Vzťah medzi otcom a dieťaťom je jedným zo základných kameňov pre zdravý psychický vývin a formovanie osobnosti. Tento vzťah má hlboký vplyv na budovanie pocitu vlastnej hodnoty, sebaúcty a na celkový pohľad na svet. V dnešnej dobe, keď sa tradičné modely rodiny menia a rozvodovosť stúpa, je dôležité si uvedomiť, aké dôležité je, aby dieťa malo prítomnosť oboch rodičov, alebo aspoň adekvátnu náhradu za jedného z nich.
Význam otca v živote dieťaťa
Úloha otca v živote dieťaťa je mimoriadne významná, hoci si to v každodennom zhone ani nemusíme uvedomovať. Dnešní otcovia sa čoraz viac zapájajú do života svojich detí, pričom tradičný model rodiny - otec, matka, deti spolu - sa pomaly vytráca. V minulosti rodiny mali vyššiu hodnotu, no otec bol často skôr zaistencom domácnosti. Dieťaťa sa dotýkal menej; po návrate z práce si odpočíval, pričom matka stála s podporou po boku.
Nové prístupy povzbudili mužov k aktívnej výchove, aby partnerka mala priestor na regeneráciu. Rodina je primárne prostredie pre dieťa - poskytuje ochranu a riešenia. Konflikty či vysoká únava matiek však môžu znižovať kvalitu rodinného života. Dieťa potrebuje vidieť otca v akcii - ako rieši situácie, nesie zodpovednosť a je súčasťou bežného života. Ak otec dokáže emocionálne rozvíjať dieťa (dotykom, hrou, výzvou), ide o výnimočný vplyv. Je synergiou materského slovného styku a otcovského fyzického kontaktu.
Múdrosť Talmudu konštatuje peknú myšlienku - ,,otcom sa volá ten , kto vychoval, a nie kto splodil“. Otcovstvo patrí k záväzkom, ktoré sú neodvolateľné. Mužovi ako otcovi, je pridelená najdôležitejšia a najkrajšia rola jeho života. Rola otca ovplyvňuje formovanie detskej osobnosti. Hlboké emocionálne puto s otcom v období detstva a dospievania sa stáva pre deti - tak pre chlapcov, ako aj pre dievčatá - základom citovej stability, pocitu bezpečnosti a otvorenosti k svetu v celom neskoršom živote. Ak má dieťa otca, ktorý sa oňho stará a je emocionálne angažovaný v jeho živote, je to základ jeho priaznivého vývinu.
Otec je pre dcéru prvým vzorom, aký má byť správny chlap, ako má reagovať a správať sa. Ak je rozhodný, aktívny, pracovitý, dôsledný a láskavý, dievča vyrastá s pocitom, že všetci muži na svete sú takíto a hľadajú si práve takého celoživotného partnera. O otcovi sa v tejto súvislosti hovorí , že je pre dcéru ,,bránou do sveta“, zvlášť do mužského sveta. Múdry a výchovne zrelý otec nielenže vytvára svojim deťom model muža, ale je pre dcéru i prirodzeným koordinátorom predčasného sexuálneho života. Čím vyšší stupeň dôvery má dcéra k otcovi, tým ma nižšiu potrebu investovať svoju dôveru nezrelému chlapcovi.
Pre chlapca je otec v prvom rade príkladom, vzorom pre jeho budúcu rolu ako muža a otca. Ale dievča sa práve vo vzťahu k otcovi, podľa vzťahu medzi rodičmi, pripravuje na správny prístup k budúcemu partnerovi, čo je v živote ženy nesporne rovnako významné ako pre muža príklad otcovho vzťahu k matke. V citovej oblasti otec pôsobí inak na synov a inak nadcéry. Ale jeho vplyv na vývin ich citového profilu je rovnako intenzívny.
Vzťah medzi otcom a synom je jedným z najdôležitejších a zároveň najobťažnejších rodinných vzťahov. Syn identifikovaný s adekvátne adaptovaným otcom dokáže jednoducho naplňovať i vlastnú ,,mužskú rolu´´. Tieto prejavy posilňuje ,,láskavý a milujúci vzťah, starostlivosť a blízkosť“, prevaha odmeny nad trestom a záujem otca. Pri výchove syna a formovaní jeho charakteru, otec nesmie zabúdať na tieto oblasti: niesť zodpovednosť a konštruktívne zaobchádzať s agresivitou. Ani sociálne labilný, ale ani zoženštený muž nedokáže prevziať zodpovednosť. Citové puto s otcom je pre syna zárukou jeho plnej mužskej totožnosti.
Chlapec však nepotrebuje svojho otca iba ako vzor, ale potrebuje aj jeho pomoc a spoluprácu. Synovia, ktorí boli dennodenne svedkami vzájomnej rodičovskej lásky a úcty otca k matke, nebudú ako dospelí muži ponižovať ženy, využívať ich, manipulovať s ich povoľnosťou a závislosťou od seba. Nebudú tiež vidieť ohrozenie svojej mužskosti v prispôsobovaní sa túžbam a potrebám ženy ani v partnerskom delení domácich povinností. Zároveň budú schopní brániť správny rozsah svojej slobody a vlastnej autonómie. Syn a otec, ktorí prežívajú vzťah založený na láske a úcte, prispievajú k existencii šťastnejšej a harmonickejšej ľudskej spoločnosti.
Keď otec dieťa hojdá a chytá ho, naučí sa: aj keď ma strach prepadne, vždy ma zachytia silné ruky. Kým mama často chváli, otcovské uznanie spôsobuje, že dcéra cíti vlastnú ženskosť. Vzťah, kde otec nehodnotí, ale podporuje dieťa, vytvára priestor pre odvážnosť, zodpovednosť a rozvoj identity.
Otec má dôležitú úlohu v budovaní sebaúcty dieťaťa cez jednoduché vyjadrenia: "Som na teba hrdý, dcérka" a "Parádna robota, synak!".
Lenka Šulová uvádza, že súčasní otcovia sa čoraz v mladšom období veku dieťaťa starajú o jeho pohodlie a výchovu. V minulosti tomu tak nebolo. V súčasnosti je už úplne bežné aj to, že otcovia sú prítomní pri pôrode, a tak veľmi rýchlo nadväzujú kontakt so svojím dieťaťom.
Priemerný počet detí v detských domovoch na Slovensku je v súčasnosti okolo 3000 detí. Z celkového počtu detí v detských domovoch je približne 60% detí, ktoré nemajú určené otcovstvo.
Zmeny v otcovskej role za posledných 50 rokov
Za posledných 50 rokov prebehli zásadné zmeny - otcovia sa viac zapájajú: bývajú prítomní pri pôrode, pomáhajú cez noc, zdieľajú domáce povinnosti. Výchova sa stala skutočným zdrojom radosti, nie povinnosťou. Toto platí rovnako pre chlapcov aj dievčatá.
V minulosti mal muž svoju rodinu uživiť, bola to jeho hlavná úloha. Od otca sa očakáva angažovanosť vo výchove svojho dieťaťa. Aj keď je matka stále najdôležitejšou osobou v živote dieťaťa a to najmä v prvých mesiacoch, rokoch dieťaťa, je tu aj otec. Ich úlohy sa postupne stávajú vzájomne zastupiteľnými. Hlavnou náplňou otcovstva je starostlivosť o svoje dieťa. Hodnotne realizovať otcovskú rolu, tak ako si to vyžadujú nároky dnešnej doby.
Otec ako most do spoločnosti
Tým, že dieťa, keď je s otcom, sa musí viac snažiť v oblasti komunikácie, v oblasti hier či bežnej interakcie. Vďaka tejto zvýšenej snahe sa učí s postupne si vytvárať kontakt aj s inými ľuďmi a prijateľne sa správať i v cudzom prostredí. Toto všetko zvláda vďaka otcovmu výchovnému pôsobeniu. Ak na dieťa pôsobí iba matka, tak často túto odolnosť a schopnosť prispôsobovať sa cudzím ľuďom a cudziemu prostrediu, deti nenadobudnú.
Rozdiely v správaní matky a otca
J. Le Camus napríklad hovorí o rozdieloch v správaní sa matky a otca v plaveckom bazéne. Matka si podľa týchto pozorovaní natočí dieťa tvárou k sebe, pričom sa sama odvráti od ostatných detí v bazéne. Naplno sa venuje dieťaťu, pevne ho objíma, priebežne kontroluje jeho teplotu, otiera mu vodu z tváre, pohojdáva ho a rozpráva mu. Zdá sa naplno uspokojená samotným kontaktom s dieťaťom. Naproti tomu otec s dieťaťom experimentuje, vyhadzuje ho, nevenuje príliš pozornosť tomu, či sa dieťa napilo trocha vody a keď zaregistruje, že ide plakať, začne s ním robiť niečo iné, aby odvrátilo jeho pozornosť od plaču.
U matky je snaha získať pozornosť dieťaťa a udržať jeho bezpečie. Otec vystavuje dieťa novým situáciám, podnecuje ho. Matka je pre dieťa ostrovom stability a podpory, poskytuje mu vyváženosť a harmóniu, uspokojuje základné potreby, pomáha v ťažkostiach. Úlohou otca je prinášať do života dieťaťa nové podnety, rozvíja jeho schopnosti, povzbudzuje ho k dosiahnutiu úspechov vlastnými silami, narúša pokoj a harmóniu, aby ho podnecoval k výkonu, viac očakáva i viac vyžaduje a je viac zábavný.
Dopĺňanie sa rodičov vo výchove
Lenka Šulová vo svojich tvrdeniach vychádza z dlhoročných výskumov, v ktorých analyzovala správanie mužov a žien pri výchove detí. Je presvedčená, že každý rodič sa správa jedinečným a špecifickým spôsobom. Každý má svoju naprogramovanú rolu voči dieťaťu. Je to intuitívne a rodičia sa to nemusia učiť. Rodičia sa zároveň dopĺňajú vo svojom správaní a vo svojich prístupoch. Ak jeden z rodičov nefunguje dostatočne, tak ten druhý dokáže zaujať významnejšiu pozíciu vo vzťahu k dieťaťu.
„Už štrnásťdňové dieťa vie odlíšiť rodičov a vie, kto ho napríklad dvíha z postieľky a podľa toho sa vie rozhodnúť, ktoré svalové partie má viac zapojiť,“ uvádza Lenka Šulová. Keď je dieťa staršie, tak otec s ním robí väčšinou iné aktivity ako matka. Otec s dieťaťom viac experimentuje, je aktivizujúcim prvkom v jeho výchove a prináša do vzťahu dynamiku. Matka má skôr ochraňujúce tendencie. Uspáva ho, upokojuje, zabezpečuje mu pohodu a zázemie. Keď má dieťa dva roky, tak presne vie, s akou žiadosťou má za ktorým z rodičov ísť. Keď je hladné, smutné, nespokojné, tak uteká za matkou. Keď potrebuje rozobrať alebo opraviť hračku, pozrieť sa do nového priestoru, uteká za otcom.
Vplyv rozvodu na vzťah otec a dieťa
Žiaľ, v súčasnosti sa takmer každé druhé manželstvo/rodičovstvo rozpadá a mnoho detí sa rodí mimo manželstva. Deti prichádzajú o rodinné väzby. To, že sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo, i to, že každé tretie dieťa sa rodí mimo manželstva, predstavuje veľmi závažné ohrozenie, ktoré vyžaduje nový spôsob pozornosti spoločnosti odbornej i ľudskej. Nachádzame sa uprostred vojny rozchádzajúcich sa mužov a žien. Žiaľ, rodičia si svoje partnerské bolesti a zranenia nedokážu, nevedia, nechcú riešiť s ohľadom na dieťa. A dlhodobá rozvodová právna prax a spoločenské zvyklosti, rozvádzajúcich sa v ničivom postoji upevnilo.
Ak otec chýba (rozvod, úmrtie či vzdialenosť), je esenciálne nájsť iného mužského vzor - starý otec, iný rodinný člen, mentor.
Rozvodové traumy u dieťaťa vzniknú vždy, ale je dôležité ich včas a kvalitne ošetriť, minimalizovať ich dopad na dieťa, ktoré sa raz stane otcom alebo matkou, a tieto vzorce si ponesie so sebou. Rozvedeným otcom je treba umožniť a pomôcť, aby sa mohli vo výchove ďalej angažovať.
Teyber naliehavo prosí, aby sa rodičia snažili o ukončenie sporov a tvrdí, že advokáti majú morálnu povinnosť poučiť rozvádzajúcich sa rodičov, plných hnevu, a odradiť ich od bojov o deti.
Podľa psychologičky Terezy Beníškovej záleží na okolnostiach. „Asi nie je vhodné hneď druhý deň po rozchode s otcom vašich detí nasťahovať si domov nového partnera, je potrebné dodržať nejaký odstup, aby sa dieťa naučilo žiť v novej situácii. Ale neskôr to vyplynie zo situácie - ak matka s niekým už nejaký čas chodí a cíti, že by bolo vhodné ho deťom predstaviť, tak je to pravá chvíľa. Určite by sa „ujovia“ nemali doma často striedať, malo by ísť o vzťah, kde je perspektíva na dlhší čas, ale inak je to podľa toho, ako to mamička (či otecko) cíti,“ radí Mgr.
„Nevyžadujte oslovenie „oci“ alebo „mami“, rešpektujte práva rodiča, ktorý s deťmi nežije, nesnažte sa prebrať jeho miesto. K deťom sa správajte skôr kamarátsky ako výchovne, výchovu nechajte na rodičov. A nečakajte zázraky hneď, nehrajte sa na šťastnú rodinku. Počítajte s tým, že deti vašej lásky nemusia byť sympatické aj vám, môžete z nich mať aj negatívne pocity. Ale čím viac toho spolu zažijete, tým si budete bližší a tým viac sa bude prehlbovať puto medzi vami,“ dodáva psychologička T. Beníšková.
Myslieť si, že autoritu môžete dieťaťu nadiktovať, je najväčší omyl, ktorého sa „náhradní“ otcovia či matky dopúšťajú. Autorita sa utvára životom. Stačí sa nad tým trošku zamyslieť a odpoveď je na svete. Existuje jednoduchý kľúč - rešpekt. Ak budete svoje „nové“ dieťa rešpektovať a dáte mu najavo, že tolerujete a prijímate i jeho biologického rodiča, získate si tým uňho rešpekt aj vy.
Dôsledky absencie otca
Štatistiky a výskumy ukazujú, že absencia otca má veľmi zlé následky. Štatistika z Anglicka hovorí, že 80 % uväznených mladistvých nikdy nevidelo svojho otca.
Psychológ Richard Warshak [2]: K problémom v intímnych vzťahoch, zakúšaných deťmi, ktoré vychovávajú rozvedené matky, podstatným spôsobom prispieva nadmerná závislosť na matke. Otec pomáha deťom ku psychologickému odpútaniu sa od matky nielen tým, že ponúka deťom bezpečný vzťah na matke nezávislý, ale tiež tým, že funguje ako určitý nárazník medzi deťmi a matkou. Bez otcovej prítomnosti je pre deti ťažšie dosiahnuť v psychickej pohode svoju nezávislosť.
Podľa sociológa Davida Blankenhorna, autora knihy „Amerika bez otcov“, je neprítomnosť otcov tým najdeštruktívnejším trendom našej generácie. Clintonov viceprezident Al Gore priznal, že za väčšinou sociálnych bied v USA nájdeme neprítomnosť otcov vo výchove. Bádatelia v oblasti sociálnych vied spájajú neprítomnosť otca vo výchove so širokým spektrom spoločenských problémov a vývojových nedostatkov u detí. Medzi tieto problémy patria - podľa výsledkov početných štúdií - problém nárastu trestnej činnosti u mladistvých, závislosť na alkohole a na drogách, tehotenstvo neplnoletých, promiskuita, vzdor voči pravidlám, normám, zákonom a v neposlednej rade i vandalizmus. Bola zistená úzka súvislosť medzi neprítomnosťou otca a pravdepodobnosťou, že dieťa nedokončí školu, že sa pokúsi o samovraždu, že sa stane obeťou sexuálneho zneužitia, alebo že bude neskôr nezamestnané.
Štúdia populácie štátnych väzníc ukázala, že len 41 % väznených vyrastalo s oboma rodičmi.
„Rodičovský vzťah obmedzovaný predpísanou mierou styku pripraví otca o morálnu autoritu, ktorú potrebuje na to, aby ponúkol vedenie, zastával úlohu vedúceho a vštepoval disciplínu. Deti pozerajú na svojho otca ako na vonkajšiu osobu (outsider), vedúceho zábavného programu, náhradníka dychtivého nejako potešiť, a je málo pravdepodobné, že by u nich vznikol rešpekt a úcta do tej miery, akú inšpiruje »reálny« (tj. plnoprávny) rodič.“
„… dochádza k javu, ktorý sa dá nazvať „vytrácanie sa otcov zo sociálnej či rodičovskej scény“. ... Odborníkom sú tieto skutočnosti už známe. Niekedy však to, čo kvôli vlastnej deprivácii nevidíme u seba, ľahšie zbadáme u zvierat - v tom, čo s nimi máme spoločné. Svoje normálne vývinové potreby totiž majú nielen ľudia, ale aj zvieratá. Chýbanie otcov vo výchove a nedostatok mužov v školstve je oblasťou života, ktorá takúto ujmu - depriváciu - produkuje v masovom meradle, ale spoločnosť to akosi nevidí alebo sa k tomu stavia nedbalo.“
Martin Hoffman, profesor psychológie na newyorskej univerzite zistil, že chlapci zo siedmej triedy z domovov bez otca získali nižšie skóre v každom z ukazovateľov morálneho vývoja - pocit viny po previnení, prijatie výčitky za zlý čin, poslušnosť voči pravidlám a internalizované [zvnútornené] morálne normy. Títo chlapci boli tiež svojimi učiteľmi hodnotení ako agresívnejší v porovnaní so skupinou chlapcov, ktorých otec s nimi žil v domácnosti.
Dr. Richard Koestner z univerzity McGill zistil u dospelých mužov a žien, skúmaných už ako päťročné deti, že najlepší spôsob ako určovať osoby, ktoré budú v dospelosti empatické, je merať čas strávený s otcami počas detstva. Z mnohých iných sledovaných ukazovateľov sa práve tento potvrdil ako najvýznamnejší.
Nové partnerstvá a nevlastní rodičia
Zamilovali ste sa do muža, ktorý je rozvedený a má dokonca deti? Potom možno premýšľate o tom, aké to bude, až ich prvý raz uvidíte, až sa s nimi prvý raz porozprávate a ako s nimi budete vychádzať. Byť nevlastnou matkou alebo otcom nie je jednoduché - nikdy to nebudú „vaše“ biologické deti, a vy nikdy nebudete ich biologickými rodičmi. Môžete byť všetkým, len týmto nie - a s tým by ste mali vstupovať do takého vzťahu.
Ak ste sa rozviedli len nedávno, neponáhľajte sa do nového vzťahu, hoci máte pocit, že rozchod prebehol pokojne, dieťa to tak cítiť nemusí. Na druhej strane nemá zmysel si nahovárať, že každý rozchod musí dieťa nutne na celý život poznamenať. Záleží aj na vás, ako rýchlo sa všetky rany zahojia a ako rýchlo sa dieťa „otrasie“. Vnucovať mu týždeň po búrlivom rozvode nového „otca“ alebo novú „mamu“ je trocha predčasné a nezodpovedné.
Ako hovorí psychológ Petr Šmolka, aj dieťa potrebuje čas, aby sa vyrovnalo so stratou jedného z rodičov a prijalo matkinho nového partnera (alebo otcovu novú partnerku).
Rola nevlastného rodiča
Zvyčajne to však býva tak, že nový partner matky je ten, kto trávi viac času s deťmi ako nová partnerka otca. Je to asi preto, že po rozvode väčšinou zostávajú deti v opatere matky. A tak sa potom môžete stať nevlastným rodičom „na víkend“, prípadne nevlastným rodičom „fungujúcim cez týždeň“ či nevlastným rodičom raz za dva týždne. Je teda jasné, že váš život s dieťaťom toho druhého sa bude dosť líšiť podľa toho, či ste nevlastná matka alebo nevlastný otec a podľa toho, koľko času budete s dieťaťom tráviť.
Ako úspešne zvládnuť úlohu nevlastného rodiča
Pre spolužitie s nevlastným dieťaťom existujú nejaké ideálne spôsoby starostlivosti? Je určite dobre, keď sa rodičia spolu dokážu baviť aj po rozvode, keď sú schopní zmieriť sa a pred deťmi na seba nehádzať špinu. Vybavovanie si účtov je pre dieťa veľmi frustrujúce.
Chcete poznať recept na to, ako to zvládnuť? Z vlastnej skúsenosti musím povedať, že najmä s obrovskou trpezlivosťou a láskou. Napokon, potvrdzuje to aj psychologička Tereza Beníšková. „Spolužitie s deťmi toho druhého nebýva jednoduché, najmä v počiatkoch zžívania sa, kým sa spolu daní ľudia naučia koexistovať. Každé dieťa býva niekedy protivné a ťažko znesiteľné. Ak je to naše biologické dieťa, tak naša láska k nemu pomáha konflikty prekonať. Vlastné dieťa nám môže pripadať roztomilejšie, milšie, vo chvíľach hnevu znesiteľnejšie, ako je v skutočnosti, práve preto, že je naše. Už sme toho s ním veľa zažili, dobré i zlé, a všetko to je v nás uložené. Máme pred sebou zúrivé a jačiace päťročné dieťa (v očiach okolia v tú chvíľu nevychovaného maznáčika), ale my v ňom trochu vidíme i to malé nežné dieťatko, ktorým bolo pred pár rokmi. Tieto ružové okuliare novému partnerovi matky či novej partnerke otca chýbajú,“ vysvetľuje psychologička.
Pravidlá pre spolužitie s nevlastnými deťmi a vlastnými deťmi
V prípade, že máte okrem nevlastných detí i svoje vlastné, mali by ste sa riadiť pravidlom „všetkým rovnako“, teda správať sa rovnako i k vlastným potomkom a nevyčítať neporiadok v chodbe len „nevlastným“. Nebuďte príliš veľkí moralisti, odporúčajte a raďte skôr pozitívne, nepoužívajte slová, ktorými znižujete osobnosť a inteligenciu dieťaťa (ty si ale hlúpa, ty si ale debil, no, z teba nikdy nič nebude a pod.). Najmä spolužitie s pubertiakom môže prinášať rôzne strety - a ak odpoviete na provokáciu provokáciou, napätie sa potom dá krájať. Na druhej strane nikdy nedopusťte, aby sa k vám dieťa nevhodne správalo, dieťa musí vedieť, že existujú hranice, ktoré sa neprekračujú.
Povedzte o svojich pocitoch svojmu partnerovi i dieťaťu, diskutujte o tom (ak je toho už dieťa schopné). Prekračuje dieťa hranice stále? Ako hovorí dr. Edwige Entierová, znamená to, že trpí a vy by ste sa mali zamyslieť nad tým, či na ňom nehľadáte len chyby a či si vôbec niekedy nájdete čas na to, aby ste sa s ním porozprávali napríklad o jeho kamarátoch, koníčkoch a podobne.
Vystupujte sám (sama) za seba a radšej z pozície kamaráta ako vychovávateľa. „Skúste si to predstaviť podobne, ako by ste sa správali k neteri či synovcovi. Po nejakom čase spolužitia a prehĺbenia vzťahu medzi novým partnerom matky a dieťaťom si už môže nový partner dovoliť prebrať niečo z rodičovských kompetencií a tiež vyžadovať dodržiavanie hraníc dohodnutých s rodičom . Telesné tresty by som však celkom vypustila, to nech si rieši biologický rodič,“ radí psychologička T.
Prenatálna komunikácia a vplyv otca
Na základe mnohých výskumov vieme, že dieťa si buduje vzťah a komunikuje s otcom už pred narodením. Boli urobené videá, ktoré cez sonograf demonštrujú odpoveď dieťaťa na otcove podnety. Smutným dôkazom toho, že dieťa vníma postoje otca voči sebe už prenatálne, je aj príbeh chlapca z detského domova, ktorý mal panický strach zo svojho otca, ktorého nikdy nevidel. Až jeho sociálne správy prezradili, že keď bola jeho matka tehotná, otec ju často týral.
Lenka Šulová uvádza niekoľko druhov komunikácie medzi deťmi a rodičmi. Tá spočíva v tom, že emócie matky sa cez jej hypothalamus a cez endokrinný a vegetatívny systém prenáša a ovplyvňuje hypothalamus plodu. Pri všetkých týchto druhoch komunikácie je veľmi dôležitý aj otec, pretože práve on sa stará o pohodu ženy, jej dobrú náladu a spokojnosť. Otec jej uľahčuje život a vytvára pozitívnu atmosféru.
tags: #psychlogia #dojca #vychova