Téma potratov má dlhú a často kontroverznú históriu, pričom praktiky a vnímanie interrupcií sa v priebehu storočí výrazne menili pod vplyvom kultúrnych, náboženských a legislatívnych faktorov. Bezpečnosť a legálnosť potratov sa v rôznych obdobiach a kultúrach značne líšili.
Írsky svätec Kieran, ktorý sa považuje za jedného z apoštolov Írska, má v svojom životopise neobvyklú epizódu. Keď sa totiž dozvedel o tom, že miestny kráľ si privlastnil krásnu mladú mníšku Bruinnech a neostýchal sa ju znásilniť, okamžite sa rozhodol zachrániť ju z kráľovho domu. Keď však Bruinnech odviedol nazad do kláštora, dozvedel sa, že je tehotná. Ako o tom píšu Kieranovi stredovekí životopisci: „Svätca okamžite naplnil spravodlivý hnev a v túžbe po tom, aby hriešnikovo semeno nedozrelo, zatlačil na mníškino lono znakom kríža a prinútil jej lono sa vyprázdniť.“ (Acta Sanctorum 7, col. 392) Bruinnech sa potom vrátila k životu v kláštore, kde zomrela ako mníška. Táto epizóda pritom nie je anomáliou - ďalší traja írski svätci a svätice majú v svojich legendách podobné epizódy, v ktorých vystupujú tehotné mníšky a loná sa zázračne vyprázdňujú. Odborníci na stredovekú legendistiku ich označujú ako tzv. Asi najznámejšou stredovekou sväticou, s ktorej menom sa spája potratový zázrak, je sv. Brigita Írska, ktorá žila v 5. storočí a dnes sa považuje za patrónku Írska. V tomto prípade Brigita navrátila panenstvo mladej mníške, ktorá otehotnela po romániku s milencom a svoj prečin oľutovala. Okrem Brigity a Kierana sú tu ešte dvaja svätci - sv. Áed mac Bricc a sv. Kenneth, ktorí žili v 6. storočí a podieľali sa na šírení kresťanstva v Írsku.
To, že najstarší životopisci týchto svätých nemali problém pripísať im potratové zázraky, podľa historikov vypovedá o postojoch širšej kresťanskej komunity v Írsku vo včasnom stredoveku. Aj z iných prameňov vyplýva, že Íri mali v tomto období relatívne tolerantný postoj k potratom. Tzv. penitenciále, čiže príručky týkajúce sa udeľovania trestov za hriechy, uvádzajú, že v prípade, ak žena zničila plod po 40 dňoch jeho vývoja, musí sa činiť pokánie tri roky. Ak tak učinili pred 40. dňom, čakal ju iba rok pokánia, čiže zhruba toľko, ako niekoho, kto sa dopustil krádeže alebo mal sex s nevydanou ženou. Prípad Írska v ranom stredoveku ukazuje, ako sa kresťanský pohľad na interrupcie menil v priebehu dejín.
Pri hľadaní odpovede na otázku, do akej miery boli v stredoveku medzi kresťanskými elitami rozšírené odlišné prístupy k potratom, sa britský historik Zubin Mistry sústredil na zborníky cirkevného práva. Cieľom bolo stanoviť, do akej miery opakovali nariadenia z Elvíry (doživotné odňatie sviatostí), miernejšie nariadenie koncilu v Ankýre (desať rokov pokánia) alebo ešte miernejšie nariadenia známe z írskeho prostredia (tri roky v prípade sformovaného a rok v prípade nesformovaného plodu). Jeden zo zborníkov z 10. storočia napríklad obsahuje dva dodatky týkajúce sa žien, ktoré vyhľadali interrupciu zo zdravotných dôvodov - namiesto desiatich rokov im boli priznané iba tri roky pokánia, a v prípade, že išlo o záchranu ich života, dokonca iba 40 dní pôstu. Aspoň dva z ranostredovekých zborníkov riešia prípady žien, ktoré boli znásilnené, alebo sa o svoje deti nemôžu postarať: „Ženu, ktorá otehotnela potom, ako ju nepriateľ znásilnil, a nechcené tehotenstvo ukončila, alebo by sa nedokázala postarať o narodené dieťa, netreba viniť.“
Stredoveké vnímanie potratu: Medzi teológiou a praxou
Umelé prerušenie tehotenstva sa v Novom zákone nespomína a v Starom zákone sú len okrajové zmienky (napríklad v knihe Exodus, kde sa hovorí o pokute za to, ak nejaký muž zraní tehotnú ženu a spôsobí, že potratí). Vzhľadom na absenciu jasných predpisov vyplývajúcich z Biblie sa najstaršie kresťanské komunity v tom, ako formovali svoje postoje k interrupciám, opierali o kombináciu starozákonných, židovských tradícií a poznatkov vychádzajúcich z grécko-rímskej filozofie.
Už v 3. storočí môžeme preto identifikovať rôzne názory na problematiku. Na jednej strane stáli stúpenci novoplatónskych teórií, ktoré siahajú nazad ku gréckemu filozofovi Platónovi. Podľa Novoplatonikov vstupovala ľudská duša do tela pri spojení mužského a ženského princípu, teda v momente počatia. Práve duša bola hnacím motorom vývoja plodu v maternici. Na druhej strane boli tí, ktorí dávali prednosť Aristotelovi. Ten učil, že plod vzniká vliatím mužského semena, ktoré poskytuje formu, do ženskej maternice, ktorá poskytuje materiál. Vývoj plodu prebieha postupným zrením. Plod je najskôr neživou hmotou, potom prechádza rastlinnou a živočíšnou fázou.
Oporu pre Aristotelovskú pozíciu poskytovali niektoré verzie Biblie. Tzv. Septuaginta, najvýznamnejšia grécka verzia Starého zákona, ktorá sa používala vo východnej časti Rímskej ríše, a latinské preklady vychádzajúce z tejto verzie, používané v západnej časti Rímskej ríše, napríklad v pasáži z knihy Exodus spomínanej vyššie, používali termíny sformovaný a nesformovaný plod (latinsky formatus a informatus). Rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom v Biblii malo zásadný ohlas u kresťanských teológov v latinskom svete, z ktorých väčšina sa pridržiavala týchto kategórií, a tým priznala ľudské vlastnosti plodom iba od určitého štádia tehotenstva. Augustín z Hippa (sv. Augustín), snáď najvplyvnejší západný teológ, napríklad rozlišoval medzi plodom, ktorý ešte nie je živý, a tým, ktorý už žije. Jeho súčasník Hieronymus v jednom zo svojich listov vyslovene píše: „…[mužské] semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov“ (Ep. 122.4).
Slová Hieronyma a Bazila dobre ilustrujú rozdielnosť postojov, ktoré existovali v rámci starovekej a stredovekej cirkvi. Aj iné pramene dokladajú, že v staroveku a v stredoveku existovali teológovia a cirkevní preláti, ktorí sa prikláňali k prísnemu výkladu Písma na základe novoplatónskych teórií o duši, aj takí, ktorí si priali rozlišovať medzi sformovaným a nesformovaným plodom, čím uznávali lehotu 40 dní, počas ktorých bol potrat síce hriechom, ale nie vraždou. Ako sme videli vyššie, takáto prax je doložená v penitenciáloch z Írska, kde sa stretávame s tzv. pravidlom 40 dní, pripisovaným významnému gréckemu teológovi a právnikovi Teodorovi z Tarzu.
Írsko so svojimi svätcami a sväticami vykonávajúcimi potraty predstavuje jeden extrém. Na opačnom póle sa nachádza Španielsko, kde na koncile v Elvíre prijali biskupi nariadenie týkajúce sa žien, ktoré podviedli svojho manžela a v prípade tehotenstva sa plod svojej nevery pokúsili odstrániť. Prijatie cirkevné sviatosti im malo byť umožnené až na smrteľnej posteli.
Stredoveké pramene odrážajúce oficiálne stanovisko cirkevných hierarchií poukazujú ešte na jednu skutočnosť, ktorú je potrebné zdôrazniť, aby sme o dejinách postojov k interrupciám nezískali skreslený obraz. Na rozdiel od súčasných predstaviteľov katolíckej cirkvi boli potraty pre stredoveký klérus len okrajovou témou. To dokladá i fakt, že v stredoveku nevznikol ani jeden text, ktorý by sa priamo zaoberal interrupciami. Historici sa museli prehrabať neúmerne veľkým množstvom dokladov, kým našli len niekoľko drobných zmienok a náhodných odkazov, z ktorých je ťažké vyskladať celkový obraz. Zmienky, ktoré máme k dispozícii, sú natoľko nekoordinované, že z nich jasne nevyplýva ani to, aké javy vnímali stredovekí teológovia ako potraty a aké nie. Väčšina z textov, ktoré boli spomenuté vyššie, napríklad hovorí iba o interrupciách, ku ktorým došlo v prípade nedovolených sexuálnych zväzkov, akými bola nevera vydatých žien alebo porušenie sľubu panenstva v prípade rehoľníčok. Máme si z toho domyslieť, že ukončenie tehotenstva v iných kontextoch v stredoveku za potrat považované nebolo? Alebo sa takýchto prípadov, a tých musela byť väčšina, cirkevné nariadenia týkali v obmedzenej miere? Absencia jasne formulovaných predpisov len potvrdzuje, že v stredoveku chýbala jednotná cirkevná politika v tejto oblasti.
Od írskych potratových zázrakov až po nariadenia cirkevných koncilov - záznamy zo stredoveku nám ukazujú svet, kde k interrupciám existovala široká škála postojov, od tých najzmierlivejších po tie najprísnejšie. Stúpenci konzervatívneho kresťanského postoja radi v názoroch jedného z týchto krídel hľadajú predobraz svojej súčasnej pozície. No pokiaľ máme v stredovekých dejinách hľadať predobraz pre súčasnosť, treba rovnako pripustiť, že hlasy zaznievajúce k nám zo stredovekých cirkevných prameňov rovnako vyslovujú úvahy, ktoré sú dnes doménou liberálneho tábora.
Vývoj pohľadu na potraty v kresťanstve
Cirkev a iné inštitúcie sa nám ako „nemenné“ môžu dnes javiť preto, že mnohé z prebiehajúcich zmien sú príliš pomalé nato, aby sme ich mohli vnímať počas jedného ľudského života. Príprava na interrupciu v stredoveku (13. U kresťanských elít v stredoveku, ktorý je obvykle považovaný za obdobie najväčšej prestíže a moci katolíckej cirkvi, môžeme pozorovať väčšiu diverzitu názorov a pozícií týkajúcich sa interrupcií než u vedúcich predstaviteľov súčasnej katolíckej cirkvi. Môže to znieť ako paradox, ale tento vývoj je dôsledkom viacerých kríz, ktorými prešla katolícka cirkev v 19. a 20. storočí a ktoré ju pripravili o jej neotrasiteľné postavenie v európskej spoločnosti.
Aby sme si ozrejmili niektoré fakty predtým, než sa ponoríme do dejín kresťanských postojov k interrupciám, je dôležité povedať, že kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé prerušenie tehotenstva je hriech. To je jediná konštanta, ktorú môžeme vysledovať v kresťanskom diskurze o potratoch od samotného počiatku až dodnes. Čo sa počas storočí menilo, bolo, o aký hriech vlastne ide, aká je jeho závažnosť, a ako ho postihovať.
Ako najpodstatnejší rozdiel medzi stredovekom a súčasnosťou sa javí otázka, či je interrupcia vraždou - viacerí stredovekí teológovia sa zhodli na tom, že to platí iba v niektorých prípadoch. Oporu pre Aristotelovskú pozíciu poskytovali niektoré verzie Biblie. Tzv. Septuaginta, najvýznamnejšia grécka verzia Starého zákona, ktorá sa používala vo východnej časti Rímskej ríše, a latinské preklady vychádzajúce z tejto verzie, používané v západnej časti Rímskej ríše, napríklad v pasáži z knihy Exodus spomínanej vyššie, používali termíny sformovaný a nesformovaný plod (latinsky formatus a informatus). Rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom v Biblii malo zásadný ohlas u kresťanských teológov v latinskom svete, z ktorých väčšina sa pridržiavala týchto kategórií, a tým priznala ľudské vlastnosti plodom iba od určitého štádia tehotenstva.
Augustín z Hippa (sv. Augustín), snáď najvplyvnejší západný teológ, napríklad rozlišoval medzi plodom, ktorý ešte nie je živý, a tým, ktorý už žije. Jeho súčasník Hieronymus v jednom zo svojich listov vyslovene píše: „…[mužské] semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov“ (Ep. 122.4). Slová Hieronyma a Bazila dobre ilustrujú rozdielnosť postojov, ktoré existovali v rámci starovekej a stredovekej cirkvi.
Odpoveď treba hľadať v krízach, ktorými katolícka cirkev prechádzala od 16. storočia. Prvým veľkým otrasom bola reformácia, ktorá pripravila katolícku cirkev o jej monopol na kresťanskú vieru v západnej Európe, no ako ešte väčšia hrozba sa ukázal vzostup sekularizmu a vedeckého pokroku v 19. storočí. Katolícka cirkev sa stratu vplyvu a moci pokúšala kompenzovať väčšou centralizáciou a príklonom ku konzervatívnym hodnotám. Dejiskom tohto dejinného obratu sa stal pontifikát Pia IX. (1846 - 1878) a predovšetkým Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870), ktorý pápež zvolal, aby cirkev prijala opatrenia voči vnímanej hrozbe racionalizmu, sekularizmu a liberalizmu. Asi najznámejším uznesením, ktoré prijal tento koncil, bola dogma o pápežskej neomylnosti. Prvý vatikánsky koncil tiež vyškrtol z dovtedy platných cirkevných zákonov rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom, ktoré sa ustálilo ako hlavná pozícia katolíckej cirkvi od vrcholného stredoveku, okrem iného aj vďaka jednoznačnej pozícii Tomáša Akvinského.
Pius IX. už v roku 1854 pri ustanovení dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie vyhlásil za kľúčový moment akt počatia, a nie akt oduševnenia. K vyhraneniu oficiálneho katolíckeho postoja k potratom paradoxne prispela aj veda. Až do prvej polovice 19. storočia totiž vedci vedeli iba o existencii spermií, ktoré objavili už v roku 1677 a ktorých úloha pri rozmnožovaní bola konzistentná s Aristotelovou teóriou ľudského vývinu. V roku 1827 bolo po prvý raz pozorované ľudské vajíčko a v roku 1876 bolo potvrdené, že ľudské embryo vzniká splynutím spermie a vajíčka. Tieto objavy výrazne podkopali aristotelovský pohľad na vznik človeka prebiehajúci v postupných štádiách. Cirkev, ktorá považovala vedecké teórie od staroveku za dôležitý faktor pri formovaní svojich pozícií ohľadom potratov, sa v súlade s vedeckými poznatkami dostupnými v druhej polovici 19. storočia.
Udalosti 20. storočia - vzostup totalitných režimov, hrôzy dvoch svetových vojen, vedecký pokrok a postupujúci sekularizmus - ďalej stmelili novozískané postoje katolíckej cirkvi. V snahe poskytnúť moderným masám hodnoty, s ktorými by sa dokázali stotožniť, vsadili katolícke elity na rodinu ako na ohnisko kresťanskej identity a na otázky morálky ako na kľúčový aspekt cirkevnej politiky.
Od stredoveku k moderným postojom: Kontinuita a zmeny
Ak by sme mali stroj času a mohli by sme niektorého zo stredovekých teológov preniesť do súčasnosti, v postojoch súčasných konzervatívnych katolíkov by sa pravdepodobne nespoznal. Pre takéhoto cestovateľa zo stredoveku by mohlo byť obzvlášť ťažko pochopiteľné, že moderná cirkev nerieši otázky, ktoré boli vnímané ako skutočne zásadné v stredoveku (napríklad kedy vstupuje duša do ľudského tela) a venuje sa záležitostiam, ktoré sú nepodstatné či puntičkárske (napríklad či liečba mimomaternicového tehotenstva je vražda). Problémom by pre takéhoto cestovateľa v čase mohol predstavovať i odklon od Aristotela a zavrhnutie delenia na sformovaný a nesformovaný plod na úkor novotvaru nenarodené dieťa. Stredoveká cirkev sa snažila vždy držať krok s vedeckými poznatkami a vedecké objavy hrali úlohu aj pri formulovaní súčasnej katolíckej pozície v 19. storočí.
V stredoveku a ranom novoveku, keď bolo kresťanstvo dominantným náboženstvom v západnej civilizácii, cirkvi a vlády často zakazovali a trestali potraty. V tých časoch boli ženy často nútené hľadať nebezpečné metódy na prerušenie tehotenstva v dôsledku spoločenského odsúdenia a právnych obmedzení. Pápež Inocent III. na začiatku 13. storočia stanovil hranicu beztrestnosti potratov na čas pred prvými pohybmi plodu, čo bolo v 17. - 20. týždeň. Dovtedy interrupcie vykonané mohli byť.
Jeden z najväčších náboženských filozofov Tomáš Akvinský prišiel s teóriou tzv. „oduševnenia“, akejsi „animácie plodu“, ktorá rozlišovala, odkedy sa vlastne oplodnené vajíčko (a neskôr plod) stáva človekom. Podľa neho duša vstupovala do mužského plodu v 40 dni a do ženského v 80 dni života po oplodnení. Až od tohto času sa teda mohol ľudský plod považovať za človeka. Prerušenie tehotenstva sa do tej doby vykonávať mohlo. Faktom ostáva, že v 80 dni po oplodnení vajíčka je žena takmer v treťom mesiaci gravidity a do tohto obdobia interrupcia povolená bola.
V 16. - 17. storočí ženy, ktoré sa venovali liečiteľstvu často obviňovali z čarodejníctva a upaľovali na hranici. Prerušenia tehotenstva sa aj preto konali pod rúškom tmy, tajne, nehovorilo sa o nich, preto je v historických materiáloch skutočne len veľmi málo zmienok. V 16. storočí pápež Sixtus svojou „Bulou Effraenatum“ odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze. Napriek tomu však cirkevné právo rozlišovalo medzi zabitím „oduševneného a neoduševneného“ plodu vymedzeného ešte v 13. storočí. Vyvolaný potrat už oduševneného plodu sa v tom čase považoval za vraždu a prísne sa trestal. V roku 1591 však pápež Július XIV. opätovne potvrdil rozlišovanie medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. V praxi sa hranica beztrestnosti potratu určovala podľa toho, kedy žena začínala cítiť pohyby plodu, keďže presne nevedeli vypočítať, ako dlho vlastne bola žena tehotná.
V 19. a 20. storočí, keď boli potraty nelegálne alebo obmedzené, sa ženy obracali na amatérskych alebo nelegálnych poskytovateľov potratových služieb, ktorí často nemali potrebné odborné znalosti a vybavenie. To viedlo k vážnym zdravotným komplikáciám a smrtiam. Niektoré historické prípady zahŕňali neetické a násilné praktiky, ako bolo napríklad nútenie žien na potrat nezávisle od ich vôle, či použitie násilných postupov na ukončenie tehotenstva.
Politiku, médiá i spoločnosť v ostatných mesiacoch rozvírila téma interrupcií, resp. návrhov na zmenu interrupčného zákona. Mali sme možnosť vypočuť si viacero odborných diskusií i prečítať množstvo oveľa vášnivejších, no o to menej odborných debát na sociálnych sieťach. Historickým pohľadom na tému prispela aj publikácia historika Historického ústavu Miloslava Szabóa s príznačným názvom Potraty : Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu. Ako uviedol Szabó hneď v úvode, verejné debaty o umelom prerušení tehotenstva, ak sa vôbec ohliadajú do minulosti, pristupujú k slovenským dejinám selektívne. Vyhýbajú sa aj obdobiu, ktoré dodnes polarizuje slovenskú spoločnosť, teda slovenskému štátu 1939-1945. Diskusie o interrupciách nie sú žiadnou novinkou. Autor sa práve preto zameral na osvetlenie opomínanych historických súvislostí. Ich poznanie je o to dôležitejšie, že dnešných „pohrobkov slovenského štátu“ s týmto režimom nespája len obdiv k Jozefovi Tisovi či Hlinkovej garde, ale aj odmietavý názor na interrupcie. Korene kultúrnych vojen siahajú do 19. storočia.
Szabó upozornil na skutočne nevhodné analógie dôsledkov interrupcií s genocídou Židov počas 2. svetovej vojny, ktoré sú podľa neho výrazným príkladom ignorovania histórie. Ich neprípustnosť stojí predovšetkým na skutočnosti, že kultúrne vojny v prvej polovici 20. storočia.
Ruská skúsenosť: Legalizácia potratov a jej dôsledky. Novembra 1920 publikovali ľudové komisariáty ochrany zdravia a spravodlivosti spoločnú vyhlášku č. 471, ktorá legalizovala potraty v Rusku. Argument pre naivných oslávil už svoju storočnicu: „Nezakazujme potraty, zlepšujme ekonomickú situáciu a nebude toľko potratov!“ Stále tá istá diabolská stratégia, ktorá hrá na city a hľadá ospravedlnenie pre vraždu nevinného. Na dieťa sa pozerá ako na ekonomickú záťaž a nie ako na najväčší dar pre rodinu. Potraty (rovnako ako každé iné zákonom podporované zlá) prekonali všetky dovtedajšie hranice okrajového javu v spoločnosti. Po legislatívnom schválení sa počty zabitých nenarodených detí z desaťtisíc potratov v roku 1921 z roka na rok násobia. V roku 1940 dosiahli pol milióna. Potom prišiel v Sovietskom zväze na istý čas zákaz. Po opätovnom legislatívnom schválení v roku 1954 Rusi začínali odznova na 300.000 potratoch ročne. Tento počet stúpal závratným tempom a za tri roky stúpol na viac ako jedenásťnásobok. Úplný vrchol dosiahol v roku 1965, keď bolo zabitých viac ako 5,4 milióna nenarodených detí. Zdravotné fyzické, či psychické následky potratov týchto „maximálne neškodných“ potratov nieslo čoraz viac žien a presiakli skoro do celej sovietskej populácie. Ťažko nájdete v Rusku rodinu, ktorá počas generácií neprežila skúsenosť zabitia vlastného dieťaťa potratom.
V Spojených štátoch amerických prišlo od zavedenia potratov v roku 1973 rozhodnutím Najvyššieho súdu USA Roe v. Wade o život 61 miliónov 628 tisíc 584 nenarodených detí. Pochod za život v Košiciach znovu pripomenul dôležitosť právnej ochrany každého ľudského života. A svojou primárnou témou aj absenciu celospoločenského konsenzu v tom, v ktorom momente vývinu ľudského plodu hovoríme o ľudskej bytosti. Poznatky biológie sú nespochybniteľné: splynutím gamét začína v lone matky klíčiť nový život samostatnej ľudskej bytosti, biologicky odlišnej od otca a matky. Aj preto je ľahké odmietnuť nevedecký argument zástancov práva na potrat vyjadrený heslom „moje telo - moja voľba“. Ale čo duša?
Z historického hľadiska nemožno prehliadať, že ľudia v staroveku a stredoveku vnímali počiatok ľudského život inak. Pri uvažovaní o vzniku ľudskej bytosti hľadali moment spojenia tela a duše. Našli ho pri prvom pohybe ľudského plodu v lone matky. A tejto teórii sa držali až do novoveku. Cirkev vždy učila, že úmyselný umelý potrat v akomkoľvek štádiu gravidity je z morálneho hľadiska ťažký hriech a z právneho hľadiska delikt. Hriech je možné odčiniť úprimnou ľútosťou a pokáním. Za delikt nasleduje spravodlivý trest. Cirkevné právo delikt umelého potratu trestá exkomunikáciou. Cieľom tohto textu je pozrieť sa do histórie a zodpovedať si niekoľko cirkevnoprávnych otázok. V čom spočíva závažnosť umelého potratu ako deliktu? Voči čomu či komu sa previnila žena, ktorá sa rozhodla podstúpiť umelý potrat? Je pravdivá výčitka, že návrhy na úplný zákaz umelého potratu nás vracajú do stredoveku?
V polovici 18. storočia prvýkrát cirkev pripustila, že ľudská duša vstupuje do plodu už v momente počatia. Aristotelova teória o postupnom oduševnení bola definitívne zhodená zo stola v roku 1869, keď svätý Pius IX. v bule Apostolicae sedis moderationi oficiálne odmietol rozlišovanie ľudského plodu na predľudský a ľudský. Teóriu o postupnom oduševnení tak nahradila teória o okamžitom oduševnení v momente počatia.
Jednotný právny názor na interrupcie vo svete neexistuje. V niektorých krajinách je téma legálnej úpravy interrupcií súčasťou politickej agendy a snahy o zmenu daného stavu. „Jednotlivé právne poriadky sa síce na právnom štatúte ľudského plodu nezhodujú, ale až na niekoľko málo výnimiek pripúšťajú umelé prerušenie tehotenstva aj z iných dôvodov než len s cieľom ochrany života matky. Legálna úprava interrupcií sa odvíja od kompromisu medzi právom na život plodu a právom ženy na súkromie a nediskrimináciu. Zákony o interrupcii prijaté väčšinou európskych štátov umožňujú interrupcie žien počas prvého trimestra tehotenstva a chránia práva žien na život a zdravie počas tehotenstva.
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodoval o práve na život plodu v niekoľkých prípadoch. Vo všetkých rozhodnutiach stanovil, že plod nie je osobou oprávnenou na právo na život. ESĽP nikdy nepriznal plodu právo na život podľa článku 2 Európskeho dohovoru ani nedovolil, aby vyslovený záujem chrániť život plodu anuloval liberálny interrupčný zákon. Priznanie rovnakých práv plodu ako osobám by totiž neodôvodnene obmedzilo práva žien ako osôb už narodených. V prípade Paton vs. Spojené kráľovstvo (1980) sa manžel snažil zabrániť, aby jeho tehotná manželka podstúpila interrupciu. Odvolal sa pritom na článok 2 Dohovoru o ľudských právach, ktorý zaručuje právo na život a argumentoval, že interrupcia by znamenala v prípade plodu porušenie tohto práva. ESĽP rozhodol, že slovo „každý“ v dohovore nezahŕňa plody. Podľa komisie je „život plodu je úzko prepojený so životom tehotnej ženy a nemôže byť posudzovaný v izolácii od neho. Ak by článok 2 mal zahŕňať plod a jeho ochrana podľa tohto článku by bola chápaná ako absolútna, interrupcia by musela byť považovaná za zakázanú dokonca aj vtedy, ak by pokračovanie tehotenstva predstavovalo vážne riziko pre život tehotnej ženy. To by znamenalo, že, nenarodený život‘ plodu by bol považovaný za majúci vyššiu hodnotu než život tehotnej ženy.“
V prípade Vo v. Francúzsko (2004) ESĽP rovnako neuznal rozšírenie práva na život aj pre plod. Sťažovateľka sa stala obeťou omylu lekára (pomýlil si ju s inou osobou rovnakého mena), ktorá pre tento omyl potratila plod chceného tehotenstva. Vo svojej sťažnosti požadovala trestnú sankciu voči lekárovi založenú na neúmyselnom zabití, pretože jeho zákrok porušil právo plodu na život. Súd zrekapituloval predošlú jurisprudenciu chrániacu právo žien na interrupciu v zmysle Dohovoru o ľudských právach a uzavrel že „nenarodené dieťa nie je považované za „osobu“ priamo chránenú článkom 2 Dohovoru. Ak aj nenarodení majú,právo na život‘, tak toto právo je bezvýhradne limitované právami a záujmami matky“. ESĽP vyslovil stanovisko, že aj keď štáty majú určitý stupeň voľnosti v rozhodovaní o legálnej dostupnosti interrupcií, ich obmedzenia zasahujúce do základných ľudských práv žien by znamenali porušenie Dohovoru.