Obdobie vzdoru je prirodzenou a často náročnou súčasťou vývoja dieťaťa. U 10-mesačného dieťaťa sa môžu objaviť prejavy, ktoré rodičov znepokojujú, najmä ak ide o záchvaty plaču počas noci alebo v iných nečakaných momentoch. Pochopenie príčin a správna reakcia sú kľúčové pre zvládnutie týchto situácií.
Čo je obdobie vzdoru a prečo k nemu dochádza?
Prvé obdobie vzdoru je charakteristické pre vek 2 až 3 rokov, no nemožno ho fixovať na presný vek. Vzdor sa môže objaviť u dieťaťa, keď má 1 rok, ale aj keď má 5 rokov. Všeobecne sa však prvé obdobie vzdoru typicky objavuje v priebehu 13. - 36. mesiaca. To, ako dlho trvá obdobie vzdoru, je veľmi individuálne. Hysterický plač u 4-ročného dieťaťa je rovnako pravdepodobný ako záchvaty hnevu u 2-ročného dieťaťa. Vzdorovité správanie u detí rôzne začína i rôzne končí a odlišný je aj jeho priebeh.
Najlogickejším vysvetlením hysterických záchvatov u detí je práve obdobie vzdoru, pre ktoré sú takéto prejavy typické. Vzdorovité obdobie nie je doménou zlých, neposlušných a nevychovaných detí. „Prvá puberta“ je prirodzeným javom, ktorý sa vo vývoji dieťaťa objavuje. Súvisí s hormonálnymi zmenami, ale tiež s intelektuálnym, emocionálnym, psychickým a sociálnym vývinom. Snahou dieťaťa je presadiť svoju vôľu, a to za každú cenu. Dôvodom hysterických prejavov, kriku, plaču a hádzania sa o zem je, že dieťa nedokáže ovládať a vyjadriť svoje emócie. V prvom období vzdoru je ťažké pre dieťa pochopiť, že niečo musí rešpektovať a nedokáže chápať ani pocity iných ľudí. Jeho emočný vývoj nie je natoľko zrelý, aby to vyjadrilo inak než hnevom. Týmto spôsobom uvoľní svoju frustráciu a verí, že dosiahne to, čo chce.
Obdobie vzdoru je typické výbuchmi intenzívnych emócií, plačom, krikom, hádzaním sa o zem a ďalšími prejavmi frustrácie. Takéto záchvaty sú bežné najmä u malých detí, pretože sú vo fáze vývoja, kedy sa ešte len učia ovládať svoje pocity a komunikovať svoje potreby. Hoci vás môžu jednoducho vystrašiť, záchvaty hnevu sú bežnou súčasťou emocionálneho rastu dieťaťa. Záchvaty zvyčajne začínajú vo veku 18 mesiacov a vrcholia medzi 2. a 3. rokom života.
Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky. Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede.
Väčšinou takýto záchvatov príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať. Vo veku 1,5 - 3 rokov je to úplne prirodzené. Preto sa tomuto obdobiu hovorí obdobie vzdoru.
Deti chcú vždy robiť správne rozhodnutia, no aby si osvojili, čo je správne, si vyžaduje určitý čas. Scéna potom, čo odchádzate z ihriska, je typickým príkladom. Ak sa dieťa hrá na pieskovisku, stavia hrad z piesku a vy ho v sekunde schmatnete za ruku, pretože musíte ísť rýchlo domov, aby ste stihli celý denný režim, reakcie dieťaťa sú, prirodzene, hysterický záchvat, krik, plač a hádzanie sa o zem. Veď ste ho práve vytrhli z jeho prostredia, kde sa cítilo dobre. Ide o vyjadrenie frustrácie a nespokojnosti. Len si vezmite, že by sa podobne niekto správal k vám a zobral vám niečo, čo máte radi priamo z rúk.
Príčiny vzdoru:
- Snaha o nezávislosť: Dieťa chce robiť veci samo a rozhodovať o sebe.
- Frustrácia: Dieťa nedokáže vyjadriť svoje potreby a pocity slovami, čo vedie k frustrácii.
- Testovanie hraníc: Dieťa skúša, čo si môže dovoliť a ako ďaleko môže zájsť.
- Nedostatok pozornosti: Dieťa sa snaží získať pozornosť rodičov.
- Rastúca frustrácia z pravidiel a túžba robiť veci po svojom.
- Nedostatočný pocit kontroly: Deti chcú mať svoje prostredie a okolie pod kontrolou.
Opačný typ vašich reakcií dieťa naučí, že jeho pocity sú skutočné, oprávnené a je bezpečné ich v blízkych vzťahoch vyjadriť.
Možné príčiny záchvatov plaču u 10-mesačného dieťaťa
Plač je pre bábätká a malé deti prirodzený spôsob komunikácie. Avšak, ak sa plač stáva intenzívnym, častým a objavuje sa v neobvyklých časoch, je dôležité zistiť jeho príčinu a nájsť spôsob, ako dieťaťu pomôcť. U 10-mesačného dieťaťa sa môže za záchvatmi plaču skrývať viacero faktorov, od fyzických potrieb až po emocionálny vývoj.
Fyzické príčiny
- Hlad: Aj keď dieťa jedlo pred spaním, môže sa v noci zobudiť hladné.
- Mokrá alebo špinavá plienka: Plienka, ktorá je plná, môže dieťaťu spôsobovať nepohodlie a viesť k plaču.
- Bolesť bruška: Kolika alebo nadúvanie môžu byť príčinou nočného plaču.
- Prerezávanie zúbkov: Prerezávanie zúbkov je bolestivý proces, ktorý môže spôsobovať plač a nepokoj.
- Teplota: Príliš teplo alebo zima v miestnosti môže dieťaťu spôsobovať nepohodlie.
- Choroba: Infekcia alebo iné zdravotné problémy môžu byť príčinou plaču.
- Gastroezofageálny reflux: Návrat žalúdočnej šťavy do pažeráka môže byť bolestivý a viesť k plaču.
Emocionálne a vývojové príčiny
- Separačná úzkosť: V tomto veku sa u detí môže objaviť separačná úzkosť, ktorá sa prejavuje plačom, keď sú oddelené od rodičov.
- Prestimulovanie: Príliš veľa podnetov počas dňa môže viesť k plaču v noci.
- Únava: Preťažené dieťa môže plakať, pretože sa nevie upokojiť a zaspať.
- Obdobie vzdoru: Hoci sa obdobie vzdoru typicky spája s vekom 1,5 - 3 rokov, jeho prejavy sa môžu objaviť aj skôr. Dieťa sa snaží presadiť svoju vôľu a plačom vyjadruje frustráciu, ak sa mu nedarí.
- Respiračný afekt: Ide o reflexnú reakciu na hnev, frustráciu, strach alebo bolesť, ktorá sa prejavuje krátkodobou zástavou dychu, zmodraním alebo zblednutím a niekedy aj stratou vedomia. Tento jav je neškodný a dýchanie sa obnoví spontánne.
Plač je pre bábätká a malé deti prirodzený spôsob komunikácie. Novorodeniatko okrem neho nemá k dispozícii žiadny iný spôsob komunikácie. Svoje prirodzené potreby dáva najavo plačom.
Niektoré bábätká dávajú najavo hlad poriadne hlasno. V tomto prípade máte jedinú možnosť - nakŕmiť hladoša čo najskôr. Inak sa môže stať, že bábätko sa môže vynervovať tak, že bude odmietať prsník alebo fľašku.
Ak používate jednorazové plienky, mali by bábätku zabezpečiť na pár hodín pocit sucha. No ak bábätko mrnká a nevie sa upokojiť, skúste skontrolovať, či má suchú plienku. Mokrá plienka môže byť príčinou nepohody.
Návšteva babičky, susedky, kamarátky a k tomu množstvo nových hračiek? Pre psychiku bábätka to môže byť poriadna nálož. Možno ste si aj vy všimli, že po odchode návštevy býva dieťatko plačlivejšie. Bábätko býva veľmi citlivé na zvuky a vizuálne podnety. Ak vidíte, že je prestimulované, zoberte ho do izby, urobte v nej prítmie, bábätko si nechajte na rukách a jemne ho hojdajte.
Niečo podobné ako pri priveľa podnetoch nastáva aj pri plači z únavy. Najlepšie je zbystriť pozornosť už pri prvých náznakoch únavy bábätka. Inak veľmi rýchlo prepukne v plač. Plač v dôsledku únavy je často sprevádzaný začervenaním, kopaním, kedy sa krátke vzlyky striedajú s dlhými. Pokiaľ bábätko začína plakať od únavy, všetko ostatné musí ísť bokom.
Môže sa bábätko nudiť? Áno, môže. Najmä keď príliš dlho leží v postieľke. Pre maminu sú to vzácne okamihy, kedy si môže aspoň odskočiť na toaletu, no dieťatku sa to môže zdať ako celá večnosť.
Bolesť bruška potrápi nielen bábätko, ale aj bezmocnú maminu, ktorá nedokáže pomôcť svojmu dieťatku. Plač v dôsledku koliky, bolesti bruška, môže skutočne trvať celé hodiny. Väčšinou nastupuje do pätnástich až tridsiatich minút od kŕmenia. Pri plači v dôsledku koliky vám v prvom rade pomôže len trpezlivosť.
Dieťatko môže plakať aj vtedy, keď mu je zima, alebo horúco. Pokiaľ plače, skontrolujte teplotu v miestnosti. Ideálna teplota v izbe by mala byť okolo 20°C.
Ako zvládnuť obdobie vzdoru a hysterické záchvaty
Adekvátne reakcie rodičov sú v krízových momentoch najdôležitejšie. Je totiž vedecky preukázané, že to, ako rodič reaguje na vzniknutú vypätú situáciu, ako ju rieši, má vplyv na následný emocionálny vývoj dieťaťa. Aby bola vaša reakcia tým najlepším možným riešením, je nevyhnutné pochopiť, čo dieťa zažíva.
Bezmocné dieťa nám už ako novorodeniatko dáva plačom či krikom najavo, čo chce. Nehovorí, neukazuje, no napriek tomu dokážu rodičia zistiť, čo je potrebné spraviť, aby plač prestal. Už v rannom veku je dôležité zachovať pokoj a všímať si signály - zamračená tvár, trepanie rukami, kopanie nožičkami, mrkanie, žmúrenie, plač či stonanie.
Je vhodné k dieťaťu od malička pristupovať ako k rovnocennému partnerovi. Neberte dieťa ako malé stvorenie, ktoré ničomu nerozumie. Vzájomný rešpekt je dôležitý v každom vzťahu, a to platí aj vo vzťahu rodič - dieťa. Batoľatá nechápu, čo od nich rodič chce a rodič zasa niekedy nechápe, čo batoľa vyžaduje od neho.
Ako predchádzať záchvatom?
- Vytvorte si rutinu: Naplánovať si rutinu a mať pravidelnosť v jedle, spánku a iných aktivitách poskytuje deťom pocit bezpečia a predvídateľnosti. To znižuje stres, podporí zdravý spánkový režim a uľahčuje zvykanie si na denný režim.
- Dajte im na výber: Namiesto otvorených otázok a prísnych príkazov je dobré ponúknuť na výber z dvoch možností (ktoré vám obe prídu prijateľné).
- Sledovanie príznakov únavy a hladu: Deti v tomto veku sa rýchlo stanú podráždenými, keď sú unavené alebo hladné.
- Stanovte si pravidlá správania a vysvetlite ich dôsledky: Definujte si pár jednoduchých pravidiel správania a popíšte, čo sa stane, ak deti tieto pravidlá porušia. „Ak dnešný odchod z ihriska neprebehne bez vystrájania, zajtra už sa tam znovu nevrátime." Samozrejme, buďte dôslední.
- Vyhnite sa náhlym zmenám: Dajte dieťaťu včas a vopred vedieť, keď sa niečo zmení, prípadne kedy je čas ukončiť aktivitu (napr. hranie), aby sa vedelo prispôsobiť.
- Predchádzajte situáciám, ktoré vyvolávajú záchvaty: Ak raz viete, že pri nákupe v obchodnom centre sa nevyhnete tomu, aby sa pred vstupom do hračkárstva nespustil záchvat plaču, snažte sa takýmto situáciám vyhýbať. Skúste poprosiť partnera, kamarátku, svokru, svokra, mamu či otca o to, či by vaše dieťa nepostrážili, kým si potrebnú vec vybavíte.
- Upozornite dieťa vopred: Ak dieťa vykonáva určitú aktivitu alebo sa hrá, skúste ho dopredu upozorniť, že o 10 minút musí končiť, pretože musíte ísť z návštevy domov. Tým, že dieťaťu vystavíte okamžitú stopku a vytrhnete ho z jeho sveta hier, spustíte jeho vzdor, ktorý môže prepuknúť až do hysterického záchvatu.
- Nezadávajte priveľké požiadavky: Rovnako tak od dieťaťa nevyžadujete prehnanú aktivitu, ak je unavené.
Ako reagovať počas záchvatu?
- Zachovajte pokoj: Buďte pre deti stabilnou a pevnou kotvou v búrke emócií (najnáročnejšia časť pre všetkých rodičov, ale naozaj to funguje).
- Rešpektujte pocity dieťaťa: „Viem, že si naštvaný, že si nemôžeš dať ďalší keksík, ale tvoje brucho mi povedalo, že príliš veľa cukru ho bolí.
- Objatie a láska: V priebehu hysterického záchvatu sa stávate pre dieťa nepriateľom a odmieta vás. Nemajte z toho zlý pocit, je to normálne. Jednoducho nechcete vyhovieť jeho vôli, čo iné čakať. Tým, že mu objatím ponúknete svoju lásku, prihovoríte sa mu, ho šokujete. Dieťa môže z vašej reakcie pochopiť, že mu rozumiete a utíchne.
- Odpútanie pozornosti: Veľmi funkčná a osvedčená metóda je odpútanie pozornosti dieťaťa. Ak sa dieťa uchyľuje k záchvatu plaču alebo sa schyľuje k nervovému amoku, skúste poukázať na auto na ceste, vtáka na strome, psa za ohradou alebo na niečo smiešne, čo ho vizuálne zaujme. Skúste pokojne aj grimasy alebo spievanie, zaujmite jeho pozornosť niečím, čo má rado, pýtajte sa ho otázky, na ktoré pozná odpoveď, dajte mu možnosť ukázať, aké je šikovné.
- Vytvorte miesto na upokojenie sa: Ak máte pocit, že dieťa potrebuje chvíľku osamote na zamyslenie, vyčleňte samostatné a oddelené miesto, kde sa môže upokojiť (napr. kútik na upokojenie).
- Vyhnite sa zvýšeniu hlasu: Nesúťažte s dieťaťom v tom, kto vie kričať hlasnejšie. To prebiehajúci záchvat hnevu len zhorší.
- Pri hroziacom afekte odviesť pozornosť: Pri hroziacom afekte je vhodné odviesť pozornosť dieťaťa od podnetu, ktorý vyvoláva plač.
- Fúkanie do tváre alebo potŕkanie vodou: Pri stupňovaní plaču, prípadne už vo fáze kedy sa dieťa nevie nadýchnuť, mu skúste jemne fúknuť do tváre, často pomôže už len tento jednoduchý manéver. Je možné skúsiť aj pofŕkanie dieťaťa studenou vodou.
- Uloženie do stabilizovanej polohy: Ak sa záchvat rozvinie, dieťa uložte do stabilizovanej polohy, avšak predtým sa uistite, že nemá v ústach žiadne jedlo ani predmety. Táto poloha podporuje prekrvenie mozgu, aby nedošlo k svalovým zášklbom.
- Nehádzať dieťaťom ani mu nepodávať lieky: Dieťatkom netraste. Určite dieťaťu nepodávajte lieky na upokojenie.
- Nekričte na dieťa: Krik situáciu len zhorší.
- Nestrapňujte a nevysmievajte sa dieťaťu: Nestrapňujte ho a nevysmievajte sa mu.
- Použite rozhovor z očí do očí: Vždy sa s deťmi rozprávajte z očí do očí (teda vo výške očí dieťaťa) namiesto toho, aby ste na ne pozerali zhora. Pomôže im to pri upokojení a budú sa cítiť „menej v ohrození“.
Čo nerobiť počas záchvatu?
- Neopúšťajte dieťa a neignorujte ho: Jediné, čo týmto dosiahnete, bude, že dieťa začne panikáriť.
- Nereagujte vlastnou mincou: V žiadnom prípade sa neuchýľte k tomu, že budete na dieťa reagovať jeho „mincou“ a dáte mu pocítiť radikálny hnev, potrestáte ho alebo nebodaj zbijete.
- Nehádajte sa s dieťaťom: Nehádajte sa s ním. Tresty a vyhrážky situáciu len zhoršia a ak máte pocit, že zastrašovanie na dieťa zabralo, vedzte, že do budúcna môžete dieťaťu spôsobiť traumy alebo zvýšenie miery vzdorovitosti.
- Nesnažte sa dieťa zastaviť za každú cenu: Ak je dieťa v amoku, nemá príliš veľký zmysel snažiť sa mu niečo dohovárať alebo mu niečo vysvetľovať. Aj tak vás nebude akceptovať a vnímať. Nechajte amok odznieť, aj napriek tomu, že sa akt odohráva na verejnosti.
- Neustupujte dieťaťu v jeho požiadavkách: Žiadne ústupky nie sú riešenie. Jednou vecou je kompromis, no druhou, ak dieťaťu v jeho požiadavke vyhoviete. Ak idete k lekárovi a lízankou môžete záchvat utíšiť, ako krajné riešenie, prečo nie.
- Nedovoľte, aby sa dieťa cítilo zle: V zmysle, že nie je dobré dať dieťaťu pocítiť, ako ostatné deti poslúchajú, ale ono je zlé. Nesnažte sa u dieťaťa vzbudzovať pocity, že je horšie ako jeho okolie.
- Netrestajte dieťa za plač: Trestanie dieťaťa za plač je kontraproduktívne.
- Neignorujte plač: Ignorovanie plaču môže dieťaťu spôsobiť pocit opustenosti.
- Nepodľahnite zúfalstvu: Zostaňte pokojní a hľadajte riešenia.
Čo robiť po záchvate?
- Pomôžte mu vyjadriť sa: Povzbudiť dieťa, aby slovne vyjadrilo svoje pocity, môže zlepšiť jeho schopnosť verbálne komunikovať a znížiť frustráciu.
- Pomôžte mu definovať jeho pocity: Pristupujte k dieťaťu citlivo, povzbuďte ho, aby verbalizovalo svoje emócie nahlas a položte mu otázky typu, „Ako sa teraz cítiš? Máš v tvári trochu smutný výraz...
- Usilujte o to, aby dieťa prijalo svoje pocity: Pomôžte drobcovi pochopiť a pomenovať aktuálnu náladu.
- Naučte ho mať svoje emócie pod kontrolou: Pokúste sa dieťa poučiť o stratégiách, ako ovládať svoje pocity. Môžete to skúsiť pomocou filmu V hlave. Alebo vyskúšajte tento prístup: „Vidím, že si nahnevaný. Je v poriadku, že sa tak cítiš. Aj ja sa niekedy hnevám. Predstav si však, ako mama kričí a hádže sa o zem. To by ti bolo smutno, však? Vieš, čo robím, keď sa hnevám?
- Chváľte ho: Pochváľte dieťa, keď sa upokojí.
- Spoločne nájdite riešenia: Prídite s dieťaťom na riešenia problémov, s ktorými sa často stretávate. Ak napríklad nechce ísť spať, nenúťte ho.
- Pripomeňte im techniky na upokojenie: Počítanie a hlboké nádychy, spev...
- Dajte si prestávku: Krátka pauza, ktorú dieťa strávi v úplnom tichu, môže v tomto veku byť veľmi nápomocná.
- Neignorujte, čo sa stalo, ale hovorte o tom: Rozprávať sa s dieťaťom o príčinách hnevu ho naučí lepšie pochopiť vlastné pocity a prijateľným spôsobom ich vyjadriť.
- Hrajte kooperatívne hry, kde si vymeníte role: Hry, kde sa dieťa môže vžiť do úlohy rodiča, sú zábavné a zároveň efektívne.
- Naučte ho prijať situáciu: Je to ideálny vek naučiť dieťa, že nie všetko môže ísť podľa jeho predstáv.
- Dajte im najavo, že ich chápete: Je dôležité, aby dieťa vedelo, že rozumiete jeho pocitom.
- Diskutujte o pozitívnych spôsoboch, ako sa vysporiadať s frustráciou: Naučte ich už spomínané stratégie.
- Ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite: Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).
Prídete s dieťaťom na riešenia problémov, s ktorými sa často stretávate. Ak napríklad nechce ísť spať, nenúťte ho.
Záchvaty plaču u detí v noci a spánkový rituál
Podľa viacerých odborníkov môžu byť nekontrolovateľné záchvaty plaču u detí v noci či pred spaním často dôsledkom nevhodného spánkového rituálu. Problémy so spánkom či zaspávaním sú často spôsobené nesprávne nastaveným spánkovým cyklom. Matky či oteckovia sami, v dobrej viere, často robia chybu v tom, že ak dieťa počas noci plače, v snahe rýchlo ho utíšiť ho vezmú do náručia a uspia ho. U dieťaťa sa týmto spôsobom vytvára v podvedomí reflex, na ktorý si ľahko zvykne. Následný hysterický plač pred spaním môže byť spôsobený práve tým, že spánkový cyklus dieťaťa je rozhádzaný a zároveň sa dieťa dožaduje toho, na čo si zvyklo.
Ideálne je podľa psychológov vytvoriť dieťaťu rutinu s úkonmi, po ktorých bude vedieť, že v danom čase nasleduje vždy spánok.
Vytvorte upokojujúcu rutinu pred spaním
- Kúpeľ: Teplý kúpeľ môže dieťa uvoľniť a pripraviť na spánok.
- Masáž: Jemná masáž môže pomôcť dieťaťu relaxovať.
- Čítanie rozprávky: Čítanie rozprávky je upokojujúca aktivita, ktorá môže dieťa uspať.
- Spievanie uspávanky: Spievanie uspávanky je tradičný spôsob, ako uspať dieťa.
- Tiché hranie: Tiché hranie s obľúbenou hračkou môže dieťa upokojiť.
Zabezpečte príjemné prostredie na spanie
- Tma: Zatemnite miestnosť, aby dieťa nebolo rušené svetlom.
- Ticho: Zabezpečte tiché prostredie, aby dieťa nebolo rušené hlukom.
- Teplota: Udržujte v miestnosti príjemnú teplotu okolo 20 °C.
- Pohodlná posteľ: Uistite sa, že dieťa má pohodlnú posteľ a prikrývku.
Kedy vyhľadať lekársku pomoc
- Ak plač trvá dlhšie ako zvyčajne.
- Ak sa plač objavuje bez zjavnej príčiny.
- Ak je plač sprevádzaný ďalšími príznakmi, ako sú horúčka, vracanie, hnačka alebo odmietanie jedla.
- Ak máte podozrenie, že dieťa má zdravotný problém.
- Ak ste vyčerpaní a neviete si s plačom poradiť.
Pri objavení sa respiračného afektu zachovajte chladnú hlavu. To sa ľahko povie, ťažko urobí, avšak pri troche tréningu sa to môže začať dariť. Ak má dieťa lekárom vylúčené iné príčiny a potvrdený respiračný afekt, treba si uvedomiť, že ide o neškodnú epizódu a k obnove dýchania dôjde.
Volajte záchranku, ak:
- zástava dychu trvá viac ako 1 minútu
- ak si myslíte, že dieťa je ohrozené na živote
Navštívte pohotovosť, ak:
- dieťatko vyzerá alebo sa správa ako veľmi choré
- máte pocit, že dieťatko by mal vidieť lekár, lebo sa vám niečo na ňom nezdá a je to akútne
Navštívte svojho lekára, ak:
- sa záchvat objavil bez vyvolávajúcej príčiny
Skúsenosti rodičov
Rodičia sa často stretávajú s rôznymi situáciami a hľadajú spôsoby, ako upokojiť svoje plačúce deti. Niektorí radia nechať dieťa osamote, ak nemá publikum, upokojí sa. Iní radia jemné potľapkanie po zadočku a ďalší sa snažia byť trpezliví a záchvaty prečkať.
Plače, nenadýchne sa, zmodrie, odpadne… a nadýchne sa. Poznáte to? Ak vám niekedy dieťatko predviedlo tento súbor prejavov, pravdepodobne ste sa na pokraji infarktu ocitli vy. Dieťatko však nie, lebo vo väčšine prípadov ide síce o hrôzostrašne vyzerajúci, no nie nebezpečný prejav - tzv. respiračný afekt.
Pri hroziacom afekte je vhodné odviesť pozornosť dieťaťa od podnetu, ktorý vyvoláva plač. Pri stupňovaní plaču, prípadne už vo fáze kedy sa dieťa nevie nadýchnuť, mu skúste jemne fúknuť do tváre, často pomôže už len tento jednoduchý manéver. Je možné skúsiť aj pofŕkanie dieťaťa studenou vodou.
Veľa záchvatov vzniká preto, lebo rodič odmietol dieťaťu v niečom vyhovieť. V žiadnom prípade kvôli záchvatu dieťaťu neustupujte, a to ani v snahe sa mu vyhnúť, ako ani po záchvate v snahe dieťa upokojiť. Práve naopak, je vhodné pevne, no láskavo vymedziť hranice tak, aby sa dieťa vedelo v nich orientovať.
Snáď každý rodič už videl dieťa, ktoré sa hodí o zem, bezdôvodne udrie iné dieťa, bezmyšlienkovito zúrivo rozhadzuje všetko naokolo či neovládateľne vrieska. V mnohých rodičoch sa mieša pocit zmätenosti, hanby, hnevu a zlyhania. Čo robiť a ako tieto chvíle zvládnuť?
Konfrontácia s hnevom: Žiaľ, niektorí rodičia sú takí vyvedení z miery zúrivosťou svojho dieťaťa, že si ani netrúfajú mu odporovať. Dieťa tak oprávnene nadobúda dojem, že si môže robiť čo chce a je centrom vesmíru. Rodičia mu však nijako nepomôžu naučiť sa s emóciami správne pracovať. Situácia je tým horšia, ak má malý tyran súrodencov, ktorí si jeho správanie odnesú a sami sú demotivovaní k slušnému správaniu a zdravému spracovaniu emócií.
Ako rodičov by nás však vždy malo zaujímať, čo sa v skutočnosti skrýva za prehnanou reakciou dieťaťa. Zvyčajne nejde o samotný podnet, ktorý záchvat zlosti akože vyvolal. Ide o viac.
Čo sa môže skrývať za záchvatom zlosti:
- únava
- hlad
- pocit nedostatku pozornosti a lásky
- bolesť
- akýkoľvek fyzický diskomfort
- nepriaznivá udalosť v rodine - hádky či rozvod rodičov, smrť
- frustrácia
- strach
Možno ste nepočuli, že aj neustále “odpinkávanie” dieťaťa je určitou formou zanedbávania. Ak permanentne na dieťa nemáte čas, právom sa cíti odstrčené a nemilované. Záchvaty zlosti môžu byť jedným z prejavov, že dieťa tieto pocity nemá spracované.
Záchvatmi zlosti nás deti zvyčajne nechcú nahnevať. Namiesto domnienok a konštrukcií typu “chce ma strápniť” skúsme zistiť, prečo dieťa koná tak, ako koná.
Zvyčajne nemá zmysel aktuálne rozčúleného dieťaťa sa na to pýtať. Jediné, čo v tej chvíli vieme je, že dieťa je v strese. Psychológovia tvrdia, že tomuto stresu je možné predchádzať tak, že vytvoríme deťom bezpečné prostredie a pozitívnu skúsenosť z detstva (príjemné chvíle, kedy dieťa cíti našu bezpodmienečnú lásku).
K tomu nám napríklad môže pomôcť nastolenie rodinnej rutiny. Čas strávený s deťmi môže napríklad prebiehať ako spoločné čítanie pred spaním, rozhovor o prežitom dni, prezeranie fotografií, rozprávanie o predkoch, rozprávanie príhod z detstva.
Z občasných záchvatov hnevu si však nemusíte robiť veľkú hlavu. Sú len ďalšou rodičovskou výzvou, ktorá vás môže ako rodičov posilniť. Záchvaty hnevu zvyčajne sprevádzajú len určité vekové obdobia.
Na každé dieťa vo chvíli zúrivosti platí niečo iné. Niektoré deti potrebujú objatie, iné vás budú odstrkovať. Ak sa aj rozhodnete dieťa si vo chvíli zúrivosti nevšímať, nezabudnite mu svoju lásku prejaviť hneď, ako bude schopné ju vnímať.
Prevencia? Nesnažte sa záchvatom zúrivosti predchádzať tým, že dieťaťu vždy vyhoviete. Neprospelo by to ani jemu samotnému, ani vám a dieťa by si tým menej so sebou vedelo dať rady. V žiadnom prípade nedovoľte dieťaťu, aby v záchvate hnevu ubližovalo ostatným.
Vy ako rodič ste ten, kto má držať kormidlo, aby dieťa netápalo v neistote. Aj pravidlá sa dajú stanoviť s láskou a bez kriku.
