Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím je pre rodinu náročná situácia, ktorá si vyžaduje rozsiahlu starostlivosť a podporu. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na psychické dopady na rodinné fungovanie a emocionálne prežívanie rodičov, ktorým sa narodilo dieťa s telesným postihnutím, ako aj na dostupné formy pomoci a podpory. Starostlivosť o dieťa s postihnutím predstavuje pre rodičov stresujúcu situáciu, s ktorou sa vyrovnávajú odlišne.
Psychologické aspekty starostlivosti o dieťa s postihnutím
Narodenie postihnutého dieťaťa predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj pre blízkych rodinných príslušníkov, čo ovplyvňuje rodinné fungovanie. Stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím. Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou, ako aj mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným.
Emocionálne prežívanie rodičov
Narodenie dieťaťa so závažným zdravotným postihnutím a starostlivosť o neho spôsobuje rodičom mimoriadnu záťaž. Pre mnohých predstavuje takzvanú zlomovú životnú krízu, ktorá je spojená s veľmi trýznivým pocitom nenaplneného očakávania narodenia zdravého dieťaťa, ktoré malo uspokojiť „vyprojektované“ túžby a predstavy, niekedy prevyšujú objektívne dané možnosti. Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom a lekármi, ktorí sú veľmi opatrní pri prognózovaní vývoja zdravotného postihnutia a jeho dopadov na motorické funkcie, nervovú centrálnu sústavu, rečový aparát a pohybové ústrojenstvo dieťaťa.
Fázy vyrovnávania sa s postihnutím dieťaťa
Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci, preto vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie spojenej s príchodom takéhoto dieťaťa. Po prijatí skutočnosti prichádza obdobie adaptácie rodičov na postihnuté dieťa, pričom dochádza k vzájomnému spoznávaniu, vytváraniu a prispôsobovaniu podmienok potrebám znevýhodneného dieťaťa. S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa jeho vlastná rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny, ktoré môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz. Úspešnosť či zlyhanie pri akceptácii zdravotného postihnutia je determinovaná viacerými faktormi, ktoré v jednotlivých fázach majú odlišný vplyv na rodinné fungovanie.
1. Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom
Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je pre rodičov o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky počas tehotenstva nevykazovali žiadne zdravotné vady u dieťaťa. Rovnako spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu. Tá je často oznamovaná neprofesionálnym a neľudským spôsobom s negatívnym nábojom. V tejto fáze emocionálneho šoku sa stretávame s dvoma typmi rodičov. Rodičia zďaleka netrpia takou mierou úzkosti a strachu, keď počítajú s vývojovými ťažkosťami svojho postihnutého dieťaťa, pretože majú dostatok času prijať tento fakt a pripraviť sa na príchod postihnutého dieťaťa.
2. Fáza popretia reality
Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o tom-ktorom zdravotnom postihnutí, ich dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní.
3. Fáza viny a hnevu
Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali, vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Buď obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na ľudí z radu lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako napr. úzkosti alebo popôrodných depresií či odporu voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah.
4. Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu
V tejto fáze si často rodičia kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny, ktoré pozitívnym spôsobom stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy. Snažia sa sami hľadať východiská z tejto situácie, avšak nedokážu vidieť nič pozitívne na tom, že sa im narodilo postihnuté dieťa. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje. Poradenstvo, dostatok informácií a poskytnuté kompenzácie môžu vniesť optimizmus do života rodičov, mnohí z nich sa utápajú v ľútosti, prípadne neúmerne veľkú ľútosť prejavujú voči postihnutému dieťaťu, pritom si neuvedomujú, že tým mu najviac ubližujú. Nevidia v ňom človeka s potenciálom a pozitívnymi vlastnosťami, ale len objekt ľútosti, ktorý to bude mať v živote ťažké a ktorý je príčinou rodinných problémov.
5. Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou
Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie, ktorá vznikla príchodom postihnutého dieťaťa do rodiny a ktorej musia čeliť v každodenných činnostiach. Zväčša rodičia v tejto fáze zastávajú postoj : „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť“. Rodičia objektívne prijímajú fakt, že ich dieťa je postihnuté a vyžaduje si individuálnu starostlivosť, ale aj zmeny vo fungovaní rodiny.
6. Zmeny fungovania rodiny
Táto fáza nastáva, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Na druhej strane začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Menia sa vzťahy v rodinne, dochádza k úprave zvyklostí, ktoré dovtedy v rodine fungovali s ohľadom na príchod postihnutého dieťaťa. Hľadajú pomoc u príbuzných, začínajú využívať sociálny systém, ktorý by im zmiernil situáciu a poskytol podporu kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vo forme finančných príspevok alebo vyhľadávajú inštitucionálne zariadenia, ktoré by prebrali čiastočne zodpovednosť za starostlivosť o dieťa, najmä nástupom dieťaťa na povinnú školskú dochádzku. Iní autori hovoria o fáze reintegrácie, ktorá je charakteristická tým, že rodičia postupne začínajú vnímať krutú skutočnosť. Organizmus sa prispôsobuje stresovej situácii, ale nie vždy priateľským spôsobom. Často prichádza k rozvodom, kde otcovia sa snažia odbremeniť od záťaže a zodpovednosť presúvajú na matku.
7. Fáza dozretia
V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťaťa boli v rovnováhe. Kladú dôraz na to, aby aj vzájomné vzťahy medzi členmi rodiny boli harmonické a vzájomne podporujúce. V tejto fáze dozretia, ktorá je charakteristická úplnou vyspelosťou rodičov, dochádza k zmene hodnôt, rodičia si začnú uvedomovať, čo má v živote najväčší význam a začínajú racionálne uvažovať o možnostiach sociálnej, školskej a liečebnej rehabilitácie, prehodnocujú svoj život a menia poradie hodnôt z hľadiska významnosti. Na prvých miestach sa musia ocitnúť hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia, aby rodina dokázala plnohodnotne fungovať a saturovať potreby svojich členov. Ide o dlhodobý proces, ktorý môže trvať aj niekoľko rokov, nakoľko dosiahnutie tejto fázy závisí od emocionálnej inteligencie členov rodiny, copingových stratégií pri zvládaní záťaže, osobnostných čŕt a schopností riešiť problémové situácie. Zdravotné postihnutie nevnímajú ako nešťastie či životnú katastrofu, ale prijímajú ho ako pozitívny prvok, ktorý prispel k súdržnosti rodiny, uvedomeniu si pravých hodnôt či posilneniu vzťahov medzi členmi.
8. Fáza rozvratu
Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene, nedokázali prijať veľký počet zmien, ktoré prináša starostlivosť o postihnuté dieťa a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách medzi členmi rodiny, k narušeniu komunikácie, nakoniec môže vyústiť až do rozvratu manželstva alebo rozchodu partnerov. Rodičia alebo jeden z rodičov sa nedokáže vyrovnať so záťažou spojenou so starostlivosťou o postihnuté dieťa, nedokáže riešiť psychické vypätie a vznikajúce problémy.
9. Fáza slobody a samostatnosti
V tejto fáze sa rodičia oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia do tejto fázy vykladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia sa dostanú do bodu, keď dieťa prestáva byť vo veľkej miere závislé od rodičov, navštevuje školu, je integrované do sociálneho prostredia, má svoje záujmy, neustále absolvuje rehabilitácie i odbornú starostlivosť, rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie. V tejto fáze rodičia začnú bojovať nielen za práva svojho postihnutého dieťaťa, ale uvedomujú si nutnosť bojovať aj za seba. Väčšina matiek postihnutých detí uvádza, že u manželov/partnerov nenachádzajú dostatočnú psychickú podporu, ale sú radi, že muži v rodine zostávajú a pomáhajú so zabezpečením rodiny, najmä po finančnej stránke. Je nutné, aby rodičia hľadali hnací motor, ktorý im dodá energiu zvládať náročnú starostlivosť o postihnuté dieťa, napr. Žena potrebuje cítiť, že napriek tomu, že sa jej narodilo postihnuté dieťa, je plnohodnotným človekom a môže sa realizovať v aktivitách, ktoré ju zaujímajú a napĺňajú. V tejto fáze je nesmierne dôležité, aby si rodičia uvedomili fakt, že sa nemôžu nechať vydierať, využívať alebo ponižovať vlastným dieťaťom bez ohľadu na jeho postihnutie. Aj rodič je človek s vlastnými potrebami a túžbami, preto sa nesmie nechať vydierať výčitkami, že opúšťa postihnuté dieťa na pár hodín alebo nechať sa využívať postihnutým dieťaťom, ktorý neustále vyžaduje jeho pozornosť. Je dôležité dať dieťaťu s postihnutím najavo, že ho rodič miluje a záleží mu na ňom, ale v záujme jeho rozvoja nesmiem robiť za neho veci, ktoré dokáže vykonať aj sám. Tým podporuje v ňom závislosť, nie samostatnosť, o ktorú sa tak snaží v iných oblastiach, napr. aby sa postavilo na vlastné nohy a začalo chodiť.
Praktické aspekty starostlivosti
Rodičia majú o svojom dieťati vedieť čo najviac. Poznanie podstaty postihnutia svojho dieťaťa pomôže rodičom lepšie porozumieť a pochopiť ho. Informácie je lepšie hľadať u špecialistov, alebo u ľudí, ktorí majú dlhšie skúsenosti so starostlivosťou o postihnuté dieťa. Hodnotenie kvality života rodiny ako aj samotného človeka s postihnutím, ktorý je súčasťou tejto rodiny, je veľmi náročné, nakoľko si vyžaduje nazeranie na ľudské fungovanie v širšom kontexte. Zväčša je postihnutie definované v rámci obmedzení vo fungovaní jedinca, ktoré so sebou prináša, ale do úvahy je nutné brať aj sociálne prostredie a rodinné fungovanie, ktoré determinuje subjektívne a objektívne vnímanie kvality života. Komplexné prístupy pri práci s postihnutým členom zamerané na zvyšovanie kvality života postihnutého človeka musia vychádzať nielen z medicínskeho modelu a rehabilitačných terapií, ale aj zo sociálneho modelu, ktorý kladie dôraz na rozvoj potenciálu jedinca a jeho úspešnú socializáciu a integráciu do spoločnosti.
Vplyv rodiny na vývoj dieťaťa s postihnutím
Najväčší vplyv na ďalší osobnostný vývoj dieťaťa s postihnutím má jeho vlastná rodina a rodinní príbuzní, ktorí sú s nimi v denno-dennom kontakte a majú podiel na vytváraní prostredia, v ktorom dieťa s postihnutím vyrastá. Príliš ochranný prístup vo výchove má negatívny dopad na osobnosť dieťaťa, pretože nerozvíja jeho individualitu, naopak, posilňuje jeho odkázanosť na pomoc druhých. Začlenením takéhoto dieťaťa do rodinného fungovania mu umožňujeme spoznať seba i svet okolo, posilňujeme v ňom pozitívne pocity rešpektu, akceptácie a motivujeme k vlastnej aktivite. Napredovanie rozvoja postihnutého dieťaťa je závislé nielen od pomoci odborníkov na rôznych úrovniach, ale najmä od výchovy rodičov, ktorá by mala byť zameraná na posilňovanie emocionálnej inteligencie, kognitívnych funkcií a najmä schopností smerujúcich k sebestačnosti do maximálne možnej miery, ktorú zdravotné obmedzenie dovoľuje. ,,Najvhodnejšie pristupujú k výchove postihnutého dieťaťa tí rodičia, ktorí dokážu akceptovať jeho postihnutie, majú k nemu láskyplný a požadujúci prístup. Akceptovanie dieťaťa a snahu zrealizovať výchovný program pri náležitom uspokojovaní jeho emocionálnych potrieb. Voľba metód a postupov pri práci s rodinou so zdravotne postihnutím dieťaťom závisí od druhu postihnutia, rozsahu poškodenia funkcií organizmu a vývinového obdobia samotného dieťaťa. Zdravotne postihnutí vytvárajú v podstate dva typy súrodeneckých vzťahov v rodine.
Narodenie postihnutého dieťaťa prináša pre jeho rodičov, ale aj celú rodinu citeľnú zmenu. Nie všetci sa s ňou dokážu vyrovnať. Najväčšiu psychickú záťaž pociťujú hlavne v prvých mesiacoch. Ohrozený môže byť aj samotný partnerský vzťah. So svojimi problémami často zostávajú sami. Spoločnosť im veľakrát nepodá pomocnú ruku. Žiť s postihnutým dieťaťom a vychovávať ho, nie je nič ľahké. Ľudia so siláckymi rečami o slabosti iných, ktorí sa ocitli v tejto situácii, sú často iba povrchní pozorovatelia chváliaci sa tým, že oni by to hravo dokázali. Skutočnosť je ale oveľa krutejšia, než sa navonok zdá. Centrá špeciálno-pedagogického poradenstva poskytujú podporu rodinám detí s vývinovými rizikami. Najčastejšie sa v nich stretávajú so stavmi po poškodení mozgu, ku ktorému došlo či už počas vnútromaternicového vývinu, pri pôrode alebo v ranom detstve. Taktiež sa tu často stretávajú s deťmi, u ktorých sa nevyvíja primerane reč ako aj s deťmi s diagnózou v rámci autistického spektra. „V súčasnosti máme k dispozícii veľa ozaj kvalitných informácií o tom, ako rozvíjať jednotlivé oslabené oblasti vývinu a rodičia, ktorí majú záujem, sa vedia veľa dozvedieť aj prostredníctvom internetu,” hovorí psychologička Mgr. Simona Šimková. Čo však absentuje, je systematická starostlivosť nielen o dieťa, ale tiež o pár a rodinu. „V našom systéme starostlivosti zatiaľ nie je vytvorený priestor pre to, aby bola pozornosť venovaná prežívaniu rodičov, poprípade prežívaniu širšej rodiny, do ktorej sa dieťa s postihnutím narodí,” upozorňuje odborníčka. HĽADANIE OPORY U INÝCH Rodičia sa veľmi líšia v čase, počas ktorého sa im podarí akceptovať postihnutie ich dieťaťa. Skôr alebo neskôr si každý rodič vytvorí stratégiu, ktorá mu pomôže túto náročnú situáciu nejakým spôsobom zvládnuť. Keďže je to situácia nová a neštandardná, je náročná aj z toho dôvodu, že rodič má väčší problém nájsť oporu vo svojom prirodzenom prostredí. „Kým pri narodení zdravého dieťaťa sa pri obavách, starostiach dokážeme poradiť s mamou, svokrou, tetou či babičkou, ktoré už vychovali nejaké deti v minulosti a majú skúsenosti v tomto smere, pri výchove dieťaťa s postihnutím je často bezradná aj širšia rodina,“ vysvetľuje odborníčka. BEZRADNOSŤ RODIČOV Po narodení dieťaťa s postihnutím sa všetka starostlivosť odborníkov dostáva takémuto dieťaťu. Rozbehne sa kolotoč vyšetrení u rôznych špecialistov, rodičia dostávajú veľa odporúčaní, čo robiť, aké terapie navštevovať. „Dôsledkom toho je, že sa nevenujeme rodine ako celku, ale podľa tradičného medicínskeho modelu liečime „choré“ dieťa. Nápor na rodinu pri výchove a rehabilitácii dieťaťa s postihnutím je však naozaj enormný. Všetka starostlivosť, všetka pozornosť rodičov, ale častejšie matky sa sústreďuje na „liečbu“ a rozvoj dieťaťa. Otec je obvykle ten, ktorý zabezpečuje finančné zdroje, keďže narodenie dieťaťa s postihnutím predstavuje zvýšené výdavky na rodinný rozpočet. Matka sa na niekoľko mesiacov až rokov stáva v prvom rade sprostredkovateľom zdravotnej starostlivosti. Často nemá priestor na rolu partnerky, taktiež nemá priestor na starostlivosť o vlastné prežívanie.“ ZHORŠOVANIE PARTNERSKÉHO VZŤAHU Po narodení dieťaťa s postihnutím prichádza často pocit viny a nie každý sa s ním vie bez pomoci vyrovnať. „Matka dieťaťa sa obvykle bojí, že venovaním času sebe alebo manželovi zanedbá niečo dôležité pri starostlivosti o dieťa. Týmto alebo podobným spôsobom sa stále viac sťahuje z obvyklých ženských rolí do roly opatrovateľky vlastného dieťaťa,“ vysvetľuje psychologička. Podstatným a veľmi častým dôsledkom je zhoršenie partnerského vzťahu. Partnerský vzťah ustupuje do úzadia, všetka pozornosť je venovaná jednému členovi rodiny. „Rodiny, v ktorých sa narodilo dieťa s postihnutím, sa často formálne alebo aspoň neformálne rozpadávajú aj v dôsledku týchto faktorov.“ SNAHA O NACHÁDZANIE ROVNOVÁHY Rodičia postihnutého dieťaťa by nemali zostávať so svojimi ťažkosťami sami. Ak majú pocit, že napriek všetkej snahe im výchova a starostlivosť o ich dieťa prerastá cez hlavu, je dobré zájsť za odborníkom a porozprávať sa o tom, čo prežívajú. „Najväčšími expertmi na vývin ich dieťaťa ostanú vždy oni sami. Ak sa má vývin ich dieťaťa posúvať dopredu, je nevyhnutné, aby bolo v poriadku najmä ich prežívanie“ upresňuje psychologička. „Každá náročná životná situácia sa odráža na našej psychike, a teda aj osobnosť rodiča, ktorému sa narodí dieťa s postihnutím, prechádza mnohými zmenami. Je dôležité byť vnímavý tak voči potrebám dieťaťa ako aj voči vlastným potrebám a hľadať rovnováhu medzi potrebami dieťaťa, ale tiež ďalších členov domácnosti. Je veľmi dobré, ak sa fungovanie rodiny dostane postupne do takej alebo veľmi podobnej formy, v akej bolo pred narodením dieťaťa,“ dodáva na záver Mgr. Simona Šimková. Výchova dieťaťa s postihnutím môže byť v konečnom dôsledku pre rodinu aj darom, z ktorého čerpajú všetci jej členovia. Aj keď je spočiatku veľmi ťažké si takýto scenár predstaviť.
Príklad rodiny s ťažko postihnutými deťmi
Príkladom obetavej starostlivosti je príbeh matky troch detí, ktorej manžel je nevidiaci. Ich syn Tomáško sa narodil ako zdravé dieťa, no vplyvom zdravotných komplikácií a stresu sa u neho rozvinula ťažká pervazívna vývinová porucha. Postupne strácal zručnosti, nerozpráva, má záchvaty zúrivosti a vyžaduje nepretržitú starostlivosť. Po piatich rokoch sa im narodila dcérka Peťka, ktorej vývoj sa po intenzívnom cvičení upravil. Najmladší syn Lacko, po očkovaní, začal vykazovať rovnaké príznaky ako Tomáško a diagnostikovali mu ťažkú mentálnu retardáciu, pervazívnu vývinovú poruchu a detskú mozgovú obrnu. Rodina veľmi túži pomôcť svojim synom a absolvovať...
Dostupné formy pomoci a príspevkov
V Slovenskej republike existuje viacero foriem štátnej podpory pre rodiny s deťmi, vrátane detí so zdravotným postihnutím. Tieto príspevky a dávky majú za cieľ zmierniť finančnú záťaž spojenú s výchovou a starostlivosťou o dieťa.
Príspevky pre rodiny s deťmi
- Prídavok na dieťa a rodičovský príspevok: Tieto príspevky sú určené na podporu výchovy a výživy dieťaťa. Ich výška sa pravidelne valorizuje. O príspevky je potrebné písomne požiadať na oddelení štátnych sociálnych dávok.
- Jednorazový príspevok pri narodení dieťaťa: V závislosti od poradia pôrodu a toho, či sa dieťa dožije 28 dní, sa poskytuje jednorazový príspevok. Pri súčasnom narodení viacerých detí nárok na príspevok vzniká na každé dieťa.
Príspevky na starostlivosť o dieťa
- Príspevok na starostlivosť o dieťa: Tento príspevok štát poskytuje rodičovi alebo fyzickej osobe, ktorej je dieťa zverené do starostlivosti, na úhradu výdavkov vynaložených na starostlivosť o dieťa. Poskytuje sa do troch rokov veku dieťaťa alebo do šiestich rokov veku dieťaťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom. Jeho výška sa líši v závislosti od toho, kto starostlivosť zabezpečuje.
Peňažné príspevky na kompenzáciu
Systém sociálnych služieb a peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia (ŤZP) je komplexný a zahŕňa:
- Príspevok na kompenzáciu: Umožňuje čiastočnú úhradu nákladov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a pod.
- Príspevok na diétne stravovanie: Poskytuje sa v závislosti od skupiny zdravotného postihnutia.
- Príspevok na osobnú asistenciu: Umožňuje zabezpečiť každodennú pomoc osobe s ŤZP pri úkonoch sebaobsluhy, starostlivosti o domácnosť a realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí.
- Príspevok na opatrovanie: Poskytuje sa fyzickej osobe, ktorá opatruje osobu s ŤZP odkázanú na opatrovanie. Od júla sa upravili podmienky jeho poskytovania.
- Príspevok na úpravu pomôcky, opravu pomôcky, zdvíhacie zariadenie, individuálnu prepravu autom: Tieto príspevky sú určené na špecifické potreby osôb s ŤZP súvisiace s ich mobilnosťou a používaním kompenzačných pomôcok.
Príspevok na činnosť pracovného asistenta
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny poskytuje tento príspevok zamestnávateľovi, ktorý zamestnáva občana so zdravotným postihnutím, alebo samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá je občanom so ZP, ak z povahy práce vyplýva potreba pracovného asistenta.
Náhradná osobná starostlivosť a pestúnska starostlivosť
V prípade, že rodičia nemôžu zabezpečiť starostlivosť o dieťa, súd môže zveriť dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti, predovšetkým príbuzného dieťaťa. Ak nie sú vhodní príbuzní, hľadá sa pestúnska rodina. Poslednou možnosťou je umiestnenie dieťaťa v zariadení ústavnej starostlivosti. Štát hmotne podporuje náhradnú starostlivosť prostredníctvom finančných príspevkov.
Ochrana detí a zdravotného postihnutia | UNICEF
tags: #starostlivost #rodica #o #postihnute #dieta