto hodnotu majú všetci bez rozdielu. Už samotným faktom, že existuje, musí byť každý človek plne rešpektovaný. Treba vylúčiť zavádzanie diskriminačných kritérií, čo sa týka dôstojnosti, biologického, psychického a kultúrneho rozvoja, ako aj zdravotného stavu. V človeku, stvorenom na Boží obraz, sa v každej fáze jeho existencie odráža „tvár jeho jednorodeného Syna... Táto nekonečná a takmer nepochopiteľná láska Boha k človeku sa prejavuje až do tej miery, že ľudská osoba je hodna toho, aby bola milovaná sama osebe, nezávisle od akéhokoľvek iného dôvodu: inteligencie, krásy, zdravia, mladosti, integrity a tak ďalej.
Kresťanské manželstvo „má korene v prirodzenom dopĺňaní sa muža a ženy a živí ho rozhodnutie samých manželov spolu žiť celý životný údel, totiž, čo majú a čím sú. Takéto spoločenstvo je preto plodom a znakom hlboko ľudskej požiadavky. Boh však v Kristovi, Pánovi, berie túto ľudskú požiadavku, potvrdzuje ju, očisťuje, povznáša a sviatosťou manželstva zdokonaľuje.
Keď Cirkev posudzuje etickú hodnotu niektorých výsledkov súčasného medicínskeho bádania týkajúceho sa človeka a jeho počiatkov, nezasahuje do oblasti, ktorá patrí lekárskej vede ako takej. Upozorňuje však všetkých zainteresovaných na etickú a morálnu zodpovednosť za ich konanie. Pripomína im, že etická hodnota biomedicínskej vedy sa meria tak vzhľadom na bezpodmienečný rešpekt, ktorý patrí každej ľudskej bytosti v každom okamihu jej existencie, ako aj vzhľadom na ochranu špecifickosti osobných skutkov, ktorými sa odovzdáva život.
Čo sa týka liečenia neplodnosti, nové techniky musia rešpektovať tri základné dobrá: a) právo na život a fyzickú integritu každej ľudskej bytosti od počatia až po prirodzenú smrť; b) jednotu manželstva, ktorá so sebou nesie vzájomné rešpektovanie ich práva stať sa otcom a matkou, a to len prostredníctvom toho druhého; c) špecificky ľudské hodnoty sexuality „si vyžadujú, aby splodenie ľudskej osoby bolo ovocím osobitného úkonu manželskej lásky“. Techniky, ktoré sa prezentujú ako pomocný prostriedok plodenia, „sa nemajú odmietať len preto, že sú umelé. Ako také poukazujú na možnosti medicíny ako umenia. Vo svetle tohto kritéria treba vylúčiť všetky techniky heterológneho umelého oplodnenia i techniky homológneho umelého oplodnenia, ktoré nahrádzajú manželský úkon. Prijateľné sú však techniky poskytujúce pomoc manželskému úkonu a jeho plodnosti. Inštrukcia Donum vitae sa vyjadruje takto: „Lekár je v službách človeka a odovzdávania ľudského života: nemá poverenie disponovať nimi, ani o nich rozhodovať.
Istotne sú dovolené zásahy zamerané na odstránenie prekážok prirodzenej plodnosti, ako napríklad hormonálna terapia neplodnosti pohlavných žliaz, chirurgický zákrok odstraňujúci endometriózu, spriechodnenie trubíc alebo ich mikrochirurgické reštaurovanie. Všetky tieto techniky možno považovať za autentické terapie, takže po vyriešení problému spôsobujúceho neplodnosť môže pár konať manželské úkony s prokreatívnym účinkom bez toho, že by lekár musel priamo zasahovať do samotného úkonu. Žiadna z týchto techník nenahrádza manželský úkon, ktorý jediný je hoden skutočne zodpovedného plodenia. Aby sa vyšlo v ústrety túžbe mnohých sterilných párov mať dieťa, bolo by žiaduce povzbudzovať a za pomoci príslušných legislatívnych opatrení podporovať proces adopcie mnohých sirôt, ktoré potrebujú na svoj primeraný vývoj rodinné prostredie.
Na skutočnosť, že oplodnenie in vitro často so sebou prináša aj elimináciu embryí, upozornila už inštrukcia Donum vitae. Niektorí boli toho názoru, že to bolo spôsobené ešte nie dostatočne dokonalými technikami. Je pravda, že asi tretina žien, ktoré žiadajú o umelé oplodnenie, dosiahne, že majú dieťa. Treba však poukázať aj na to, že vzhľadom na pomer medzi celkovým počtom vytvorených embryí a tými, ktoré sa skutočne narodia, je počet obetovaných embryí veľmi vysoký. Odborníci na techniky oplodnenia in vitro akceptujú tieto straty ako cenu, ktorú treba zaplatiť, aby sa dosiahol pozitívny výsledok.
Často sa namieta, že tieto straty embryí sú vraj väčšie, než možno predvídať, alebo že ku nim dochádza dokonca aj proti vôli rodičov a lekárov. Tvrdí sa, že ide o riziká, ktoré sa veľmi nelíšia od strát, s ktorými je spojený prirodzený proces plodenia, a že odovzdávať život bez akéhokoľvek rizika by v praxi znamenalo zriecť sa jeho odovzdávania. Je pravda, že nie všetky straty embryí na poli prokreácie in vitro závisia rovnakou mierou od vôle zainteresovaných subjektov. Embryá, vytvárané in vitro, na ktorých sa prejavujú isté poruchy, sú okamžite odstránené. Čoraz častejšie sú prípady, keď techniky umelého oplodnenia používajú páry, ktoré nie sú sterilné, a to s jediným cieľom: aby uskutočňovali genetickú selekciu svojich detí. V mnohých krajinách je bežnou praxou stimulácia ženského cyklu, aby sa ňou dosiahol väčší počet ovocytov, ktoré sú oplodňované. Zo získaných embryí sa istý počet z nich prenesie do maternice a ostatné sú zmrazené na eventuálne neskoršie reprodukčné zásahy. Účelom prenosu viacerých embryí je zaistiť, nakoľko je to možné, zahniezdenie aspoň jedného z nich. Prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa je teda použitie väčšieho počtu embryí, než je žiadané dieťa. Vopred sa tu teda počíta so stratou niekoľkých z nich a v každom prípade sa nepripúšťa viacnásobné tehotenstvo. Takto sa technika viacnásobného prenosu stáva fakticky čisto účelovým zaobchádzaním s embryami. Zarážajúcou je aj skutočnosť, že ani bežná profesionálna deontológia, ani zdravotné autority by v žiadnej inej oblasti medicíny nepripustili techniku s takou vysokou všeobecnou mierou negatívnych a fatálnych účinkov.
Okrem toho Cirkev považuje za eticky neprijateľné oddeľovanie prokreácie od integrálneho osobného kontextu manželského úkonu: ľudské plodenie je osobným aktom páru muža a ženy, ktorý nepripúšťa žiadne formy náhradného delegovania. Spokojné prijatie vysoko abortívnej miery techník oplodnenia in vitro výrečne dokazuje, že nahradenie manželského úkonu technickou procedúrou - okrem toho, že je v rozpore s úctou prináležiacou samotnému plodeniu, ktoré nemožno zužovať iba na jeho reprodukčnú dimenziu - prispieva aj k oslabeniu postoja úcty, ktorá prináleží každej ľudskej bytosti. Cirkev uznáva oprávnenosť túžby po dieťati a chápe utrpenie manželov postihnutých problémom neplodnosti. Túto túžbu však nemožno uprednostňovať pred dôstojnosťou každého ľudského života až do tej miery, aby o ňom rozhodovala. V skutočnosti možno nadobudnúť dojem, že istí bádatelia, ktorým chýba etická opora a ktorí sú si vedomí potenciálnych možností, aké prináša technologický pokrok, zjavne podliehajú logike čisto subjektívnych túžob a ekonomických tlakov, ktoré sú na tomto poli veľmi silné. Pri pohľade na toto zneužívanie ľudskej bytosti v embryonálnom štádiu treba zopakovať, že „Božia láska nečiní rozdiel medzi dieťaťom počatým v materskom lone, narodeným dieťaťom, mladým či dospelým človekom alebo starcom.
Podobne ako pri oplodnení in vitro, ktorého istou variantou je ICSI, ide o techniku nedovolenú v jej vnútornej podstate. Spôsobuje totiž úplné oddelenie prokreácie a manželského úkonu. Aj ICSI sa totiž „uskutočňuje mimo tela manželov, a to prostredníctvom tretích osôb, od ktorých schopností a technickej činnosti závisí úspech postupu. Tento spôsob umelého oplodnenia vydáva život a totožnosť zárodku do moci lekárov a biológov a zavádza moc techniky nad pôvodom a osudom ľudskej osoby. Taký vzťah nadvlády sám osebe protirečí dôstojnosti a rovnoprávnosti, ktoré majú byť rovnaké pre rodičov i pre deti. Počatie in vitro je výsledkom technickej činnosti, ktorá usmerňuje oplodnenie.
Jednou z metód používaných na dosiahnutie vyššej úspešnosti techník prokreácie in vitro je násobenie počtu po sebe nasledujúcich zákrokov. Aby sa nemusel opakovať prenos ovocytu do maternice ženy, uskutočňuje sa jediný transfer nových ovocytov, po ktorom nasleduje kryokonzervácia väčšieho množstva embryí získaných in vitro, pričom sa predpokladá druhý cyklus transferu v prípade, že sa nevydarí prvý alebo ak by rodičia chceli ďalšie tehotenstvo. Väčšia časť nepoužitých embryí zostane „sirotami“. Ich rodičia si ich nežiadajú a niekedy sa ich stopa úplne stráca.
Čo sa týka počtu už existujúcich zmrazených embryí, treba sa pýtať: Čo s nimi robiť? Niektorí si kladú túto otázku bez toho, že by si uvedomovali jej etické jadro, a vedie ich pritom len nevyhnutnosť ... Žije! Potvrdzujú to všetky výskumy. A predsa sa tvárime, že nie je. Ukrýva sa v tele, ktorému nepatrí i patrí. Hovoríme o nenarodenom živote s konzultantom subkomisie pre bioetiku Teologickej komisie KBS morálnym teológom IVANOM ŠULÍKOM.
tags: #potrat #geneticka #porucha #krestanstvo