Zanedbanie starostlivosti o dieťa: Právne dôsledky a pomoc

Zanedbanie starostlivosti o dieťa je vážny problém, ktorý môže mať devastujúce následky na jeho zdravie a vývoj. V tomto článku sa pozrieme na právne aspekty tohto konania, dôsledky pre rodičov a možnosti pomoci pre ohrozené deti.

Prípad z praxe: Neznesiteľné následky nezáujmu

Najvyšší súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí o dovolaní obvinenej K. Č. proti uzneseniu Vrchného súdu v Prahe. Rozsudkom Krajského súdu v Plzni, ktorým bola obvinená uznaná vinnou zo zločinu ťažkého ublíženia na zdraví voči svojej dcére. Za tento trestný čin súd ju prvého stupňa obvinenú odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov nepodmienečne.

Podľa skutkových zistení sa obvinená trestného činu dopustila tým, že potom, ako si jej neplnoletá dcéra presne nezisteným spôsobom privodila prenikajúce (perforačné) poranenie pravého oka s poranením dúhovky, navštívila s dcérou očnú ambulanciu, odkiaľ bola ošetrujúcou lekárkou s maloletou odoslaná na špecializované pracovisko Očnej kliniky Fakultnej nemocnice. Lekárka ju upozornila, že poranené oko bude potrebné operovať a poskytnutie liečebného zákroku je urgentné, aby maloletá neprišla o oko.

Neskôr s maloletou vyhľadala lekárske ošetrenie na očnej ambulancii inej nemocnice a aby zakryla zanedbanie starostlivosti o zdravie maloletej dcéry, uviedla ošetrujúcim lekárom nepravdivý údaj o tom, že k poraneniu oka maloletej došlo v priebehu predchádzajúceho dňa. Potom jej bolo ošetrujúcimi lekármi vysvetlené, že postihnutie oka maloletej je vážne a je nevyhnutné podrobiť sa lekárskemu zákroku na spomínanej Očnej klinike, a súčasne jej bolo vyjednané okamžité prijatie na tomto špecializovanom pracovisku.

K ošetreniu pravého oka poškodenej na špecializovanom pracovisku Očnej klinike Fakultnej nemocnice došlo až po zásahu Polície Českej republiky, a pri tomto ošetrení bolo zistené, že poškodenie pravého oka maloletej je nezvratné a neriešiteľné.

Obvinená teda nekonala v súlade s povinnosťou starať sa o zdravie maloletej dcéry, uloženou jej ako zákonnému zástupcovi maloletej zákonom, a v dôsledku nezabezpečenia špecializovanej lekárskej pomoci pre poškodenú spôsobila, že pri neliečenom poranení oka došlo u poškodenej k vzniku poúrazovému šedému zákalu pravého oka, poúrazovému úplnému odlúčeniu sietnice pravého oka a k úplnej slepote pravého oka, čo je stav konzervatívne ani operačne už neriešiteľný. V prípade včasnej liečby ihneď po vzniku poranenia by bolo oko zachované a bol by zachovaný aj jej zrak.

Právne kroky a námietky obvinenej

Obvinená predovšetkým vo svojom dovolaní namietla, že súdy nedôvodne nevykonali navrhovaný dôkaz znaleckým posudkom z odvetvia psychiatrie a psychológie. V dôsledku toho nebol zistený jej intelekt a osobnostné vlastnosti, a teda neboli objasnené jej ovládacie a rozpoznávacie schopnosti, ktoré obhajkyňa pri právnej porade pred odvolacím konaním vyhodnotila ako obmedzené.

Obvinená ďalej tvrdila, že súdy nedôvodne nevykonali dôkaz výsluchom svedka Š. Podľa obvinenej tiež súdy dospeli k záveru o opätovnom nerešpektovaní pokynov lekárov a o poškodení zdravia a záujmu poškodenej dcéry chybne, a tento záver mal byť v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi.

Obvinená vo svojom dovolaní následne namietla, že súdy nesprávne posúdili jej zavinenie, pretože nebol daný úmysel vo vzťahu k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví. Obvinená vo svojom dovolaní odkázala na dovolacie dôvody ku vzťahu ku skutkovým zisteniam, respektíve k procesnému postupu súdov v dôkaznom konaní.

Stanovisko Najvyššieho súdu

O námietke intelektu Najvyšší súd ČR najskôr uvádza, že povinnosť orgánov činných v trestnom konaní skúmať príčetnosť páchateľa sa posudzuje podľa objektívnych okolností, ktoré vyšli najavo v trestnom konaní, pri čom treba prihliadať na všetky skutočnosti prichádzajúce v tomto smere do úvahy, nie len na tvrdenie páchateľa.

V tejto veci je však potrebné vyzdvihnúť reakciu odvolacieho súdu, ktorý sa s návrhom na zabezpečenie znaleckého posudku riadne vysporiadal. Ako totiž uviedol, v predchádzajúcom konaní nevyplynuli žiadne indície o tom, že by bolo nutné posúdiť intelekt obvinenej, naopak z konania vyplynulo, že obvinená svojej situácii a situácii svojej dcéry rozumela, o čom svedčili ako svedecké výpovede lekárov a zdravotných sestier, tak aj svedecká reprodukcia jej vlastného vyjadrenia, podľa ktorého nechcela, aby jej dcéra prišla o oko. Súd dodal, že samotná obhajoba nemala o príčetnosti obvinenej žiadne pochybnosti, a to ani v prípravnom konaní, keď tento dôkaz nikdy pred odvolacím konaním nenavrhla.

O námietke nevykonania výsluchu svedka Najvyšší súd ČR uvádza, že vo všeobecnosti platí, že dokazovanie nie je bezbrehé, ale je limitované zistením skutkového stavu, o ktorom neexistujú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu, ktorý je pre rozhodnutie nevyhnutný. Súd preto nemusí realizovať všetky dôkazné návrhy, ktoré strany urobia.

Ako potom vyvodil Ústavný súd (nález Ústavného súdu zo dňa 24. 2. 2004, sp. zn. I. ÚS 733/01), na neakceptovanie dôkazného návrhu obvineného možno prikročiť z nasledujúcich dôvodov. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, na ktorej overenie alebo vyvrátenie je navrhovaný dôkaz, nemá relevantnú súvislosť s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz nie je schopný ani overiť ani vyvrátiť tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Napokon tretím je potom nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, na ktorého overenie alebo vyvrátenie je dôkaz navrhovaný, bolo už v doterajšom konaní bez dôvodných pochybností (s praktickou istotou) overené alebo vyvrátené.

Odvolací súd pritom vysvetlil, a to úplne riadne a logicky, že výsluch Š. R. by bol úplne nadbytočný, pretože súd prvého stupňa mal k dispozícii výpovede ďalších lekárov. Pokiaľ potom malo z jeho výsluchu zvlášť vyplynúť, či by on poškodenú operoval alebo nie, k tejto otázke mal súd prvého stupňa vypracovaný znalecký posudok z príslušného odboru a odvetvia. Ďalšie objasňovanie potom nebolo potrebné, s čím sa Najvyšší súd úplne stotožňuje.

Obvinená uplatnila aj dovolací dôvod, že rozhodnutie spočívalo na nesprávnom hmotnoprávnom posúdení skutku alebo inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Predmetom právneho posúdenia je však skutok, tak ako ho zistili súdy, a nie ako ho prezentuje alebo ako sa jeho zistenie dožaduje obvinená v dovolacom konaní. Pod tento dovolací dôvod možno podradiť námietku subjektívnej stránky trestného činu, podľa ktorej obvinená nekonala úmyselne.

Problematike zavinenia obvinenej v jej konkrétnej forme sa venoval súd prvého stupňa, ktorý sa zaoberal omisívnou povahou konania obvinenej a vo veci vyvodil nepriamy úmysel. Obvinená naozaj nielenže nemohla počítať so žiadnou okolnosťou, ktorá by mohla slepote pravého oka jej dcéry, teda poškodeniu dôležitého orgánu zabrániť, ale v podstate tieto okolnosti svojou nečinnosťou, nekonaním sama vylúčila, keď po dobu niekoľkých týždňov, resp. mesiacov zostala úplne pasívna a na hroziace nebezpečenstvo neupozornila ani nikoho iného, kto by mohol nejakým spôsobom konať.

Vzhľadom na všetky z vyššie opísané závery Najvyšší súd ČR považuje argumentáciu dovolania obvinenej K. Č. za sčasti nepodraditeľnú pod akýkoľvek zákonný dovolací dôvod, a vo zvyšku potom za zjavne nedôvodnú.

Rodičovské práva a povinnosti

Takisto ste zákonným zástupom svojich detí. Vzťahu k dieťaťu matka, ako aj otec, ktorý je manželom matky, vykonávajú tieto práva a povinnosti spoločne. Predpisy, ktoré určujú práva a povinnosti otca, ktorý nie je manželom matky, sa v jednotlivých krajinách líšia. Každá krajina EÚ uplatňuje vlastné právne predpisy.

Všetky členské štáty EÚ sa však uznáva, že deti majú právo na osobný vzťah a priamy styk s obidvoma rodičmi, a to aj vtedy, keď žijú v rôznych krajinách. Starostlivosť o dieťa je poskytovanie starostlivosti dieťaťu v záujme jeho fyzického a psychického vývinu pri rešpektovaní jeho najlepšieho záujmu a práv v čase, keď rodič vykonáva zárobkovú činnosť alebo študuje na strednej škole alebo na vysokej škole.

Pravidlá EÚ týkajúce sa rodičovských práv a povinností, napr. uznávanie alebo výkon, sa nevzťahujú na Dánsko.

Ako postupovať pri zanedbávaní starostlivosti

Ako sme vás už informovali na tomto mieste, sused, ktorému nebol osud detí ľahostajný, zavolal políciu a tá v skalickej bytovke našla tri malé deti vo veku osem mesiacov, jeden a pol roka a tri roky. Traja dospelí, ktorí sa v byte nachádzali, boli pod silným vplyvom alkoholu, kvôli čomu sa s nimi vôbec nedarilo komunikovať. Najmenšia obeť zanedbávania mala skrvavenú tvár a viditeľný opuch nad okom.

Vzhľadom na stav detí, chlad a neporiadok v byte a zranenie dievčatka policajti vyrozumeli záchranku a aj pracovníkov sociálnej kurately.

Oznámiť zanedbávanie, týranie či zneužívanie dieťaťa nie je len dobrým skutkom, ale povinnosťou, ktorá vyplýva priamo zo zákona. Kam sa teda môžu oznamovatelia obrátiť, ak majú podozrenie, že sa v rodine, ktorú sami poznajú alebo o ktorej sa dopočuli, deje niečo nepekného?

Polícia či prokuratúra

Obrátiť sa na políciu treba najmä v prípadoch, ak sa človek domnieva, že bol svedkom spáchania trestného činu, keď boli ohrozené zdravie či život dieťaťa. Alebo sa o tomto skutku dopočul. „Policajná linka 158 je bezplatná a je na ňu možné volať z akejkoľvek pevnej či mobilnej telefónnej stanice,” upozorňuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Oznámiť trestný čin možno ústne na ktorejkoľvek policajnej stanici alebo prokuratúre, kde kompetentný pracovník spíše zápisnicu. Oznámenie je možné poslať aj písomne. Vtedy treba popísať, k čomu, kde, kedy došlo či dochádzalo a kto má byť za to zodpovedný.

Odbor sociálnoprávnej ochrany detí

Odbor sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa nachádza na každom regionálnom Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kurately ukladá každému povinnosť upozorniť na porušovanie práv dieťaťa. V zmysle Trestného zákona hrozí za nesplnenie oznamovacej povinnosti trest odňatia slobody až na tri roky.

Odbor sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately najskôr pracuje s problémovou rodinou, no ak neprichádza zlepšenie, hľadá pomoc u členov rodiny či v okolí. Vyňatie dieťaťa z rodiny je až poslednou možnosťou, ako situáciu riešiť, to samozrejme neplatí v prípadoch zneužívania či týrania, kde nastupuje polícia.

Užitočné linky

Bezplatná telefonická linka na nahlásenie zanedbávania starostlivosti, ktorú prevádzkuje Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, je 0800 191 222. Samotným deťom, ale i tým, ktorí si všimli ich zanedbávanie či týranie, dokáže poskytnúť pomoc, poradenstvo alebo podporu aj Národná linka na pomoc deťom v ohrození, ktorú pod názvom Viac ako ni(c)k len pred dvomi rokmi zriadilo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. Je bezplatná a funguje nepretržite 24 hodín denne sedem dní v týždni. „Spojiť sa s vyškolenými odborníkmi je možné cez chat na webovej stránke www.viacakonick.sk alebo cez mobilnú aplikáciu.

Kam sa ešte možno obrátiť? Možností je okrem polície, sociálnoprávneho odboru či špecializovaných liniek viac. Môže to byť obec či mesto, vyšší územný celok, detský lekár či škôlka alebo škola, ktoré dieťa navštevuje.

Anonymita oznamovateľa

Veľa ľudí sa obáva nahlásiť týranie či zneužívanie dieťaťa, pretože si myslí, že by sa to z rôznych dôvodov mohlo obrátiť proti nim. Ako je to s anonymitou oznamovateľa?

Ak orgán sociálnoprávnej ochrany detí dostane oznámenie o porušovaní práv dieťaťa, je povinný utajiť totožnosť oznamovateľa, ak ten o to sám požiada. Situácia sa však zásadne mení, ak pracovníci orgánu posunú získané informácie polícii. „Na žiadosť oznamovateľa sa však trestnom oznámení neuvedú údaje o jeho totožnosti. Materiály, ktoré umožňujú zistenie totožnosti takého oznamovateľa, sa ukladajú na prokuratúre. Do spisu sa zakladajú len s jeho súhlasom,” vysvetľuje postup Národné koordinačné stredisko pre riešenie problematiky násilia na deťoch.

Nie je úlohou oznamovateľa posudzovať, či vôbec ide o trestný čin alebo či treba príslušné orgány o podozrení, ktoré má, informovať. „Taktiež nie je podstatné, akým hodnoverným spôsobom sa niekto o trestnom čine dozvie, teda či vlastným poznatkom alebo z oznámenia obete či inej osoby. Je v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní, aby podozrenie preverili. Oznamovateľ nezodpovedá za to, ak sa aj neskôr pôvodné podozrenie nepreukáže,” upozorňuje národné koordinačné stredisko.

V prípadoch, keď je ohrozený ľudský život alebo zdravie dieťaťa, je potrebné volať tiesňové číslo polície 158. Policajná linka 158 je bezplatná a je na ňu možné volať z akejkoľvek pevnej či mobilnej telefónnej stanice. Deťom dokáže poskytnúť rýchlu a adresnú pomoc, poradenstvo alebo podporu Národná linka na pomoc deťom v ohrození VIAC AKO NI(C)K, ktorú v roku 2021 zriadilo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v rámci NP Podpora ochrany detí pred násilím. Je bezplatná a funguje nepretržite 24 hodín denne / 7 dní v týždni. Spojiť sa s vyškolenými odborníkmi je možné cez chat na webovej stránke www.viacakonick.sk alebo cez mobilnú aplikáciu. Č. 116 111 funguje v nepretržitej prevádzke už od roku 1996 vrátane víkendov a sviatkov. Je bezplatná, anonymná a odborne garantovaná.

Výlučná osobná starostlivosť rodiča

„Dieťa bolo zverené mne, takže o ňom rozhodujem len ja!“ Je to naozaj tak? Kto rozhoduje o dieťati, ktoré bolo zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov?

Podľa zákona o rodine môže súd rozhodnúť o tom, že dieťa sa zveruje do výlučnej osobnej starostlivosti len jedného z rodičov. To znamená, že tento rodič má zákonné právo a zároveň povinnosť poskytovať dieťaťu každodennú osobnú starostlivosť. Druhý rodič má následne spravidla právo sa s dieťaťom v dohodnutých, alebo súdom určených časoch stretávať.

Zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti, resp. výlučná osobná starostlivosť však neznamená, že ten rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti môže rozhodovať sám absolútne o všetkom a ani to, že druhý rodič nemá právo rozhodnúť o ničom. Potvrdzuje to aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/61/2011 zo dňa 11.05.2011, v ktorom, okrem iného uviedol: „Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností.“

Výlučná osobná starostlivosť a rozhodovanie o dieťati

Či je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, alebo do striedavej, či spoločnej starostlivosti, obaja rodičia majú právo rozhodovať o dieťati. Zákon rozlišuje dve kategórie záležitostí týkajúcich sa dieťaťa, o ktorých rodičia rozhodujú, a to bežné veci a podstatné veci. Každý z rodičov je oprávnený sám, teda aj bez súhlasu druhého rodiča, rozhodovať o bežných veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa. Bežné veci sú veci každodenného života. Pri podstatných veciach sa musia rodičia dohodnúť, alebo musí na návrh niektorého z rodičov, rozhodnúť súd.

Podstatné veci (záležitosti) upravuje (príkladmo) § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého: Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.

Takže, či je dieťa vo výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča, alebo nie, stále o dieťati môžu rozhodovať obaja rodičia. V bežných veciach každý sám a v podstatných sa musia dohodnúť a ak sa nedohodnú, rozhodne na návrh súd.

Výlučná osobná starostlivosť a zastupovanie a správa majetku dieťaťa

Zastupovanie a správa majetku je jednou zo zložiek rodičovských práv a povinností. Spravidla prináleží obom rodičom (ak súd nerozhodne inak). Aj pri zastupovaní a správe majetku dieťaťa platí v podstate to isté, čo bolo uvedené vyššie. To znamená, že aj keď je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti rodiča, druhý rodič má stále právo dieťa tiež zastupovať a spravovať aj jeho majetok.

Záver? Zhrnutím vyššie uvedeného dospejeme k veľmi jednoduchému záveru, a síce, že aj keď je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, druhý rodič o ňom môže tiež rozhodovať, zastupovať ho a spravovať jeho majetok. Ak ide o podstatné veci musia sa rodičia dohodnúť, inak rozhodne súd. O tom, že je rodič vylúčený zo zastupovania, či správy majetku, alebo celkovo rodičovských práv a povinností môže rozhodnúť len súd. Nie rodič, ktorému dieťa bolo zverené do výlučnej starostlivosti.

tags: #zanedbanie #starostlivosti #o #dieta #tc