Vplyv rodičovstva na deti: Od napomenutia k toxickým vzťahom

Deti ako zrkadlo rodičov

Deti preberajú od rodičov postoje, správanie a napodobňujú ich charakter. Ak sa nepozorovane stanete divákmi detskej hry, možno vás udiví, ako deti používajú vaše slová, gestá, ako napodobňujú vaše spôsoby. Robia to precítene a s technickou dokonalosťou. Dievčatko zahrá presnú scénu, ktorá sa odohrala pred niekoľkými hodinami pri rodinnom stole. Hrá sa na mamičku, ktorá napomína otca, pretože pri obede sa noviny nečítajú a že o nič iné nemá záujem. Dieťa prijíma nielen naše slová, ale aj životné postoje a zrkadlovo dokáže napodobniť rodičovský charakter. Dokáže napodobniť aj mimiku a gestikuláciu otca a matky tak, že z toho často zamrazí.

„Dieťa sa počas hry rozčuľuje, uvažuje, prekypuje nežnosťou, stroho kritizuje, prejavuje hrdosť. Súcit, škodoradosť, ochota pomáhať, úprimnosť, ale aj ohováranie- to všetko sa rodí pri rodinnom stole a prenáša na deti,“ tvrdí Matějček vo svojej knihe Rodiče a děti. Dieťa neprijíma naše postoje len k najbližším členom rodiny, ale taktiež k celému širšiemu okruhu príbuzenstva a priateľom a nakoniec si z toho vyvodí komplexné stanovisko v medziľudských vzťahoch. „Prekvapivo rýchlo dokáže dieťa vyvodiť nepriateľský postoj k niektorému členovi rodiny, ak dôjde k roztržke, k rozvodu alebo inej podobnej udalosti. Rodinné spolužitie je mimoriadne účinným výchovným nástrojom, ktorý by mali rodičia používať s rozvahou a zodpovednosťou,“ vysvetľuje psychológ.

Deti ako prirodzené skenery rodičovských hodnôt

Deti majú vysokú pozorovaciu schopnosť. Sledujú, ako sa rodičia vyrovnávajú s hnevom, ľútosťou, či aký zaujmú postoj k vlastným emóciám. Ako sa vyrovnávajú so životnými skúškami, ako preciťujú šťastie a radosť, ale aj hnev, smútok, či sklamanie. Či sa dokážu postaviť krízovým situáciám čelom. Je dôležité, či sa rodičia identifikovali s rolou obete, alebo prijímateľom životných lekcií. Všímajú si, ako na ich rodičov pôsobí úspech a neúspech a aké priority si vo svojom dospeláckom svete rodičia kladú. Ich vnútorný radar zachytí rodičovské reakcie s plnou presnosťou. Budú vnímať, ako často sa doma kričí a z akého dôvodu, ako sa otec správa k matke, či matka k starým rodičom, susedom, ale aj cudzím ľuďom na ulici. „Vzťahy a postoje sa zďaleka netýkajú len ľudí, ale aj vecí, prírody, myšlienok a ideálov. Dieťa sa stotožňuje a tým sa utvárajú jeho postoje k hodnotám ako je estetika, zdravie, pocit naplnenia, šťastie, ale aj choroby.“ Nad tým všetkým majú rodičia moc a plnú zodpovednosť.

Výchovné prostriedky a metódy sa tvoria skôr, ako sa staneme rodičmi

V podstatnej časti rodičovského postoja hrá významnú úlohu samotné detstvo matky a otca. Čerpáme z vlastného životného príbehu, z toho, čo sa na nás nazbieralo, čoho sme sa ako deti báli, čo nás povzbudilo a robilo radosť. Viac alebo menej uvedomele budeme tieto praktiky uplatňovať aj u vlastného dieťaťa, alebo sa ich naopak, na podklade vlastných skúseností, budeme snažiť vyvarovať. Tak aj dieťa neskôr vo svojom živote bude rodiča, s ktorým sa identifikuje nasledovať, alebo bude žiť jeho pravý opak. „Spôsob výchovy silno pôsobí na formovaní svedomitosti, vytrvalosti, sebaovládania, stability či lability a odolnosti dieťaťa, ovplyvňuje celkový charakter osobnosti, či ďalšie subsystémy detskej osobnosti ako je temperament, aktívnosť a rysy pôsobiace v komunikácii.

Negatívne výchovné postoje

Výchovný štýl je komplex mnohých faktorov. Nedá sa skúmať sám osebe. Je to súhra osobnosti rodičov a ich skúsenosti z detstva, emočných vzťahov členov rodiny a ich komunikačných zdatností a v určitej miere požiadaviek na dieťa. Výchova je neustály kolobeh, ktorý môže dieťa ovplyvniť buď kladne alebo záporne. Najdôležitejšou zložkou výchovného modelu je nepochybne emočný stav- ten rozhoduje o všetkom. Pokiaľ rodičia dávajú dieťaťu svoju lásku, vykompenzuje to aj ostatné negatívne faktory vo výchove.

S čím negatívnym sa v rodinách môžeme stretnúť?

• Zavrhujúca výchova- vyskytuje sa v rodinách, kde dieťa vzbudzuje vo svojich rodičoch predstavu neúspechu a prehry. V takejto rodine je dieťa často utlačované, ponižované a trestané.
• Zanedbávajúca výchova- v rodinách s nízkym sociálno-ekonomickým postavením, u rodičov s nízkym intelektom, či emocionálne nezrelí, či ak bolo dieťa nechcené.
• Úzkostná výchova- kde sa rodičia o dieťa zvýšene boja a preto ho príliš ochraňujú, bránia mu v rôznych, pre ne nebezpečných činnostiach a celkovo ho obmedzujú v iniciatíve. Takto vychovávané dieťa buď protestuje proti takému to obmedzovaniu, alebo sa pasívne podriadi a stáva sa apatickým.
• Perfekcionistická výchova- je podľa Matějčeka taká, keď je na dieťa kladené mnoho vysokých požiadaviek zo strany rodičov a dieťa je preťažované. Pokiaľ dispozície dieťaťa ambicióznym rodičovským požiadavkám neodpovedá, odrazí sa to na potomstve, ktoré je stresované a frustrované z nemožnosti splniť rodičovské požiadavky.
• Rozmaznávajúca výchova- rodič sa plne podriaďuje prianiam a náladám svojho potomka, dokonca mu posluhuje. Rodičia na dieťati väčšinou až nezdravo lipnú a tým mu bránia v osamostatnení.
• Protekčná výchova- je taká, kde je dieťaťu pripravovaná tzv. cestička, ktorá by mu mala uľahčiť dosiahnutie cieľov bez vlastného úsilia a bez nepríjemností. Rodičia deťom pomáhajú vo všetkých situáciách, aj v tých, ktoré by malo zvládnuť samo. Často za dieťa pracujú, zariaďujú všetko zaňho. Takýmto chovaním rodičov stavia dieťa do sociálne nepríjemných situácií a nedovoľujú mu dospieť, zvlášť keď po ostatných vyžadujú mnoho ohľadov a pre dieťa len úľavy.

Potreby musia byť naplnené - po dobrom či po zlom

Je nutné uvedomiť si, že spôsob chovania detí odráža reakcie okolia. Deti pracujú s tým, čo ich rodič vo výchove naučí; obyčajne nevedia, že sa správajú nevhodne, dokým im to nedáme najavo a nezmeníme svoju doterajšiu reakciu k ich správaniu. Nepoznajú iný spôsob ako zareagovať, aby boli ich potreby naplnené - nemám na mysli materiálne potreby ako hračky a sladkosti, ale istotu, že ich rodič miluje za každých okolností, a bezpečie, ktoré mu má domov poskytnúť. Deti sa nevyznajú vo svojich emóciách a prežívaní, nevedia definovať a pomenovať, čo im chýba - ak im ale chýba pozornosť a bezpečie rodičovskej náruče, vyskytne sa v správaní problém. Pokiaľ sa totiž naučia, že adekvátnym chovaním si nezaistia pozornosť, lásku a istoty, priklonia sa k tomu neadekvátnemu správaniu - príkazy, mrnčanie, záchvaty zlosti, vyjednávanie.

Podľa psychologičky a licencovanej odborníčky na výchovu pozitívnou disciplínou, Ariadne Brill, je každé dieťa poháňané túžbou po láske, spolupatričnosti a vlastnej dôležitosti. Potrebujú pocítiť, že na nich záleží, ich existencia má význam, nie sú v rodine len „do počtu“, ale jej vítaným a hodnotným členom. Ak tieto potreby nie sú naplnené, deti cítia odlúčenie, neistotu, obavy a strach, že rodinou nie sú prijímané a ľúbené. Uchyľujú sa preto k iným vzorcom správania než adekvátnym - tým negatívnym - v snahe svoje potreby uspokojiť.

Ak im rodič ustúpi (dovolí porušiť pravidlá a hranice, obskakuje ich, upratuje za nich, kúpi sladkosť len aby nemrnčali a podobne), deti nemajú dôvod svoje správanie zmeniť. Týchto situácií bude viac a viac, pretože pravé potreby nie sú v skutočnosti naplnené (potreba hlbokého vzťahu s rodičom), sú len nahradené náplasťou, ktorá ale pravú ranu nelieči.

Správanie dieťaťa smeruje k naplneniu jeho potrieb

Majte na vedomí, že dvojročné deti sú prirodzene sebestredné a istá sebeckosť je pre nich normálna; začínajú si budovať svoju nezávislosť a odpútavajú sa od matky. Akonáhle je však dieťa v školskom veku a správa sa stále dožadujúco a prikazujúco, je nutné spozornieť. V predškolskom veku sa dieťa musí naučiť rovnováhe medzi vlastnými potrebami a potrebami ostatných. Dožadujúce a narcistické deti však v tomto zlyhávajú. Chýba im, čo najviac potrebujú - pravidlá, štruktúra, láska - a výsledkom sú hnev a frustrácia. Nevedia ako inak získať to, čo potrebujú, a preto sa uchýlia k rozkazovaniu a dožadovaniu.

Bývajú náladové, situácie nevnímajú realisticky, ale prostredníctvom skresleného obrazu svojho zraneného ega, kvôli čomu sú nadmerne reaktívne na vonkajšie podnety (napríklad na „Nie“ reagujú neskutočným výbuchom a hnevom). Pretože sú zamerané na seba, nevedia sa pozrieť na situáciu z perspektívy druhého človeka.

Na akýkoľvek pokus o nápravu chovania alebo konštruktívnu kritiku nevhodného správania reagujú odmietnutím zodpovednosti - hodia zodpovednosť na druhých, aby sa vyhli stretu s pocitmi nedostatočnosti, ktoré prechovávajú vo vnútri.

Nesprávajte sa spôsobom, ktorý u dieťaťa trestáte

Ak vaše chovanie vyvoláva u dieťaťa neadekvátnu reakciu, je zrejme načase zmeniť svoj prístup. Vnímať ako dieťa reaguje na vaše správanie, a reakcie následne upravovať a meniť podľa efektívnosti, je kľúčom k lepšej komunikácii, spojeniu, vzťahu a lepšej výchove. Mnohí z nás deťom venujú pozornosť len vtedy, ak sa nesprávajú vhodne, čo je veľká chyba. Dieťa opakuje tie reakcie, ktoré sú rodičom povšimnuté - všímajte si preto, ak vám pomôže, podelí sa, vyjadrí empatiu a oceňte to. Pri nesprávnom chovaní hlavne nemodelujte správanie, ktoré zakazujete - to znamená, že ak dieťa vyvádza a vy začnete kričať, reagujete presne ako ono samé, čím si podkopávate autoritu a nedávate žiadnu lekciu (robíte to, čo dieťaťu zakazujete). Reagujte pokojom, na príkaz dieťaťa nereagujte príkazom (ak dieťa povie „Dones mi vodu!“ a vy reagujete „Nerozprávaj sa so mnou takto!“), kritizujete chovanie, ktoré sami používate, ale modelujte to chovanie, ktoré chcete vidieť aj u neho.

Nechráňte dieťa pred sklamaním, musí sa ho naučiť zvládať

Psychologička Ariadne Brill radí, aby sme nechali deti prežiť všetky emócie, vrátane tých negatívnych. Dieťa sa musí sklamať, musí zistiť čo je frustrácia, hnev, smútok, aby sa naučilo spriateliť sa s nimi a ovládať ich. Musí si zvyknúť, že k životu patria presne ako radosť. Ak ho pred nimi chránime, nenaučí sa ich zvládať, naopak po celý život budú jeho pánom a rôznymi spôsobmi sa ich prežitiu bude snažiť vyhnúť (napríklad aj dožadovanie sa, nepriznanie si chyby, narcizmus, atď.). Upustite od myšlienky, že dieťa musí byť nonstop šťastné a spokojné. Je síce bolestné vidieť ho trpieť, no je to nutné pre to, aby zvládalo život.

Taktiež v pravidlách a hraniciach buďte konzistentní. Hovorte „Nie“ a trvajte si na svojom. Dieťa sa zo začiatku pokúsi vyvádzaním dosiahnuť svoje, ale veľmi rýchlo sa upokojí. Hranice deťom prospievajú, sú nutnosťou, ktorá im prináša istotu a pocit bezpečia. Potrebujú pravidlá, aby sa vedeli vo svete orientovať. Posledným, avšak najdôležitejším bodom je dať im pocítiť, že sú súčasť rodiny. Mnoho detí rodičia neberú do úvahy, akoby ani neboli súčasťou rodiny. Cítia sa neviditeľné, nevypočuté, nikto neberie do úvahy ich slová a city - a pritom je to základ toho, aby z dieťaťa vyrástla psychicky zdravá osobnosť.

Dožadujúce sa dieťa volá o pomoc - chce konzistenciu a hranice, ktoré mu zabezpečujú istotu a bezpečie. Nie však tvrdé a obmedzujúce, ale logické, aby sa vedelo do spoločnosti zaradiť ako rozumná a samostatná bytosť. Každá reakcia dieťaťa je len reakciou na svet, v ktorom žije; dbajte na to, aby jeho svet, teda rodina, poskytovala to, čo skutočne potrebuje.

Toxické rodičovstvo a jeho následky

Toxické rodičovstvo je také, ktoré vedie k veľmi narušeným vzťahom medzi dospelým a dieťaťom. Deti „toxických“ rodičov následne nemajú zručnosti pri vytváraní kvalitných a zdravých vzťahov nielen v rodine, ale ani v okruhu kamarátov, známych, vlastných životných partnerov a dokonca ani u vlastných detí. Ako toxické rodičovstvo môžeme vnímať napríklad formovanie detí podľa vlastných (napríklad nenaplnených) prianí a očakávaní. Prejavuje sa aj zvykom rodiča využívať pri spätnej väzbe u detí znevažujúce komentáre, negatívne postoje a obviňovanie: „Nikdy z teba nič nebude. Všetko iba pokazíš.“ V toxickom rodičovstve často chýba akceptácia akýchkoľvek kompromisov či preberanie zodpovednosti za deti.

Ľudia, ktorí majú takúto skúsenosť, rozprávajú o tom, že u nich doma chýbala stabilita, porozumenie aj láska: „Nevedel som, čo sa stane, čo mám čakať.“ Tieto deti zažili žalostne málo dobrých vecí a mnohé boli aj obeťou fyzického, psychického alebo sexuálneho násilia. V žiadnom prípade nedovoľuje svojim deťom, aby sa od neho vzdialili. Jeho prejavy sa môžu líšiť v závislosti od prostredia, v ktorom sa pohybuje. Jeho veľmi dobrá argumentačná zručnosť a racionalizácia mu pomáhajú odôvodniť svoje činy. Jeho sebavedomie sa zvyšuje s poklesom sebavedomia jeho dieťaťa. Nikdy nespochybňuje svoje rozhodnutia a prejavy.

Je nutné dodať, že každý rodič môže mať zlý deň alebo urobiť neefektívne rozhodnutie. Manipulatívny rodič dokáže narábať so svojimi slovami a prejavmi správania tak, že jeho dieťa sa správa presne podľa jeho želaní a neuvedomuje si to. Narcistický rodič je málo empatický a veľmi ťažko (ak vôbec) dokáže svoje dieťa pochopiť. Od ostatných očakáva uznanie, i keď nespravil nič oceneniahodné. Neprejavujú emócie a pocity - majú napríklad úsmev na tvári, aj keď si rozbijú kolená. Skeptické a opatrné - mohli si napríklad vypočuť, že ich ďalší týždeň vezme rodič na dovolenku a budú mať celý týždeň pre seba. V skutočnosti sa nič z toho nestane. Zdanlivo necitlivé - deti MPN rodičov ani „nehnú brvou“ v prípade úrazov, sklamaní, posmeškov od ostatných a podobne. Zľahčujú svoju situáciu - podobným princípom, ako si môžu vypočuť od svojho rodiča. Napríklad: „To, že som ťa udrel, nie je dôvodom na plač. Je to prianie Boha a ak sa chceš dostať do neba, budeš mi za to ďakovať.“ Takéto deti môžu v reálnom živote povedať: „Nič sa nestalo. Takto to malo byť.“ Prejavujú strach zo samoty - dieťa toxického rodiča potrebuje, aby mu ostatní odsúhlasili to, čo robí.

Vyrastať s toxickým rodičom, či už s manipulátorom, narcistom, alebo tým, kto opakovane prekračuje hranice, zanecháva stopy. Možno ste si ich dlho neuvedomovali. Možno ste si hovorili, že „takto to predsa bolo všade“. Dobrou správou je, že vplyv toxického rodičovstva sa dá liečiť. Prvým krokom je uvedomiť si, čo sa skutočne dialo. Dôležité je tiež vedieť, že máte právo na hranice, aj keď ide o rodičov. Máte právo rozhodnúť sa, čo ešte prijímate a čo už nie. Toxické dedičstvo sa nemusí prenášať ďalej.

tags: #rodic #napomina #dieta