Pre dieťa je najlepšia stabilná rodina s láskyplnými vzťahmi. Lenže nie všetky rodiny sú charakteristické láskyplnými vzťahmi. Niekedy sa láska postupne vyparí a ostane len zápach konfliktov a výčitiek. Tam idylka končí a dieťa namiesto usmiatej mamy a otca, ktorý ju objíme, vidí len prevracanie očami a neutíchajúce hádky.
Vplyv rodičovského vzťahu na dieťa
Dieťa si ako prvý vytvára vzťah ku kľúčovej osobe, ktorá sa o neho stará od narodenia. V prvých dvoch rokoch života vyhľadáva interakciu hlavne s touto osobou. Ak sa osoba stratí alebo je v ohrození, cíti sa životne ohrozené i dieťa. V neskoršom veku do okruhu blízkych pripája i ostatných členov domácnosti, a ich pocit pohody a spokojnosti ovplyvňuje pocity dieťaťa. Disharmónia vo vzťahoch týchto osôb vytvára ako prvý pocit disharmónie v samotnom dieťati a jeho vzťahu k sebe.
Samozrejme, ak má človek k sebe narušený vzťah, komplikuje to i všetky jeho nasledujúce vzťahy. Dieťa nie je schopné dištancovať sa od vzťahu rodičov. Buď teda vytvorí koalíciu s jedným a druhého zavrhne, pričom následne trpí pocitmi viny a zlosti, štiepi i pocity k sebe na dobré a zlé, trpí depresiami a sebapoškodzovaním. Jeho budúce vzťahy sú ohrozené narušením hraníc.
Často sa v praxi stretávam i s tým, že dieťa je zadobre s tým rodičom, s ktorým momentálne je, neprítomného rodiča ohovára, čo následne vytvára pocity úzkosti, dieťa sa bojí, že sa to niekedy prevalí, myšlienky potláča rôznymi rituálmi. Podstatou však je, že nechce prísť ani o jedného rodiča. V budúcnosti mu hrozí pedantérizmus vo vzťahu, utkvelé myšlienky, potreba kontrolovať.
Niekedy deti reagujú na rozpor rodičov celkovým vzdorom, vzdaním sa poslušnosti, čím vytvoria natoľko vážny problém, na ktorý rodičia reagujú komunikáciou - dieťa teda vlastnou patológiou dosiahne ucelenie rodiny. Tu ako vzor hrozí, že dieťa i v budúcnosti pre udržanie vzťahov bude ochotné siahnuť k extrémnym reakciám. Nie teda odpozorované správanie rodičov, ale reakcia dieťaťa a jeho naučené správanie, ktoré malo v patologickom rodinnom vzorci funkčný význam, sú zásadné v tom, ako dieťa následne reguluje i svoje ostatné vzťahy.
Funkcie rodiny a jej význam
Rodina je základná jednotka spoločnosti, ktorá zohráva kľúčovú úlohu vo vývoji jednotlivcov. Poskytuje deťom zázemie, uspokojuje ich potreby a sprostredkúva skúsenosti, ktoré nie je možné získať mimo rodiny. V rodine si dieťa osvojuje vzorce správania, ktoré sa stávajú súčasťou jeho identity. Táto spoločensky schválená forma spolužitia rodičov a detí plní v ľudskej spoločnosti mnoho funkcií a vyžaduje si zabezpečenie optimálneho vývinu jednotlivcov.
Rodina plní určité úlohy voči sebe samej, ako aj voči spoločnosti. Tieto úlohy sa označujú pojmom funkcie rodiny. Stabilný emocionálny vzťah rodičov a detí je základom utvárania osobnosti dieťaťa. Od kvality tohto vzťahu závisí, či z dieťaťa vyrastie vyrovnaná osobnosť. Cieľom ochrannej funkcie rodiny je vytvoriť pre dieťa bezpečné miesto, kde sa cíti chránené pred nebezpečenstvami vonkajšieho sveta a kde nájde útočisko na riešenie svojich ťažkostí. Táto funkcia je významná v útlom veku dieťaťa, ale nestráca na význame ani v neskorších rokoch.
Keď je matka dostatočne nežná, láskavá, potešujúca a povzbudzujúca, vytvára trvalé citové puto matka - dieťa. Bez tohto emocionálneho puta dieťa prejavuje znaky citovej deprivácie s dôsledkami na správaní po celý život. Funkcia matky a otca je nezastupiteľná, uspokojujú potreby bezpečia a istoty dieťaťa. K najdôležitejším znakom funkčného rodinného systému patrí plnenie všetkých vyššie uvedených funkcií voči svojim členom a uspokojovanie potrieb všetkých svojich členov. Okrem uspokojovania fyzických, psychických a sociálnych potrieb poskytuje zázemie, potrebné ku spoločenskej sebarealizácii. Harmonická rodina s dobrými citovými väzbami, s atmosférou vzájomnej dôvery a úcty vzbudzuje u členov rodiny pocit istoty a bezpečia.
Vplyv poradia narodenia na vývoj dieťaťa
Poradie, v akom sa dieťa narodí, má na jeho ďalší vývoj istý vplyv. Samozrejme, záleží aj na tom, v akom veku dostane dieťa súrodenca alebo či vôbec dostane súrodenca. Tou hranicou je piaty rok života, keď sa buduje celá naša osobnosť, charakter, emocionalita, spôsob, akým pristupujeme k svetu, ako sa adaptujeme.
Prvorodené deti
Majú veľa spoločné s jedináčikom, a to z toho dôvodu, že obidvaja boli istý čas sami. Rodičia pri prvom dieťati uplatňujú najviac príkazov a zákazov, zavádzajú veľa pravidiel. Dôsledkom tohto prístupu je, že prvé deti bývajú zodpovedné a stávajú sa dobrými vodcami. Sú zodpovední a vedia viesť aj mladších súrodencov. Preto sa neskôr uplatňujú v povolaniach, ako sú učitelia, lekári. Prvé deti bývajú konformné a veľmi konzervatívne. Majú rady systém, tradíciu, poriadok. Veľmi si zakladajú na svojej špeciálnej pozícii a zle znášajú kritiku.
Druhorodené deti
Bývajú opakom prvorodeného. Sú to dobrí pozorovatelia a niekedy sa snažia toho prvého aj dobehnúť. Druhorodený je typický rebel, ktorý sa nebojí ísť proti autorite, bojkotuje pravidlá. Druhorodení majú veľa kamarátov, sú spoločenskejší.
Prostredné deti
V rodinách s tromi deťmi je druhé dieťa stredné, teda takzvané sendvičové. Stredné dieťa je ťažké charakterizovať, lebo ono je v niečom podobné tomu staršiemu a v niečom tomu mladšiemu. Môže mať pocit, že je prehliadané, málo dôležité a niekto mu šliape na päty.
Najmladšie deti
Sú vždy zlaté, malé, vyvolávajú prirodzene ochranárstvo. Lenže tieto deti sa môžu poľahky stať lenivými, pretože pri každom ďalšom dieťati je menej a menej pravidiel. Posledné deti sa tak veľmi rýchlo naučia, ako kľučkovať, ako sa vyhnúť povinnostiam. Zároveň sú však šarmantné a tvorivé.
Jedináčikovia
Tým, že nemá súrodencov, sa musí umelo naučiť deliť sa. Jedináčikovia môžu byť rozmaznávaní, ale stretávam sa častejšie s tým, že sú preťažovaní, očakávania smerom k nim sú totiž veľké. V práci mávajú výhodu, že vedia urobiť veci rýchlo a výborne. Jedináčik je totiž zvyknutý spoliehať sa sám na seba. Na druhej strane vedia byť veľmi osamelí a nevedia pracovať v tíme.
Je potrebné nájsť každému dieťaťu špeciálne miesto v rodine, oceniť od malička jeho prínos pre rodinu a dať si pozor, aby sme stredné dieťa neprehliadali. Dôležitá je otázka spravodlivosti, aby sme deti neporovnávali. Porovnávanie je vo výchove škodlivé, lebo vedie k súpereniu a silná rivalita môže byť demotivujúca.
Vplyv súrodencov na vývoj dieťaťa
Vplyv rodičov nie je jediným výchovným vplyvom. Svojich súrodencov sme si nevybrali tak, ako si vyberáme našich partnerov a priateľov. Samozrejme, nevyberáme si ani našich rodičov… A napriek tomu, pokiaľ ide o náš vývin, môžu mať súrodenci väčší vplyv ako rodičia. Časť vplyvu súrodencov súvisí s ich úplnou prítomnosťou. Či tieto vzťahy zlepšujú alebo zhoršujú náš život, je zložitejšou otázkou. Pozitívne interakcie so súrodencami počas dospievania podporujú empatiu, prosociálne správanie a akademické úspechy. Tento vplyv však môže komplikovať napríklad aj mnohopočetná domácnosť. Keď je súrodenecký vzťah zlý, môže to byť naozaj zlé.
Dobrý vzťah s bratom či so sestrou v dospelosti nie je samozrejmosťou. Už v detstve sa môže stať, že si súrodenci nerozumejú a ich súperenie môže prerásť do negatívnych emócií, ktoré pretrvajú do dospelosti. Odborníci hovoria, že kľúčovými sú aj pri budovaní vzťahu súrodencov rodičia a ich prístup k deťom. „Ak deti rovnakým dielom dostávajú od rodiča pozornosť, pohladenie, nemusí medzi nimi byť ani nejaká obzvlášť silná rivalita. Deti úplne ožijú, keď cítia vnímanie a sýtiaci kontakt s rodičom. V psychoterapiách sa vždy do hĺbky rieši vzťah s rodičmi, ktorí nás formujú, a menej sa spomínajú súrodenci. Pritom s nimi máme tiež dosť intenzívny vzťah - vyrastáme spolu, máme spoločné zážitky a v dospelosti spomienky.
Ľudia to majú veľmi rôzne. No bez ohľadu na intenzitu nášho kontaktu so súrodencami platí, že nás v živote ovplyvňuje každý jeden. Dokonca aj tí nenarodení alebo už nežijúci súrodenci. Ak ide o kontakt, niektorí súrodenci spolu vôbec nekomunikujú, iní majú zase veľmi vlažný vzťah a niektorí sú ako najlepší kamaráti, ktorí sa so všetkým vzájomne zverujú a zdieľajú svoje životy, radia sa o výchove detí. Keď mám klientov v terapii už dlhší čas, vždy spolu preberáme obdobie raného detstva a vzťah s rodičmi, a tak sa dostávame aj k súrodeneckým vzťahom. Rodičia sú aj pri tom kľúčoví, oni zasejú to, ako sa k sebe súrodenci budú správať. Vplývajú naň odmalička. A vidím vo svojej praxi, že do vzťahu svojich detí, teda súrodencov, vstupujú aj v dospelosti rečami typu „tvoja sestra zvláda takéto situácie bez problémov a ty nie“. Aj svoje dospelé deti majú tendenciu porovnávať, čoho následkom je neustále prítomná rivalita. Myslia si, že keď je u detí podobná genetická výbava a prostredie, v ktorom sú vychovávané, mali by si byť podobní aj povahou, schopnosťami, čudujú sa, prečo sú súrodenci odlišní, prečo každý inak reaguje, prečo každý vedie iný život. To je úplne normálne, každý si hľadá svoje miesto. V detstve chce každé dieťa v prvom rade pozornosť svojich rodičov, nejako vyniknúť, predbehnúť súrodenca.
Istá miera rivality medzi súrodencami je prirodzená, všimneme si ju aj v etológii medzi živočíchmi - mláďatami jednej samice. Klbčia sa medzi sebou, pripravujú sa na život v rovesníckej skupine v bezpečnom prostredí domova. Treba dbať na vek, určite sme prirodzene úzkostlivejší pri maličkých deťoch, je v nás biologicky zakódované, že chránime slabších. Ale ako deti rastú, treba uberať aj zo vstupovania do súrodeneckých konfliktov. Práve vo vzťahu s bratom alebo so sestrou sa dieťa učí riešiť konflikty na rovnocennej báze a ako k nim pristupovať. Ak deti po sebe kričia a príde rodič a kričí ešte viac, nie je to celkom vhodné. Čo dieťa naučí? Že nastal konflikt a vznikla z toho priam dráma, pritom rodič by mal pri dieťati ostať pokojný, trpezlivý a vymedziť pevné hranice. Pokojným spôsobom povedať, že toto sa robiť nebude, nie prísť a snažiť sa deti prekričať.
Často sa v rodinách stáva, že jeden zo súrodencov je protežovaný. Buď ten mladší, alebo slabší, alebo ten, ktorý má nejaké zdravotné problémy, prípadne nejaký hendikep - okolo takého dieťaťa sa zvykne chodiť po špičkách, je okolo neho oveľa viac pozornosti, čo je, samozrejme, pochopiteľné. Nevhodné však je, keď je toto dieťa rodičom nespravodlivo posudzované, opomína sa to, že ono provokovalo ako prvé, a ostatným súrodencom sa dookola hovorí „však ho nechaj, však je ešte maličký, buď rozumný a ustúp“.
Rodič by mal pristupovať ku každej situácii, akoby mu nefungovala pamäť, zvoliť zakaždým prístup vhodný pre danú situáciu - ak ocení za niečo jedno dieťa, nabudúce to bude zase to druhé. Ak deti rovnakým dielom dostávajú od rodiča pozornosť, pohladenie, nemusí medzi nimi byť ani nejaká obzvlášť silná rivalita. Deti úplne ožijú, keď cítia vnímanie a sýtiaci kontakt s rodičom.
Všetky naše vzťahy sa vytvárajú zo vzťahovej väzby s rodičom. A veľký vplyv to má aj na vzťah so súrodencami. Alfred Adler hovoril, že človek si už v útlom detstve vytvára svoj životný scenár, životný štýl, ako bude riešiť v živote rôzne situácie, aký bude, a toto vzniká v primárnej rodine. Rodičia zasejú do detí základ - ty si taký, ty si zase iný - a ony to vnímajú. Dieťa však nie je pasívny tvor, ono si aj aktívne vytvára svoje miesto. Niečo je geneticky dané, napríklad temperament je silno geneticky podmienený, či bude dieťa ticho sedieť, alebo bude živé, nezastaviteľné.
Kedy je rozvod lepším riešením?
Tichý vzťah rodičov nie je dobrý, lebo dieťa je vtlačené do role komunikačného mediátora, prípadne cíti potrebu napĺňať potreby rodičov, ktoré si oni navzájom nenapĺňajú. Staranie sa o blaho rodičov znemožňuje dieťaťu sústrediť sa primerane na vlastný život, čo môže narušiť nutné odpútanie sa od rodičov. Štart dieťaťa do života to síce sťaží, ale nemusí to nutne znamenať poznamenanie na celý život. Hrubá patológia a násilie spravidla majú dlhodobé následky.
Problém, ktorí partneri nie sú schopní vyriešiť spoločnými silami, môžu riešiť za pomoci terapeuta. Ten im môže poskytnúť pohľad na ich vzťah z inej perspektívy, bez hnevu a s porozumením ku konaniu oboch. Určite by to malo predchádzať rôznym “pauzám” vo vzťahu či riešeniam v mileneckom vzťahu.
Pôjdeme postupne - najlepšie pre dieťa je stabilná rodina, v ktorej sú pokojné, láskavé vzťahy. Ak sa vzťah medzi rodičmi naruší a spolužitie nie je možné, je lepšie mať pokojných rodičov schopných aspoň bežnej slušnej komunikácie, aj keby nežili v jednej domácnosti. Najmenej vhodné je, ak sa rodičia za každú cenu snažia vzťah udržať a udržiavajú ho patologickým spôsobom, robia si zle, ubližujú si, ohovárajú, ťahajú deti do koalícií… V takomto vzťahu, bez ohľadu na to, či žijú v jednej domácnosti, alebo v dvoch, bude dopad na dieťa drvivý.
Ako zvládnuť rozvod s ohľadom na dieťa
V každom veku rozpad rodiny zasiahne do života dieťaťa a ovplyvní ho v tej vývinovej fáze, v ktorej sa práve nachádza. U maličkých detí pocit bazálnej istoty, separačnej istoty či úzkosti, u škôlkarov odvahu a iniciatívu, u školákov vytrvalosť, u adolescentov sebaobraz a partnerské istoty.
Ak rodičia zvládnu rozchod bez osobných útokov, dohodnú sa na kontakte s deťmi, komunikujú korektne a dodržujú vzájomné dohody, sú deti schopné prejsť rozvodom bez negatívnych dôsledkov, s tým, že si udržia oboch rodičov pre vlastnú potrebu a udržia si aj ich pocit hodnoty.
Už vo veku troch až štyroch rokov deti vnímajú atmosféru v rodine. Povedať, že jeden z rodičov už bude bývať inde, ukázať dieťaťu miesto, opakovane ho navštíviť, dodá dieťaťu istotu, že vie, čo sa bude diať. Deti sa často boja o rodičov viac než o seba. Ak teda vedia, že rodič to zvládne a je s tým v poriadku, bude v poriadku aj dieťa.
Rodič by určite nemal dieťa zaťažiť svojimi pocitmi smútku, neistoty či sklamania. Mal by si uvedomiť, že ak je to ťažšie pre neho, ktorý už je dospelý a zrelý, tak dieťa s neukončeným vývinom osobnosti nemá kapacity na unesenie tejto záťaže. Môže sa radšej vyrozprávať či poplakať si pri kamarátoch, iných dospelých, či vyhľadať profesionálnu pomoc. Dôležitým je ubezpečenie o ďalšom kontakte, o vzájomných citoch s dieťaťom. Pre rodiča, ktorý je s dieťaťom menej často je veľmi dôležité vedieť, že nie častosť kontaktu, ale jeho kvalita je zárukou dobrého vzťahu s dieťaťom.
Ako zvládnuť akékoľvek utrpenie - rozchod, rozvod, smrť blízkeho, ...
Vplyv otca a matky na dieťa
Matka je matka, otec je otec a každý dieťaťu prináša iné prístupy. „Výchova rodičov musí byť rozdielna,“ zdôrazňuje klinická psychologička Lýdia Adamcová, autorka projektu Výchova v kocke. Ako vysvetľuje v jednom zo svojich príspevkov venovaných práve výchove, materské a otcovské úlohy sú predurčené prírodou, líšia sa, ale dôležitosťou a kvalitou sú obe rovnocenné. „Názory, že ak je matka doma, tak zabezpečuje výchovu detí, sú mylné. Matka zabezpečuje výchovu detí doma a otec vo vonkajšom svete a práve na to muži zabúdajú. Ich povinnosťou je dopĺňať výchovu matky o mužské aktivity a kontakty so svetom,“ vysvetľuje Lýdia Adamcová s tým, že výchova matky je mäkšia, citovo teplejšia a spojená viac s kontaktmi na telesnej úrovni. „Je o dotykoch, nosení, kolísaní dieťaťa, ale sú to aj pohľady, jej hlas a rozprávanie. Matka svojimi objatiami uspokojuje citové potreby dieťaťa a učí dieťa prejavovať city.“
Výchova otca je naopak, reálnejšia, neraz tvrdšia. „Otcovia majú menej empatie, majú didaktickejší prístup a ich nežný fyzický kontakt je obmedzenejší. Otcovia sú vlastne mostom medzi vnútorným svetom rodiny a vonkajším svetom. Učia deti vyjadrovať sa a prejavovať navonok a pripravujú ich na svet kamarátov. Zo svojej praxe viem, že chlapci, ktorí nemajú kontakt s otcom, majú problémy nájsť si svoju pozíciu medzi kamarátmi,“ približuje odborníčka. Otec učí deti tvoriť svoje hranice, byť autoritou, aby sa nemuseli neprimerane presadzovať, predvádzať, okúzľovať, za každú cenu vyhrávať, len aby si získali pozornosť.
Ako Lýdia Adamcová ďalej vysvetľuje, žena je geneticky naprogramovaná hovoriť, premýšľať a tvoriť. Muž má zas v genetickej výbave skôr vidieť, reagovať a konať. Energia matky je kruhová, centrujúca okolo ohniska, okolo detí a charakterizujú ju objatia, mäkkosť, nežnosť, kolísanie, pocity slasti, ktorých symbolom sú ženské prsia. Energia muža a otca je zasa energiou ťahu - sledovať, stopovať, uloviť. Jeho pripravenosť k boju si vyžaduje rozhodnosť a silu, čo sa prejavuje v hre s deťmi, ktoré vyhadzujú, točia, naháňajú a vedú ich k prekonávaniu prekážok. S matkou sú deti deväť mesiacov v silnom fyzickom spojení, matka je zdrojom kvalít, akými je fyzická blízkosť, intimita, citovosť, nežnosť. Otec je vzorom pre bezkontaktné vzťahy s kvalitami ako sú aktivity, hry, bojovanie, súperenie, práca a k tomu patriace priateľstvo, solidarita, odvaha.
Lýdia Adamcová si uvedomuje, že dnes sa správanie matiek a otcov mení. Obrazne povedané - ženy začínajú loviť mamutov, ale otcovia sa ku krbu až tak nehrnú. A hoci dnes často počúvame odporúčania odborníkov, že „rodičia musia byť vo výchove jednotní“, práve táto jednotnosť podľa nej výchovu oslabuje. „Žiadny jednotný front nefunguje. Jeho rizikom je, že sa vo výchove stiera ženský a mužský prístup. Rozdielne výchovné správanie rodičov totiž zabezpečuje efektívnejšiu a plnohodnotnejšiu výchovu detí,“ vysvetľuje.
Avšak pozor, je samozrejmé a žiaduce, aby boli rodičia vnútorne zladení na základných princípoch ako napríklad: nekradne sa, nefajčí sa, neklame sa, nebije sa. Ako príklad uvádza situáciu, keď obaja rodičia sa zhodujú, že nechcú, aby ich dieťa fajčilo, ale zistia, že ich potomok fajčí. Obom ide o to isté, no reakcia je rozdielna. „Matka skôr emočne, moralizuje, dieťaťu rozpráva o následkoch a môže mu niečo zakázať. Otec sa tiež nahnevá, tiež mu niečo povie, ale predovšetkým ho zoberie a prinúti vyfajčiť 5 cigariet. To je čin. „Takto polarizované výchovné metódy otca a matky umožňujú deťom učiť sa reagovať na polaritný svet, prijímať mužské a ženské argumenty, rôzne spôsoby riešenia v mužskom a ženskom svete,“ uzatvára klinická psychologička s dlhoročnou praxou.
Na druhej strane je však dôležité chrániť deti pred fyzickým a psychickým týraním a zneužívaním, toto už nemá s rozdielnosťou výchovných princípov nič spoločné. Dieťa má byť chránené aj pred rodičom, ktorý používa takéto metódy. „Je to časté, predovšetkým u matiek, že nevedia brániť dieťa pred otcom, ktorý mu nadáva, kričí naň, ponižuje ho alebo neprimerane trestá. V pozadí takéhoto správania môže nezrelá osobnosť otca alebo jeho prílišné sebavedomie, nadradenosť. V extrémnych prípadoch môže byť v pozadí alkoholizmus alebo porucha osobnosti. Apelujem na matky, aby to nedovolili a situáciu rázne riešili.
Pre zdravý psychický vývin, na formovanie osobnosti a pre zdravé budovanie pocitu vlastnej hodnoty je najdôležitejších prvých 5 rokov života dieťaťa. Jednoducho povedané, to, čo sa do dieťaťa v prvých piatich rokov vloží, z toho môže potom čerpať celý svoj život. Pokiaľ dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom.
Aby štart dieťaťa do života prebehol čo najlepšie, je dôležité, aby o dieťa v rannom veku bolo postarané kontinuálnym spôsobom, jednou osobou. Najčastejšie je to osoba matky, ktorá je na dieťa emočne napojená, prístupná. Keďže rodičovská rola prináša na osobu matky a otca isté nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia nie sú niekedy dostatočne pripravení, často sa stáva, že práve v tomto období vznikajú prvé vážnejšie nezhody a konflikty medzi rodičmi. Sú často spôsobené tým, že matka sa cíti byť vyčerpaná starostlivosťou o dieťa, a otec sa cíti byť vyčlenený z novovzniknutej diády matka - dieťa. Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role a toho, aby pri mame svojho dieťaťa stáli, aby jej boli oporou, aby sa mala o koho oprieť a mala tak dosť síl starať sa o to dieťa. Vo vzťahu k dieťaťu je však rovnako dôležitá. Približne vo veku 3 rokov života dieťaťa, rola otca naberá na svojej dôležitosti. Cez to, ako vníma dieťa vzťah medzi rodičmi, učí sa nielen vzťahu k svojmu pohlaviu, ale aj vzťahu k opačnému pohlaviu. Z toho dôvodu je preto veľmi dôležité, aby bol prítomný pri výchove aj otec. Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov. Syn sa potrebuje s otcom identifikovať. Keď otec z nejakého dôvodu chýba, alebo keď o tom otcovi nemá chlapec vytvorený dobrý obraz, nemá sa s kým identifikovať a to spôsobuje jeho vnútornú neistotu. Pre dcéru je veľmi dôležité mať taktiež vzor otca. Ak sa rodina z nejakého dôvodu rozpadne, rodičia by mali svoj rozchod zrelo spracovať a fungovať na rodičovskej rovine tak, aby všetky rozhodnutia robili v prospech a záujme dieťaťa.
Hovorí sa, že deťom treba dať korene a krídla. Korene sa dávajú v útlom detstve, krídla v puberte. Ak má dieťa dobrý základ a je dobre „zakorenené“, má aj vybudovaný dobrý sebaobraz, dobrú sebahodnotu. Ak sa v puberte vyskytnú nejaké ťažkosti v správaní, napríklad útek z domu, striedanie partnerov, alkohol, nevhodná partia, sebapoškodzovanie a pod., tieto prejavy majú vždy korene v minulosti. V období puberty, kedy už má mať dieťa krídla, je dôležité u dieťaťa vytvoriť pocit vlastnej zodpovednosti a slobody, nakoľko sa dieťa v rámci vývinu potrebuje prirodzene od rodičov odpútať. Nie je dobré brániť mu vo vzťahoch a v kontakte s rovesníkmi, medzi ktorými skúša svoje schopnosti, svoju sociálnu pozíciu, a medzi ktorými potrebuje svoju osobnosť rozvíjať a sociálne dozrievať.
Dieťa sa na rodičov a situácie, ktoré prežíva, pozerá svojim, špecifickým pohľadom, a to vzťahovaním si všetkého, čo sa okolo neho deje, na seba. Keďže k prirodzenému správaniu rodičov patrí aj zlyhanie v dôsledku únavy, vyčerpania, či hádky medzi rodičmi, je potrebné uvedomovať si to, a ponúkať dieťaťu skutočný význam toho, čo sa deje. Vysvetliť mu, že teraz sa s ním nemôže mama hrať, pretože je veľmi unavená z práce, alebo že mala náročný deň. Dieťa si uvedomí, že mama je unavená, ale nesúvisí to s ním. Keď mama na dieťa pravidelne nakričí, pretože je nahnevaná napr. kvôli udalostiam zo zamestnania, a dieťaťu to primerane nevysvetlí, pre dieťa sa tieto zážitky stanú emočne zaťažujúcimi a ľahko sa môže stať, že dôvod zlej maminej nálady si dieťa stiahne na seba. Dieťa musí vedieť, že dôvodom hnevu mamy nie je ono samotné. Rovnako aj po hádke rodičov musí dieťa vidieť, že sa tým nič nekončí. Potrebuje zažívať, že rodičia dokážu urobiť ústretový krok, že konflikty sa dajú riešiť, že život sa môže vrátiť do starých koľají. Dieťa sa učí, že hádky neznamenajú koniec vzťahu, ale že aj keď rodičia majú rôzne názory, dokážu sa zmieriť. Dieťa sa učí, že keď je nejaký problém, že sa nerezignuje, neodchádza.
Mnoho starých rodičov sa chce aktívne podieľať na výchove svojich vnúčat, a častokrát sú prvou voľbou pre rodičov, ak potrebujú pri starostlivosti o svoje deti pomoc. Podľa psychológa je preto dôležité, aby starí rodičia nenahrádzali rolu rodičov, aby pomáhali pri pomáhali, ale do nej nezasahovali a rešpektovali rozhodnutia rodičov. Dôležitá je tiež medzi starými rodičmi a rodičmi otvorená komunikácia o ich vlastných možnostiach a očakávaniach.
Pre celkový rozvoj osobnosti dieťaťa vytvára najvhodnejšie podmienky práve úplná harmonická rodina. Vzájomný vzťah rodičov a im dané špecifické roly zohrávajú nezastupiteľnú funkciu rodiča. V súčasnosti sa od rodičov, najmä od matiek, očakáva takmer nadľudský výkon. Starostlivosť o dieťa sa zvykne diať v izolácii, bez širšej opory a komunity. Pripútanie sa len k jednému človeku, najčastejšie k matke, nie je ideálom, ale kompromisom súčasného životného štýlu. Vývojový psychológ Gordon Neufeld tvrdí, že malé dieťa nie je biologicky ani emocionálne nastavené na to, aby si vystačilo len s jedným pevným vzťahom. Dieťa potrebuje takzvanú „attachment village”, teda dedinu bezpečných vzťahov, ktoré sa neprekrývajú, ale dopĺňajú. V takomto prostredí si môže budovať dôveru vo viacerých dospelých, pričom každý z nich prináša do jeho sveta niečo iné… Pokoj, stimuláciu, vedenie, humor, stabilitu či istotu. Tieto poznatky sú tiež v súlade s evolučnými a antropologickými výskumami, ktoré ukazujú, že v tradičných spoločnostiach deti vyrastali obklopené nielen rodičmi, ale aj starými rodičmi, súrodencami, tetami, ujami, susedmi a staršími deťmi. Významnú rolu teda nezohrávali len tí dospelí, ktorí boli biologickými rodičmi, ale aj všetci ostatní, ktorí sa podieľali na starostlivosti. Tento model bol vlastný aj našej kultúre. V slovenských vidieckych komunitách ešte donedávna žili rodiny v rámci niekoľkých generácií. Dieťa sa striedavo hrávalo s tetou, starou mamou, susedkinými deťmi. Získavalo tým rôznorodé skúsenosti, citové väzby a vzory správania. Dnes je však bežné, že matka zostáva s dieťaťom doma sama celé mesiace či roky. Partner je v práci, starí rodičia bývajú ďaleko alebo ešte sami pracujú, susedia sú anonymní. Psychologička Lenka Šulová upozorňuje, že pre zdravý vývin je dôležité, aby dieťa trávilo dostatok času s rôznymi dospelými. Britský psychoanalytik Donald Winnicott, ktorý ešte v 50. rokoch zaviedol pojem „dostatočne dobrá matka”, zas tvrdil, že dieťa nepotrebuje dokonalosť, ale potrebuje matku, ktorá vie byť prítomná, ale aj unavená, ktorá je láskavá, ale aj ľudská. Psychologička Lenka Pavuková Rušarová poukazuje na to, že v rešpektujúcom prostredí, kde je dieťa obklopené viacerými vnímavými dospelými, má oveľa väčší priestor rozvíjať svoju emocionalitu aj sociálne zručnosti. Jedným z najväčších rizík moderného rodičovstva nie je zanedbávanie dieťaťa, ale vyhorenie rodiča, ktorý sa snaží urobiť všetko sám. Rodičia sa potom trápia pocitmi zlyhania, že nie sú dosť láskaví, že nemajú trpezlivosť, že nezvládajú zmysluplne odpovedať na každý plač alebo otázku. Možno povedať, že dieťa potrebuje naozaj veľa, ale nie všetko od jedného človeka. Potrebuje lásku, pozornosť, hranice, vedenie, oporu aj hru. Jedna osoba to ale nedokáže všetko zvládnuť naraz. A ani nemusí. Rodič, ktorý si prizná, že potrebuje pomoc, nerobí chybu.
