Prvé „dieťa zo skúmavky“ prišlo na svet 25. júla 1978. Odvtedy sa obdobným spôsobom narodilo odhadom viac ako šesť miliónov detí. Na Slovensko sa tento trend dostal v roku 1991. Od úplných počiatkov sa však táto metóda stretávala so silnou kritikou Katolíckej cirkvi. Prečo je to tak, keď umelé oplodnenie - na prvý pohľad - iba pomáha manželom stať sa rodičmi?
Počiatok ľudského života a jeho dôstojnosť
Všetko sa odvíja od toho, kedy sa začína ľudský život a kedy nadobúda svoju dôstojnosť. Ako teda definuje veda počiatok ľudského života? Doktorka Maureen Condice sa vo svojej práci zaoberá práve touto otázkou. Na základe rozlíšenia definícií buniek a organizmu a ich špecifických schopností v závere svojho bádania uvádza, že nezávisle na náboženskom či inom svetonázore, veda musí uznať, že splynutím spermie a vajíčka a následným delením vzniká nový organizmus - ľudská bytosť. K takémuto záveru môže, podľa Jána Pavla II., prísť každý človek na základe svojho vlastného poznávania. „Napriek mnohým ťažkostiam a neistotám každý človek, úprimne otvorený pravde a dobru, môže pomocou svetla rozumu a pod vplyvom tajomného pôsobenia milosti dospieť k tomu, že v prirodzenom zákone, vpísanom do srdca, spozná posvätnosť ľudského života od počatia až do jeho konca a získa presvedčenie, že každá ľudská bytosť má právo na to, aby sa absolútne rešpektovalo toto jej základné právo.“ (Evangelium vitae)
V momente oplodnenia teda vzniká nová ľudská bytosť - dieťa, ktoré by malo mať (prirodzene) rovnaké práva ako každá iná ľudská bytosť na svete. Pavol VI. vo svojej encyklike Humanae vitae ešte pred Jánom Pavlom II. zdôraznil, že každé dieťa má právo byť počaté prirodzeným spôsobom v láskyplnom manželskom vzťahu, keďže rodinu, ktorú tvoria otec, mama a deti, stále považujeme za najlepšie možné prostredie pre výchovu dieťaťa.
Postoj Cirkvi k umelému oplodneniu
Čo teda s deťmi, ktoré sú narodené mimo manželstva, zo znásilnenia či cez umelé oplodnenie? Kongregácia pre vieroučné otázky v inštrukcii Donum vitae píše jasne: „Každé dieťa, ktoré prichádza na svet, má byť prijaté ako živý dar Božej dobroty a má byť vychovávané s láskou.“ Zároveň však ďalej pokračuje: „Odovzdávanie ľudského života v súlade s dôstojnosťou osoby je možné iba vtedy, keď sa rešpektuje zväzok, ktorý existuje medzi významami manželského aktu, a keď sa rešpektuje jednota ľudskej bytosti. Pre svoj jedinečný a neopakovateľný pôvod sa má dieťa rešpektovať a uznávať ako rovnocenné v osobnej dôstojnosti s tými, čo mu dávajú život. Ľudská osoba má byť prijatá v znamení jednoty a lásky svojich rodičov.“
„My sme si predsa nevybrali, že budeme neplodní! Máme právo mať dieťa a medicína nám dokáže pomôcť, tak prečo nie?“ Určite ste už počuli tieto otázky či argumenty, ktoré nemožno brať na ľahkú váhu. Manželská neplodnosť je bolestivým úderom a Cirkev musí k týmto otázkam pristupovať citlivo, no otvorene. V prvom rade si však treba uvedomiť dve veci - Cirkev nebráni manželom mať deti a ani nikdy nebránila. Ba naopak, vždy zdôrazňovala - a i dnes, keď to nie je práve populárny názor, zdôrazňuje, že manželský akt má mať vždy plodivý a spojivý charakter. Plodivý v zmysle toho, že sa nebráni umelými metódami (prezervatív, antikoncepcia, vnútromaternicové teliesko) potenciálnemu počatiu života, a spojivý v zmysle úplný (muž vždy vyvrcholí v pošve ženy). Druhá otázka sa týka práva na dieťaťa. Všetci vieme, že existujú určité práva dieťaťa, ale právo na dieťa? Dieťa je Boží dar, nie právo.
Morálny teológ Ján Viglaš v rozhovore pre denník Postoj vysvetľuje, prečo sú metódy asistovanej reprodukcie pre Katolícku cirkev neprijateľné. Upozorňuje, že veľkým zlom v celom procese je aj zamrazovanie prebytočných embryí. Keď ich už ženy z rôznych dôvodov nemôžu prijať, mnohé z nich sa dostávajú do ťažkej vnútornej dilemy, ktorá však nemá morálne dobré riešenie. „Problém je, že v tomto štádiu už čokoľvek urobíme, tak je to zlé. Hľadáme najmenej zlé riešenie. (...) Celé zlo nastalo už vtedy, keď to dieťa vzniklo ako embryo mimo tela ženy, kdesi v skúmavke, in vitro,“ tvrdí Ján Viglaš.
Rozhodujúce hľadisko pre morálne hodnotenie
Rozhodujúce hľadisko pre morálne hodnotenie takých techník spočíva v posúdení okolností a dôsledkov, ktoré prinášajú, vzhľadom na nevyhnutné rešpektovanie ľudského zárodku. Zavádzanie umelého oplodnenia in vitro do praxe si vyžiadalo nesmierne množstvo oplodnení a zničení ľudských embryí. Ešte dnes to zvyčajne u ženy predpokladá hyperovuláciu: odoberajú a oplodnia sa viaceré vajíčka a potom ich udržiavajú in vitro počas niekoľkých dní. Zvyčajne sa nie všetky prenášajú do pohlavných orgánov ženy; niektoré zárodky - bežne označované ako „nadpočetné“ - sa zničia, alebo zmrazia. Občas sa niektoré embryá, ktoré sa už zahniezdili v maternici, zničia, a to z rôznych eugenických, ekonomických alebo psychologických dôvodov. Také úmyselné usmrcovanie ľudských bytostí alebo ich používanie na rozličné účely, na úkor ich celistvosti a života, je v rozpore s učením, ktoré sme už pripomenuli v súvislosti s umelým potratom.
„Človek je oveľa viac než len spojenie dvoch buniek a ľudské plodenie je oveľa viac ako len biologická reprodukcia, hoci medicína to takto nazýva.“ Ľudské odovzdávanie života je mimoriadne originálne, odovzdávajú ho dve osoby, muž a žena, nie dva živočíchy. U ľudí má ísť vždy o slobodné a vedomé rozhodnutie, ktoré predpokladá jedinečný vzťah.
Je IVF (oplodnenie in vitro) etickou voľbou?
Alternatívy a pohľad do praxe
Pre jednoduchšie pochopenie kontextu týchto problémov v praxi budeme používať fiktívny manželský pár - Adama a Evu. Adam a Eva sú manželmi viac ako desať rokov. Túžia po bábätku, no nedarí sa im otehotnieť prirodzeným spôsobom. Gynekológ ich pošle na štandardné vyšetrenia, ktoré však ukazujú, že všetko je v poriadku. V dobrej viere im gynekológ odporučí nejaké „Centrum asistovanej reprodukcie“, kde im „pomôžu“ vyriešiť tento ich problém. Adam a Eva sú však veriaci katolíci, ktorí vedia, že Cirkev s takýmto riešením nesúhlasí, no nevedia prečo a ani to, či sa im vlastne ponúka nejaká alternatíva okrem bezdetnosti a adopcie.
Jedným zo štandardných vyšetrení u muža je spermiogram, ktorý zo vzorky zisťuje kvalitu a životnosť spermií. Očakáva sa, že muž sa na chvíľu zavrie do miestnosti na klinike, kde za „pomoci“ pornografie masturbuje a zachytí semeno do plastovej nádoby. Adam má dobré výsledky, Eva tiež. Lekár im teda navrhne najbežnejšiu formu umelého oplodnenia - homogénne oplodnenie. Odoberú teda vajíčka Eve, spermie Adamovi a v laboratóriu ich umelo spoja. Niekoľko z nich sa začne ďalej deliť - vznikne v nich život. V niekoľkých ďalších žiadne delenie neprebehne, prípadne budú vyhodnotené ako nekvalitné a nepoužiteľné, lebo sa budú zdať slabé, a preto budú považované za biologický odpad. Gratulujeme, máte tri embryá, koľko vložíme do maternice? Nuž, aj takto nejako môže vyzerať telefonát z reprodukčného centra. Adam a Eva sa rozhodli, že zatiaľ chcú vložiť do maternice jedno embryo a ostatné si zmraziť „na neskôr“. Jedno vložia, to sa uchytí, narodí sa im zdravé dieťa. Adam a Eva sú šťastní, lekári sa potľapkávajú po pleciach, akú dobrú prácu odviedli, a život ide ďalej. Problém vyriešený. V tomto prípade sa k páru pristupuje spôsobom zákazník - produkt. Homogénne oplodnenie nerieši problém neplodnosti, ono iba „vytvorí produkt“ - v tomto prípade dieťa -, ktorý doručí jeho majiteľom - rodičom.
Karol Wojtyla v diele Láska a zodpovednosť zdôrazňuje, že s osobou sa musí vždy a zakaždým zaobchádzať na základe personalistickej normy, a teda že hodnota osoby je vždy vyššia ako hodnota príjemnosti. Ďalej hovorí o tom, že každý človek si zaslúži, aby s ním bolo zaobchádzané ako s predmetom lásky, nie predmetom túžby.
Vráťme sa späť k Adamovi a Eve. Pri vyšetreniach sa mohlo ukázať, že Adam má slabé spermie, nízky počet, skrátka, zlý „genetický materiál“, prípadne až žiadny. Lekár ponúkne manželom alternatívu - použije vajíčko Evy a spermiu od neznámeho darcu. Dieťa tak bude mať 50 % genetického materiálu od Evy a bude s ňou biologicky spríbuznené. Obdobný zdravotný problém môže nastať u matky - v našom prípade u Evy. Má nekvalitné vajíčka, nič sa s tým nedá robiť. Ale lekári opäť ponúkajú riešenie - darovanie vajíčok inej ženy, ktoré oplodnia manželovými, v tomto prípade Adamovými spermiami. Tu však nastáva ešte zložitejší problém - Eva bude nosiť dieťa, ktoré geneticky nebude jej, ale jej telo bude mať na jeho vývoj špecifický vplyv. Porušenie manželskej výlučnosti tým, že do procesu plodenia vstupuje tretí človek - darca, môže mať negatívny vplyv i na samotné manželstvo a samotné počaté dieťa.
Pri Adamovi a Eve však lekári mohli natrafiť ešte na ďalší problém - hoci majú obaja zdravé pohlavné bunky, Eva ich dieťa nedokáže vynosiť. Navrhnú im teda, aby si našli náhradnú matku. Surogátne materstvo (našťastie) nie je v našich končinách povolené, no sú známe prípady, keď sú páry ochotné vycestovať za touto „službou“ do krajín, kde to dovolené je (napríklad do USA, Indie alebo na Ukrajinu). Funguje to skutočne komplikovane - alebo si pár nájde náhradnú matku, ktorá to spraví pro bono, respektíve iba za uhradené náklady spojené so zdravotnou starostlivosťou, alebo si nájde matku, ktorej za túto službu zaplatí (najmä chudobnejšie ženy v Indii a na Ukrajine často ponúkajú túto „službu“). Embryo vznikne z vajíčka darovaného anonymnou darkyňou a zo spermie darovanej anonymným darcom. Treba si však uvedomiť, že aj keby sme nejakým spôsobom tieto komplikované situácie zjednodušili, náhradné materstvo je objektívnym popretím záväzkov, ktoré vyplývajú z materskej lásky, manželskej vernosti a zodpovedného materstva. Uráža dôstojnosť a právo dieťaťa, aby bolo počaté, nosené v matkinom lone, prinesené na svet a vychovávané vlastnými rodičmi.
Charta práv rodiny, ktorú vydala Svätá stolica, opätovne zdôraznila: „Ľudský život treba rešpektovať a chrániť absolútnym spôsobom od okamihu oplodnenia.“ Ako sme už vyššie spomenuli, pri IVF často dochádza k stvoreniu „nadbytočných“ embryí. Tie „kvalitnejšie“ môžu rodičia nechať zmraziť a takpovediac „odložiť na neskôr“, ak sa opäť rozhodnú mať dieťa. Tie „nekvalitné“ často (hoci nie vždy) končia ako biologický odpad, respektíve rodičia sa môžu rozhodnúť darovať ich na „výskum“. Tu je nutné podotknúť, že Cirkev jednoznačne odsudzuje akékoľvek pokusy a výskumy na embryách v akomkoľvek štádiu. Morálny problém je jasný - dochádza k cielenej eugenickej selekcii a následnému zničeniu ľudských embryí.
Napriek tomu, že sme vyššie jasne uviedli dôvody, prečo je morálne neprijateľné umelé oplodnenie, nedokážeme zabrániť tomu, aby sa páry - či už veriace, alebo neveriace - pre túto formu nerozhodli. „Vločkové bábätká“ (snowflake babies) sú zmrazené embryá, ktorých sa rodičia rozhodli vzdať, no zároveň si neprajú, aby boli venované na výskum, alebo zničené. Manželom, ktorí nemajú zdravé pohlavné bunky, ponúkajú lekári túto možnosť často ako poslednú. Po celom svete sa nachádzajú tisícky zmrazených detí čakajúcich na svojich adoptívnych rodičov. Adoptovať si embryo je možné vtedy, keď je matka schopná vynosiť dieťa. Neexistuje však k tomu oficiálne právne stanovisko, keďže v náleze Ústavného súdu SR je zakotvené, že nasciturus (t. j. počaté, ale nie narodené dieťa) nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život, môže sa ním však stať pod podmienkou, že sa narodí živý. V prípade Slovenskej republiky bol stanovený moment viability plodu na 24. týždeň tehotenstva. Nejde teda o „klasickú adopciu“ a znamená to, že dieťa sa nikdy nedozvie, kto boli jeho biologickí rodičia. Rovnako neexistuje k tejto otázke (zatiaľ) ani oficiálna inštrukcia od Kongregácie pre vieroučné otázky alebo oficiálne morálne stanovisko.
Skúsme sa však vrátiť úplne na začiatok. Sú Adam a Eva skutočne neplodní? Absolvovali naozaj všetky dostupné vyšetrenia? Zväčša sa v kresťanských kruhoch hovorí o prirodzenom plánovaní rodičovstva ako o jednej z metód na predchádzanie počatia, avšak v tomto prípade sa treba pozrieť na druhú stránku mince. NaPro technológia je na Slovensku len zopár rokov, no rozdiel oproti IVF je najmä v tom, že pár sa naučí spoznávať svoju plodnosť. Často pomôže už len správne načasovanie pohlavného styku, no NaPro neostáva iba pri tom. Lieči neplodnosť - neponúka dieťa ako produkt, ale snaží sa nájsť problém v tele ženy alebo muža a odstrániť ho. Berúc do úvahy všetkých pacientov, diagnózy, pravdepodobnosť počatia a porodenia dieťaťa, je miera úspešnosti 50 % v najlepších európskych NaPro centrách. Môže byť úspešná i v liečbe neplodnosti u párov, ktoré absolvovali IVF, a má 40 - 50 % mieru úspešnosti pri liečbe neplodnosti žien, ktoré majú viac ako 35 rokov. CrMS (Creighton Model) vznikol v 70. rokoch na univerzite v Creightone, USA. Cieľom bolo vyvinúť spoľahlivú, vedecky dokázanú prirodzenú metódu s ohľadom na ženskú individualitu. Takto sa vytvoril jednotný medzinárodný jazyk značenia ženského cyklu. Ide o systém značenia ženskej plodnosti. Pár takýmto spôsobom dostane informáciu o plodných a neplodných dňoch v cykle.
Keď Najvyšší súd v Alabame vyhlásil, že zamrazené ľudské embryá treba považovať za „deti“, na internete vybuchla zúrivá diskusia. Na počudovanie, nájdu sa aj takí, ktorí umelé oplodnenie in vitro (IVF) označujú za pro-life, pretože vytvára deti, je to niečo Bohom inšpirované, je to moderná technológia, ktorá pomáha ľuďom s neplodnosťou, a teda je rovnako legitímne ako operácia srdca alebo odstránenie nádoru. Aj keď je to pravda, hlavným dôvodom, prečo je treba umelé oplodnenie odmietnuť, nie je porušenie 6. prikázania, ale porušenie 5. Vo výsledku teda máme obrázok usmiatych rodičov ako držia v náručí vytúžené bábätko a všetko je krásne a dobré. Musíme však preniknúť hlbšie a položiť si túto zásadnú otázku: Čo všetko tomuto krásnemu výsledku predchádza? Na začiatku zvyčajne stojí túžba po dieťati, ktorá je mravne správna a usporiadaná a teda je dobrá. Bolesť z neprítomnosti detí je hlboká a zničujúca; a manželstvo ako tradičná katolícka teológia učí (tradičná, nie teológia tela) má ako prvý a hlavný cieľ plodenie a výchovu detí. IVF a podobné reprodukčné metódy však zahŕňajú poškodzovanie a zabíjanie niektorých detí, aby vytvorili iné. IVF kliniky ponúkajú predimplantačné genetické testovanie, najmä pre ženy, ktoré zažili opakované potraty. Tak ako je rozdiel medzi tým, keď niekto dostane infarkt a keď niekoho bodnú do srdca, je rozdiel medzi tým, keď matkino dieťa prirodzene zomrie v jej tele na genetickú anomáliu, alebo keď bude zabité mimo jej tela kvôli tejto genetickej chybe. Okrem predimplantačného genetického testovania IVF ohrozuje a ukončuje životy mnohých detí aj inými spôsobmi. Ale čo sa deje s tými deťmi? Z väčšieho množstva oplodnených embryí je len niekoľko životaschopných. Z nich je len časť vložená do maternice, ostatné sú zmrazené. Pri nich vyvstáva otázka, čo s nimi bude, možno neprežijú rozmrazenie a ak už nebudú potrebné, tak ich zničia - zabijú, prípadne s nimi budú experimentovať. Takže za radostnou fotografiou šťastných rodičov sa skrýva mnoho zavraždených detí. K tomu pristupuje ďalší problém a to je darcovstvo vajíčok a spermií (presnejšie predaj vajíčok a spermií, pretože to je neuveriteľné výhodný obchod). Navonok to môže vyzerať, akoby jedna osoba pomáhala druhej - vyzerá to naoko dobre. Tiež to vyvoláva nasledujúce otázky: Môžeme si nárokovať právo na iného človeka? Ak je z morálneho hľadiska správne mať sex len v rámci manželstva, ale spermie alebo vajíčko používame od tretej strany/osoby, nevytvárame potom deti, ktoré by morálne nikdy nemohli vzniknúť manželským stykom? Aj keď sa použijú len spermie a vajíčka každého z manželov, ako prikázal Boh, keď nám kázal milovať sa a množiť sa, nakoľko je etické zveriť splodenie potomstva najatým technikom tretej strany? Nedá sa poprieť, že to, ako človek vzniká, nemá žiadny vplyv na hodnotu toho, kto vzniká.
tags: #umele #oplodnenie #a #nabozenstvo